Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

VI. Prvý mesiac. (Dokončenie)

Keď som vstupoval do väzenia, mal som trochu peňazí; pri sebe som ich nemal veľa, lebo som sa bál, že mi ich odoberú. Ale na každý prípad som mal schované, t. j. zalepené v doskách Evanjelia, ktoré dovoľovali vziať so sebou do väzenia; bolo toho niekoľko rubľov. Túto knihu s peňazmi do nej zalepenými, darovali mi ešte v Toboľsku tí, čo tiež trpeli vo vyhnanstve a trvanie jeho rátali už celými desaťročiami, ktorí dávno už privykli v každom „nešťastnom“ vidieť svojho brata. Je v Sibíri niekoľko takých ľudí, a oni nikdy nevymrú; títo ako sa zdá, položili si za úlohu života opatrovať bratsky „nešťastných“. Ich útrpnosť a súcit k nim, skoro ako k svojím deťom, je celkom nezištný, svätý. Nemôžem nespomenúť tu aspoň krátko jedno také stretnutie.

V meste, v ktorom bolo naše väzenie, žila istá dáma, Nastasja Ivanovna, vdova. Rozumie sa, že nikto z nás, kým sme boli vo väzení, nemohol sa s ňou soznámiť osobne. Zdalo sa, že si zvolila za svoju životnú úlohu pomáhať deportovaným, ale najviac sa starala o nás. Hádam, sa prihodilo v jej rodine nejaké podobné nešťastie, alebo niekto zo zvlášte drahých a blízkych jej srdcu trpel za podobný priestupok; neviem. Ale ona pokladala za zvláštne šťastie, urobiť pre nás všetko, čo bolo v jej silách. Mnoho, pravda, urobiť nemohla; bola veľmi chudobná. Ale my vo väzení sme cítili, že tam za ohradou väzenia máme najoddanejšieho priateľa. Medzi iným podávala nam často zvesti, ktoré sme veľmi potrebovali. Keď som vyšiel z väzenia a odobral som sa do druhého mesta, podarilo sa mi navštíviť ju a soznámiť sa s ňou osobne. Bývala kdesi na predmestí u jedného zo svojich príbuzných. Nebola ani stará ani mladá, ani pekná ani škaredá; ba nebolo ani možné uznať či bola umná a vzdelaná. Bolo len pri každom jej kroku vidieť jej nekonečnú dobrotu, jej neodolateľné želanie zavďačiť sa, obľahčiť, urobiť nám niečo príjemného. Všetko toto tak i hľadelo z tichých, dobrých jej očú. Strávil som u nej skoro celý večer ešte s jedným zo svojich súdruhov z väzenia. Behala plná starostí, aby nás uhostila, čím len mohla. Priniesla čaj, zákusky, akési cukrové, a keby bola mala tisíce, tešily by ju azda len preto, že by sa nám lepšie mohla zavďačiť, a obľahčiť osud našich súdruhov, ktorí zostali vo väzení. Keď sme sa s ňou lúčili, dala nám každému na pamiatku tobolku na cigarety. Tobolky tie zhotovila pre nás sama z kartonu — sám Pánboh vie, ako boly slepené — oblepila ich maľovaným papierom, práve takým ako oblepujú dasky cvičebných kníh aritmetických pre ľudové školy — a Pánboh vie, azda na tie tobolky v skutku bola upotrebená nejaká cvičebnica. — Dokola boly obe tobolky oblepené pre krásu tenučkým lemom zo zlatého papieru, poň azda schválne musela isť do sklepu. „Veď vy fajčíte cigarety, nuž sa vám to azda síde,“ povedala, ako by sa ostýchavo vyhovárala za svoj dar… Hovorí sa (počul som to, ba aj čítal), že najvyššia láska k blížnemu je spolu aj najväčším egoizmom. Kdeže tu ale mohol byť egoizmus — nijako nemôžem pochopiť.

