Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

III. Prvé dojmy. (Pokračovanie)

Len čo odišiel M-cký (ten Poliak, čo so mnou hovoril), privalil sa do kuchyne Gazin, celkom opitý.

Opitý areštant za bieleho dňa, vo všedný deň, keď sú všetci povinní chodiť na robotu, pri prísnom náčelníkovi, v prítomnosti poddôstojníka, ktorý má dozor nad areštantami a nachádza sa ustavične vo väzení, pri dozore stráže a invalídov, slovom pri všetkej možnej prísnosti — splietol celkom všetky vznikajúce vo mne poňatia o areštantskom živote. A dosť dlho musel som prežiť v trestnici, než som si mohol vysvetliť všetky podobné fakty, ktoré mi boly tak záhadnými v prvé dni môjho väzenia.

Povedal som už, že areštanti mali vždy svoje vlastné zamestnanie a to zamestnanie že je prirodzenou potrebou väzenského života; že krome tejto potreby je trestanec náruživým milovníkom peňazí a že ich veľmi, veľmi cení, rovnako skoro ako slobodu a že už to ho potešuje, keď mu cingajú vo vačku. Naopak je smutný, nepokojný, skľúčený, keď ich nemá, a vtedy je odhodlaný krasť a čokoľvek iného urobiť, len aby ich dostal.

Ale hoci boly peniaze vo väzení takou drahocennosťou, nikdy sa dlho nedržaly u toho šťastlivca, čo ich mal. Hlavne bolo ťažko ich schovať tak, aby ich alebo neukradli, alebo aby ich predstavení neodobrali. Ak naďabil na ne major pri nenadálych svojich prehliadkach, hneď ich konfiškoval a upotrebil, hádam, na zlepšenie väzenskej stravy. Ale najčastejšie ich niekto ukradol. Spoliehať sa na niekoho nebolo možné.

Ale neskôr len našli spôsob, ako držať zcela bezpečne peniaze. Odovzdávali ich do opatery staručkému starovercovi, ktorý sa k nám dostal zo Starodubských osád, čo sa hlásily kedysi k viere Vjetkovskej.[8]

Nemôžem sa zdržať, abych o ňom nepovedal niekoľko slov, hoci sa vzdiaľujem od predmetu.

Bol to starček šesťdesiatročný, maličký, šedivý. Nápadne ma prekvapil hneď pri prvom stretnutí. Líšil sa neobyčajne od ostatných väzňov; v jeho pohľade bolo čosi takého tichého a kľudného, že som — ako sa pamätám — so zvláštnym akýmsi potešením hľadel na jeho jasné, svetlé oči. Často som sa s ním shováral a môžem povedať, že riedko za svojho života stretával som bytnosť tak milú a dobrosrdečnú.

Poslali ho sem za zločin neobyčajne vážny. Medzi starodubskými rozkolníkmi začaly sa vyskytovať obrátenia na pravoslávie. Vláda ich usilovne podporovala a užívala všetkých prostriedkov, aby priviedla do lona pravoslávnej cirkvi aj ostatných rozkolníkov.[9] Starček náš spolu s niektorými inými fanatikmi sa rozhodol, že „sa postaví na obranu viery“, ako sa sám vyjadroval. V osade začali stavať „jedinovjerčeský“[10] chrám, ale on ho podpálil. Starček, ako jedon z pôvodcov, bol odsúdený do väzenia s nútenou robotou. Bol zámožným človekom; doma zanechal ženu a deti; ale odhodlane šiel do Sibíri, lebo v svojej zaslepenosti pokladal tento trest za „mučedelníctvo za vieru“.

Keby ste s ním strávili nejaký čas, veru by ste si naraz dali otázku: Ako sa mohol tento pokorný, ako dieťa podajný človek, rozhodnúť na taký zločin? Neraz som sa s ním dával do reči o viere. Neustupoval ničoho zo svojho presvedčenia, ale v jeho namietkach nebolo nikdy ani hnevu, ani nenávisti. Jednako znivočil chrám a nezapieral toho.

Zdalo by sa, že by dľa svojho presvedčenia svoj skutok a vytrpené zaň „muky“ mal pokladať za slávny čin. Ale čo som ho ako pozoroval, čo som sa ho ako vypytoval, nezbadal som v ňom nikdy ani stopy márnomyseľnosti alebo hrdosti. Boli u nás vo väzení aj iní staroverci, zväčša rodom zo Sibíri. Boli to ľudia veľmi rozvití, schytralí sedliaci, znalci starých cirkevných kníh, držiaci sa každého písmena, obratní rečníci, keď išlo o ich predmet; ľudia domýšľaví, hrdí, ľstiví, svrchovane nesnášanliví. Starík bol celkom iný človek. Hoci bol azda väčším znalcom starých cirkevných kníh než oni, predsa vyhýbal sa sporom a hádkam. Povahy bol veľmi dôvernej, sdieľnej. Bol veselý, často sa smial — ale nie tým hrubým, cynickým smiechom, ktorým sa smiali areštanti, lež jasným, tichým smiechom, v ktorom bolo mnoho detskej prostosrdečnosti a ktorý zvlášte slušal jeho šedinám. Hádam, sa mýlim, ale zdá sa mi, že po smiechu možno poznať človeka, a keď sa vám zapáči pri prvom stretnutí smiech nejakého vám neznámeho človeka, môžete smelo povedať, že je to dobrý človek.

