ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Väzenie naše stálo na kraji pevnosti u samého pevnostného valu. Keď pozrieš časom cez štrbinu v plote na boží svet — či, reku, neuvidíš tam niečo nového — neuzrieš viac než prúžik oblohy; potom vysoký, zo zeme nasypaný val, porastlý burinou, a po vale sem tam vo dne v noci prechádzajúcu sa stráž. A tu ti napadne, že minú celé roky a opäť sa prijdeš podívať len štrbinou v plote, a opäť uvidíš ten istý val, tú istú stráž a ten istý úzky prúžik neba — nie toho neba, ktoré sa vznáša nad väzením, ale iného, ďalekého, voľného neba.

Predstavte si veliký dvor, v podobe nepravidelného šestiuholníka, dvesto krokov dlhý, pol druha sta krokov široký, celý dokola ohradený vysokým týnom, čiže plotom z vysokých brván, stojmo zakopaných hlboko do zeme, tesno k sebe priliehajúcich svojimi boky, upevnených priečnymi plankami a hore priostrených; to je zovnútorná ohrada väzenia. V jednej stene ohrady sú pevné vráta, vždy zavrené, vždycky — vo dne i v noci — chránené strážou. Otvárajú sa len na daný rozkaz, aby vypustily trestancov, idúcich na robotu. Za tymito vrátami bol svetlý, svobodný svet; tam žili ľudia ako všade. Ale tu, vo vnútri ohrady mali o tom svete predstavy také, ako o nejakej nesplnitelnej poviedke. Tu bol svoj zvláštny svet, ktorý nemal nikde nič sebe podobného; tu boly zvláštne zákony, svojské obleky, svojské mravy a obyčaje, a za živa mŕtvy dom; život ako nikde inde, a aj ľudia zvláštni. Nuž tento zvláštny kút i ja chcem opísať.

Ak vstúpite do ohrady, uvidíte v nej niekoľko budov. Po oboch stranách širokého vnútorného dvora tiahnu sa dve dlhé prízemné drevené stavania. To sú kasárne. V ních bývajú trestanci, rozdelení podľa trestu. Ďalej v pozadí ohrady uvidíte ešte jedno také stavanie: to je kuchyňa. A ďalej ešte jedno, kde sú pod spoločnou strechou umiestené komory, sýpky a kôlne. Prostriedok dvora je prázdny a tvorí rovné, dosť rozsiahlé priestranstvo. Tu za budovami radi sa prechádzajú v čas odpočinku niektorí z väzňov, čo nemilujú spoločnosti; chránení pred cudzími zraky, zaoberajú sa svojími myšlienkami. Bol medzi nimi jeden, ktorého zamilovaným zamestnanim v svobodnú chvíľu bolo počítať brvná. Bolo ich asi pol druha tisíc a všetky mal spočítané a poznačené! Každé brvno mu znamenalo jeden deň; každý deň vynechával jedno brvno a takým spôsobom podľa množstva zbývajúcich brván mohol názorne poznať, koľko dní musí ešte zostať vo väzení, než vyprší lehota jeho nútenej roboty. Zbývalo mu čakať ešte veľa rokov; ale vo väzení mal dosť času, aby sa naučil trpelivosti.

Videl som kedysi, ako sa lúčil s druhmi istý areštant, ktorý strávil vo väzení dvadsať rokov a konečne odchádzal na svobodu. Boli ľudia, čo sa pamätali, ako prvý raz vstúpil do väzenia mladý, bezstarostný, nedbajúci ani svojho zločinu, ani svojho trestu. A odchádzal šedivý starec, s tvárou pošmúrnou a trúchlivou. Mlčky obišiel všetkých šesť kasární. Keď vstúpil do kasárne, prežehnal sa smerom k svätým obrazom a potom sa hlboko, až po pás poklonil druhom, prosiac, aby zabudli, ak im urobil niečo zlého.

Tiež si spomínam, ako kedysi istého väzňa, zámožného prv „sibírskeho sedliaka“, zavolali raz podvečer k vrátam. Pred pol rokom dostal zvesť, že bývalá jeho žena sa vydala a veľmi sa preto zarmútil. A teraz ona sama prišla k väzeniu, dala ho zavolať a podala mu almužnu. Pohovorili spolu dve minúty, obaja si poplakali a rozlúčili sa na veky. Videl som jeho tvár, keď sa vracal do kasárne… Áno, v tomto mieste bolo možné naučiť sa trpelivosti.