Hoci som nemal veľa peňazí, keď som prišiel do väzenia, no nemohol som sa vtedy akosi náležite mrzieť na tých areštantov, ktorí hneď na začiatku môjho väzenského života, keď ma už oklamali raz, prichádzali celkom naivne aj druhý, tretí, ba aj piaty raz požičiavať peniaze. Ale k jednej veci sa priznávam úprimne: mrzelo ma veľmi, že všetok ten ľud so svojimi naivnými schytralosťami musel ma istotne, ako sa mi zdalo, pokladať za truľa, za hlupáka, a smiať sa nado mnou, a to práve preto, že im požičiavam peniaze piaty raz. Muselo sa im dozaista zdať, že sa dávam chytať na ich klamy a schytralosti, a kebych im odoprel a vyháňal ich, som presvedčený, že by si ma začali o veľa viac vážiť. Ale hoci ma to mrzelo, odoprieť som im predsa nemohol. A mrzelo ma to preto, že som v tie prvé dni vážne a starostlivo rozvažoval o tom, aké postavenie zaujmem vo väzení, alebo lepšie povedať, v akom pomere mám byť s nimi. Cítil a ponímal som, že celá tá spoločnosť je pre mňa celkom nová, že sa pohybujem celkom ako vo tmách, a že vo tme nie je možné stráviť toľko rokov. Musel som sa tedy pripraviť. Rozumie sa, že som sa rozhodol, že musím predovšetkým ísť priamo, ako mi káže vnútorný cit a svedomie. Ale vedel som tiež, že je to len aforizma, a predo mnou odkrýva sa neočakávaná prax.

A preto, nehľadiac na všetky drobné starosti o tom, ako sa zariadim v kasárni, — o týchto starostiach som sa už zmienil, aj o tom, že ma k ním nahováral hlavne Akim Akimyč — nehľadiac na to, že ma ony trochu aj zabávaly, strašný sožierajúci žiaľ ma viac a viac trápil. „Mŕtvy dom“, hovoril som sám sebe, pozerajúc inokedy v súmraku so schodov našej kasárne na areštantov, čo sa vracali z roboty a chodili po dvore väzenia z kasární do kuchyne a nazpäť. Díval som sa na nich a s tvári a z pohybov som sa staral vyznať, čo sú to za ľudia a jakej sú povahy. A oni chodili predo mnou zamračení, alebo zas až veľmi veselí (tieto dva druhy vyskytujú sa najčastejšie a sú charakteristickými pre kátorgu), nadávali si, alebo sa len shovárali, alebo sa prechádzali samotní akoby v zádumčivosti, pomaly, plavno, niektorí na pohľad ustatí a apatiční, iní (aj tu vo väzení) s výrazom hrdej prednosti, s čiapkami na bok, s kožuchmi neoblečenými do rukávov, s drzým podvodníckym pohľadom a úsmevom. Všetko toto je moja spoločnosť, môj terajší svet — pomyslel som si —, v ktorom voľky-nevoľky musím žiť. Proboval som vypytovať sa a dozvedieť sa o nich niečo od Akima Akimyča, s ktorým som rád píjaval čaj, abych nebol sám. Mimochodom podotýkam, že čaj v tie prvé časy bol mojim skoro jediným pokrmom. Akim Akimyč vďačne prijímal ponúknutý čaj, sám rozohrial môj smiešny, samodielny, malinký, plechový samovar, čo mi požičal M… Akim Akimyč vypíjal obyčajne jedon pohár (on mal aj poháre), vypíjal mlčky a slušne, poďakoval sa a hneď sa dal do šitia môjho paplonu. Ale to, čo som potreboval, nemohol mi povedať, ba ani nechápal, prečo ma tak zaujímajú povahy obklopujúcich nás a najbližších nám súdruhov kátoržníkov, a počúval ma s akýmsi schytralým úsmevom, ktorý som si dobre zapamätal. Nie, vidno, sám musím pátrať a nie vypytovať sa, pomyslel som si.