Starčeka tohoto vo väzení všetci si vážili, ale tým sa on nehonosil. Trestanci ho nazývali deduškom a nikdy mu neubližovali. Chápal som aspoň čiastočne, aký mohol mať vliv na svojich spoluvercov. Ale hoci snášal väzenie na pohľad odhodlane, v jeho vnútre sa tajil hlboký, nezhladiteľný zármutok, ktorý snažil sa zatajiť pred ľuďmi. Býval som s ním v jednej kasárni. Raz v noci po druhej hodine som sa prebudil a počul som tichý, zdržovaný plač. Starček sedel na peci a modlil sa zo svojej rukopisnej knihy. Plakal a chvíľami bolo počuť, ako sa modlil: „Hospodi, neopúšťaj ma! Hospodi, posilni ma! Dietočky moje maličké, dietočky moje milé, už vás nikdy neuvidím!“ Nemôžem ani opísať, ako mi ho bolo ľúto.

Tomuto starčekovi skoro všetci trestanci počali odovzdávať svoje peniaze do opatery. Vo väzení skoro všetci boli zlodeji; ale všetci boli presvedčení, že starček ich neokrade. Vedeli, že sverené mu peniaze schovával kdesi, ale v takom tajnom mieste, že ich nikto nemohol najsť. Neskôr vyzradil mne a niektorým Poliakom svoje tajomstvo. V jednom z brván našej ohrady bola hrča, na pohľad pevne srastlá s drevom. Ale hrča tá sa vyťahovala a vnutri brvna bola veliká dutina. Tam deduško schovával peniaze, potom votknul hrču zas na svoje miesto, tak že nikto nikdy nemohol ničoho najsť.

Ale odchýlil som sa od vyprávania. Zastavil som sa na otázke, prečo sa vo vačku trestancovom nedržia peniaze. Tu krome obťažnosti, ako ich schovať, pôsobila aj tá okolnosť, že vo väzení bolo tak hrozne otupno, že ho to navádzalo, aby si dovolil nejaký výstupok, aby si zalumpoval za celý svoj kapitál s krikom a hudbou, tak aby aspoň na minútku zabudol na svoju skľúčenosť. Veru som sa načudovať nemohol, keď som videl, ako niektorý z nich pracuje zo všetkých síl aj niekoľko mesiacov len s tým cieľom, aby za jedon deň premrhal celý zárobok, všetko do čista, a potom znova niekoľko mesiacov do nového korheľovania hrdlačí.

Niektorí z nich mali radosť, keď si mohli kúpiť nejaké nové šaty, a to vždy takého strihu, aký sa nedovoľoval vo väzení. Veľmi obľúbené boly aj kartúnové košele a opasky s medenými pliaškami. Obliekali tieto šaty na sviatky a takto oblečený trestanec prešiel sa obyčajne po všetkých kasárňach, aby ho videl celý svet. Samoľúbie takto vyfinteného trestanca bolo až detinské; ostatne areštanti vo mnohom boli hotové deti. Všetky tieto pekné veci naraz sa ale akoby ztratily gazdovi; zastavil ich niekedy v ten istý večer, alebo predal od poly zadarmo.

Pijatyka sa odkladala obyčajne k sviatočnému dňu, alebo k menovinám. Trestanec, čo slávil menoviny, keď vstal, postavil sviečku k svätému obrazu; potom sa obliekol do sviatočných šiat, objednal si zvláštny obed; najedol sa ako vôl skoro vždy sám, zriedka kto pozval kamarátov, aby s ním poobedovali. Potom sa objavila vodka (pálené). Sláviaci svoje menoviny pil ako dúha a začal sa prechádzať po kasárňach, snažiac sa dať všetkým na javo, že je opitý, že sa dnes veselí, aby si tým získal akúsi vážnosť. Ruský ľud chová k opitému človeku všade istú sympatiu; a vo väzení pozerali na korheľujúceho areštanta až s úctou. V tom trestaneckom lumpáctve väzel akýsi aristokratizmus. Keď sa korheľujúci trestanec rozveselil, vždy si najímal muzikanta. Vo väzení bol istý Poliak, zbeh, ktorý hral na husle a mal s sebou svoj nástroj — celý to svoj majetok. Korheľujúci areštanti najímali si ho, aby im hral veselé pesničky. Jeho povinnosťou bolo chodiť za svojim opitým pánom z kasárne do kasárne a hudlikovať na husle zo všetkých síl. Často na jeho tvári bol výraz nechuti, žiaľu. No okrik: „Hraj, peniaze si dostal!“ nútil ho znova píliť na husliach.