Keď sa zmrkalo, všetkých nás odvádzali do kasárne, kde nás zavierali na celú noc. Bola to dlhá, nízka, dusná sieň, mdlo osvetlená lojovými sviecami, s ťažkým, dusným zápachom. Nechápem teraz, ako som v nej mohol stráviť desať rokov. Na nárach (sbité dosky na spanie) mal som svoje tri dosky: to bolo celé moje miesto. Na nárach bolo len v našej sieni umiestených tridsať ľudí. V zime zavierali včas. Ale trvalo aj štyri hodiny, kým všetci usnuli. A do tých čias bol hluk, krik, chechtanie, nadávky, štrngot reťazí, dým, smrad, oholené hlavy, biľagované tváre, handry, všetko osypané nadávkami, všetko zhanobené… Človek je však bytosť ku všetkému privykajúca, a myslím, že je to práve najlepšia jeho definícia.

Bolo nás vo väzení všetkých dovedna asi dvestopäťdesiat, počet ten sa skoro nemenil. Jedni prichádzali, druhí, ktorým vypršala lehota, odchádzali, tretí umierali. A jakých ľudí tu len nebolo! Hádam každá gubernia, každé pásmo Ruska malo tu svojho zástupcu. Boli tu aj inorodci, bolo aj niekoľko horských obyvateľov z Kavkáza. Všetko toto sa delilo podľa velikosti zločinov a nasledovne aj podľa počtu rokov, prisúdených za zločin. Za aké zločiny? Azda nieto na svete zločinu, ktorý by tu nebol mal svojho reprezentanta. Hlavný element všetkého obyvateľstva väzenia tvorili deportovaní areštanti stavu občianskeho, po rusky „ssýľno-kátoržnyje“. Boli to zločinci celkom zbavení všetkých občianskych práv, odrezané krajce ľudskej spoločnosti, s vypáleným biľagom na čele na večnú pamiatku o ich vyvrhnutí z ľudskej spoločnosti. Posielali ich na nútenú robotu na lehotu od ôsmich do dvanástich rokov, a potom ich rozosielali po sibírskych okresoch ako osadníkov.

Boli tu aj zločinci stavu vojenského, nezbavení navždy práv občianskych, ako vôbec vo vojenských trestniciach.^[1] Prichádzali sem nie na dlho a keď im lehota vypršala, vracali sa ta, odkiaľ prišli, totiž k vojsku sibírskych plukov. Mnohí z nich onedlho prichádzali zasa nazpäť do väzenia za nové, ťažké previnenia, ale už nie na krátky čas, ale na dlhé roky.

Konečne bol ešte jedon zvláštny oddiel najstrašnejších zločincov, zvlášte stavu vojenského, dosť početný. Nazýval sa „zvláštnym oddelením“. Z celého Ruska posielali sem takých zločincov. O týchto sa nevedelo na akú dobu sú odsúdení k núteným robotám, ale oni sami mysleli, že do smrti. Podľa zákona maly sa im dávať dvojnásobné, ba aj trojnásobné porcie roboty. Tu vo väzení boli len dočasne, kým sa nesriadi v Sibíri nové, o veľa ťažšie väzenie. Dozvedel som sa neskôr, že tento druh trestancov bol zrušený. Okrem toho v našom väzení odstránená bola aj civilná správa a všetci areštanti boli vradení do jednej spoločnej vojenskej väzenskej roty. Rozumie sa, že premenili i náčelníka. Opisujem tedy staré doby, udalosti dávno minulé a zaniklé…

Dávno to bolo všetko; spomínam to teraz ako vo sne. Pamätám sa, ako som vstúpil do väzenia. Bolo to podvečer v decembri. Chystali sa ku kontrole. Poddôstojník s dlhými fúzami otvoril mi dvere toho podivného domu, v ktorom som mal stráviť toľko rokov; odkiaľ som si mal odniesť mnoho takých dojmov, o ktorých, keby ich nebol zkúsil v skutočnosti, nebol bych si mohol urobiť ani blízkeho poňatia. Na príklad, nemohol bych si nijako predstaviť, aké je to strašné a trápne, že za celých desať rokov svojho väzenia nebudem ani raz ani na chvíľu sám? Na robotu vždy pod dozorom vojenského sprievodu, doma s dvomastami spoluväzňov a ani raz — ani raz sám! Ostatne keby len toto bývalo, k čomu som mal privykať!

