Zlatý fond > Diela > Zápisky z mŕtveho domu I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zápisky z mŕtveho domu I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Igor Čonka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

IV. Prvé dojmy (Pokračovanie)

Začala sa posledná prehliadka. Keď bolo po nej, kasárne sa zatváraly, každá zvláštnou zámkou a areštanti zostávali zavretí až do svitania.

Prehliadku robil poddôstojník s dvoma vojakmi. Preto postavili areštantov do radu na dvore, niekedy prichádzal aj dôstojník od stráže. Ale častejšie sa tá ceremonia robila len domácim spôsobom: areštantov sčítali v kasárňach. Tak to bolo aj tento raz. Tí, čo areštantov sčítali, sa často pomýlili, odchádzali a opäť sa vracali. Konečne biedni strážnici dorátali sa do želaného čísla a zavreli kasáreň. V nej bolo tridsať areštantov, umiestených dosť tesno na nárach. Spať bolo ešte včas, preto sa musel každý niečím zamestnávať. Z predstavených zostal v kasárni len jedon invalid, o ktorom som sa zmienil už prv. V každej kasárni bol tiež starosta, vymenovaný zpomedzi areštantov samým majorom, rozumie sa za dobré chovanie sa. Ale stávalo sa dosť často, že aj starosta bol zastihnutý pri nejakej vážnej prostopašnosti. Vtedy ho vyšľahali, zbavili hodnosti a na jeho miesto vyznačili iného. V našej kasárni bol starostom Akim Akimyč, ktorý k môjmu podiveniu nezriedka pokrikoval na areštantov. Areštanti mu obyčajne odpovedali výsmechom. Invalíd bol rozumnejší, do ničoho sa nemiešal a keď sa aj prihodilo, že pohnul niekedy jazykom, robil to len zo slušnosti, aby mal svedomie čisté. Areštanti si ho skoro celkom ani nevšímali.

V prvý deň môjho väzenského života povšimnul som si istej veci, a neskôr som sa presvedčil, že moje pozorovanie bolo správne.

Spozoroval som, že všetci, čo nie sú areštanti, nech je to ktokoľvek, počínajúc ľuďmi, stojacími v bezprostrednom styku s areštantami ako sú sprevádzači, vojaci na stráži a končiac všetkými ľuďmi vôbec, ktorí majú do činenia so životom v trestnici — že všetci hľadia na areštantov akosi predpojato. Ako by boli stále v neistote a báli sa každú chvíľu, že areštant nestrpí a vrhne sa na niekoho z nich s nožom. A čo je pri tom najviac pozoruhodné — areštanti dobre vedia, že sa ich ľudia boja a to im zjavne dodáva akejsi odvahy.

A naopak najlepším predstaveným areštantov býva práve ten, čo sa ich nebojí. Aj samým areštantom je o mnoho príjemnejšie, keď vidia, že im ľudia dôverujú. Tým ich možno pripútať k sebe.

Stávalo sa za môjho pobytu vo väzení, hoci veľmi zriedka, že niekto z predstavených vstúpil do trestnice bez vojenského sprievodu. Podíval by si sa, ako to prekvapovalo areštantov, a prekvapovalo príjemne. Taký navštevovateľ, čo sa nebál, vzbudzoval k sebe vždy úctu, a keby sa ozaj mohlo niečo zlého prihodiť, veru by sa to pri ňom nestalo.

Strach, ktorý vzbudzujú areštanti, je všeobecný, a všade ho spozoruješ, kde sú len väzni, lež neviem veru s istotou, z čoho vlastne povstáva.

Akúsi príčinu zaiste má už v samej zovnútornej podobe trestanca, zjavného zlosyna; krome toho každý, kto sa priblíži k väzeniu, vie, že sa celý ten zástup ľudí nesišiel tu dobrovoľne a že u každého zostal cit, túžba pomsty, náruživosti a potreba ich uspokojenia. Ale pri tom všetkom rozhodne som presvedčený, že nieto nijakej príčiny ku strachu pred trestancami. Nevrhne sa tak ľahko človek na človeka s nožom. Keď i nie je podobné nebezpečenstvo vylúčené, ale príklady jeho su neobyčajne riedke. Rozumie sa, že tu hovorím len o ľuďoch už odsúdených, ktorí majú najlepšiu vôľu žiť mierne a pokojne; ba i trestanci sami nedopustia, aby ozaj nepokojné živly medzi nimi príliš sa rozťahovaly.

Niečo iného je trestanec vo vyšetrovaní. Ten naozaj môže sa vrhnúť na cudzieho človeka pre nič za nič, jedine preto na príklad, že má byť zajtra telesne potrestaný; ak zaviní nové vyšetrovanie, odloží sa prirodzene i vykonanie trestu. Ale hlavným popudom k útoku je, „zinačiť svoj osud“ za každú cenu, a čo najskôr. Znám jeden psychologický podivuhodný príklad takéhoto druhu.