Areštant, čo sa dal do korheľovania, mohol byť zcela istý, že, ak by sa veľmi doťal, druhí ho zaiste budú opatrovať, uložia na posteľ, a ak by sa v ohrade ukázal predstavený, iste ho niekam schovajú, a všetko to zcela bezzištne.

Poddôstojníci a invalídi, ktorí pre udržovanie poriadku bývali vo väzení, mohli byť tiež celkom spokojní. Opitý nemohol spôsobiť nijakej výtržnosti. Bol pod dozorom celej kasárne, a keby spôsobil hluk alebo začal garazdiť, hneď by ho skrotili. A preto nižší trestaneckí predstavení hľadeli na opilstvo cez paľce, ba nechceli ho ani spozorovať, vediac veľmi dobre, že, ak nedovolia vodku, môže byť ešte horšie.

Ale kdeže brali vodku (pálené)?

Vodka sa kupovala v samom väzení u tak zvaných krčmárov. Bolo ich niekoľko; obchod svoj prevádzali ustavične a dobre im to šlo, hoci pijúcich a korheľujúcich bolo vôbec nemnoho, keďže lumpovanie vyžadovalo peňazí a vo väzení sa peniaze zarábäly ťažko.

Obchod sa začínal, viedol a prestával dosť zvlášnym spôsobom. Nejaký areštant, poveďme, nemá remesla a nechce sa namáhať (bývaly také prípady), ale chce mať peniaze a je spolu človek netrpelivý, chce chytro zbohatnúť. Má trochu peňazí pre začiatok a odhodlá sa, že bude predávať vodku; je to podnik smelý, ktorý vyžaduje veľkej odvahy. Veľmi ľahko môže zaplatiť zaň svojim chrbtom a za chvíľu prísť o tovar i kapitál. Ale krčmár už ráta s takou možnosťou. Peňazí má zo začiatku málo a preto si najprv tajne prinesie vodku do väzenia sám a predá ju, pravdaže, výhodne. Opakuje túto próbu po druhé a po tretie, a ak ho predstavenstvo nezastihne, chytro rozpredá tovar a len teraz založí naozajstný obchod na širokých základoch. Stane sa z neho podnikateľ, sám sa vystavuje nebezpečenstvu menej, a zarábä ustavične viac a viac. Nebezpečenstvu vystavujú sa za neho jeho pomocníci.

Vo väzení vždycky býva veľa ľudí, ktorí premrhali, prehrali alebo prekorheľovali všetko do poslednej kopejky; sú to obyčajne ľudia bez remesla, úbohí, otrhaní, ale nadaní do istej miery smelosťou a odvahou. Takým ľuďom z celého kapitálu zostal v celosti len chrbát a ten môže tiež ešte k niečomu poslúžiť; nuž takýto na mizinu prišlý lumpák, odhodlá sa dať do obehu tento svoj posledný kapitál. Ide k podnikateľovi-krčmárovi a najme sa k tajnému prinášaniu vodky do väzenia. Bohatý krčmár má takých robotníkov niekoľko.

V meste alebo vôbec za pevnosťou nachodí sa človek — bývalý vojak alebo nejaký mešťan — ktorý za podnikateľove peniaze a za určitú, pomerne dosť veľkú odmenu, kúpi vodku a schová ju niekde v nenápadnom mieste, kam areštanti chodievajú na robotu. Tento dodavateľ skoro vždy probuje dobrotu vodky najprv sám a čo vypil, to jednoducho doleje vodou. Ber alebo neber; ale trestanec nemôže byť veľmi vybieravým. Už to je dobre, že jeho peniaze celkom nezmizly a vodka je prinesená. Nech je akákoľvek, len keď je vodka.

Obracajúc sa k tomuto dodavateľovi, podlúdnici prinášajú s sebou hovädzie črevá. Črevá tieto sú dobre prepláknuté a naplnené vodou s tým cieľom, aby sa udržovala ich pôvodná vlažnosť a hebkosť. Naplnivši črevá vodkou, ovinie si ich areštant pod hábami okolo seba, a to, nakoľko možné, v najnedotklivejších miestach tela. Pravdaže, pri tom má príležitosť dokázať obratnosť a zlodejskú prefíkanosť podlúdnika. Veď, hra je veľmi nebezpečná; má totiž podviesť aj sprievod, aj stráž u vrát väzenia. Podvádza ich tedy.

