ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Taras Buľba už asi týždeň žil so svojimi synmi na siči. Ostap a Andrej málo zaoberali sa vojenskou školou. Sič neľúbila trápiť sa vojenskými cvičbami a tratiť čas; mládež vychovávala a vzdelávala sa tu jediným pokusom, v samom ohni bitky, ktoré boly preto temer neprestajné. Kozáci považovali za nudnú vec vyplňovať medzery vyučením dákej discipliny, okrem snáď streľby do cieľa, tiež zriedka dostihov na koni a honby za zverom v stepách i luhoch; všetok ostatný čas vynakladal sa na huľanie — príznak širokého rozprúdenia duševnej vôle. Celá sič predstavovala neobyčajný zjav: to bola akási neprestajná hostina, bál, ktorý začal sa krásne, no potom ztratil koniec. Daktorí zaoberali sa remeslami, iní držali krámy a kupčili; no väčšia časť huľala od rána do večera, jestli vo vreckách cvendžala možnosť a získaný majetok neprešiel ešte do rúk kramárov alebo šenkárov. Táto všeobecná hostina mala v sebe čosi okuzlujúceho. Ona nebola shromaždením hýrivcov, ktorí napijú sa od žiaľu; bola výlučne divou ihrou veselosti. Každý, kto sem prišiel, zabudnul a odhodil všetko, čo dotiaľ ho zanímalo. On, možno povedať, pľuval na svoju minulosť a bezstarostne oddával sa vôli a spoločnosti takých, ako sám, rozpustilcov, nemajúcich ani príbuzných, ani kúta, ani rodiny, kremä voľného neba a večného ohňa duše svojej. To vyvodilo tú divú veselosť, ktorá nemohla by pochádzať zo žiadneho iného prameňa. Rozmluvy a besedy v shromaždenej tlupe, lenivo oddychujúcej na zemi, boly často tak veselé a dýchaly takou silou živého vypravovania, že bolo treba mať všetok chladnokrevný zovňajšok Záporožca, aby zachoval nepohnutý výraz tváre, nepotrhnúc ani fúzom, — živá to črta, ktorou rozoznáva sa po dnes od druhých svojich bratov južný Rus. Veselosť bola rozpitá, hrmotná, no pritom všetkom to nebola čierna krčma, kde mračno-záhubnou veselosťou ohlušuje sa človek; bol to úzky kruh školských priateľov. Rozdiel bol jedine v tom, že miesto sedenia pri palici a nechutnom výklade učiteľovom, oni vyvádzali behy na päť tisícoch koni; miesto lúky, kde ihrajú sa na miač, oni mali nedostupné, bezpečné hranice, ktoré keď videl Tatar, vytrčil svoju bystrú hlavu a nepohnute, surovo hľadel Turek do zeleného turbána svojho. Rozdiel ten, že miesto silnej vôle, ktorá shromaždila jich v škole, oni sami od seba opúšťali otcov i matky a ušli z rodičovských domov, že tu boli tí, ktorí, podľa vrodenej obyčaje, nemohli udržať vo svojom vrecku kopejky;Kopejka — medený peniaz ruský, do rubľa ide 100 kopejok. že tu boli tí, ktorí predtým považovali dukát za bohatstvo, ktorým, z milosti arendátorov-židov, vrecká mohly sa vyvrátiť bez všetkého nebezpečenstva, že sa niečo vytratí. Tu boli všetci bursáci, ktorí nevydržali akademické pruty a nevyniesli zo školy ani litery; no spolu s nimi tu boli i tí, ktorí znali, kto je Horác, Cicero a rímska republika. Tu bolo mnoho tých oficierov, ktorí potom vyznačili sa v kráľovských vojskách; tu bolo množstvo vzdelaných, vyzkúsených partizánov, ktorí mali dobré presvedčenie, mysleť si, že je všetko jedno, kdekoľvek bojovať, keď sa len bojuje, lebo slušnému človeku nesvedčno je byť bez bitky. Mnoho bolo i takých, ktorí prišli na sič, aby potom mohli povedať, že oni boli na seči a sú už otuženými ritiermi. No koho by tu nebolo? Táto zvláštna republika bola takrečeno potrebou toho veku. Milovníci vojenského života, zlatých pohárov, skvostných látok a dukátov tu v každom čase mohli najsť robotu. Len zbožňovatelia žien nemohli najsť tu ničoho, lebo ani len v predmestí siče nesmela sa ukázať žiadna ženská.

