ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Našiel sa šľak Tarasov. Stodvadsať tisíc kozáckeho vojska zjavilo sa na hraniciach Ukrajiny. To už nebola dáka malá čiastka, alebo oddiel, vystúpivší pre korysť alebo na pohon za Tatarmi. Nie, povstal celý národ, lebo preplnilo sa utrpenie ľudu, — povstal pomstiť sa za vysmievanie práv svojich, za hanebné potupenie svojich mravov, za urazenie viery predkov a svätého obyčaja, za zhanobenie chrámov, za neslušnosti cudzozemských pánov, za uhnetenie, za uniu, za hanebnú vládu židovstva nad kresťanskou zemou, za všetko, čo nakopilo a zdvojnásobnilo od dávnych časov surovú nenávisť kozákov. Mladý, no silný duchom hetman Ostranica viedol celú nesmiernu kozácku silu. Pri ňom vídali obstarného, zkúseného druha i radcu jeho Guňu. Osem plukovníkov viedlo dvanásť-tisícové pluky. Dvaja generálni asauli a generálny bunčužný^[18] šli hneď za hetmanom. Generálny zástavník niesol hlavný prápor; mnoho druhých koruhví a zástav rozvievalo sa v diaľke; bunčukoví druhovia niesli bunčuky. Mnoho bolo ešte iných hodností plukových, obozných, vojenských tovarišov, plukových pisárov a s nimi peších i jazdeckých oddielov; temer ešte toľko, koľko bolo registrových kozákov, nabralo sa dobrovoľných a svobodných. Na všetkých stranách povstali kozáci: od Čigirina, od Prejaslava, od Baturina, od Gluchova, od nižnej strany dneperskej i od všetkých jeho vrchných a ostrovov. Bez počtu kone a bezčíselné tábory vozov rozložily sa po poliach. A medzi tymito kozákmi, medzi tymi ôsmimi plukmi najznamenitejší bol jeden pluk; a pluk ten viedol Taras Buľba. Všetko dodávalo mu prevahy nad druhými: i pokročilý vek, i zkúsenosť, i umenie hýbať svojím vojskom, i najsilnejšia nenávisť naproti nepriateľom. Samým kozákom videla sa nadmiernou jeho bezohľadná vzteklosť a rozľútenosť. Len oheň a šibenicu ustanovovala šedivá hlava jeho, a mienka jeho vo vojenskej rade dýchala len vyhubením.

Načo opisovať všetky bitky, kde ukázali sa kozáci, alebo postupný chod ťaženia: všetko to vnesené je na strany letopisov. Známo je, aká býva v ruskej zemi vojna, podujatá za vieru: niet sily silnejšej nad vieru. Nepremožiteľná a hrozná je ona, ako skala nie rukou postavená v prostried búrneho, večne premenlivého mora. Zo samého prostriedku morského dna vznáša ona k nebesám neprelomné svoje steny, celá stvorená z celého, hustého kameňa. Vidno ju zo všetkých strán a hľadí rovno do očú mimo utekajúcim vlnám. A beda lodi, ktorá uderí do nej! Na triesky rozletia sa jej bezsilné laná, utonie a zláme sa na prach všetko, čohokoľvek jest na nej a bolestným krikom hynúcich ozýva sa porazený vozduch.