Čo sa týka sprievodcu, ktorým býva neriedko nejaký nezkúsený rekrút, toho prefíkaný zlodej ľahko ošudí. Keď sa pri návrate blíži k väzeniu, vezme do rúk peniaz — pätnásť alebo dvadsať kopejok striebra — na každý, vraj, prípad, a čaká, kým neprijde slobodník. Slobodník od stráže je povinný každého trestanca, vracajúceho sa z roboty, prehliadnuť a omacať a len potom mu otvorí dvere väzenia. Podlúdnik sa obyčajne úfa, že sa stráž bude ostýchať omacávať ho nad mieru dôkladne v niektorých miestach. Ale prefíkaný slobodník inokedy dochodí aj do takých miest a namacá tu vodku. Potom zbýva posledný prostriedok: podlúdnik strčí slobodníkovi do ruky mlčky a tak, aby to sprievodca nespozoroval peniaz, ktorý mal prichystaný. Prihodí sa, že s pomocou takéhoto odvážlivého pokusu prijde šťastne do väzenia a prinesie vodku. Ale niekedy sa to nepodarí a potom nezbýva nič iného, než zaplatiť za to svojim posledným kapitálom, totižto chrbtom. Hneď to oznámia majorovi, kapitál vysekajú, vysekajú ukrutne, vodku konfiškujú v prospech eráru a podlúdnik bere všetko sam na seba, ale nevyzradí podnikateľa. Dodávam hneď, že to nerobí preto, že by sa mu hnusilo udavačstvo, ale len preto, že by udávanie bolo pre neho nevýhodným. Veď by ho aj tak vysekali. Jedinou útechou by mu bolo azda, že by vysekali oboch. Ale podnikateľ sa mu ešte zíde, hoci po obyčaju a po predbežnému dohovoru za vysekaný chrbát podlúdnik nedostáva od podnikateľa ani kopejky.

Stáva sa tedy, že vodka šťastne prejde bránou a dostane sa do väzenia. Tu prijme podnikateľ prinesené črevá, a aby zárobok zvýšil, rozrieďuje vodku vodou skoro na polovičku. Keď sa takto náležite prihotovil, očakáva kupca.

V prvý nasledujúci sviatok a niekedy i vo všedný deň vyskytne sa želaný kupec; je to areštant, čo pracoval ako vôl niekoľko mesiacov a sbieral kopejky, aby ich prepil naraz v deň popredku už k tomu určený. Tento deň zjavoval sa úbohému dlho, než ozaj nastúpil, aj vo sne; aj za robotou sa mu usmieval a kúzlom svojim dodával mu bodrosti. Konečne sa ukázalo na východe brieždenie tohoto krásneho dňa; peniaze sú prichystané, predstavení ich neodňali, nikto ich neukradol a on ich nesie krčmárovi. Tento mu dá za ne vodky, najprv dosť čistej, to jest len dva razy rozriedenej; ale potom všetko to, čo sa zo sklenice odpilo, hneď sa dolieva vodou. Za čašku vodky platí sa päť raz i šesť raz toľko ako v meste v krčme. Ľahko si predstaviť, koľko takých čašiek musí človek vypiť a koľko za ne zaplatí, než sa opije! Ale keďže trestanec odvykol piť a dlhé časy sa zdržoval vodky, udre mu to dosť chytro do hlavy a potom pije, kým neprepije všetko do babky. Potom prichádza rad na šaty, ak má aké; všetko ide do zálohu ku krčmárovi, ktorý je spolu aj úžerníkom. Keď prepil všetko do poslednej handry, ide spať a na druhý deň, keď sa prebudí s neslýchanou bolesťou hlavy, márne prosí krčmára, aby mu dal aspoň kvapku vodky zahasiť záhu. Zarmútený znáša nezdar, a tohože dňa bere sa znova za robotu a opäť hrdlačí niekoľko mesiacov bez ustania, spomínajúc na šťastný deň, keď si mohol zakorheľovať, deň, čo zašiel navždy do mora večnosti, ale zas si dodáva bodrosti a teší sa na budúci taký deň, ktorý je ešte ďaleko, ale konečne sa len raz priblíži, keď bude na ňom rad.

Ešte poviem niečo o „krčmárovi“. Keď zarobí ohromnú sumu, niekoľko desiatkov rubľov, objedná si naposledok vodku, a tento raz ju nerozrieďuje vodou: chystá ju pre seba. Čas je zanechať obchod a pripraviť sviatok sebe! Začne sa lumpovanie, korheľovanie, hodovanie, muzika. Prostriedky má k tomu veliké; uchlácholí na všetok prípad aj najbližších, najnižších predstavených vo väzení. Korheľovanie trvá niekedy aj niekoľko dní. Prichystaná vodka je pravda skoro vypitá; potom sa korheľ obracia k druhým „krčmárom“, ktorí na jeho návštevu už čakajú a pije dotiaľ, kým neprepije všetko do poslednej kopejky.