Boli tu vo väzení vrahovia z nešťastnej náhody a vrahovia z remesla, lupiči a vodcovia lupičov. Boli tu aj prostí darebáci a tuláci — osoby, ktorých remeslom bolo dostať sa nejako k peniazom, a iní, ktorým šlo len o to, aby sa najedli. Boli aj takí, o ktorých by ťažko bolo rozhodnúť, za čo sa len mohli sem dostať. Ale každý mal svoju historiu, smutnú a ťažkú, ako keď ti treští hlava po včerajšom opilstve. O svojej minulosti hovorili vôbec málo, neradi rozprávali a starali sa nepremýšlať o nej. Znal som medzi nimi aj vrahov, ktorí sa nikdy nezamysleli o svojej minulosti a boli tak veselí, ako by im svedomie nikdy výčitok nerobilo. Ale boly tu aj osoby pošmurné, nevrlé, skoro vždycky mlčanlivé. Svoj životopis vôbec zriedka kto vypravoval a zvedavosť nebola akosi v móde, nebola zvykom, nezdala sa slušnou. Leda, že sa tu alebo tam dá niekto z dlhej chvíle do rozprávania a druhý chladnokrevne počúva. Prekvapiť tu nemohol nikto nikoho. „My sme ľudia grámotní,“^[2] vraveli často s akýmsi podivným zaľúbením do seba.

Raz podnapitý akýsi lupič (vo väzení možné bolo kedy-tedy sa aj napiť) začal rozprávať, ako zavraždil nožom päťročného chlapca; ako ho najprv prilákal hračkou, zaviedol do akejsi prázdnej kôlne a tam zarezal. Celá sieň, ktorá sa až dosiaľ smiala jeho vtipom, dala sa do kriku ako jedným hlasom, a zlosyn bol prinútený umĺknúť. Ale nedali sa areštanti do kriku z ošklivosti pred jeho skutkom, ale len tak, preto, že nebolo treba rozprávať o tom.

Pri tejto príležitosti podotýkam, že títo ľudia boli veru grámotní, a to nie v prenesenom, ale v doslovnom slova smysle. Viac než polovička z nich vedela čítať a písať. Na ktorom inom mieste, kde sa ruský ľud shromažďuje vo veľkých masách, mohli by ste oddeliť od neho zástup v dvesto päťdesiat osôb, aby polovička ich bola grámotná! Počul som potom, že ktosi z podobných dát robil vývod, že grámotnosť rozvíja v ľuďoch dôveru v svoje sily. No veď toto predsa nie je chyba! Jednotlivé triedy trestancov líšily sa oblekom: jedni mali polovicu kabáta tmavohnedej farby a druhú polovicu šedú; aj na galotách jedna noha šedá a druhá tmavohnedá. Raz na robote dievča, čo predávalo koláče, podošlo k trestancom, dlho sa dívalo na mňa a potom sa dalo do smiechu. „Akéže je to nepekné!“ vykríklo, „ani šedého súkna nemali dosť, ani čierne im nestačilo!“ Boli i takí, čo mali celý kabát zo šedivého súkna, len rukávy tmavohnedé. Hlavu tiež holili rozličným spôsobom: jední mali oholenú od predku do zadku, druhí priečne.