Bol u nás vo väzení na vojenskom oddelení trestanec, bývalý vojak, nezbavený občianskych práv, poslaný do väzenia na dva roky v následku súdneho rozsudku. Bol strašný tlčhuba, chvastúň a podivuhodný zbabelec. Ale podotýkam, že chvastúňstvo a zbabelosť sú u ruského vojaka vlastnosťou neobyčajne zriedkavou. Dutov — tak zvali tohoto trestanca — odsedel svoju nedlhú pokutu a vrátil sa zasa k svojmu pluku. Ale za tri týždne po svojom návrate z väzenia ukradol Dutov vec, zavretú na zámku; krome toho dopustil sa hrubosti proti predstaveným a násilia. Bol obžalovaný a odsúdený na prísné potrestanie. Dutov sa zhrozil v najvyššej miere ako mizerný zbabelec nastávajúceho telesného trestu a vrhol sa v predvečer toho dňa, keď ho mali šľahať knutom, s nožom na dôstojníka od stráže, keď ten vstúpil do izby, v ktorej boli väzni. Rozumie sa, že veľmi dobre vedel, že takým skutkom neobyčajne zhorší svoj trest a zvýši dobu nútenej roboty vo väzení. Ale výhoda bola pre neho práve v tom, že o niekoľko dní pretiahol termín, keď nastúpi preň hrozná chvíľa trestu knutom. Bol pri tom takým zbabelcom, že, hoci sa vrhol na dôstojníka s nožom, ani ho neporanil: všetko to urobil len propter formam, len preto, aby vznikol nový zločin, pre ktorý ho budú súdiť.

Chvíľa pred vykonaním telesného trestu[11] je pre odsúdeného veľmi hrozná. Prihodilo sa mi za štyri roky vidieť dosť mnoho odsúdených v predvečer osudného pre nich dňa. Obyčajne som sa stretával s odsúdenými trestanci v nemocnici, v oddelení pre väzňov, keď som býval chorý, čo sa stávalo dosť často.

Všetci trestanci dobre vedia, že človekom s najväčším súcitom pre nich je lekár. Lekári nikdy nerobia rozdielu medzi obyvateľmi a trestancami, ako to robia nevoľky skoro všetci ostatní ľudia, vyjmúc azda prostý dedinský ľud. Tento nikdy nevyhadzuje na oči trestancom ich priestupok, čo by bol i najhorší, a všetko im odpúšťa za trest, ktorý znášajú, vôbec za ich nešťastie. Prostý ľud v celom Rusku nazýva zločin nešťastím a zločincov odsúdených nešťastnými. Výraz ten má veľmi hlboký smysel. A je to tým dôležitejšie, že vznikol nevedomky, inštinktívne.

Trestanec, vyrátavší priblížne, kedy nastane hrozný pre neho deň telesného trestu, ide často do nemocnice, dúfajúc, že takým spôsobom aspoň trochu odročí nastávajúcu ťažkú chvíľu. Ale keď odchádza z nemocnice ako vyliečený a vie skoro určite, že osudná chvíľa sa viac nedá odročiť, býva skoro vždy ukrutne rozčulený. Niektorí z márnivosti sa snažia, pravda, zatajiť svoje rozčulenie, ale neobratná, strojená bravúra neoklame ich druhov. Všetci chápu, o čo ide, a mlčia z útrpnosti. Znal som istého trestanca, mladého človeka, vraha, bývalého vojaka, odsúdeného na šľahanie knutom. Dostal taký strach, že v deň pred vykonaním trestu sa odhodlal vypiť pohár vodky (páleného), do ktorej nasypal tlčeného dohánu.

Musím podotknúť, že na telesný trest odsúdený väzeň si zaopatrí pálené v deň pred vykonaním trestu. Trestanci majú presvedčenie, že človek podnapitý nie je tak citlivý pre knut alebo palicu.

Nuž úbohý mladík, keď vypil fľašku páleného s dohánom, hneď ochorel; nastalo vracanie s krvou, tak že ho odniesli do nemocnice skoro bez pamäti. O niekoľko dní zjavily sa príznaky suchôt, na ktoré o pol roka umrel.

Keď vyprávam o malomyseľnosti, ktorá sa často zmocňuje zločincov pred vykonaním trestu, musím dodať, že niektorí z nich naopak prekvapujú pozorovateľa neobyčajnou chrabrosťou.

Raz za letného dňa rozniesla sa po väzenskom oddelení v nemocnici zvesť, že večer budú trestať povestného zlosyna a vojenského zbeha Orlova a po treste že ho privedú do nemocnice. Trestanci boli všetci zrejme rozčulení a priznám sa, že som i ja čakal na príchod povestného zlosyna s najväčšou zvedavosťou. Dávno som už počul o ňom ozajstné divy. Bol to zlosyn, akých je málo, vraždiaci s chladnou krvou starcov i deti, človek s ohromnou silou vôle a s hrdým vedomím tejto svojej sily.

Priviedli ho večer. Orlov bol skoro bez seba; celú noc ho trestanci opatrovali, menili mu obklady, prevracali ho s boka na bok, dávali lieky, akoby opatrovali najbližšieho príbuzného. Nasledujúceho dňa prišiel celkom k sebe a prešiel sa trochu po izbe. Odbavil si naraz celú polovicu toho počtu knutov, ktorý mu bol prisúdený. Lekár sám zastavil exekúciu, keďže videl, že ďalšie bitie hrozí zločincovi istou smrťou. Krome toho bol Orlov nevysokej postavy a slabého složenia tela, aj zoslablý dlhou vyšetrovacou väzbou. Kto mal príležitosť vidieť vo väzení areštantov v čas vyšetrovania, dlho si bude zaiste pamätať ich vychudlé, bledé obličaje a zimničné pohľady.