Stáva sa ale časom, že korheľ, hoci ho trestanci aj ochraňujú, prijde na oči vyšším predstaveným. Vtedy ho odvedú na strážnicu, odoberú peniaze, ak najdú aké u neho, a nakoniec na dereši vysekajú. Areštant sa otrasie, vráti sa do väzenia a o niekoľko dní bere sa znova za svoje remeslo krčmárske.

Hneď s prvých dní môjho väzenského života, vzbudil vo mne zvláštnu zvedavosť istý areštant, šuhaj neobyčajne pekný. Volal sa Sirotkin. Bol v mnohých ohľadoch dosť záhadnou osobnosťou. Predovšetkým mňa veľmi prekvapil jeho prekrásny obličaj; nebolo mu viac ako triadvadsať rokov. Nachádzal sa vo zvláštnom oddelení, t. j. tam, kde boli odsúdení na celý život; patril tedy k tým, čo sa dopustili najťažších vojenských zločinov. Bol tichý, krotký, málo hovoril, zriedka sa smial. Oči mal modré, ťahy pravidelné, tvár čistú, nežnú, vlasy svetloplavé. Ani do poly oholená hlava ho nešpatila, taký to bol utešený šuhaj. Remesla nemal nijakého, ale peniaze zarábal, hoc nemnoho, ale často. Bol nápadne lenivý, obliekal sa nedbale. Leda že ho niekto iný pekne ošatí; niekedy aj červenú košeľu dostane; a Sirotkin teší sa novej šate. Chodí po kasárňach, ukazuje sa. Vodky nepil, v karty nehral, skoro s nikým sa nehádal. Chodieval niekedy za kasárne — ruky vo vačkoch, tichúčky, zádumčivý. O čom on mohol premýšlať, ťažko si bolo predstaviť. Okríkneš ho niekedy, tak zo zvedavosti, spýtaš sa ho na niečo, on hneď odpovie, a to ešte akosi úctivo, nie po areštantsky, no vždy krátko, bez zbytočných rozhovorov; a pri tom hľadí na teba ako desaťročný chlapček. Ak má trochu peňazí, nekúpi si za ne niečo potrebného, nedá popraviť kabát, nekúpi si nové čižmy, lež nakúpi koláčkov, marcipánu, a papká, ako by mu bolo sedem rokov. „Ech ty, Sirotkin,“ hovorili mu areštanti, „sirota si ty kazánska!“

V nerobotný čas obyčajne túla sa po cudzích kasárňach; skoro každý je zaujatý svojou robotou, len on nemá čo robiť. Povedia mu niečo, skoro vždy nejaký posmech (z neho si aj kamaráti často smiech robili) — neodpovie ani slova, len sa obráti a ide do inej kasárne; a niekedy, keď sa mu už veľmi posmievajú, začervená sa. Často som si myslel, prečo sa toto tiché, dobrodušné stvorenie dostalo do väzenia? Raz som ležal v nemocnici v oddelení pre areštantov. Sirotkin bol tiež chorý a ležal vedľa mňa; akosi pod večer sme sa dali do reči, on nenazdajky oduševnil sa a pri tej príležitosti mi rozpovedal, ako ho odobrali na vojnu, ako mať nad ním plakala, keď ho odprevádzala, a ako mu bolo ťažko, keď bol rekrutom. Dodal, že nijako nemohol zniesť vojenského života; všetci tam boli takí srdití, prísni, a náčelníci bývaly im skoro vždy nespokojní.

„Jakože sa to končilo?“ opýtal som sa ho. „Za čo ťa sem poslali? A k tomu ešte do zvláštneho oddelenia… Ach ty, Sirotkin, Sirotkin!“

„Ja som bol, Alexander Petrovič, len rok v bataljone; a sem som sa dostal za to, že som zabil Grigorija Petroviča, nášho náčelníka stotiny.“

„Počul som ja o tom, Sirotkin, ale neverím. Kohože by si ty mohol zabiť?“

„Tak sa stalo, Alexander Petrovič. Veľmi mi už bolo ťažko slúžiť.“

„Ale akože, veď druhí rekrúti znášajú tú službu. Pravda, ono je zo začiatku ťažko, ale potom privyknú a stávajú sa znamenitými vojakmi. Teba dozaista mať rozmaznala; perníkom a mliečkom krmila do osemnásteho roku.“