Na prvý pohľad možno bolo spozorovať akúsi zvláštnu spoločnosť interesov v celej tejto podivuhodnej rodine; aj tie najoriginálnejšie osobnosti, ktorým sa nevdojak iní podrobovali, aj tie sa snažily osvojiť si spoločný tón, čo panoval vo väzení. Vôbec môžem povedať, že všetok tento ľud — vyjmúc neveľa veľmi veselých, za čo sa im dostávalo všeobecného opovrženia — bol ľud zamračený, márnomyseľný, chvastavý, nedotklivý a vo vysokej miere formalist. Umenie ničomu sa nediviť, bolo nejväčšou ctnosťou. Všetci boli bláznivo zaujatí tým, ako sa držať navonok. Ale nezriedka najvypínavejší pohľad s bystrotou blesku prechádzal v najvyššiu malomyseľnosť. Bolo niekoľko opravdivo silných ľudí; tí sa držali prosto bez pretvarovania. Ale divná vec! Z týchto opravdivo silných ľudí bolo niekoľko nad mieru márnomyseľných, tak že márnomyseľnosť ich prechádzala až v chorobu. Vôbec márnomyseľnosť, zovňajšok, boly hlavnou vecou. Väčšina bola mravne zkazená a strašne podlá. Klevetám a ohováraniam nebolo konca: to bolo peklo, pekelná tma. Ale proti domácim pravidlám a prijatým zvykom väzenia nikto nemohol povstať; všetci sa im podriaďovali. Boly povahy rezko vynikajúce, ťažko a len s namáhaním sa podriaďujúce, ale predsa sa podriaďovaly. Prichádzali do väzenia ľudia, ktorí sa až veľmi rozbehli v svojej priestupnosti, ktorí príliš vybočili na slobode z miery, tak že i zločiny svoje páchali na koniec, ako by sami nevedeli prečo, ako v pomätenosti akejsi; často z márnomyseľnosti podráždenej do najvyššej miery. Ale u nás ich hneď skrotili, hoci niektorí z ních, prv než prišli do väzenia, bývali hrôzou celých dedín a miest. Nový trestanec, obzerajuc sa okolo seba, spozoroval hneď, že sa dostal inam, než kam chcel, že tu už nikoho neudiví a nepozorovane krotnul a prispôsoboval sa k obecnému tónu. Tento obecný tón záležal z akejsi zvláštnej osobnej vážnosti, ktorou bol preniknutý skoro každý obyvateľ väzenia. Ako keby názov trestanca, odsúdeného na nútené roboty bol skutočne nejakou úradnou hodnosťou, a to ešte čestnou hodnosťou. O stydu a ľútosti ani spomienky! Ostatne bola aj akási vonkajšia skrúšenosť, tak rečeno oficiálna, akési spokojné mudrovanie: „My sme ľudia ztratení,“ vraveli; „nevedeli sme žiť na slobode, teraz behaj po zelenej ulici a rátaj rady.“^[3] — „Otca a matky si neposlúchal, teraz poslúchaj kožu na bubne.“ — „Nechcel si vyšívať zlatom, teraz tlč kamene mlatom (kladivom).“ — Všetko toto hovorili často aj jako mravoučenie, aj jako porekadlo, ale nikdy nie vážne. Boly to len slová. Sotva kto z ních priznával v duchu svoje nezákonné skutky. A nech sa len opováži niekto, krome spoluväzňov, vyhodiť trestancovi na oči jeho zločin! (Musím ale podotknúť, že nezodpovedá ruskej duši robiť také výčitky.) Vynadá mu a nádavkám nebude konca. A čo za majstri boli všetci v nadávaní! Nadávali si rafinovane, umelecky. Nadávanie priviedli na stupeň vedy; starali sa o to, aby dopálili nie urážlivým slovom, ale skôr urážlivým smyslom, duchom, ideou, a to je rafinovanejšie, jedovitejšie. Ustavičné hádky rozvíjaly ešte viac túto vedu medzi nimi. Všetci títo ľudia pracovali len v tieni hroziacej palice, boli tedy veľmi nezamestnaní a preto sa mravne kazili; ak neprišiel niekto už mravne zkazeným, nuž sa zkazil vo väzení. Sobrali sa sem všetci nie po svojej vôli; všetci si boli navzájom cudzí.

„Čert troje krpcov zodral, kým nás sobral dovedna,“ vraveli sami o sebe; a preto ohovárania, intrigy, babské klebety, závisť, svary, hnevy boly vždy na prvom mieste v tomto pekelnom živote. Nijaká baba nemohla byť tak babskou, ako niektorý z tých lotrov. Opakujem, že i medzi nimi boly silné charaktery ľudí, zvyklých celý svoj život lámať a rozkazovať, otúžilých, nebojacích sa. Ich si akosi nevoľky vážili; ale sami oni, hoci veľmi často žiarliví na svoju slávu, vôbec sa starali, aby neboli ostatným na ťarchu; do daromných hádok sa nepúšťali, držali sa neobyčajne vážne, boli rozvažití a skoro vždy poslušní trestaneckej správe — nie z princípu poslušnosti, nie z povedomia svojej povinnosti, ale len tak, ako by sa boli o tom dohovorili s úradom, soznávajúc plynúcu odtiaľ vzájomnú výhodu. Ostatne s nimi zachádzali opatrne.