Ale jednako Orlov sa bystro zotavoval. Jeho vnútorná, duševná energia zrejme veľmi pomáhala prírode.

A bol to veru človek nie celkom obyčajný. Zo zvedavosti som sa s ním soznámil bližšie a celý týždeň som ho skúmal. Môžem celkom určite povedať, že som akživ nevidel človeka silnejšej, takrečeno železnej povahy, ako on. Videl som už raz v Toboľsku istú znamenitosť takéhoto druhu, bývalého atamana zbojnikov. To bol celkom divý zver, a vy, ak ste stáli vedľa neho, hoci ste neznali, kto je, inštinktívne ste cítili, že vedľa vás je strašná bytnosť.

Ale tam som sa zhrozil duševnej otupelosti. Jeho telo tak silne prevládalo všetky jeho duchovné schopnosti, že si na prvý pohľad poznal s jeho tvári, že tu zostala len divá žiadosť telesných rozkoší, smyselnosti a chlipnosti. Ja som presvedčený, že Korenev — tak volali toho zbojníka — ztratil by svoju smelosť, triasol by sa od strachu pred takým trestom, nehľadiac na to, že mohol rezať, nepohnúc pri tom ani brvy. Opakom jeho bol Orlov. Toto bolo plné víťazstvo vôle nad telom. Vidno bolo, že tento človek môže vládnuť nad sebou neohraničene, za nič nepokladal všelijaké muky a všelijaké tresty, a nebál sa ničoho na svete. V ňom sme videli jedinú, nekonečnú energiu, túhu po činnosti, žiadosť pomsty, žiadosť dostihnúť vytýčeného cieľa. Medzi iným bol som prekvapený jeho podivuhodnou hrdosťou. Na všetko pozeral akosi s vysoka až do neuverenia; nesnažil sa pri tom podňať sa na chodúle, a tak akosi celkom prirodzene. Myslím, že nebolo človeka na svete, ktorý by mohol zaúčinkovať na neho púhou svojou autoritou. Na všetko hľadel akosi neočakávane spokojne, ako by nebolo na svete ničoho, čo by ho mohlo udiviť. A hoci celkom chápal, že ostatní areštanti hľadia na neho s akousi úctou, nikdy sa nevypínal pred nimi. A medzitým márnomyseľnosť a vypínavosť sú vlastnosti všetkým areštantom bez výnimky spoločné. Orlov bol veľmi múdry a jakosi podivne úprimný.

Na moje otázky odpovedal mi bez okolkov, že netrpelivo čaká, aby vyzdravel, aby si čo najskôr odbavil ostatok trestu; bál sa prv, že trest nevydrží. „Ale teraz“, dodal, mihnúc očami, „je všetko v poriadku. Príjmem zbývajúci počet knutov, potom ma pošlú s ostatnými do Nerčinska a cestou im ufrknem! Zcela iste ufrknem! Len aby sa chrbát a zadná časť skoro zahojily!“ Celých pät dní netrpelivo čakal, kedy bude môcť požiadať, aby ho prepustili z nemocnice, ako vyhojeného. V tejto nedočkavosti býval niekedy veľmi smiešny a zábavný.

Ja som proboval dať sa s ním do reči o jeho dobrodružstvách. Mračil sa trochu pri takých otázkach, ale odpovedal vždy úprimne. Ale keď spozoroval, že sa dobieram až do jeho svedomia a chcel bych spozorovať v ňom aspoň nejaké stopy ľútosti, pozrel na mňa tak opovržlivo a tak hrdo, ako bych sa bol naraz zmenil v jeho očiach v akéhosi malinkého hlúpeho chlapca, s ktorým sa ani nedá shovárať ako s dospelým. Ba aj čosi ako poľutovanie ku mne bolo vidieť v jeho tvári. O minútu sa však rozosmial nado mnou najsrdečnejším smiechom, bez všetkej ironie, a ja som presvedčený, že neskôr, keď zostal sám a spomenul si na moje slová, azda niekoľko ráz dal sa ešte do smiechu.

Konečne ho prepustili z nemocnice, hoci chrbát nemal ešte celkom zahojený. Nasledujúceho dňa ho viedli zas na trest…

Keď našu kasáreň večer zavierali, dostávala vnútri akýsi zvláštny ráz — ráz skutočného obydlia, domáceho krbu. Len teraz som mohol pozorovať trestancov, svojich druhov, zcela ako doma. Dňom, za svetla to nejde: môžu prísť každú chvíľu do väzenia poddôstojníci, stráž a vôbec predstavení a preto sa všetci obyvatelia väzenia chovajú ináč, sú znepokojovaní čímsi, ako by ustavične niečo očakávali a naveky sa niečoho obávali. Ale keď kasáreň zavrú, hneď sa všetci spokojne a pohodlne usalašia na svojich miestach a každý sa dá do nejakej ručnej práce. Sieň sa naraz osvetlí. Každý má svoju sviečku a svoj svietnik, zväčša drevený. Jeden sa dá do plátania bôt, druhý šije nejaké háby. Dusný vzduch v kasárni stáva sa s každou hodinou ťažším.