„Mať ma veru veľmi ľúbila. Keď ma odobrali, ochorela vraj a viac nevstala… Veľmi horká bola moja služba pod koniec. Veliteľ ma nemohol trpieť, za všetko ma trestal; a za čo trestal? Som vo všetkom pokorný, poriadok zachovávam; vodky nepijem, ničoho trestuhodného nerobím. A kol dokola všetci takí suroví, — ani poplakať si nemáš kde. Schováš sa niekam za uhol a tam sa i vyplačeš. Raz stojím na stráži. Bola už noc; postavili ma na hlavnej strážnici pri bariere. Duje vietor; bola jeseň a tma taká, že na krok nebolo vidieť. A mne tak ťažko, tak ťažko na duši! Vzal som pušku k nohe, odomknul som bodák a položil vedľa; vyzul som pravú čižmu, hlaveň som si pristavil k prsiam, naľahol na ňu a veľkým palcom nohy som spustil kohútik. Puška zolhala! Obozrel som ju, vyčistil panvičku, podsypal nového prachu, kremeň som otĺkol, opäť som pristavil pušku k prsiam. A čo poviete? Prach sa zapálil, ale puška zasa nevystrelila! Čože je to, myslím si! Vzal som a obul čižmu, bodák som zas nasadil, mlčím a chodím sem-tam. A tu som si umienil, že toto vykonám; nech ma pošľú kamkoľvek, len abych sa zbavil vojančiny. O pol hodiny ide veliteľ. A priamo ku mne: „Či sa tak stojí na stráži?“ Vzal som pušku do rúk a vtasil som do neho bodák až po samú hlaveň. Štyritisíc prútov som dostal a potom sem do zvláštneho oddelenia…“

Nelhal. Začože by ho boli poslali do zvláštneho oddelenia? Obyčajných priestupnikov trescu o veľa ľahšie.

Sirotkin často sa priatelil s Gazinom, po pôvodu ktorého som začal písať túto hlavu, pripomenúc, že sa opitý vovalil do kuchyne a to že splietlo moje pôvodné poňatia o živote vo väzení.

Tento Gazin bol hrozný človek. On robil na všetkých strašný, mučiteľný dojem. Vždy sa mi zdalo, že nič nemôže byť zúrivejšieho, surovejšieho, než on. Videl som v Tobolsku povestného svojimi zločinmi zbojnika Kameneva; videl som neskôr Sokolova, areštanta vo vyšetrovaní, vojenského zbeha, strašného vraha. Ale ani jedon z nich nerobil na mňa dojmu tak odporného, ako Gazin. Zdávalo sa mi, že vidím pred sebou ohromného, obrovského pavuka, veľkého ako človek. Bol to Tatár, hrozne silný, silnejší než každý iný vo väzení; postavy vyše prostrednej; složenia herkulesového; s neforemnou, nepomerne ohromnou hlavou; chodil shrbený a hľadel mračno, hnevlivo. Vo väzení kolovaly o nem podivné povesti; znali, že bol bývalý vojak; ale areštanti rozprávali — neviem, či mali pravdu — že zbežal z Nerčinska; do Sibíri ho posielali už ne raz, ne raz bežal ztade, veľa ráz menil svoje meno, konečne sa dostal do našeho väzenia, do zvláštneho oddelenia. Rozprávali tiež o ňom, že prv ľúbil rezať malé deti len tak pre potešenie; zavedie dieťa niekam na príhodné miesto, najprv ho naľaká, trýzni, a keď sa do vôle natešil úžasom a strachom ubohej, malej žertvy, zareže ju ticho, pomaly, s rozkošou. Všetko toto azda len vymysleli, následkom ťažkého dojmu, ktorý robil Gazin vôbec na každého, no všetko toto vymyslené sa na neho hodilo, slušalo mu akosi.

