ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jarský, poručík

Mišo, sluha

Katka, kuchárka

Mládenecká izba s oblokom v úzadí na ulicu a bočnými dvermi. V pravo zrkadlo, pri ňom stolíčok, pri tomto veľký kôš s vekom. Na ľavo posteľ. Na zadnej stene šatňa. V prostriedku stôl a dve stoličky.

Jarský sám.

JARSKÝ (stojí pred zrkadlom a upravuje si oblek): Dnes musím viac pozornosti venovať svojej toalete než inokedy, bo veď dnes je deň slávnostný, deň narodenín mojej zbožňovanej Ľudmilky. Už sotva sa viem dočkať toho blaženého okamihu, v ktorom jej budem môcť vysloviť svoje najvrelejšie city — city lásky — v najsrdečnejšom blahoželaní. Ach, keby som jej to všetko mohol riecť, čo diktuje mi moje srdce, tak by zaiste ozvalo sa v nej svedomie, nenechala by ma trápiť a svolila by byť mojou. Ach, aké by to bolo šťastie, urobiť takú dobrú partiu! Zbavený by som bol všetkých starostí, povyplácal by som si všetky dlhy, počnúc od šustra, krajčíra, hoteliéra až po bankára, a žil by som spokojne a šťastne. Dnes je významný deň rodinný, jestli sa mi vhodná príležitosť nahodí, požiadam o jej ruku. Len smelo do toho. Aby to išlo, treba si trochu kurážu dodať. (Ide ku skrini, vyloží na stôl fľašku a kalíšok a nalieva, keď nič netečie, obzerá fľašku.) Čože, už je prázdna? No, to iste Mišo maškrtí. (Vloží ju do skrine a vyloží druhú, nalieva.) I tá je prázdna? No, to iste Mišo maškrtí. (Vyloží tretiu plnú. Otvorí, naleje a vypije.) Počkaj, vtáčik, teraz si dám pozor. Fľaša je plná, uvidím, koľko bude chýbať, až sa navrátim. Nechám ju na stole. (Volá.) Mišo!

Mišo. Predošlý.

MIŠO (vystúpi ražno a salutuje): Poslušne meldujem, že som už tu.

JARSKÝ: Čo robíš, Mišo?

MIŠO: Ponížene prosím, ja varím čižmy a viksujem čaj pánu lajtnantovi na gáblik.

JARSKÝ: Čo to už zasa táraš, ty remundo?

MIŠO: Ach, pardon, ja som sa trocha zmýlil a chcel som povedať, že varím čaj pánu veľkomožnému na gábl a viksujem pri tom čižmy.

JARSKÝ: Čuš! Drž hubu!

MIŠO (dá sa do pozitúry): Poslušne meldujem, že už držím.

JARSKÝ: Kuš! Ty hovädo! Keď hovorím, aby si hubu držal, to znamená, aby si ani necengnul a bol nemý ako ryba vo vode. Rozumieš?

MIŠO (kývne hlavou a povie): Hm.

JARSKÝ: Somár! Čo deň je sprostejší. Habt Acht! Rechts um! Marš!

MIŠO (obráti sa nemotorne na ľavo, potom na pravo).

JARSKÝ: Halt! Ako si sa to otočil?

MIŠO: Poslušne hlásim, ja dostal v tom okamžení závrat na ľavo, no náhodou som sa šťastne a skoro spamätal a otočil som sa na pravo.

JARSKÝ: Ty vôl obecný, však ja tebou otočím, až dostaneš naozaj závrat — marš!

MIŠO (salutuje, obráti sa ku dverám a mašíruje): Eins — zwei — eins — zwei —

JARSKÝ: Halt! Čo to robíš, ty remundo?

MIŠO: Ponížene meldujem, mašírujem.

JARSKÝ: A čože si na execírplaci? Deň so dňa si sprostejší. Ja neviem, čo mám s tebou robiť.

MIŠO: Prosím ponížene, čo vedia a čo neni drahé.

JARSKÝ: Halt Maul! Marš!

MIŠO (nadúva sa smiechom a ide po prstoch ku dverám).

JARSKÝ: Apropos, halt!

MIŠO (zastane, dá sa do pozitúry).

JARSKÝ: Čo sa smeješ, ty trubiroh?

MIŠO: Ponížene hlásim, keď sa mi plakať nechce.

JARSKÝ: Už zasa táraš! Pozor, ja idem preč.