Bezprostredným predstaveným väzenia bol štábny dôstojník, major. Tento major bol akousi fatálnou bytnosťou pre väzňov; doviedol ich tak ďaleko, že sa pred ním triasli. Bol až nerozumne prísný, vrhal sa na ľudí ani besný, ako sa vyjadrovali trestanci. Najviac sa báli jeho prenikavého pohľadu, pred ktorým nebolo možné ničoho zatajiť. Ale systém jeho bol chybný. On len zlil bez toho už rozozlených ľudí svojou besnotou a surovosťou, a keby nemal nad sebou veliteľa, človeka šľachetného a rozvažného, tu a tam krotiaceho jeho divú povahu, bol by spôsobil mnoho nešťastia svojou správou. Ale nakoniec aj nad ním strhla sa búrka. Za všelijaké viny prišiel do vyšetrovania; veleli mu podať prosbu o preložení do výslužby. Zvesť tá vo väzení spôsobila nesmiernu radosť. Ale nechápem, ako mohol zostať až do konca bez úrazu. Raz ho len náhoda zbavila pomsty istého väzňa, človeka odhodlaného na všetko a neznajúceho strachu. Tohoto väzňa zavolali raz pre akýsi priestupok k potrestaniu. Obyčajne líhal mlčky a odhodlane na lavicu pod prúty, mlčky trpel trest a vstávajúc, chladnokrvne, ako filozof, pozeral na nehodu, čo ho postihla. Ale tento raz, neviem prečo, pokladal seba za nevinného. Zbledol a tajne, takže stráž toho nespozorovala, zastrčil si za rukav ostrý anglický dlhý nôž. Nože a všelijaké iné ostré nástroje boly vo väzení hrozne zakázané. Prehliadky boly časté, neočakávané a tresty kruté. Ale bez nožov a iných nástrojov areštanti sa zaobísť nemohli, preto ich tak vedeli schovávať, že na prehliadkach riedko kedy ich nachodili. A keď sa i podarilo ich konfiškovať, hneď si zaopatrovali iné.

Nuž, keď viedli tohoto väzňa, Petrova (tak sa volal), celé väzenie bežalo k plotu a pozeralo škárami medzi brvny. Všetci vedeli, že Petrov tento raz neľahne dobrovoľne na lavicu a že major zahynie. Ale v najrozhodnejšej chvíli náš major sadol na drožku a odišiel, poručivši vykonanie trestu inému dôstojníkovi. „Sám Boh ho zachránil!“ hovorili potom väzni. A čo sa týka Petrova, sniesol potom trest celkom spokojne. Vztek ho zanechal, náhle odišiel major.

Trestanec vôbec poslúcha a pokoruje sa do istej miery: ale sú medze, ktoré sa nemajú prekračovať. Bývajú podivné výbuchy netrpelivosti a hlavatosti. Často trpí človek, trpí niekoľko rokov, pokoruje sa, snáša najukrutnejšie tresty a naraz to v ňom prepukne pre nejakú malichernosť, pre nejakú hlúposť, ktorá by nestála ani za reč. Hľadiac z istého stanoviska, môžeme to nazvať šialenstvom. A naozaj to tak býva.

Za celé tri roky mojeho väzenia nespozoroval som medzi týmito ľuďmi ani najmenšieho príznaku ľútosti, ani najmenšej stopy, že by ich mučily spomienky o ich zločinoch a najväčšia časť z nich v duchu považuje skutky svoje za celkom správne. To je fakt. Pravda márnomyseľnosť, zlé príklady, snaha zdať sa junákom a lživý styd bývajú často toho príčinou.

Ale kto sa osmelí tvrdiť, že preskúmal všetky hlbiny tých ztratených sŕdc a prečítal v nich všetko to, čo sa tam tají, čo je schované pred celým svetom? Bolo azda predsa možné za toľko rokov spozorovať aspoň niečo, zachytiť, uloviť v tých srdciach aspoň nejakú črtu, ktorá by svedčila o vnútornom trýznení, o ich mukách. Ale to sa nestalo, nestalo sa rozhodne. Ostatne zdá sa, že s doterajších, hotových už hľadísk nie je možné postihnúť smysel zločinu, a že filozofia jeho je trochu obťažnejšia, než sa za to má.

Väzenia a sústava nútenej roboty, pravda, nenapravia zločinca; imi sa zločinec len tresce a obecenstvu sa poskytuje ochrana od ďalších útokov zločincových na jeho bezpečnosť. V zločincovi samom budí väzenie a najťažšia nútená robota len nenávisť, túhu po zakázaných rozkošiach a strašnú ľahkomyseľnosť.

Ale ja som pevne presvedčený, že i slovutná systéma samoväzby dostihuje len klamného, pochybného, vonkajšieho cieľa. Ona vycicáva z človeka životné šťavy, enervuje jeho dušu, oslabuje ju, desí ju a potom túto mravne vyschlú mumiu, človeka na poly rozumu zbaveného, vydávajú za vzor polepšenia a oľutovania spáchaných zločinov. Ale zločinec, čo povstal proti spoločnosti ľudskej, nenávidí ju a o sebe skoro vždy sa domnieva, že on má pravdu, a tá je vinovatá. K tomu ešte aj to: veď on vytrpel od nej trest a tým sa považuje za očisteného, za vyrovnaného.