Keď bol triezvy, držal sa vo väzení v obyčajné chvíle rozumne. Bol vždy tichý, s nikým sa nehádal, vyhýbal sporom, ale akosi z opovrženia k iným, ako by sa považoval za niečo vyššieho, než všetci ostatní; hovoril veľmi málo a bol akýsi nedostupný. Všetky jeho pohyby boly zdĺhavé, spokojné, sebavedomé. Z očú mu bolo vidno, že nie je hlúpy, a je neobyčajne schytralý; ale na jeho tvári a v jeho úsmechu bolo vždy čosi vypínavo-posmievačného a akúsi ukrutnosť prezradzujúceho. Predával pálené a bol vo väzení jedným z najbohatších krčmárov. Aspoň dva razy do roka sa opíjal sám a tu vychádzala na javo celá jeho zverská povaha. Pomaly, ako sa opíjal, začal ľudí zadierať posmešnými poznámkami, zlými, vypočítanými a jako by už dávno prichystanými; konečne, keď sa už celkom opil, prichodil do ukrutného vzteku, chytal nôž a vrhal sa na ľudí. Areštanti, znajúc jeho hroznú silu, utekali od neho a schovávali sa; on sa vrhal na každého, kto mu prišiel na oči. Ale skoro našli spôsob, ako ho skrotiť. Asi desať osôb z tej istej kasárne vrhlo sa naraz na neho a všetci ho začali mlátiť. Nemožné je predstaviť si ničoho surovejšieho nad toto bitie: tĺkli ho do pŕs, pod srdce, do žalúdka, do brucha; tĺkli ho veľa a dlho a prestávali len vtedy, keď tratil povedomie a bol ako mŕtvy. Iného by sa neodvážili tak biť: biť tak, znamenalo by ho zabiť, ale nie Gazina. Po bití, keď celkom tratil povedomie ho zaobalili do kožucha a odniesli na náry. — „Odleží sa, vraj.“ A vskutku ráno vstával skoro celkom zdravý a mlčky, zamračený išiel do roboty. A každý raz, keď sa Gazin ožral, vo väzení už všetci napred vedeli, že sa deň pre neho končí zcela iste bitím. Vedel to aj on sám a predsa sa opíjal. Tak to trvalo niekoľko rokov. Konečne spozorovali, že sa Gazin začína poddávať. Začal sa žalovať na všelijaké bolesti, očividne začal slábnuť, čím ďalej tým častejšie chodil do nemocnice… „Predsa sa poddal!“ hovorili medzi sebou areštanti.

Do kuchyne prišiel v sprievode toho Poliaka s husľami, ktorého obyčajne najímali korheli k dovŕšeniu svojeho veselia, stál uprostred kuchyne, mlčky a pozorne ohliadajúc všetkých prítomných. Všetci zamĺkli. Konečne, keď uvidel mňa a môjho kamaráta, pozrel na nás zlobne a posmešne, sebavedome sa usmial, čosi ako by rozvažoval a potom silne sa tackajúc, prišiel k našemu stolu:

„Dovoľteže sa opýtať,“ začal (hovoril po rusky), „z akých dôchodkov ráčite tu čaj piť?“

Mĺčky pozreli sme s kamarátom na seba, vediac, že bude najlepšie mlčať a neodpovedať mu. Pri prvom odporovaní slovami hneď by sa rozbesnil.

„Máte tedy peniaze?“ pokračoval v svojom vyšetrovaní. „Máte tedy hromadu peňazí, čo? Nuž ste prišli sem na kátorgu, aby ste tu čaj popíjali? Nu, hovorteže predsa, aby vás!…“

No keď videl, že sme sa rozhodli mlčať a nevšímať si ho, krv mu udrela do tvári a celý sa zatriasol od besnoty. V kúte vedľa neho ležal veľký vahan, do ktorého kládli nakrájaný chlieb, pripravený pre areštantov k obedu alebo k večeri. Bol tak veľký, že do neho vmestilo sa chleba pre polovicu väzenia; teraz bol prázdny. On ho schytil oboma rukami, zdvihol, ešte nemnoho a bol by nám rozdrvil hlavy. Nehľadiac na to, že vražda alebo pokus vraždy hrozily neobyčajnými nepríjemnosťami celému väzeniu, že by vzniklo vyšetrovanie, prehliadky, väčšia prísnosť, a preto sa areštanti vždy starali všetkými spôsobmi, aby nedošlo do takých výstredností — nehľadiac na všetko toto, všetci teraz zatíchli a čakali, čo bude. Ani slova sa neozvalo na našu obranu! Nikto neokríkol Gazina! — tak silná bola nenávisť k nám! Bolo im zrejme príjemné naše nebezpečné položenie… Ale vec končila sa šťastne; v tú chvíľu, keď chcel uderiť vahanom, ktosi zakričal z pitvora:

„Gazin! Vodku ti ukradli!“

On mrštil vahan o zem a jako šialený vyletel z kuchyne.

„Nu, Boh ich zachránil!“ hovorili medzi sebou areštanti. A dlho to ešte opakovali.

Nemohol som sa potom dozvedieť, či táto zvesť o krádeži vodky bola spravodlivá, alebo len vhodne vymyslená k nášmu zachráneniu.