Hŕba kartárov utúlila sa do kúta na koberec a dala sa tiež do roboty. Skoro v každej kasárni je trestanec, ktorý má napohotove malý, starý, asi meter dlhý koberec, sviečku a strašne špinavé, zamastené karty. Všetko toto dohromady sa nazývalo „majdanom“. Majiteľ dostával od hráčov plat, asi pätnásť kopejok za noc; to bol jeho dôchodok. Hráči hrali obyčajne len hazardné hry. Každý hráč vysypal pred sebou hromádku medených — všetko čo mal vo vrecku, a vstával so zeme, alebo keď prehral všetko do poslednej babky, alebo keď obohral druhov. Hra sa končievala neskoro v noci, keď otvárali kasáreň.

V našej sieni, ako aj vo všetkých ostatných sieňach v celom väzení, bývali vždy aj žobráci, alebo takí, ktorí všetko prepili a prehrali, alebo žobráci od prírody. Hovorím „od prírody“ a vyslovujem to slovo s dôrazom. Lebo medzi naším ľudom v akýchkoľvek okolnostiach a pri akýchkoľvek podmienkach vždy sa naozaj vyskytujú a budú vyskytovať niektoré podivné osobnosti, ktorým je osudom predurčené, že na veky večné zostanú žobrákmi. Vždy budú otrhaní, vždy budú mať pohľad ako naľakaní, zastrašení a vždy budú u niekoho v službe; budú plniť cudzie rozkazy, obyčajne rozkazy veselých kompanov, alebo z nenazdania zbohatlých a povýšených osôb. Akýkoľvek podnik, akákoľvek iniciatíva je pre nich súžením a obťažnosťou. Ako by sa boli už narodili s podmienkou, že sami ničoho nezačnú a budú len posluhovať iným, že nebudú žiť podľa svojej vôle, lež budú tancovať podľa cudzej píšťalky. Ich povolaním je — konať veci im cudzie. K tomu všetkému nijaká okolnosť, nijaký prievrat ich nemôže obohatiť. Zostanú vždy žobrákmi. Presvedčil som sa, že podobné osoby sú nielen medzi prostým ľudom, ale vo všetkých stavoch, spoločnostiach, stranách. Tak bolo i v každej kasárni, v každom väzení, a keď sa sobral „majdan“, jeden z nich hneď sa dostavil na obsluhu. Ostatne ani jeden „majdan“ sa nemohol obísť bez sluhu. Najímali ho obyčajne všetci hráči dovedna na celú noc za päť kopejok striebra, a hlavná jeho povinnosť bola stáť celú noc na stráži. Zväčša mrznul päť alebo šesť hodín v pitvore pri tridsaťstupňovom mraze a dával pozor na každé klepnutie, na každé zazvonenie, na každý krok po dvore. Hlavný veliteľ pevnosti alebo stráž prichádzali do väzenia niekedy dosť neskoro v noci, ticho sa prikradli a prekvapili hráčov a remeselníkov. Lebo keď začala naraz rachotiť zámka dvier, vedúcich z predsiene na dvor, bolo už neskoro sa schovávať, sviečky hasiť a líhať na posteľ. Ale preto, že plateného strážcu po takom prekvapení trestanci ťahali na zodpovednosť, boly prípady takej nehody veľmi riedke. Päť kopejok je pravda i pre trestanca plat smiešne chatrný; preto ma vo väzení vždy podivením naplňovala prísnosť a bezohladnosť najímačov, ako v tomto prípade, tak i vo všetkých ostatných. „Dostal si peniaze, teda slúž!“ To bol dôvod, ktorý nedovoľoval nijakej námietky. Za vynaložený groš bral najímač všetko, čo mohol vziať, bral, ak bolo možné aj to, čo nemal brať a ešte sa staval, ako by robil milosť najatému. Hráč, pijan, rozhadzujúci peniaze na pravo i na ľavo bez počítania, hotový bol vždycky ošudiť svojho slúžobníka, a to som spozoroval aj inde, nielen vo väzení, nielen na majdane.

Povedal som už, že v kasárni skoro každý, okrem hráčov, prisadol k nejakému zamestnaniu; len asi päť ľudí nezamestnávalo sa ničím; tí hneď si ľahli spať. Moje miesto na nárach bolo hneď pri dverách. S druhej strany nár ležal naproti mne Akim Akimyč, tak že sme sa dotýkali hlavami. On pracoval asi do desiatej alebo jedonástej; lepil akýsi rôznofarebný čínsky lampáš, objednaný z mesta za dosť pekný groš. Také lampáše robil majstrovsky; pracoval metodicky, nedávajúc sa vytrhovať; keď bol s robotou hotový, všetko akurátne spratal, rozostlal svoj matrac, pomodlil sa Bohu a ľahol si na svoju posteľ. O slušnosť a poriadok dbal, ako sa zdá, pedantsky až do najmenších podrobností; pokladal sa, ako vidieť, za neobyčajne rozumného človeka, ako vôbec všetci tupí a ohraničení ľudia. Nepáčil sa mi hneď prvý deň, hoci pamätám, že som toho prvého dňa veľa o ňom premýšľal a najviac sa divil tomu, že taká osobnosť, miesto toho, aby sa tešila všemožnému úspechu na svete, ocítla sa v trestnici. O Akimovi Akimyčovi neraz budem mať príležitosť hovoriť.