Keď pozeraš tak na vec, mohlo by sa súdiť, že nezbude na koniec nič iného, ako dať samému zločincovi za pravdu. Ale nech si hľadí niekto na zločin s akéhokoľvek stanoviska, predsa všetci budú súhlasiť v tom, že sú také zločiny, ktoré sa vždy a všade podľa všetkých možných zákonov od samého počiatku sveta bezsporne považujú a budú sa považovať za zločin dotiaľ, kým človek zostane človekom. Len vo väzení som počul rozprávať o najstrašnejších, o najneprirodzenejších skutkoch, o najohavnejších vraždách, a rozprávali o nich s neudržateľným, detsky veselým smiechom.

Zvlášte mi nevychádza z pamäti istý otcovrah. Bol rodom zemän, slúžil ako úradník, a šesťdesiatročný jeho otec pokladal ho za svojho marnotratného syna. Život viedol prostopašný, pri čom upadol do dlhov. Otec mu dohováral a úmyseľne ho obmedzoval v peňažných prostriedkoch. Otec mal dom, majer, tušily sa u neho aj peniaze; nuž syn ho zavraždil, lakomiac sa na dedictvo. Zločin bol odhalený len o mesiac. Vrah sám oznámil na policii, že otec jeho zmizol, a nikto nevie, kde sa podel. Celý ten mesiac strávil najprostopašnejším spôsobom. Konečne akosi, keď ho nebolo doma, policia našla mrtvolu. V dome cez celý dvor bol jarok pre odtok nečistôt, pokrytý doskami. Mrtvola ležala v tomto jarku. Telo bolo oblečené a uložené ako v umrlčej truhle; šedivá hlava bola celkom odrezaná a pristavená k trupu; pod hlavu položil vrah podušku. Sám sa nepriznal; zbavili ho zemianstva, úradnej hodnosti a poslali na nútené roboty na dvadsať rokov. Celý ten čas, čo som s ním strávil, bol v najlepšej a najveselejšej duševnej nálade. Bol to nerozvažitý, ľahkomyseľný človek, hoci nie hlúpy. Nikdy som u neho nespozoroval nejakej zvláštnej ukrutnosti. Areštanti opovrhovali im, ale nie pre zločin, na ktorý nikto nespomenul, lež pre jeho prostopašnosť a preto, že sa nevedel, ako sa patrí, držať. V rozhovore niekedy spomenul si na svojho otca. Raz, rozprávajúc so mnou o zdraví, dedičnom v ich rodine, podotknúl: „Na príklad otec moj, ten do samej svojej smrti nikdy si nesťažoval na nejakú chorobu.“ Taká zvieracia neciteľnosť je vôbec, pravda, nemožná. Ale toto bol fenomén; tu musí byť akási vada telesného skladu, akési fyzické a mravné, vede dosiaľ neznáme, zmrzačenie, a nie puhý zločin. Rozumie sa, ja som najprv neveril v ten zločin. Ale ľudia z jeho mesta, ktorí museli znať podrobnosti jeho života, rozprávali mi všetko, ako sa stalo. Fakty boly tak jasné, že nebolo možné neveriť.

Areštanti počuli ako raz v noci vo sne zakričal: „Drž ho, drž! Hlavu mu odsekni, hlavu!…“

Areštanti skoro všetci hovorili a blúznili vo sne. Nadávanie, zlodejské výrazy, nože, sekery, prichádzaly im v blúznení najčastejšie na jazyk. „My sme ľudia bití,“ hovorili, „vnútornosti máme odrazené, preto v noci aj kričíme.“

Erárna nútená robota v pevnosti nebola zamestnaním, lež povinnosťou; keď trestanec odpracoval svoju „úlohu“, alebo uplynul zákonitý čas jeho roboty, vracal sa do väzenia. Na túto robotu hľadeli s nenávisťou. Bez svojho zvláštneho, vlastného zamestnania, ktorému sa oddávali s celou dušou, nemohol by človek vydržať vo väzení. Z číreho lenošenia rozvily by sa v ních také zločinné vlastnosti, o ktorých nemali prv ani poňatia. Bez práce a bez zákonitého, normálneho vlastníctva človek nevydrží, klesá mravne a obracia sa v zviera.

Preto následkom prirodzenej potreby a akéhosi citu sebazáchrany mal vo väzení každý svoje remeslo a svoje zamestnanie. Dlhý letný deň bol skoro celý zaujatý erárnou robotou; za krátku noc človek sotva sa vyspal. Za to v zime trestanec podľa predpisu má byť hneď zavrený vo väzení, keď sa zotmelo. Čože tu robiť celé dlhé, nudné hodiny zimného večera? Preto sa skoro každá kasárňa, nehľadiac na zápoveď, menila v ohromnú dieľňu. Práce tieto v skutočnosti sa, pravda, nezakazovaly, ale prísne sa zakazovalo mať pri sebe vo väzení nástroje; ale bez nich bola by robota nemožná. Pracovalo sa tedy potichu a zdá sa, že väzenská správa hľadela na to v niektorých prípadoch cez prsty.