Na stranách letopisov zobrazené je podrobne, ako utekaly poľské posádky z osvobodených miest; ako boli povešaní nesvedomití arendátori-židi; akým slabým bol korunný hetman Nikolaj Potocký s velikou svojou armádou proti tejto neodolateľnej sile; ako, rozbitý, prenasledovaný, potopil v neveľkej riečke najlepšiu časť svojho vojska; ako ho obliehali v neveľkom mestečku Polonnom hrozné kozácke pluky, a ako, privedený do súry, pod prísahou sľuboval úplné uspokojenie vo všetkom zo strany kráľa a štátnych úradov, i navrátenie všetkých bývalých práv a výsad. No kozáci neboli takí, žeby na to dačo dali, znali oni už, čo znamená poľská prísaha. A Potocký nebol by sa pýšil viacej na šesťtisícovom koni, vyvolávajúc pohľady znamenitých dám a závisť dvorianstva, nebol by hrmotil na snemoch, strojac rozkošné hostiny senátorom, keby ho nebolo zachránilo ruské duchovenstvo mestečka. Keď vyšli jim v ústrety všetci popi v jasných zlatých ornátoch, nesúc obrazy a kríže, a na predku sám arcibiskup s krížom v ruke a v pastierskej mitre, sklonili kozáci všetci svoje hlavy a sňali čiapky. Nehľadeli by teraz na nikoho, ani na samého kráľa; no proti svojej cirkvi kresťanskej neopovážili sa, uctili svoje duchovenstvo. Dohodnul sa hetman s plukovníkmi, prepustiť Potockého, zaviažuc ho prísahou, že zachová svobodu všetkých kresťanských chrámov, zabudne staré nepriateľstvo a nespôsobí žiadnu urážku kozáckemu mužstvu. Len jeden plukovník nepristál na taký mier. Ten jeden bol Taras. Vyrval si chlp vlasov z hlavy a zkríknul:

„Ej, hetman i plukovníci! nerobte také babské dielo! neverte Ľachom: navaria vám psej omáčky!“ Keď plukový pisár podal smluvu a hetman priložil svoju vlastnú ruku, on vzal svoju drahú tureckú šabľu z najlepšej ocele, rozlomil ju na dvoje, ako trsť, zahodil ďaleko v rôzne strany oba konce, zvolajúc: „Majte sa dobre! Ako dva konce tohto paloša nespoja sa v jedno a neutvoria jednu šablu, tak ani my, druhovia, viac nevidíme sa na tom svete! Pamätajte na lúčivé moje slovo (pri tom slove hlas jeho narástol, podvihnul sa vyššie, dostal nevídanú silu — i smútili všetci nad prorockými slovami): — pred hodinou svojej smrti pamätajte na mňa! Myslíte, kúpili ste pokoj a mier; myslíte, panovať začnete? Budete panovať druhým panovaním: sderú z tvojej hlavy, hetman, kožu, naplnia ju pohánčenou plevou a dlho budú ju ukazovať na všetkých trhoch! Neudržíte ani vy, páni, svoje hlavy! pohyniete vo vlhkých sklepoch, zamurovaní v kamenné steny, jestli vás, ako baranov, nesvaria všetkých za živa v kotloch!“

— A vy, chlapci! pokračoval, obrátiac sa k svojim: — kto z vás chce umreť našskou smrťou? nie na prípeckoch a babských laviciach, nie opitý pod ohradou v šenku, ako každá mrcha, ale čestnou kozáckou smrťou, všetci na jednej posteli, ako ženích s nevestou! Alebo, možno, chcete sa vrátiť domov a prevrátiť sa na nevercov, potom voziť na svojich chrbtoch poľských kňazov?

— S tebou, pane plukovníku! s tebou! zkríkli všetci, ktorí boli v Tarasovom pluku, i k nim prebehlo nie málo druhých.

— A keď so mnou, tak so mnou že! zvolal Taras, podajúc si hlbšie na hlave čiapku, hrozne pozrel na všetkých ostavších, popravil sa na koni a zkríknul svojim: — Nech že nepovie nikto o nás urážlivého slova! — Nuž, hajda, chlapci, na hostinu k vrahom! A pohnul koňa, vytiahnul za ním tábor asi sto vozov, a s nimi mnoho bolo kozáckych konníkov i pechoty, a obrátiac sa hrozil pohľadom všetkým ostavším, — a hnevný bol jeho pohľad. Nikto nesmel jich zastaviť. Pred očima celého vojska odchodil pluk, a dlho ešte obracal sa Taras a vše sa hrozil.