Opíšem krátko, akých som mal spoluobyvateľov v tej väzenskej kasárni, v ktorej ma čakal mnohoročný pobyt. Rozumie sa, že som pozeral na nich s veľkou zvedavosťou. Na ľavo od môjho miesta na nárach, zbitých to doskách na spanie, bolo umiestené niekoľko horských obyvateľov z Kavkazu, ktorých sem poslali zväčša pre lúpež na rozličné terminy. Boli dvaja Lezgini, jedon Čečenec a traja dagestánski Tatári.

Čečenec bol zamračený, mrzutý človek; skoro s nikým nehovoril, hľadel stále na všetko s nenávisťou a so zlostným úsmevom.

Z Lezginov jedon bol už starec, s dlhým, tenkým, hrbatým nosom, hotový lúpežník na prvý pohľad. Za to druhý, Nurra, urobil na mňa hneď prvého dňa veľmi milý dojem. Bol to ešte mladý človek, nevysokej postavy, zavalitý ako Herkules, plavovlasý, s belasými očami, s tupým nosom a s nohami skrivenými od stálej kedysi jazdy na koni. Celé telo jeho bolo dorúbané a ranené bodákmi a guľkami. Patril k pokojným obyvateľom Kavkaza; ale naveky potajomky prechádzal k horalom vojnu vedúcim a spolu s nimi prepádal Rusov. Vo väzení ho mali všetci radi. Bol vždy veselý, oproti všetkým prívetivý, pracoval bez reptania. S opovržením sa díval na ošklivosť a nečistotu života vo väzení a býval rozhorčený až do hnevu každým zlodejstvom, podvodom, opilstvom a vôbec všetkým, čo bolo nečestné. Sám za celý čas svojho pobytu vo väzení neukradol ničoho, nedopustil sa ani jediného potupného skutku. Bol veľmi nábožný. Modlitby vykonával horlivo. V pôstne dni pred mohamedánskymi sviatky pôstil sa ako fanatik a celé noci kľačal na modlitbách. Všetci ho mali radi a verili v jeho poctivosť. „Nurra je lev“, hovorili areštanti; tak mu aj zostalo priezvisko „lev“. Bol celkom presvedčený, že, keď sa skončí jeho trest na kátorge, dovolia mu vrátiť sa na Kavkaz, a žil len touto nádejou. Umrel by akiste, keby ho zbavili tejto nádeje. Pripútal moju pozornosť k sebe hneď prvý deň môjho pobytu vo väzení. Nebolo možné nevšímnúť si jeho dobrej, sympatickej tvári, medzi zlými, mračnými a posmievačnými tvárami ostatných areštantov. Hneď ako som prišiel do väzenia, idúc okolo mňa, poklepal mi na plece a dobrosrdečne sa mi usmial do očú. Nemohol som zo začiatku chápať, čo by to znamenalo. Po rusky hovoril veľmi zle. Onedlho potom zas prišiel ku mne a zas, usmievajúc sa, priateľsky uderil ma na plece. Potom opäť a opäť a tak to trvalo tri dni. To znamenalo s jeho strany, ako som sa dovtípil a jako som sa neskôr aj dozvedel, že mu je mňa ľúto, že cíti ako mi je ťažko soznamovať sa s väzením, že mi chce preukázať svoje priateľstvo, obodriť ma a uistiť ma o svojej ochrane. Dobrý a naivný Nurra!

Dagestánski Tatári boli traja, všetci vlastní bratia. Dvaja z nich boli už starší, ale tretí, Ali, nemal viac, ako dvaadvadsať rokov. Na nárach mal miesto hneď vedľa mňa. Jeho krásna, rozumná a spolu dobrosrdečná tvár pútala k sebe moje srdce hneď od prvého stretnutia, a bol som veľmi rád, že osud mi dal jeho za súseda a nie niekoho iného. Celá jeho duša zračila sa na jeho krásnom obličaji. Úsmev bol taký dôverný, taký detsky dobrosrdečný, veľké čierne oči boly tak láskavé, že som vždy pocítil zvláštnu radosť, ba útechu v zármutku a žiali, kedykoľvek som pozrel naň.

Rozprával mi, ako sa dostal do Sibíri.