Mnohí z trestancov, keď prichádzali do väzenia ničoho nevedeli robiť, ale učili sa u iných a keď sa vracali na slobodu, boli dobrými remeselníkmi. Boli tu ševci, krajčíri, stolári, zámočníci, ba aj rezbári a pozlacovači. Istý žid — Bumštein — bol zlatníkom, pri tom, pravda, aj úžerníkom. Všetci pracovali a zarábali si peniaze. Objednávky prichádzaly z mesta.

Peniaze sú z kovu razená sloboda, a preto pre človeka zbaveného zúplna slobody sú desať raz vzácnejšie. Čo by mu aj len cingaly vo vačku, už je na poly utešený, hoci by nemal na čo ich vynaložiť. Ale peniaze možno vždy a všade stroviť, pričom ide ešte to na váhu, že zakázané ovocie je dvojnásobne sladké. Vo väzení možno dostať aj pálené. Fajky boly čo najprísnejšie zakázané, ale fajčili všetci.

Peniaze a dohán chránily od skorbutu a iných chorôb. A práca chránila od priestupku. Bez svojej vlastnej práce zožrali by trestanci jeden druhého, ako pavúci v pohári.

Jednako aj peniaze aj práca boly zakázané. Často robili v noci nenadále prehliadky a všetko zakázané sa konfiškovalo, pri čom peniaze, čo ich ako schovávali, niekedy predsa dostávaly sa do rúk tých, čo prehliadku vykonávali. To je tiež jedna z príčin, prečo trestanci nešetrili peniaze a chytro ich prepíjali. Po každej prehliadke bol vinník, okrem toho že prišiel o všetok svoj majetok, obyčajne ešte citeľne trestaný.

Ale po každej prehliadke hneď zas doplňovali medzery, bez predlenia zaopatrili nové veci a všetko šlo podľa starého poriadku.

Kto nebol remeselníkom, zarábal iným spôsobom. A spôsoby tieto boly dosť originálne. Niektorí sa zaoberali len priekupníctvom, pri čom sa predávaly niekedy také veci, že by človeku za ohradou väzenia nemohlo ani na smyseľ prijsť nielen ich kupovať a predávať, ale ani považovať ich za veci. Ale väzenie bolo veľmi chudobné a pri tom nad mieru podnikavé. Aj posledná handra mala svoju cenu a prihodila sa na nejaké dielo. Následkom chudoby maly aj peniaze vo väzení celkom inú cenu, než na slobode. Za veľkú a složitú robotu platilo sa haliermi. Niektorí s úspechom prevádzali úžerníctvo. Areštant-márnotratník, keď prišiel na mizinu, odniesol poslednú svoju vec k úžerníkovi a dostal od neho niekoľko medených na ohromné procenty. Ak nevykúpil tej veci na termín, hneď sa predávala bez všetkého smilovania. Úžerníctvo tak kvitlo, že sa prijímaly do zálohu aj erárne veci, ktoré areštanti pri prehliadke museli mať naporúdzi, ako bielizeň, kožu na bôty a podobné, tedy veci, ktoré areštantovi mohly byť každú chvíľu potrebné. No pri takom zakladaní stával sa aj iný obrat tej veci, ostatne nie celkom nepredvídaný. Areštant, ktorý založil vec a dostal peniaze, odobral sa bez predlenia a bez akýchkoľvek dlhých rečí k staršiemu poddôstojníkovi, najbližšiemu predstavenému väzenia, oznámil mu, že založil erárne veci, ktoré hneď odobierali u úžerníka, bez ďalšieho oznámenia vyššiemu predstavenému. Zaujímavé je to, že pri tom niekedy nebolo ani hádky; úžerník zamračený, vrátil mlčky, čo patrelo, ba tváril sa, akoby sám bol očakával, že tak bude. Azda v duši bol presvedčený, že, buď on na mieste zakladčíka, urobil by to isté. A preto, ak začal potom predsa nadávať, robil to nie zo zlosti a tak pre očistenie, vraj, svedomia.