MIŠO: K tej peknej holke v tom dome na rýnku? Ó, pán lajtnant sú veľký huncút! Ja som videl…

JARSKÝ: Čo si videl?

MIŠO: Ako jej pán lajtnant kurizovali, ako —

JARSKÝ: Halt Maul! Ja idem preč, nech mi dáš na všetko pozor, žeby sa mi nič neztratilo! Keby ma niekto hľadal, povedz, aby prišiel neskôršie. Rozumieš?

MIŠO: Poslušne hlásim, že rozumiem.

JARSKÝ: Môžeš ísť!

MIŠO (salutuje a odíde).

Jarský sám.

JARSKÝ: Neviem, čo s tým chlapcom počať. Neviem veru, či sa zlostiť ači smiať nad jeho sprostosťou. No, uvidím, ako sa teraz zachová. (Vezme fľašu, obzre ju a zpät položí.) Toto rozhodne. Raz ho predsa dolapím. (Pozre na hodinky.) Svrchovaný čas, aby som išiel. (Pripne si šabľu, vezme čiapku, pozre ešte do zrkadla.) Nuž, smelo vpred! Cvičiť sa v láske a ňou prísť ku šťastiu. (Zavzdychne.) Ach, tá láska! Ach, tá láska! (Odíde.)

Mišo, sám.

MIŠO (nakukne cez dvere): Už ho tu niet. Už je, chvála Bohu, čisté povetrie. (Vstúpi, nesúc čižmy a kystničku s kefami. Čižmy položí na stoličku a kystničku na kraj stola.) Tak. Tu to bude veselšie, ako na chodbe. Keď som tak sám, voždy mi nebohá babka prídu na um. Pán Boh im tam daj večnú slamu — hm — chcem povedať slávu, oni neboli ani za života z tých najlepších. Vadili sa od rána do večera a obšívali ma varechou — piestom — lopatou a čo im len do ruky padlo, nehľadiac v hneve, kde je hlava a kde noha. No, najradšej ma len po hlave chňápali, aby som nekulhal a preto som zostal na hlavu klapenku slabý, že mi ťažko do nej čo vlezie. Pán lajtnant myslia, že som sprostý. Bože uchovaj, ja mám rozumu dosť, ale tým chňápaním je trochu ochňapený. A preto mám strach, že keby tak tá babka — nech Pán Boh chráni — po smrti prišla a mňa znovu začala chňápať, že by mi ho celkom dochňápali. (Drcne do stola a shodí kystničku. Vykrikne a od ľaku sadne na zem.) To bola rana! (Zastrašeno sa obzerá.) Pán Boh so mnou a zlé preč, to som sa naľakal, div som s nôh nepadol. Čo to len bolo? Ako by z kanóna vystrelil… (Bojazlivo sa obzerajúc, vstane. Zbadá na zemi kystničku, veselo sa rozosmeje.) Ahá, to je tá mátoha! Bodaj ťa červy rozvŕtali, ja som sa naľakal, že to už nebohá babka s chňápadlom za mnou bachli. (Zodvihne kefy a kystničku.) Ja — ja som vám veľký strachop-p-p strachoplesk. Hneď sa všetkého naľakám. Ale ja za to nemôžem. Ja som sa vraj na takú strachostlivú planetu narodil. Ale to som sa, Bože večný, naľakal. (Obzerá sa a zbadá na stole fľašku, radostne sa na ňu usmieva a žmurká.) Mám? Či nemám? (Ukazuje na fľašku. Zrazu začne gombíky čítať.) Mám — nemám — mám — nemám — mám. No áno, proti tomu ľaku neškodí sa koľkýmsi gurážom opásať. (Naleje si, dvihne pohárik a vonia.) Aáá! To je vôňa. Akoby puškvorec s marunkou utĺkol a posypal to škoricou. Ba či bude aj taká dobrá? Z tej fľašky som ešte nekoštoval. (Vypije.) Aáá! (hladí si brucho.) To je vám chuť! Lepšie ako cicvár s medom. (Oblizuje sa.) Také môžu aj v nebi na hodoch píjať. (Obzerá sa.) Mišenko drahý, nože si ešte jeden chľupni! (Nalieva.) Ku takej dobrote neprídeš každý deň. A čo môžeš dnes užiť, neodkladaj na zajtra. (Pije.) Aách! To je božia dobrota. (Oblizuje sa.) To ide po všetkých žilách. No, Miško, ešte jeden. Do tretice všeho dobrého. (Vezme fľašu a naleje.)