Smutní stáli hetman i plukovníci; zadumali sa všetci a mlčali dlho, akoby tlačení nejakou ťažkou predtuchou. Nedarmo veštil Taras: tak sa stalo všetko, ako on predpovedal. V krátkom čase, po vierolomnom postupku pod Kanevom, stiahnutá bola hlava hetmanova na kôl spolu s mnohými z prednejších hodnostárov.

A čo Taras? A Taras huľal po celom Poľsku so svojím plukom, vypálil osemnásť mestečiek, skoro štyridsať kostolov a už blížil sa ku Krakovu. Mnoho pobil rozličnej šľachty, obral najbohatšie a najlepšie zámky; rozpečatili a porozlievali po zemi kozáci staré mädy a vína, pečlive držané v panských sklepoch; porúbali a popálili drahé súkno, odevy a náradia, ponachádzané v skladoch. „Ničoho neľutujte!“ opakoval Taras. Nešetrili kozáci černobrvých paní, bielohrudích, jasnolícich devíc; nemohly sa pred nimi spasiť ani pri samých oltároch: vypálil jich Taras spolu s oltármi. Nie jedny bielosňažné ruky dvíhaly sa z ohnivého plameňa k nebesám, sprevádzané bolestným krikom, od ktorého pohla by sa sama surová zem a stepná tráva sklonila by sa od žalosti. No nič sa nedotklo rozľútených kozákov, kopijami dvíhali z ulíc jích mládencov a hádzali k nim do plameňa. „To vám, vrahovia Ľaši, pamiatka po Ostapovi!“ hovorieval len Taras. A také pamiatky po Ostapovi rozdával v každej osade, kým poľská vláda nenahliadla, že postupky Tarasove boly viac, než obyčajné lúpežníctvo, a tomu istému Potockému s piatimi plukami naloženo, chytať Tarasa.

Šesť dní ušli kozáci poľnými cestami všetkému prenasledovaniu; sotva zniesly kone neobyčajný útek a spasily kozákov. No Potocký na tento raz dostál uloženému rozkazu: neunavne prenasledoval a dostihnul jich na brehu Dnestra, kde Buľba zaujal k oddychu opustenú, rozváľanú pevnosť.

Nad samou strminou pri Dnestri ukazovala sa ona so svojím porúcaným valom a so svojími rozváľanými ostatkami stien. Štrkom, rozbitou tehlou bol posiaty vrch útesu, hotový každú minútu odtrhnuť sa a zleteť dolu. Tu, zo dvúch strán, priliehajúcich k poľu, obstúpil ho korunný hetman Potocký. Štyri dni bili a borili sa kozáci, odrážajúc nepriateľa tehlami a kamením. No stenkla potrava i sila; Taras umienil si prebiť sa cez rady. I boli sa už prebili kozáci a možno ešte raz boly by jim verne poslúžily bystré kone, keď zrazu, v prostred samého behu, zastavil sa Taras a zvolal: „Stoj! vypadla mi dymka s dohánom; nechcem, aby sa i dymka dostala nepriateľským Ľachom!“ I nahnul sa starý ataman a začal hľadať v tráve svoju dymku s dohánom, neodlučnú spoločnicu na moriach i na suchu, i v pochodoch i doma. A tým časom pribehla zrazu tlupa a schvátila ho za mocné pazuchy. Pohnul on všetkými údami, no už nerozsypali sa na zem, ako bývalo predtým, schvátivší ho hajdúci. „Eh, staroba, staroba!“ vravel on, i zaplakal mohutný starý kozák. No nie staroba bola vinou: sila odolala sile. Temer tridsať ľudí zavesilo sa mu na ruky i nohy. „Padla vrana!“ kričali Ľaši. „Teraz treba len premysleť si, ako mu vzdať, psovi, najväčšiu česť.“ A ustanovili, s hetmanským rozhodnutím, spáliť ho živého pred očima všetkých. Tam stál holý strom, rozpáraný hromom. Pritiahli ho reťazmi k jeho kmenu, klinci pribili mu ruky a podvihli vyššie, aby tak bolo videť kozáka, a prichytili sa zaraz rozkladať pod stromom vatru. No nie na vatru díval sa Taras, nemyslel on na oheň, ktorým sberali sa páliť ho: díval sa on v tú stranu, kde streľbou bránili sa kozáci, — z výšky videl všetko, ako na dlani. „Zaujmite, chlapci, zaujmite skorej,“ kričal on, „kopec, čo je za lesom: ta nepristúpia oni!“ Ale vietor nezaniesol jeho slová. „Hľa, zahynú, zahynú za nič!“ hovoril zúfale a pozrel dolu, kde kmital sa Dnester. Radosť blisla mu v očach. Videl zpoza krovia vyzdvihnúť sa štyri člny, sobral všetku silu hlasu a zvučne zakričal: „Ku brehu! ku brehu, chlapci! spúšťajte sa podhornou cestou, čo je na ľavo. Pri brehu stoja člny, zaberte všetko, aby nemohli za vami.“