Na štvrtý deň, práve ako vtedy, keď som chodil meniť okovy, vystrojili sa areštanti za včas rána do radov pred strážnicou a vrátami väzenia. Pred nimi, tvárou k nim, ako aj za nimi postavili sa vojaci s nabitými puškami a s nasadenými bodákmi. Vojak má právo strielať po areštantovi, ak by ten chcel od neho bežať; ale je spolu zodpovedným za svoj výstrel, ak ho vypálil v prípade, ktorý sa nedá pokladať za krajne nevyhnutný. To isté právo má vojak, akby sa areštanti vzbúrili. Prišiel ženijný dôstojník a ženijní poddôstojníci aj vojaci, dozorcovia pri vykonávaní roboty. Vyvolávali po mene; časť areštantov, čo chodili do krajčírskej dielne, odišli najprv; tých sa ženijný dôstojník netýkal, oni pracovali pre väzenie, šili preň. Potom odišli robotníci do iných dielní a na obyčajné roboty. Spolu s dvadsiatimi inými areštanty išiel som aj ja. Za pevnosťou na zamrzlej rieke boly dve erárné barky, ktoré, keďže sa už k ničomu nehodily, bolo treba rozobrať, aby aspoň staré drevo neprišlo na zmar. Ostatne všetok tento starý materiál, zdá sa, veľmi málo stál, ba nemal nijakej ceny. Drevo sa v meste predávalo za babku, lebo les bol dookola v hojnosti. Posielali nás ta len preto, aby areštanti nesedeli doma bez roboty, čo aj areštanti dobre ponímali. Do takej roboty dávali sa vždy lenivo a s nechuťou; niečo iného bývalo, keď robota sama mala smysel, stála za to a zvlášte keď možné bolo vyprosiť si úlohu. Tu akoby sa niečim oduševnili, a hoci nemali z toho nijakej výhody, pracovali zo všetkých síl, aby robotu skorej a lepšie dokončili; ba i samoľúbosť ich hrala pri tom akúsi úlohu. Ale pri tejto robote, ktorá sa konala viac propter formam než z potreby, ťažko si bolo vyprosiť úlohu, a preto bolo treba pracovať, kým sa neozve bubon, čo svoláva domov o jedonástej. Deň bol teplý, hmlistý; sneh sa skoro roztápäl. Celá naša hŕba išla za pevnosť na breh, trochu poštrngávajúc okovami, ktoré hoci boly skryté pod oblekom, vydávaly predsa pri každom kroku tenký a ostrý kovový zvuk. Dvaja, a či traja areštanti odišli do skladu pre potrebné náčinia. Ja som išiel spolu s ostatnými; bolo mi, ako kebych ožil: chcelo sa mi čo najskôr poznať a uvidieť, čo je to za robota? Čo je to tá kátoržná robota, a jako budem ja sám prvý raz v živote pracovať?

Pamätám sa na všetko do najmenšej podrobnosti. Cestou sme stretli akéhosi meštana s neveľkou bradou; zastal a strčil ruku do vačku. Z našej hŕby hneď vystúpil areštant, sňal čiapku, prijal almužnu — päť kopejok a chytro sa vrátil k svojim. Tých päť kopejôk prejedli sme hneď toho rána na koláčoch, ktoré sa rozdelily na rovné časti medzi všetkých.

Z celej tejto hŕby areštantov jedni boli ako obyčajne zamračení, neshovorčiví, druhí ľahostajní a mdlí, tretí lenivo tárali medzi sebou. Jeden mal z čohosi veľkú radosť, bol veselý, spieval, skoro sa do tancu pustil cestou, štrngajúc pri každom skoku okovami. Bol to ten istý nevysoký, tlstý areštant, čo sa v prvé ráno moje vo väzení pohádal s druhým pri vode, keď sa umývali, za to, že ten druhý si dovolil nesmyselne o sebe tvrdiť, že je on vták „kahan“. Toho rozveseleného šuhaja zvali Skuratov. Nakoniec zanôtil akúsi pesničku, z ktorej pamätám refrén:

Bezo mňa ma ženili, Bol som vtedy na mlyne…

Chybovala len balalajka.

Jeho neobyčajne veselá nálada spôsobila, pravda, hneď v niektorých z našej grupy rozmrzenosť; ba niektorí ju považovali skoro za urážku.

„Zavyl!“ s výčitkou povedal jeden areštant.