Katka. Predošlý.

KATKA (postaví sa do obloka a pozoruje Miša).

MIŠO (odloží fľašu, s kalíškom si cifrujúc, spieva): Glo-glo-glo-glo-glo-glo-glória! Tak sa ten rozoliš píjava. Glo-glo-glo-glo-glo-glo-glória, tak sa ten rozoliš pije. (Pije.)

KATKA (hodí kytku kvetov do Miša).

MIŠO (ražno vypije, postaví sa do haptáku a zastrašeno pozerá s boka na bok).

KATKA: Na dobré zdravie, pán Miško!

MIŠO (radostne sa zvrtne): Ach, Katka! Katrenka moja, vítaj! Jaj, ale si ma naľakala, ty ledačina, div, že som neskrepenel.

KATKA: Kto sa ľaká, ten má zlé svedomie. A ty by si zaslúžil! Dežmuje pánove likéry, veselo sa napája a človeka ani neponúkne.

MIŠO: Veď som nevedel, že si tu. Nech sa ti páči. (Naleje a podáva Katke.)

KATKA: Vari tu na ulici?

MIŠO: No, čo na tom.

KATKA: No, ešte čo. Bolo by to reči.

MIŠO: Poď teda do izby. Pán nie je doma.

KATKA: Ja k tebe do izby? (Rozosmeje sa.) Ha-ha-ha.

MIŠO: No čo je na tom? K môjmu pánovi chodievajú slečinky aj panie skoro každý deň a preto chalupa nespadla.

KATKA (naivne): Naozaj? — A čo tu robia?

MIŠO: Hm, keby som ja vedel, čo tu ony robia. Mňa v ten čas do izby nepustia a pán lajtnant mi to nepovie. (Vypije a postaví stoličku k obloku.) Nech sa ti len páči.

KATKA: Vari cez oblok ako mačka? Čo by ľudia povedali?

MIŠO: Vojdi teda dvermi!

KATKA: Nedbám teda, idem pozrieť, ako to tam máte. (Vstúpi do izby nesmelo.)

MIŠO: No, len poď — poď! Zahráme si na pánov. Ja budem pánom lajtnantom a ty budeš tou slečinkou, ktorá k nemu chodieva.

KATKA: Nuž a jakože to bude, keď nevieš, čo robia?

MIŠO: Hm, čo robia, však len čosi robia. — Častujú sa — aj my sa počastujeme. (Naleje jej do kalíška a sám pije z fľašky.) Na zdravie. Potom sa objímajú a rozprávajú si o láske.

KATKA: O láske?

MIŠO: Ja veru, o láske, lebo môj pán je potom taký rozkokošený, takej dobrej vôle a taký je vtedy sladký ako tá láska. Vtedy ma Miškom nazývajú a inokedy ma Mišom, somárom, hovädom, remundou a čo ja viem čím všetkým prezývajú.

KATKA: Miško, ty hovoríš, že je vtedy tvoj pán sladký ako tá láska. Nuž a či je láska sladká?

MIŠO: Hm — a či? Ako cicvár s cukrom, ba sladšia ako med s cibuľou, čo proti kašľu dávajú, sladšia ako torta pupkovica. Zapime si! (Pijú.)

KATKA (zavzdychne): Ách, tá láska!

MIŠO (tiež tak): Ach, tá láska!

KATKA (recituje alebo spieva):

(Objme ju a bozká. V tom očuť Jarského hlas: „Servus, kamarát. Do videnia!“)

MIŠO, KATKA: Pán! (Poľaknuto odskočia od seba.)

MIŠO: Pán! Už je tu! (Hádže čižmy a kefy za kulisne.)

KATKA: S Bohom! (Beží ku dverám.)

MIŠO: Nie tade! Stretneš ho!

KATKA (ustrašene): A kade?

MIŠO: Oblokom!

KATKA: Na ulicu? Ani za svet!

MIŠO (behá zúfale po izbe): Ukry sa! Chytro sa ukry!

KATKA: Kam? Kam?

MIŠO: Sem sa vopchaj! (Otvorí cestovný kôš.) Chytro, už je tu!

KATKA (vopchá sa do koša): Ach, tá láska!

MIŠO (zavre kôš a sadne naň): Ach, tá láska! (Prežehná sa.)

Jarský. Predošlí.