Ostapovi a Andrejovi zdalo sa nadobyčajne podivným, že popri nich prichodilo na sič množstvo ľudu, bez toho, žeby sa dakto zpytoval: odkiaľ sú tí ľudia, kto sú a jako jich zovú? Prichodili sem, akoby sa vracali do svojho vlastného domu, z ktorého len na čas boli predtým vyšli. Každý, kto prišiel, predstavil sa len košovému,^[9] ktorý obyčajne povedal: „Zdravstvuj! veríš v Krista?“ — „Verím!“ odvetil prichodivší. — „A v Trojicu svätú veríš?“ — „Verím!“ — „A do chrámu chodíš?“ — „Chodím!“ — „Nuž prežehnaj sa!“ Príchodzí prežehnal sa. — „No, dobre!“ odpovedal košový, „choď, do ktorého sám chceš, kureňa.“ Tým skončila sa všetka ceremonia. A celá sič modlila sa v jednom chráme a hotová bola chrániť ho do poslednej kvapky krve, bárs ani počuť nechcela o poste a zdržanlivosti. Len židia, Arméni a Tatari, posmeľovaní veľkým ziskom, opovážili sa žiť i kupčiť v predmestí, lebo Záporožci nikdy neľúbili obchod a koľko ruka vyňala z vrecka peňazí, toľko i platili. Preto účasť tých ziskuchtivých kramárov bola veľmi veľká: podobali sa tým, ktorí usádzali sa na úpätí Vezuvu, lebo akonáhle Záporožcom nestačili peniaze, to odvážlivejší rozbíjali krámy a brali všetko darom. Sič záležala zo šesťdesiatich temer kureňov, ktoré veľmi podobaly sa oddeleným nezávislým republikám, ešte lepšie škole a burse detí, žijúcich na všetkom hotovom. Nikto ničím nepretekal sa a ničoho nedržal u seba: všetko bolo v rukách kurenného atamana, ktorý zato obyčajne nosil názov baťku. On mal v rukách peniaze, šatstvo, všetku stravu, kašu i kurivo; jemu oddávali peniaze pod ochranu. Dosť často prihodila sa vada kureňov s kureňmi: v takom prípade ihneď prišla vec na pračku. Kureni vyhrnuli sa na námestie a päsťou lomil druh druha do bokov, kým jedni konečne neprevládali a nedostali sa na vrch; vtedy začala sa hostina. Taká bola tá sič, majúca toľko príťažlivosti pre mladých ľudí.

Ostap a Andrej hodili sa s celým mládeneckým ohňom do tohto rozihraného mora, a zabudli hneď i otcovský dom, i bursu, i všetko, čo bývalo jim predtým dušou a oddali sa novému životu. Všetko jich zanímalo: prostopašné obyčaje siče i jednoduchá sriadenosť a zákony, ktoré zdaly sa jim ešte temer prísnymi uprostred takej svevoľnej republiky. Jestli kozák ukradnul akúkoľvek chatrnú vec, to pokladalo sa už za pohanenie celého kozáctva: toho, ako nečestného, priväzovali na pranier a kládli k nemu palicu, ktorou každý prechodiaci povinný bol uderiť ho, kýmkoľvek neubili ho takým spôsobom na smrť. Dlžníka, ktorý neplatil, prikovali reťazou k delu, kde povinný bol sedeť do tých čias, kým daktorý z jeho priateľov neodhodlal sa vykúpiť ho, zaplatiac za neho dlh. No od všetkého väčší dojem urobil na Andreja strašný trest, prisúdený za vraždu. Na mieste pri ňom vykopali jamu, vpustili do nej vraha živého a nad ním postavili rakev, v ktorej bolo telo ním zabitého, a potom oboch zasypali zemou. Dlho potom zavše mihnul sa mu pred dušou strašný obrad trestu a zavše predstavil sa mu ten zaživa zasypaný človek spolu s hroznou rakvou.

Skoro oba mladí kozáci stáli v rade najlepších. Často, spolu s daktorými druhmi zo svojho kureňa a dakedy s celým kureňom i so susednými kureňmi vychodili na step strieľať nesčíselného počtu všetkých možných stepných vtákov, jeleňov i kozy, alebo odišli na jazerá, rieky a potoky, vyznačené žrebom každému kureňu, spúšťať siete a vyťahovať ryby k potešeniu celého kureňa. Trebars i nešlo tu o nauku, pri ktorej probuje sa kozák, no oni vynikli už medzi ostatnými mladými priamou odvahou a udatnosťou vo všetkom. Obratne a iste strieľali do cieľa, preplávali Dnieper proti prúdu, — vec, za ktorú novák prijímal sa slávnostne do kozáckeho kruhu.

No starý Buľba pripravoval jim druhú činnosť. Jemu nešiel k duhu taký prázdny život: skutočného diela chcel on. Stále rozmýšľal, akoby pohnul sič k odvážnemu podniku, kde by možno bolo rozihrať sa, ako patrí ritierovi; konečne jednoho dňa prišiel ku košovému a povedal mu rovno: — Čo, košový? bol by čas pohuľať Záporožcom.

— Nieto kde pohuľať, odvetil košový a vyňal z úst malinkú dymku a odpľul na stranu.