„Mal vlk jednu pesničku, aj tú si osvojil Tuljak!“ poznamenal chochláckym nárečim druhý, z tých mračných.

„Ja som pravda z Tulskej gubernie,“ odsekol hneď Skuratov, „ale vy ste sa vo vašej Poltave haluškami podávili.“

„Táraj! A ty čo si jedával! Krpcom si sči nabieral.“

„A teraz ako by ho čert guľkami kŕmil,“ dodal tretí.

„Veru pravda, bračekovci, som človek rozmaznaný,“ odpovedal Skuratov, ako by ľutoval tú svoju rozmaznanosť, a obracal sa pri tom ku všetkým vôbec. „Od samého detstva som bol vychovaný sušenými čiernými slivkami a francuzkymi žemličkami,“ vtipkoval Skuratov, prekrúcajúc pri tom náročky jednotlivé slová; „vlastní bratia moji aj teraz ešte majú v Moskve svoj sklep. V priechodných sklepoch vzduch predávajú; sú kupci veľmi bohatí.“

„A ty čo si predával?“

„Všelijakých vlastností sme sa aj my dotkli. Vtedy som vám, bračekovci, dostal prvých dvesto…“

„Azda rubľov?“ vskočil mu do reči jedon zvedavý, čo sa skoro zatriasol, keď počul o takej sume.

„Nie, milý ty môj, nie rubľov a palíc. Tak vidíte, bračekovci, ako sa to prihodilo, že som sa tak nedlho zabavil v Moskve. Dali mi naposledok pätnásť knutov a poslali ma preč. Nuž som…“

„A začo ťa poslali preč?“ vpadol mu do reči jeden, čo pozorne počúval jeho vypravovanie.

„A nechoď, vraj, do karantény, nepi špunty (šampanské víno), nehraj na biliáre; tak že som nestihol, bračekovci, náležitým spôsobom v Moskve zbohatnúť. A veď ukrutne, ukrutne bych bol rád bohatým. Tak sa mi to chcelo, že ani neviem, ako vám to povedať.“

Mnohí sa zasmiali. Skuratov bol vidno jedným z dobrovoľných komikov, alebo lepšie povedať šašov, ktorí ako by pokladali za svoju povinnosť obveselovať svojich mračných kamarátov, začo pravda okrem nadávok sa im nič nedostávalo. Prináležal k zvláštnemu, pozoruhodnému typu, o ktorom veľmi možné ešte budem hovoriť.

„A veď by sa teraz vyplatilo, strielať teba miesto sobola,“ povedal ktosi. „Len šiat by sa nabralo na tebe asi za sto rubľov.“

Skuratov mal na sebe najhorší, najviac obnosený kožuch, pokrytý zo všetkých strán záplatami. On dosť chladnokrvne, ale pozorne obozrel ho shora dolu a pokračoval:

„Zato hlava koľko stojí, bračekovci, hlava! Keď som sa aj s Moskvou lúčil, bolo mi jedinou útechou, že hlava pôjde so mnou. S Bohom Moskva, zaplať Pánboh za kúpeľ, slávno ma vyšľahali! A na môj kožuch, milý človeče, nemáš čo pozerať…“

„Azda na tvoju hlavu sa dívať?“

„Veď ani hlava nie je jeho, lež darovaná,“ ozval sa ktosi. „V Tjumeni mu ju dali ako almužnu, keď ho sem viedli.“

„A povedz nám, Skuratov, mal si nejaké remeslo.“

„Aké remeslo! Slepých žobrákov vodil a obkrádal,“ poznamenal jedon zo zamračených. „To bolo celé jeho remeslo.“

„Nie, veru som proboval čižmy šiť,“ odpovedal Skuratov, ani si nevšimnúc štipľavej poznámky. „Ale ušil som len jedon pár.“

„A kupovali?“

„Áno, trafil sa taký, čo sa Boha, vidno, nebál, otca-mať v úcte nemal; potrestal ho Hospodin — kúpil.“

Všetci okolo Skuratova sa dali do hlasitého smiechu.