JARSKÝ (vstúpi ražno, odhodí čiapku i rukavice. Miša nepozoruje. Hnevno): Nech ju čert vezme, koketu naničhodnú! So mnou koketuje, nechá si dvoriť odo mňa, dary odo mňa prijíma a zasnúbi sa s iným. Také sú tie ženy! (Hodí sa na stolicu.) Zasa som tam, kde som bol. Veritelia mi budú zasa na krky stúpať ako predtým!… Ako ich uspokojiť? Však ma zničia!

MIŠO: To ja, prosím ponížene, nedopustím. Ja každého vyhodím.

JARSKÝ (ražno sa obzre): A čo tu sedíš, ako kvočka na hniezde? Marš! (Ukazuje na dvere.)

MIŠO: Nemôžem, prosím pekne, nemôžem.

JARSKÝ: Nemôžeš? Prečo?

MIŠO: Vošlo mi čosi do nôh. Vari lámka. Nemôžem na ne stať. (Trepe nohami.)

JARSKÝ: Ja ťa postavím! (Lapí ho za ucho a potiahne vpred.)

MIŠO (kričí): Jaj! Jajajaj! (Hodí sa hneď zasa na kôš.)

JARSKÝ: Čo máš v tom koši? Otvor!

MIŠO: Poslušne meldujem, myš — — áno, myš — ktorá nás tu pokúšala — Dnes zasa bola na stole. Ja som otvoril kôš, nachýlil ho a hodil som doň kuštičok slaninky. Myška ta hop a ja veko chlop, a už bola moja, už bola lapená. Tu je! (Ukazuje na kôš.)

JARSKÝ: A necháš ju v koši, ty somár, aby mi v ňom dieru prehrýzla. Nemôžeš ju vyhodiť von? Marš s ňou von!

MIŠO: Poslušne meldujem, že pefél tento s radosťou vykonám.

JARSKÝ: Marš! (Hodí sa na stolicu, nahnevano pozerá do zeme.)

MIŠO (popľuje si radostne ruky a ťahá kôš von dvermi. Vo dverách kôš otvorí).

KATKA (vystúpi s utajeným smiechom von).

MIŠO (ju objíme, bozká, Jarskému ukáže dlhý nos a odíde s Katkou).

Jarský sám.

JARSKÝ: Šťastný človek, ktorý zabudne to, čo sa už viac zmeniť nedá. Tu sa skutočne nič meniť nedá. Zasľúbila sa, nuž je zasľúbená. Tu nedá sa už viac nič robiť. Najlepšie to zapiť a zabudnúť. (Vezme fľašu a chce naliať, zbadá, že je vo fľaši dosť málo.) Fľaša bola plná a teraz je takmer na dne. Huncútsky Mišo! Na iné veci je sprostý, ale na toto má rozumu dosť. No, počkaj, vtáčik, už si lapený. (Volá.) Mišo!

Mišo. Predošlý.

MIŠO (salutuje): Poslušne meldujem, že som tu.

JARSKÝ (prísno): Mišo, kam sa podel likér z tejto fľaše?

MIŠO (zľaknutý): Ja — ja — ja neviem.

JARSKÝ: Keď som odišiel, bola fľaša plná, len jedon kalíštok som odpil, a teraz je väčšia polovica preč. Kam sa podel ten likér? Hovor!

MIŠO: Ja — ja — ja — neviem —

JARSKÝ: A ty kde si bol, keď nevieš, kto ho vypil? He? Kde si bol?

MIŠO: Tu — tu, Bože, tu! —

JARSKÝ: Tu? Nuž musíš vedeť, kto ten likér vypil? Hovor! (Zaženie sa naň rukou.)

MIŠO (úzkostlivo): Ja — ja — prosím ponížene, neviem. Možno tá — tá myš. Áno áno, myš to musela paškrtiť, bo som ju videl, ako so stola soskočila — to ona — iste ona.

JARSKÝ: Myš?

MIŠO: Áno, áno, myš. Dobre, že mi na um zišla.

JARSKÝ: Myš? Nie — ale to Mišo. (Dá mu zaucho.) To Mišo. (Kopne ho.) Ty zbojník naničhodný! Marš k raportu! Ku mne neprídeš viac! (Odíde.)

MIŠO (díva sa hlúpym pohľadom za Jarským a potom zavzdychne): Ach, tá láska! Ach, tá láska!

(Opona spadne.)