Jedon zo starších bratov — mal ich päť — rozkázal mu kedysi aby vzal šašku (kavkazská šabľa), sadol na koňa a išiel s nimi na akúsi výpravu. Úcta oproti starším je v rodinách horských obyvateľov Kavkaza tak veľká, že sa šuhaj ani neodvážil opýtať, kam idú. A starší pokladali za zbytočné vysvetlovať mu to. A vyšli si na lúpež, majúc na ume vyčkať na ceste a olúpiť bohatého arménskeho kupca. Tak sa ozaj i stalo: povraždili vojenský sprievod, zabili Arména a zmocnili sa všetkého, čo mal. Ale vec sa vyzradila, posadili do väzenia všetkých šestoro, začali vyšetrovanie, dokázali im zločin, odsúdili a poslali ich na Sibír na nútenú robotu. Jedinou milosťou, ktorú dal súd Alimu, bolo, že mu skrátili termín trestu: bol poslaný v Sibír na štyri roky. Bratia ho milovali veľmi, a to skôr akousi otcovskou láskou, než bratskou. Bol im útechou vo vyhnanstve a oni obyčajne mrační a mrzutí vždy sa usmiali, keď sa na neho podívali a keď sa s ním dali do reči (a hovorili s ním málo, akoby ho ešte vždy považovali za chlapca, s ktorým sa ešte nedá hovoriť o veciach vážnych), tu prísné ich tvári sa vyjasňovaly a ja som uhádol, že s ním rozprávali o niečom žartovnom, skoro detskom; aspoň vždy pozerali na seba a dobrodušne sa usmievali, keď vypočuli jeho odpoveď. Ale on sa skoro ani neodvážil dať sa s nimi do reči; tak veliká bola jeho úcta k nim.

Pozoruhodné je, že tento šuhaj cez celý svoj pobyt vo väzení zachránil prirodzenú svoju mäkkosť srdca, úprimnosť, prítulnosť, nezosurovel a nezkazil sa.

Bola to ostatne silná povaha, nehľadiac na všetkú svoju zdánlivú mäkkosť. Neskôr som ho poznal dôkladne. Bol cudný ako nevinné dievča; každý špatný, cynický, nespravodlivý, násilný skutok vo väzení roznecoval oheň omrzlosti v jeho krásnych očiach, ktoré sa stávaly pri tom ešte krajšími. Hádkam a sporom vyhýbal, hoci vôbec nebol z takých, čo by si dali ublížiť beztrestne a vedel si hájiť svoje právo. Všetci ho mali radi, všetci boli k nemu láskaví.

Ku mne bol Alej zo začiatku len zdvorilý. Pomaly sme sa rozhovorili; za niekoľko mesiacov naučil sa výborne hovoriť po rusky, čoho nedocielili jeho bratia za celú dobu svojho väzenia. Ja som spozoroval, že je to neobyčajne rozumný šuhaj, veľa už rozmýšľavší a pri tom neobyčajne skromný a zdvorilý. Poviem hneď popredku: Aleja pokladám za človeka ďaleko nie z obyčajných, a na stretnutie s ním spomínam ako na jedno z najpríjemnejších stretnutí svojho živobytia. Sú povahy už od prírody tak krásné, tak veľmi Bohom nadané, že aj myšlienka o tom, že by sa niekedy mohly zmeniť v svoj neprospech, sa vám zdá nemožnou. O ne sa nikdy nebojíte. Nebojím sa ani ja teraz o Aleja. Kdeže je on teraz?…

Raz, už dosť dlho po mojom príchode do trestnice, ležal som na nárach a ťažké myšlienky krúžily mi hlavou. Alej, vždycky pilný a pracovitý, tento raz ničím nebol zamestnaný, hoci bolo ešte včas spať. Mali práve svoj mohamedánsky sviatok a preto nepracovali. On ležal, založiac ruky pod hlavu a tiež o čomsi dumal. Naraz sa ma opýtal:

„Čo ti je veľmi ťažko?“

Pozrel som na neho plný zvedavosti, lebo táto nenadála, priama otázka zdala sa mi podivnou od Aleja, vždycky delikátneho, vždy opatrného; ale keď som si ho všimnul pozornejšie, uvidel som v jeho obličaji toľko žiaľu, toľko zármutku, spôsobeného spomienkami, že som sa hneď presvedčil, že jemu samému bolo veľmi ťažko v túto chvíľu. Ja som mu povedal, čo som si myslel. On si vzdychol a smutne sa usmial. Mne sa páčil jeho úsmev, vždy nežný a srdečný. Krome toho, keď sa usmieval, odkrýval dva rady zubov ako perly, kráse ktorých by mohla závidieť prvá krásavica sveta.

„Ty si, Alej, akiste premýšľal o tom, ako u vás v Dagestane slávia tento sviatok? Tam je vari veselo?“

„Áno,“ odvetil on s vytržením, a oči jeho zažiarily. „Ale jako to vieš, že som rozmýšľal práve o tom?“

„Ako bych to nevedel? Veď je tam predsa lepšie než tu?“

„Ach, načo to len hovoríš!…“

„Aké kvety teraz u vás kvitnú, aký je tam teraz raj!“

„Och, radšej nespomínaj.“

Bol veľmi rozčulený.

„Počuješ, Alej, mal si sestru?“

„Mal, a prečo sa pýtaš?“

„Musí to byť krásavica, ak sa na teba ponáša.“

„Čo na mňa! Ona je taká krásavica, že v celom Dagestane nenájdeš krajšej. Čo za krásavica je moja sestra! Ty si nevidel nikdy takej krásy! Aj mať moja bola krásavica.“

„A ľúbila ťa mať?“

„Ach! Čo to len hovoríš! Ona akiste umrela teraz zo žiaľu po mne. Ja som bol jej miláčkom. Ona ma ľúbila viac než sestru, viac než všetkých ostatných… Dnes vo sne prišla ku mne a plakala nado mnou.“

Alej prestal hovoriť a v ten večer nepovedal ani slova viac. Ale od tých čias vyhľadával vždy príležitosť besedovať so mnou, hoci z úcty, ktorú choval ku mne, neviem prečo, nikdy nezačínal hovoriť prvý. Ale veľmi rád bol, keď som ho oslovoval. Vypytoval som sa ho na Kavkaz, na jeho doterajší život. Bratia mu neprekážali so mnou hovoriť, ba im to bolo príjemné. A keď spozorovali, že som si čím ďalej, tým viac obľúbil Aleja, boli ku mne o veľa láskavejší.