„A potom som pracoval ešte raz, to bolo už tu,“ pokračoval neobyčajne spokojne Skuratov. „Štefanovi Feodoryčovi Pomorcevovi, porúčikovi, som čižmy podšíval.“

„Čož on bol spokojný?“

„Nie, bračekovci, nebol. Na tisíc rokov mi vynadal a k tomu ešte kopnul ma do zadku. Hrozne sa rozsrdil. — Ech, solhal moj život, solhal kátoržný!“

A nezadlho potom Akulinin prišiel muž…

pustil sa zas neočakávane do spevu a podľa taktu začal poskakovať a dupkať nohou.

„Ohava-človek!“ zamrmlal Chochol, čo išiel vedia mňa a vrhnul na neho so strany hnevlivý pohľad.

„Darebný človek,“ poznamenal druhý rozhodným a vážnym tónom.

Nemohol som nijako poňať, prečo sa na Skuratova hnevajú a vôbec prečo všetci veselí areštanti, ako som to za tie prvé dni už mohol spozorovať, nachádzajú sa akosi v opovržení? Hnev Chochlov a ostatných pripisoval som veciam súkromým. Ale neboly tomu vinné osobné veci, lež hnev za to, že Skuratov nedodával si tej dôstojnosti na oko, ktorou bolo nakazené až do pedantstva celé väzenie, slovom hnevali sa na neho preto, že bol, ako sa vyjadrovali „daromný človek“. Ale nehnevali sa na všetkých veselých bez výnimky, a nehľadeli na nich tak s vysoka ako na Skuratova a na niektorých iných jemu podobných. Prišlo na to, ako kto dovoľoval s sebou zachádzať: človek dobrosrdečný a prostý, hneď sa stával predmetom poníženia. To ma celkom prekvapilo. Boli však aj medzi veselými takí, čo vedeli odseknúť a radi to robili a nikomu neodpúšťali; takých museli si vážiť. Bol aj tu v tejto hŕbe ľudí jedon taký zubastý človek veselý a roztomilý, ktorého som však s tejto stránky poznal až neskôr; pekný, vysoký chlapík, s veľkou bradavicou na líci a s veľmi komickým výrazom obličaja, ináč dosť príjemného a umného. Volali ho pionerom, preto že slúžil kedysi u pionerov; teraz sa však nachodil vo zvláštnom oddelení. O ňom sa ešte zmienim.

Ostatne ani všetci „vážni“ neboli tak nedotkliví, ako Chochol, rozhnevaný na veselosť. V kátorge bolo niekoľko osôb, čo robily nároky na prvenstvo, na všelijaké vedomosti, na spôsobnosť pomôcť si v ťažkom položení, na pevnú povahu, na um. Mnohí z nich boli veru ľudia umní, pevnej povahy, a v skutku dosahovali toho, na čo cielili, totižto prvenstva a značného mravného vlivu na svojich súdruhov. Títo umní ľudia boli však často medzi sebou veľkí nepriatelia, a každý z nich mal veľa protivníkov. Na ostatných areštantov hľadeli s dôstojnosťou, ba s akousi vznešenou láskavosťou, márnych sporov nezačínali, u predstavených boli obľúbení, pri robote boli akoby správcami; ani jedon z nich by sa nezadieral k tým, čo spievajú; k takým malichernostiam by sa neznížili. Ku mne všetci takí boli velmi zdvorilí celý čas mojej kátorgy, ale do reči sa veľmi nepúšťali, tiež akosi z vážnosti. Aj o nich pohovorím ešte podrobnejšie.

Prišli sme na breh. Dolu, na rieke, stála zamrzlá v ľade stará barka, ktorú sme mali lámať. S druhej strany rieky modrela step; pohľad bol mračný — pustatina. Očakával som, že sa všetci hneď vrhnú do roboty, ale na to nikto ani nepomýšľal. Niektorí sa usadili na brvná, čo sa váľaly na brehu; skoro všetci vytiahli z čižiem mechúre s domácim dohánom, čo predavali na trhu v listoch po tri kopejky za funt, a krátke sárky s malinkými drevenými fajkami vlastnej výroby. Zapálili si na fajky; vojaci nás obstúpili reťazou a s najnudnejším výrazom v tvári nás strážili.