Večer, keď už stemnelo, pred tým než zatvárali kasárne, chodil som okolo ohrady a hlboký zármutok objal moje srdce. Nikdy potom celú dobu svojho prebývania vo väzení nepociťoval som takého zármutku. Ťažko je stráviť prvý deň vo väzení, nech je to kdekoľvek a akékoľvek väzenie. Ale pamätám sa, že ma zaujímala najviac jedna myšlienka, ktorá ma potom neprestajne prenasledovala celý čas môjho života vo väzení — myšlienka zčiastky nerozriešiteľná — nerozriešiteľná pre mňa aj teraz: a to o nerovnosti trestu za tie isté priestupky. Pravda, aj priestupky nedajú sa spolu srovnávať ani len priblížne. Na príklad: aj tento aj ten druhý zabili človeka; rozvážené sú okolnosti oboch prípadov; za tento aj za ten druhý zločin vymeráva sa skoro rovný trest. A medzitým pozrite, aký rozdiel je v zločinoch. Jedon, na príklad, zarezal človeka za nič, pre nič, pre jednu cibuľu: vyšiel si na cestu, zarezal mužíka, čo tade šiel a našiel u neho len jednu cibuľku. „Čože, báťko! poslal si ma na lúpež, zarezal som mužíka a našiel som u neho len jednu cibuľu.“ — „Durák, cibuľa — máš kopejku! Sto duší sto cibúľ — bude rubľ.“ (Areštantská legenda.) — A ten druhý stal sa vrahom, keď bránil pred chlipným tyranom česť svojej nevesty, sestry alebo dcéry. — Jedon zabil ako tulák, umierajúc nezriedka od hladu, keď si hájil svobodu a život, obkľúčený súc celým zástupom vyzvedačov; druhý vraždí deti len preto, že mu je potešením vraždiť, cítiť na svojich rukách ich teplú krv, tešiť sa ich strachom, ich posledným holubičím trepotom pod samým nožom. A čože? Aj jedon aj druhý prídu na tú istú kátorgu. Pravda, že sú rozdiely v lehotách, na jaké ich odsúdia; ale rozdielov tých je pomerne neveľa: ale rozdielov pri zločinoch toho istého druhu je nekonečné množstvo. Každá nová povaha prináša so sebou nový rozdiel. Ale povedzme, že sa rozdiel ten nedá vyrovnať, shladiť, že je to akási nerozriešiteľná úloha — akási kvadratúra kruhu. Keby aj nebolo tejto nerovnosti, všimnite si druhého rozdielu, rozdielu, vyplývajúceho z následkov trestu… Tuto máte človeka, ktorý vo väzení hynie, roztápä sa ako sviečka; a hen je druhý, čo prv, než sa dostal do väzenia, ani nevedel, že je na svete taký veselý život, taký príjemný klub smelých kamarátov. Prichádzajú veru aj takí ľudia do väzenia. A vezmite na príklad človeka vzdelaného, s citlivým svedomím, srdcom. Sama bolesť vlastného srdca, ťažšia než akýkoľvek trest, utrápi ho svojimi mukami. Odsúdil sa sám za svoj zločin, bez milosrdenstva, bez ľútosti ako ten najhroznejší zákon. A hneď vedľa neho je druhý, čo si ani len nespomenie na spáchaný zločin za celý čas, čo strávi vo väzení. Ba myslí, že on má pravdu.

A bývajú aj takí, čo náročky dopúšťajú sa zločinov, aby sa len dostali do väzenia a tým sa zbavili nepomerne trápnejšieho pre nich života na svobode. Tam žil v najväčšom ponížení, nikdy sa nenajedol do sýta, robotoval od rána do noci na svojho pána, a v kátorge je robota ľahšia, než doma, chleba do sýta, a to takého, akého predtým ani nevidel; na sviatky mäso, bývajú aj almužny, býva aj príležitosť zarobiť kopejku. A spoločnosť? Ľud schytralý, vo všetkom sa vyznajúci; a preto hľadí na svojich kamarátov s úcty plným podivom: on ešte nikdy nevidel takých; pokladá ich za najvyššiu spoločnosť, aká len môže byť na svete. Či môže byť trest pre oboch týchto rovnako citeľným? Ostatne, načože sa zamestnávať otázkami nerozriešiteľnými. Bubnujú, je čas vrátiť sa do kasárne.



[8] Vjetka, v Černígovskej gubernii. Koncom XVII. stor. bola ona za hranicami ruskými vo vtedajšej Poľskej ríši. Keď boli staroverci v Rusku prenasledovaní, bežali mnohí z ních do Vjetky a založili tam veľkú osadu náboženskú, ktorej prívrženci nazývali sa Vjetkovcami. — Starodubské osady — stredisko rozkola v Černíg. gubernii.

[9] Rozkolníci sú v Rusku tí, čo neprijali Nikonových oprav bohoslužobných kníh a zostali verní starému obradu, odkiaľ pochádza i názov „staroobrjadci“, „starovjerci“.

[10] Rozkolníkom, vracajúcim sa k pravosláviu, dovolené je zachovávať niektoré staré obrady. Chrámy ich nazývajú „jedinovjerčeskými“.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.