Alej pomáhal mi pri robote, poslúžil mi, čím mohol v kasárni, a bolo vidné, že mu je to veľmi príjemné, a v tomto staraní jeho preukázať mi nejakú úsluhu nebolo ani najmenšieho uníženia alebo vyhľadávania nejakej výhody, lež bol to vrelý, priateľský cit ku mne, ktorého už neskrýval.

Bol veľmi spôsobný v mechanických robotách; vyučil sa poriadne bielizeň šiť, boty popravovať a neskôr sa priučil, na koľko bolo možné, aj stolárčine. Bratia ho chválili a boli na neho hrdí.

„Počuj, Alej,“ povedal som mu raz, „prečo sa ty nenaučíš čítať a písať po rusky? Vieš, ako sa ti to môže neskôr zísť v Sibíri?“

„Veľmi by chcel. Ale u koho sa mám učiť?“

„Čože je tu málo grámotných? Ak chceš, ja ťa sám naučím!“

„Ach nauč, buď tak dobrý!“ On sa zdvihol na nárach a prosebne složil ruky, hľadiac na mňa.

Dali sme sa do učenia hneď nasledujúci večer. Mal som ruský preklad Nového Zákona — kniha nezakázaná vo väzení. Bez šlabikára, len z tejto knihy, naučil sa Alej za niekoľko týždňov výborne čítať. Asi za tri mesiace už celkom rozumel spisovnému jazyku. Učil sa horlivo, náruživo.

Raz sme prečítali spolu celú „reč Ježišovu na hore“. Spozoroval som, že Alej niektoré miesta v nej vyslovuje akosi so zvláštnym citom.

Ja som sa ho spýtal, či sa mu páči to, čo prečítal. Bystro pozrel na mňa a rumenec vystúpil na jeho obličaji.

„Ó, áno!“ odpovedal „Isa[12] je svätý prorok; Isa povedal Božské slová. Ach, jako pekne hovoril.“

„A čože sa ti najviac páči?“

„To, kde on hovorí: „Odpúšťaj, miluj, neubližuj, aj nepriateľov miluj.“ Ach, ako krásne On hovorí!“

On sa obrátil k bratom, ktorí počúvali náš rozhovor, a začal im čosi horlivo rozprávať. Oni dlho a vážne hovorili medzi sebou a kývali hlavami na znak súhlasu. Potom s vážno-blahosklonným, to jest čisto musuľmanským úsmevom, ktorý sa mi tak veľmi páči, a to práve pre jeho vážnosť, obrátili sa ku mne a potvrdili, že Isa bol Boží prorok a že robil veliké zázraky; že On urobil z hliny vtáča, dychnul naň a vtáča lietalo… že je to v ich knihách napísané. Hovoriac to, boli celkom presvedčení, že mi robia velikú radosť, keď vychvaľujú Isu, a Alej bol veľmi šťastlivý, že sa bratia odhodlali urobiť mi túto príjemnosť.

Pismo tiež šlo neobyčajne dobre. Alej si zaopatril papier (mne nedovolil, abych ho kúpil za svoje peniaze), pero, atrament a za nejaké dva mesiace sa naučil výborne písať. Toto prekvapilo aj jeho bratov. Hrdosť a spokojnosť ich neznala hraníc. Nevedeli, čím sa mi majú odvďačiť. Na robotách, ak sme náhodou spolu pracovali, o preteky sa starali mi pomáhať a pokladali si to za šťastie. O Alejovi ani nehovorím. On ma mal rád azda práve tak ako svojich bratov. Nikdy nezabudnem, ako odchádzal z väzenia. Odviedol ma za kasáreň, tam ma začal objímať a dal sa do plaču. „Ty si urobil pre mňa toľko, toľko si urobil,“ hovoril, „že by ani otec, ani mať toľko urobiť nemohli, ty si ma urobil človekom. Boh ti zaplať a ja nikdy nezabudnem na teba.“