— Že niet? Môže sa ísť na Turkov alebo na Tatarov.

— Nemožno ani na Turkov, ani na Tatarov, odpovedal košový a vzal opäť chladnokrevne do zubov svoju dymku.

— Ako nemožno?

— Tak; sľúbili sme sultánovi mier.

— Ale veď je on busurman: i Boh, i sväté písmo káže biť busurmanov.

— Nemáme práva. Keby sme sa neboli zaprisahali na našu vieru, tak môže byť a bolo by možno; ale takto nie, nemožno.

— Prečo nemožno? Čože ty vravíš: nemáme práva. Hľa. ja mám dvúch synov, oba sú mladí ľudia. Ešte ani raz ani ten, ani druhý nebol na vojne, a ty hovoríš: nemáme práva, a ty hovoríš: Záporožcom netreba ísť.

— No už neprichodí tak.

— Tak teda prichodí, aby márne ztrácala sa kozácka sila, aby človek zhynul, ako pes, bez dobrého skutku, aby ani otčina, ani celé kresťanstvo nemalo z neho žiadneho prospechu? Tak načo že my žijeme, na kýho čerta my žijeme? vysvetli ty mne to. Ty si človek rozumný, nedarmo ťa vyvolili za košového; vysvetli mi, načo my žijeme?

Košový neodpovedal na túto otázku. Bol to tvrdohlavý kozák. Pomlčal za chvíľku a potom hovoril:

— A vojna predsa nebude.

— Tak nebude vojna? zpýtal sa opäť Taras.

— Nie.

— Tak už i mysleť na to je márna vec?

— I mysleť na to je márna vec.

— Počkaj len, ty čertovo kladivo! hovoril Buľba pre seba: „ty mňa poznáš!“ a umienil si pomstiť to na košovom.

Shovoril sa s tým i druhým, ustrojil jim všetkým pijatiku, a podpití kozáci, počtom dakoľko ľudí, vyrútili sa rovno na námestie, kde stály priviazané k stĺpu bubny, na ktorých bubnovalo sa do rady: nenajdúc paličiek, uschovaných vždy u bubeníka, schytili po polene do rúk a začali biť na bubny. Na lomoz predovšetkým pribehnul bubeník, vysoký človek, s jedným len okom.

— Kto smie biť na bubny? zakričal on.

— Mlč! vezmi svoje paličky a potom bi, keď ti kážu! odvetili rozhuľaní staršíni.

Bubeník hneď vyňal z vrecka paličky, ktoré bol vzal sebou, veľmi dobre znajúc skončenie takýchto prípadov. Bubny zahrmely — a skoro na námestie, ako čmeli, začaly sa sbierať čierne zástupy Záporožcov. Všetci sostúpili sa do kruhu, a po treťom bubnovaní zjavili sa konečne staršinovia: košový s palicou v ruke, na znak svojho dôstojenstva, sudca s vojenskou pečaťou, pisár s kalamárom a asaul so žezlom. Košový a staršinovia sňali čiapky a klaňali sa na všetky strany kozákom, ktorí hrdo stáli, podopierajúc sa rukama v boky.

— Čo znamená toto shromaždenie? čo chcete, pánovia? hovoril košový. Vada a krik nedaly mu hovoriť.

— Skladaj palicu! skladaj, čertov syn, hneď palicu! nechceme ťa viacej! kričali z tlupy kozáci. Daktorí z triezvych kureňov, ako sa zdalo, chceli sa protiviť, no kureni, i napité i triezve, pustily sa na päste. Krik a lomoz stal sa všeobecným.

Košový bol by chcel hovoriť, no vediac, že rozjarená, svojevoľná tlupa môže ho ubiť na smrť, čo temer vždy býva v podobných prípadoch, poklonil sa veľmi nízko, položil palicu a skryl sa v zástupe.

— Nakladáte, pánovia, i nám složiť znaky dôstojenstva? zpytovali sa sudca, pisár a asaul a priberali sa tiež složiť kalamár, vojenskú pečať a žezlo.

— Nie, vy ostávajte! zakričali z tlupy: — potrebovali sme odohnať len košového, lebo je on — baba, a my potrebujeme muža za košového.

— Koho že si teraz vy volíte za košového? zpýtali sa staršinovia.

— Kukubenka vyvoliť! kričala čiastka.

— Nechceme Kukubenka! kričali druhí: — včas mu je: ešte mu mlieko na hube neobschlo.

— Šidlo nech je atamanom! kričali jedni: — Šidla posadiť za košového.

— Do chrbta tebe šidlo! kričala s lomozom tlupa, — čo je on za kozáka, keď sozbojníčil sa, psí syn, ako Tatár? K čertu, do vreca ožrana Šidlu!

— Bradatého, Bradatého posadíme za košového!