„Ký Parom to len vymyslel lámať túto barku?“ povedal ktosi viac len pre seba, neobracajúc sa k nikomu. „Triesok sa mu zachcelo, či čo?“

„Ten to vymyslel, kto sa nás nebojí,“ dodal iný.

Medzitým prišla predavačka koláčov. Kúpili u nej koláčov na päták, čo dostali ako almužnu, a rozdelili ich hneď na rovné časti pre všetkých. Šuhaj, čo predával vo väzení koláče, kúpil ich dvadsať a začal sa hádať s predavačkou, aby dostal na prídavok tri miesto dvoch, ako sa patrilo podľa obyčajného poriadku. Ale predavačka nesúhlasila.

Konečne sa ukázal aj dozorca nad robotami, poddôstojník s paličkou.

„Ej vy, čo ste sa usadili? Začínajteže!“

„Ale čo, Ivan Matvjejevič, dajte nám úlohu,“ ozval sa jedon z „náčelníkov“, vstávajúc pomaly s miesta.

„Prečože ste pri prehliadke neprosili? Rozoberte barku, to vám bude aj úloha.“

Konečne vstali a išli k rieke, ledva nohy vláčiac. Našli sa hneď poriadateli, pravda len na slovách. Ukázalo sa, že sa barka nemá rúbať nerozvažito, lež že sa majú brvná podľa možnosti zachovať, zvlášte priečne tramy, pribité pozdĺž celej barky ku dnu drevenými klinmi — robota dlhá a nudná.

„Najsamprv by sa malo odtiahnuť toto brvienko. Berte ho chlapci!“ povedal jedon areštant, čo nebol ani poriadateľom ani náčelníkom, len prostým robotníkom, pokorný, tichý človiečik, čo mlčal dosiaľ; nahnul sa a objal rukami tlsté brvno, čakajúc, že mu niekto prijde na pomoc. Ale nikto mu nepomohl.

„Áno zdvihneš, počkaj si! Ani ty nezdvihneš, ani ded tvoj, medveď, keby prišiel, aj ten by ho nezdvihol!“ zabručal ktosi cez zuby.

„Nuž, akože začneme, bračekovci, ja už ani neviem…“ povedal tento nevhod do roboty sa miešajúci, nevediac čo si počať. Nechal brvno a vystrel sa.

„Všetkej roboty nezrobíš… čo sa pcháš?“

„Veď ja nič, bračekovci,“ vyhováral sa ten skrúšene, „ja len tak…“

„Tak čože, mám na vás návlaky nadievať? Alebo chcete, abych vás na zimu nasolil?“ zakričal opäť dozorca a s podivením pozeral na dvadsaťhlavý zástup, čo nevedel ako sa dať do roboty. „Začínajte! Skorej!“

„Skorej než skorý neurobíš, Ivan Matvjejevič.“

„Veď ty i bez toho nič nerobíš! ej, Saveljev! Tlčhuba Petrovič! Tebe hovorím: čo stojíš a oči predávaš!… Začínať!“

„Čože ja jedon spravím?“

„Radšej nám dajte úlohu, Ivan Matvjejevič.“

„Povedal som, nebude úlohy. Rozober barku, a pôjdeš domov. Začínaj!“

Dali sa konečne do roboty, ale lenivo, s nechuťou, akosi neobratne. Až protivno bolo dívať sa na tú hŕbu zdravých, silných robotníkov, ktorí ako by rozhodne nevedeli, ako vyplniť svoju robotu. Len čo začali vynímať prvý, najmenší trám, ukázalo sa, že sa láme, „sám sa láme“, ako oznamovali k svojemu ospravedlneniu dozorcovi; takým spôsobom tedy nebolo možné pracovať, bolo treba ujať sa veci ináč. Nastala dlhá porada medzi areštanty, ako sa chytiť do veci, čo majú robiť? Pomaly došlo, pravda, do nadávania, hrozilo, že dôjde ešte ďalej… Dozorca opäť zakričal, zamáchal paličkou, ale nasledujúci trám sa prelomil opäť. Vyšlo konečne na javo, že je sekier málo, a že treba ísť ešte pre akési náčinie. Nuž poslali dvoch šuhajov v sprievode vojaka do pevnosti pre náčinie, a kým sa ti vrátia, usadili sa ostatní v barke, vyňali svoje fajočky a spokojne si fajčili.