Krádeže boly vo väzení veľmi obyčajné. Skoro všetci kradli jedon druhému. Každý mal svoj kufrík so zámkou, v ktorom schovával erárne veci. To bolo dovolené; ale kufry nechránily od krádeže. Môžete si predstaviť, akí šikovní zlodeji tam boli. Mne istý areštant, človek úprimne mi oddaný (hovorím to bez zveličovania) ukradol bibliu (jediná to kniha, ktorú dovoľovali mať vo väzení); priznal sa mi k tomu toho istého dňa, nie preto, že by sa v ňom svedomie bolo pohlo, ale preto, že mu bolo mňa ľúto, lebo som ju dlho hľadal.

Boli u nás kramári, čo predávali pálené; títo bystro bohatli. O tomto obchode budem niekedy rozprávať zvlášte; je on dosť pozoruhodný. Vo väzení bolo veľa ľudí, ktorí ta prišli pre podlúdnictvo a preto nieto sa čomu diviť, že, nehľadiac na prísny dozor a stály vojenský sprievod, vodka sa prinášala do väzenia. Poznamenávam, že podlúdnictvo, čo do povahy, je akýmsi zvláštnym zločinom. Či si môžete na príklad predstaviť, že peniaze a výhoda hrajú u niektorého podlúdnika vedľajšú úlohu, že stoja u neho na druhom mieste? A predsa tomu býva tak! Podlúdnik pracuje z náruživosti, z povolania. To je svojeho druhu básnik. On riskuje všetkým, vystavuje sa strašnému nebezpečenstvu, pomáha si ľsťou, je vynalezavý, vie sa vymotávať z nepohodlného položenia; niekedy vykonáva svoju robotu pod vlivom akéhosi nadšenia. Je to náruživosť práve tak silná, ako hra v karty. Znal som vo väzení istého areštanta, človeka obrovských telesných rozmerov, ale pri tom tak tichého, pokojného, pokorného, že si nebolo možné predstaviť, akým spôsobom sa ocitnul v tomto mieste. On bol taký dobrosrdečný, tak sa vedel snášať, že za celý čas, čo strávil vo väzení, s nikým sa nepohádal. On pochádzal od západných hraníc, poslali ho sem za podlúdnictvo a rozumie sa, že sa nevedel zdržať a začal prenášať pálené. Koľko ráz ho za to trestali, a jako sa on bál prútov! A veď z toho prinášania vodky mal veľmi nepatrný dôchodok. Z vodky bohatnúl len podnikateľ. A on, blázenko, miloval umenie pre umenie. Bol plačlivý, ako baba, a koľko ráz po vytrpenom treste sa božil a zariekal, že nebude viac prinášať kontrabandy! Zmužilo premáhal sa niekedy celý mesiac, ale napokon predsa nevydržal… Ďakovať takýmto ľuďom, nikdy nebývalo nedostatka páleného vo väzení.

Na koniec bol ešte jedon dôchodok; neobohacoval síce areštantov, ale bol stály a dobročinný. Boly to almužny. Vyššie triedy našeho obecenstva nemajú ani poňatia o tom, ako sa starajú o „nešťastných“ kupci, mešťania a celý náš ľud. Almužna sa dáva naveky, a to skoro vždy chlebom, žemľami, koláčmi, len niekedy peňazmi. Bez týchto milodarov areštantom bolo by veľmi ťažko, zvlášte tým, čo sú ešte vo vyšetrovaní, s ktorými zachádzajú o veľa prísnejšie než s tými, čo sú už odsúdení. Almužnu delia areštanti nábožne a rovnako medzi sebou. Ak nestačí pre všetkých, rozkrájajú sa koláče na polovičky, ba inokedy aj na šesť rovných dielov a každý areštant dostane svoj kúsok. Pamätám, ako som prvý raz dostal peňažitú almužnu. Bolo to nezadlho po mojom príchode do väzenia. Vracal som sa z raňajšej roboty sám, v sprievode vojaka. Popri nás prešly mať s dcérou, dievčatkom asi desaťročným, pekným ani anjelík. Videl som ich prv už raz. Mať bola vdova po vojakovi. Jej muž mladý vojak bol vo vyšetrovaní a zomrel v nemocnici v areštantskom oddelení v tie časy, keď som tam aj ja ležal. Žena s dcérou prišly sa s ním rozlúčiť; obe hrozne plakaly. Keď ma dievčatko spozorovalo, zapýrilo sa a čosi šeplo matke. Tá sa hneď zastavila, vyhľadala v uzlíku 1/2 kopejky a dala ju dcére. Dcéra pobežala za mnou… „Na, nešťastný, príjmi v mene Krista kopeječku!“ zakričala a keď ma dohnala, strčila mi peniažtek do ruky. Vzal som jej kopeječku a dievčatko vrátilo sa k matke celkom spokojné. Túto kopeječku som dlho potom držal u seba.