— Nechceme Bradatého! k čertovej materi Bradatého!

— Kričte Kirďagu! pošepnul Taras Buľba daktorým.

Kirďagu, Kirďagu! kričala tlupa. — Bradatého, Bradatého! Kirďagu, Kirďagu! Šidla! K čertu so Šidlom! Kirďagu!

Všetci kandidáti, keď počuli vyslovovať svoje mená, hneď vyšli zo zástupu, aby nepodali žiadnej príčiny mysleť, že osobnou účasťou svojou pomáhali si pri voľbe.

— Kirďagu! Kirďagu! rozliehalo sa silnejšie od ostatných. — Bradatého! Vec začali dokazovat päsťami — a Kirďaga zvíťazil.

— Choďte ku Kirďagovi! kričali. Desať kozákov vystúpilo tu z tlupy; daktorí z nich sotva držali sa na nohách v takej miere boli sa potúžili, a odišli rovno ku Kirďagovi povedať mu o jeho zvolení.

Kirďaga, bárs obstarný, no rozumný kozák, už dávno sedel vo svojom kureni, akoby nevedel o ničom, čo sa dialo. — Čo, pánovia? čo si žiadate? zpýtal sa jich.

— Poď, vyvolili ťa za košového!

— Majte smilovanie, pánovia! hovoril Kirďaga: akoby mne svedčila taká česť? ako mám ja byť košovým! Veď u mňa ani rozum nestačí k vykonávaniu takej povinnosti. Alebo už nikoho lepšieho nenašlo sa v celom vojsku?

— Choďže, hovoríme ti! kričali Záporožci. Dvaja z nich s chytili ho pod ruky a bársako spieral sa nohama, bol predsa vytiahnutý na námestie, vyprevádzaný krikom, postrkovaný od zadku päsťami, kopaním a upomínaním: „Nepäť sa, čertov syn! prijímaj že česť, keď ti ju dávajú! Takým spôsobom bol Kirďaga privedený do kruhu kozákov.

— Čo, pánovia? volal jeho sprievod celému ľudu: — súhlasíte, aby tento kozák bol naším košovým?

— Všetci súhlasíme! zakričal zástup, a od kriku dlho hrmelo celé pole.

Jeden zo staršinov vzal palicu a podával ju novozvolenému košovému. Kirďaga, podľa zvyku, ešte sa spieral. Staršina podával ju druhýraz: Kirďaga spieral sa i po druhýraz a potom na treťom ráze vzal palicu. Schvaľujúci krik rozliehal sa po celom zástupe, a znovu ďaleko zahrmelo od kozáckeho kriku celé pole. Vtedy vystúpili zo stredu ľudu štyria najstarší kozáci so šedivými fúzami a šedivými vrkočami (príliš starých nebolo na siči, lebo nikto zo Záporožcov neumieral prirodzenou smrťou) a vezmúc každý za hrsť zeme, ktorá toho času od dažďa bola blatom, položili mu ju na hlavu. Blato stieklo mu z hlavy, zatiekly mu fúzy i líca a všetka tvár zamazala sa mu. No Kirďaga stál, nepohnúc sa z miesta, a ďakoval kozákom za preukázanú mu česť.

Takým spôsobom skončila sa hrmotná voľba, ktorej, nevedomo, či boli druhí tak radi, ako bol rád Buľba: tým pomstil sa na predošlom košovom. K tomu Kirďaga bol starým jeho spoločníkom a býval s ním vo všetkých pochodoch na suchu i na mori, deliac sa so surovosťami a ťažkosťami vojenského života. Zástup rozbehnul sa zasvätiť voľbu a začala sa hostina, akej Ostap a Andrej dosiaľ ešte nevideli. Vínne krámy boly rozbité, mäd, pálenka a pivo braly sa rovno bez peňazí; šenkári boli už radi i tomu, že sami ostali celí. Noc celá minula sa v kriku a s piesňami, ktorými oslavovaly sa boje, — a keď vyšiel mesiac, dlho ešte videl tlupy muzikantov, prechodiacich po uliciach, s bandurami,^[10] torbanami a okrúhlymi balalajkami,^[11] i cirkevných piesnikov, ktorých držali na siči k spievaniu v chráme a vychvaľovaniu záporožských skutkov. Konečne chmel a unavenie začaly prevladovať tvrdé hlavy. I vidno bolo, ako, tu tam, tu na druhom mieste, padal na zem kozák; ako druh v objatí s druhom, rozžialení i rozplakaní, padali spolu na zem. Tam na hŕbu ľahla si celá hromada, tam vyberal si iný, akoby mu bolo lepšie uložiť sa, a ľahnul práve na drevenú kladu. Posledný, ktorý bol pevnejší, ešte vyvádzal akési rozpustila reči; konečne i toho podkosila chmelná sila, zvalil sa i on a pospala celá síč.