Dozorca konečne odpľul.

„Nu, pred vami robota nezaplače! Pekná ste vy čeliadka!“ zabručal s hnevom, hodil rukou a šiel do pevnosti, máchajúc paličkou.

Za hodinu prišiel správca. Spokojne vypočul areštantov a oznámil, že im dáva ako úlohu vytiahnuť ešte štyri priečné trámy, ale tak, aby sa už nelámaly, a zostaly celé; okrem toho im uložil rozobrať značnú časť barky, potom, vraj, môžu ísť domov. Úloha bola veliká, ale by ste mali vidieť, ako sa pustili do roboty! Kam sa podela lenivosť, kam všetky rozpaky. Zastučaly topory, začali vyťahovať drevené kliny. Ostatní podkladali tlsté železné kyje, opierali sa o ne dvadsiatimi rukami, živo a majstrovsky vyvracali priečné trámy, ktoré teraz k môjmu podiveniu vyťahovali zúplna celé a neporušené. Robota kypela. Všetci akosi naraz zmúdreli. Nebolo zbytočných slov ani nadávok; každý vedel, čo povedať, čo robiť, kam stať, čo poradiť. Rovno pol hodiny do bubnovania úloha bola hotová, a areštanti išli domov ustatí, ale celkom spokojní, hoci vyhrali len nejakú polhodinu z toho času, čo bol určený na robotu. Čo sa mňa týka, spozoroval som istú zvláštnosť; nech som sa kamkoľvek obrátil, chcejúc im pomáhať pri robote, všade som bol nie na svojom mieste, všade som prekážal, všade ma odháňali skoro s nadávkami. Nejaký posledný trhan, čo bol sám najhorším robotníkom a nesmel ani muknúť pred ostatnými areštantami, čo boli smelší a obratnejší, aj ten myslel, že má právo kriknúť na mňa, ak som stal vedľa neho, pod zámienkou, že mu prekážam. Konečne jedon zo smelých priamo a hrubo zakričal:

„Kam leziete, iďte preč. Čo sa strkáte, kde vás neprosia.“

Musel som stáť oddieľno; ale stáť oddieľno, keď sa ostatní namáhajú, je hanba. Ale keď som skutočne odišiel a stal na konci barky, hneď zakričali:

„Tu ho máš, takýchto robotníkov ti posielajú! Čože s nimi začneš; nič s nimi nevykonáš.“

Všetko toto pravda robilo sa náročky, lebo ich to zabávalo. Jako že by si nezavtipkovať nad byvším zemänom! Preto boli radi, že sa naskytla k tomu príležitosť.