Tento raz vietor podúchnul z druhej strany a kozáci počuli všetky slová. No za takú radu dostal sa mu ihneď úder obuchom po hlave, od ktorého prevrátilo sa mu všetko v očach.

Pustili sa kozáci plným cvalom podhornou cestičkou; ale nepriateľ už za pätami. Vidia: ztráca a krúti sa cesta. „A, bratia, nie tak!“ zvolali všetci, zastáli na okamženie, podvihli si nagajky, zahvizdli — a tatarské jích kone, oddeliac sa od zeme, roztiahnuc sa v povetrí, ako draci preletely ponad prepasť a žblnkly rovno do Dnestra. Len dvaja nedosiahli rieku, uderili sa z výšiny o skaly a zahynuli tam na veky s koňmi, tak že nemali kedy ani zkríknuť. A kozáci už plávali s koňmi v rieke a odväzovali člny. Zastavili sa Ľaši nad prepasťou, diviac sa neslýchanému kozáckemu dielu a hútajúc: či majú skočiť, alebo nie? Jediný mladý plukovník, živá, horúca krev, vlastný brat krásnej Poľky, okúzlivšej biedneho Andreja, nerozmýšľal dlho a hodil sa celou silou s koňom za kozákmi: prevrhnul sa tri rázy v povetrí s koňom svojím a rovno zhrmel na ostré útesy. Na kusy roztrhaly ho ostré skaly, padnuvšieho do prostriedku prepasti, a modzog jeho, smiešajúc sa s krvou, obryzgnul krovie na stenách prievalu.

Keď precítnul Taras Buľba po údere a pozrel na Dnester, už kozáci boli na člnoch a veslovali; gule sypaly sa na nich z vrchu, no nedoletely. A zapálily sa radosťou oči starého atamana.

„S Bohom, bratia! kričal jim z hora, — rozpamätajte sa na mňa a budúcej jari príďte sem zase a dobre si pohuľajte! Čo z toho máte, čertoví Ľaši? myslíte, jest dačo na svete, čoho bál by sa kozák? Čakajte len, príde doba, bude čas, uznáte vy, čo je pravoslávna ruská viera! Už i teraz cítia ďaleké i blízke národy: zdvihne sa z ruskej zeme car a nebude vo svete sily, ktorá nepokorila by sa jemu!…“ A vatra šľahala do hora, zachytávala mu nohy, celý strom bol v plameni… No snáď najdú sa na svete také ohne a muky a sila taká, ktorá by presilila ruskú silu!

Nie malá rieka je Dnester, a mnoho má zátok, riečneho hustého rákosia, melčín a hlbokých miest; ligoce sa riečna hladina, ozývajúca sa zvučným jačaním labutí, a hrdý káčer bystro nesie sa po nej a mnoho slúk, jespákov s červeným zobolom a rozličných iných vtákov je v trstníkoch a na príbrežiach. Kozáci bystro plávali na úzkych člnoch, družno veslovali, ostražite vyhýbali melčinám, plašili zdvihujúce sa vtáctvo a spomínali svojho atamana.