Kdeže je, kde je teraz môj dobrý, milý, milý Alej!…

Krome Čerkesov bola v našej kasárni ešte celá grupa Poliakov, tvoriacich zcela zvláštnu rodinu, ktorá sa skoro nestýkala s ostatnými trestancami. Ale preto, že sa stránili ostatných, preto, že nenávideli ruských trestancov, všetci ich tiež nenávideli. Toto boly povahy umučené, choré; bolo ich asi šesť. Niektorí z nich boli ľudia vzdelaní; o ních pohovorím osobitne a podrobne neskôr. Od nich som niekedy, v posledné roky svojho pobytu v trestnici dostával aj nejaké knihy. Prvá kniha, ktorú som prečítal, spôsobila na mňa hlboký, podivný, zvláštny dojem. O týchto dojmoch budem rozprávať niekedy osobitne. Pre mňa boly príliš zaujímavé, hoci som presvedčený, že pre mnohých budú celkom nepochopiteľné. Ak nezkúsiš, nemôžeš súdiť o niektorých veciach. Poviem len jedno: újma v potrebách mravných pôsobí horšie než všelijaké útrapy fyzické. Človek prostého stavu, keď ide na kátorgu, prijde do svojej spoločnosti, ba azda do spoločnosti pokročilejšej. Ztratil, pravda, veľa: rodný kraj, rodinu, všetko — ale spoločnosť zostáva pre neho tá istá. Človek vzdelaný, ktorému sa podľa zákona prisudzuje ten istý trest, čo aj sedliakovi, tratí často nepomerne viac než tento. On musí potlačiť v sebe všetky svoje potrebnosti, všetky zvyky; musí vstúpiť do spoločnosti, ktorá mu nedostačuje, musí privykať dýchať iným vzduchom… On je rybou, vytiahnutou z vody na piesok… A preto trest, vymeraný všetkým rovnako po zákone, stáva sa preň desaťnásobne mučivejším. To je pravda aj v tom prípade, keby sa týkalo len hmotných zvykov, ktorých sa musí v trestnici vzdať.

Poliaci tvorili zláštnu grupu. Bolo ich šestoro a bývali spolu. Zo všetkých areštantov našej kasárne mali radi len jedného Žida, azda len preto, že ich zabával. Našeho Židáčka mali ostatne radi aj iní areštanti, hoci všetci bez výnimky sa mu vysmievali. Bol u nás jedon jediný, a ja ani teraz nemôžem si na neho spomenúť, abych sa nemusel smiať. Každý raz, keď som na neho pozrel, prichádzal mi na um Gogoľov Židáček Jankeľ z „Tarasa-Buľbu“, ktorý, keď sa zobliekol, idúc so svojou Židovkou na lože do akejsi bedny, ukrutne sa ponášal na kuriatko. Isaj Fomič, náš Židáček, ponášal sa na ošklbané kurča ako dve kvapky vody. Bol to človek už nie mladý, mohol mať asi päťdesiat rokov, nízkej postavy, slabučký, ľstivý, ale spolu aj hlúpy. Bol drzý a vypínavý, ale pri tom bojazlivec, akých málo. Bol samá vráska; na čele a tvári mal znak, čo mu kat vypálil. Nijako som nemohol poňať, ako mohol vydržať šestdesiat úderov knutom. Prišiel na kátorgu pre vraždu. Mal schovaný recept, čo mu od lekára opatrili jeho spoluverci hneď po exekúcii. Podľa tohoto receptu mohol si dať pripraviť masť, od ktorej by za dva týždne zmizly vypálené znaky. Vo väzení, pravda, nesmel upotrebiť túto masť, preto čakal, keď uplynie jeho dvanásťročná lehota väzenia, potom, keď bude internovaný v Sibíri ako kolonist, chcel použiť svoj recept. „Ináč bych sa nemohol oženiť,“ vysvetloval mi pri istej príležitosti, „a ja sa chcem na každý prípad oženiť.“ My sme s ním boli dobrí priatelia. Býval vždy v najlepšej nálade. Na kátorge sa mu ľahko žilo; bol vyučený zlatníckemu remeslu, a keďže v meste nebolo zlatníka, mal vždy veľa objednávok, v následku čoho bol zbavený ťažkých robôt. Rozumie sa, že bol aj úžerníkom a požičiaval na úroky a pod záloh peniaze celému väzeniu. Prišiel do väzenia prv než ja; jedon z Poliakov vylíčil mi podrobne jeho príchod. Je to veľmi smiešna historia, ale rozpoviem ju neskôr, lebo o Isajovi Fomičovi budem hovoriť ešte veľa ráz.

Ostatný ľud v našej kasárni pozostával zo štyroch starovercov; zo štyroch Malorusov, mračných ľudí; z mladého trestanca s jemnou tvárou a tenučkým nosom, triadvadsaťročného, ale zahubivšieho už osem duší; z niekoľkých peňazokazov; napokon z niekoľkých zachmúrených osobností, mlčanlivých, závistivých, hľadiacich s nenávisťou okolo seba a odhodlaných hľadieť tak, mračiť sa, mlčať a nenávidieť ešte dlhé roky — celý čas svojho pobytu na kátorge.

Všetko to len sa tak predo mnou mihlo toho prvého smutného večera môjho života — mihlo sa uprostred dýmu, čadu, pri nadávkach, pri nevýslovnom cynizme, v neznesiteľne zapáchajúcom vzduchu, pri rinčaní okôv, pri preklínaní a nestydatom smiechu.

Ľahol som si na holé dosky, složiac pod hlavu svoje šaty — podúšky som ešte nemal — prikryl som sa kožuchom, ale dlho som nemohol usnúť, hoci som bol zmorený všelijakými hroznými a neočakávanými dojmy tohoto prvého dňa. Ale nový život môj sa len začínal. Veľa toho bolo, čo ma v budúcnosti ešte očakávalo, na čo som si nikdy nemyslel, ba čoho som ani netušil.



[11] Telesný trest v Rusku bol zrušený roku 1855.

[12] Mohamedánske nazvanie Ježiša Krista




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.