Teraz je celkom srozumiteľné, prečo som si, ako som už vyše podotknul, postavil najprv otázku, keď som vstúpil do väzenia: Ako sa mám chovať, do jakého pomeru sa mám postaviť k tým ľuďom? Ja som tušil, že budem mať s nimi často podobné srážky ako teraz na robote. Ale nech si budú tie srážky akékoľvek, rozhodol som sa, že nezmením svojho plánu, ktorý som mal v tie časy už ustálený; vedel som, že je spravodlivý. Rozhodol som sa, že sa budem chovať prosto a neodvislo, neprejavovať zvláštneho starania sbližovať sa s nimi; ale tiež neodvrhovať ich, ak oni sami budú vyhľadávať sblíženie. Nebáť sa ich hrozby a nenávisti a podľa možnosti nedať na sebe pozorovať, že to badám. Nesbližovať sa s nimi v niektorých určitých punktoch a neschvaľovať niektorých ich zvykov a obyčajov; slovom nevyhľadávať samému ich kamarátstva. Dovtípil som sa s prvého pohľadu, že oni prví by mnou za to opovrhovali. Ale podľa ich poňatí (a neskôr som sa o tom presvedčil zúplna) mal som predsa dbať na svoj zemiansky pôvod, t. j. maznať sa, vypínať sa, opovrhovať nimi, uškliebať sa na každom kroku, vyhýbať ťažkej robote. Tak si totiž predstavovali zemäna. Nadávali by mi za to, to sa rozumie, ale predsa by ma mali v úcte. Taká úloha nebola mi však po chuti; nikdy som nebýval takým zemänom, ako si to oni predstavovali; no za to som si dal slovo, že nijakou ústupkou neunížim pred nimi ani svojho vzdelania, ani svojho presvedčenia. Kebych k vôli im začal im lichotiť, s nimi súhlasiť, bratríčkovať sa s nimi, nápodobovať rozličné ich „vlastnosti“, abych si tým získal ich priazeň, — hneď by si pomysleli, že to robím zo strachu a zbabelosti, a preukazovali by mi opovrženie. Na A. sa ukazovať nesmie; on chodil k majorovi a oni sa ho báli. Ale s druhej strany nechcel som sa uzavierať pred nimi v chladnú a neprístupnú zdvorilosť, ako robili Poliaci. Videl som teraz zcela jasne, že mnou opovrhujú za to, že som chcel vykonávať hrubú robotu ako oni, že som sa neukázal chúlostivým, že som sa nevypínal pred nimi; a hoci som bol presvedčený, že budú neskôr prinútení zmeniť svoju mienku o mne, predsa myšlienka, že majú teraz akési právo opovrhovať mnou, v tej domnienke, že som sa im pri robote chcel zalíškať, — táto myšlienka ma hrozne zarmútila.

Keď som sa večer, po ukončení odpoludňajšej roboty vrátil do väzenia ustatý, utrápený, opäť ma premohl strašný žiaľ. „Koľko tisíc takých dní ma ešte očakáva,“ pomyslel som si, „práve takých a len takých!“ Chodil som, keď už mrkalo, mĺčky sám za kasárňami, pozdĺž ohrady a naraz som uvidel našeho Šárika, ktorý bežal priamo ku mne. Šárik bol náš pes vo väzení, ako mávajú roty, baterie, škadrony. Zdržoval sa vo väzení od nepamätných časov, nikomu nenáležal, všetkých nás pokladal za gazdov a živil sa odpadkami z kuchyne. Bol to dvorový pes, dosť veľký, čierny s bielymi škvrnami, nepríliš starý, s umnými očami a s hustosrstým chvostom. Nikto ho nikdy nepohladil, nikto si ho vôbec nikdy nevšímal. Hneď prvého dňa som ho pohladil a dal som mu z ruky kúsok chleba. Keď som ho hladil, stál ticho, láskavo na mňa hľadel a na znak spokojnosti ticho vrtel chvostom. Teraz, keď ma už dlho nevidel, mňa, ktorému za veľa rokov prvému napadlo ho pohladiť, behal a hľadal ma medzi všetkými a keď ma konečne našiel za kasárňami, zakňučal a bežal mi v ústrety. Už neviem, čo sa so mnou stalo, ale ja som objal jeho hlavu a začal som ho bozkávať, a on skočil mi prednými lapami na plecia a začal mi lízať tvár. „Tak toto je môj priateľ, ktorého mi posiela osud!“ pomyslel som si a každý raz, keď som sa potom, za oných prvých ťažkých a smutných časoch, vraciaval s roboty, predovšetkým, nezachodiac ešte nikam, ponáhľal som sa vždy za kasárňu s bežiacím predo mnou a od radosti kňučiacim Šárikom, tam som objal jeho hlavu a bozkával, bozkával ju a jakýsi sladký, ale aj trápne horký pocit svieral mi srdce. Ba pamätám, že mi bolo príjemne dumať, ako bych sa chcel sám pred sebou chváliť svojím mučením, že mi na celom svete zostalo teraz jediné stvorenie, čo ma rado má, čo mi je oddané, môj priateľ, môj jediný priateľ, moj verný pes Šárik.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.