ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dobe opisovanej udalosti v pohraničných mestách nebolo ešte žiadnych colných úradníkov a financov — tejto strašnej hrôzy podnikavých ľudí, preto každý mohol viezť, čo len vymyslel. Jestli kto i prevádzal prehliadku a revisiu, robil to z väčšej čiastky k svojmu vlastnému potešeniu, zvlášte ak na voze nachodily sa zvodné pre oči predmety a ak jeho vlastná ruka mala poriadnu váhu a tiaž. No tehla nenašla milovníkov i vnišla nepristavená hlavnou mestskou bránou. Buľba, vo svojej tesnej klietke, počul len hrmot, krik vozkov a viac ničoho. Jankeľ, podvihujúc sa na svojom krátkom, zaprášenom rysiakovi, obrátil sa do temnej úzunkej ulice, nosiacej meno Blatnej a spolu Židovskej, preto že skutočne tu bývali židia z celej Varšavy. Táto ulica neobyčajne podobala sa vyvrátenej vnútornosti zadného dvora. Slnce akoby nebolo nikdy sem vnikalo. Úplne začiernené drevené domy, s množstvom vytiahnutých z okien žrdí, ešte viacej zväčšovaly mrak. Len kde-tu stála medzi nimi tehelná stena, ale i tá na mnohých miestach bola už celkom čierna. Miestami len k vrchu okožovaný kúsok steny, zachytený slncom, blišťal sa neznesiteľnou pre oči belotou. Tu všetko záležalo zo samej nečistoty: kanále, handry, škrupiny, vyhodené roztrepané kade. Každý, čokoľvek mal nepríhodného, vyvrhnul ho na ulicu, poskytujúc prechodiacim možného pohodlia sýtiť smysly touto špinou. Sediaci na koni jazdec len-len že nezachytil rukou žrde, pretiahnuté cez ulicu z jednoho domu do druhého, na ktorých visely židovské punčochy, krátke nohavice a údená hus. Dakedy dosť pekná tvárička židovky, pristrojená vybľadlými perlami sklenenými, vyzerala z vetchého okienca. Hromada žídikov, zapáckaných, otrhaných, s kučeravými vlasmi, kričala a valila sa blatom. Hrdzavý žid, s pehami po celej tvári, pre ktoré podobala sa mu vrabčiemu vajcu, vyzrel oknom, prehovoril s Jankeľom vo svojom pomiešanom nárečí, a Jankeľ hneď vchodil do jedného dvora. Po ulici šiel druhý žid, zastál, začal tiež shovor a keď Buľba konečne vydriapal sa zpod tehly, videl troch židov, hovoriacich s veľkým ohňom.

Jankeľ obrátil sa k nemu a povedal, že urobí sa všetko, že jeho Ostap sedí v mestskej temnici a trebárs ťažko je dorozumeť sa so strážou, predsa nádeje sa vyprostredkovať, že sa uvidia.

Buľba vošiel s trimi židmi do izby.

Židi začali opäť hovoriť medzi sebou vo svojom nesrozumiteľnom jazyku. Taras prizeral sa jim všetkým. Čosi mocne potriaslo ho: na hrubej a ľahostajnej tvári jeho chytil sa akýsi pálčivý plameň nádeje, — nádeje tej, ktorá navštívi dakedy človeka na poslednom stupni sklamania; staré srdce jeho začalo prudko biť, akoby mládencovo.

— Počujte, židi! ozval sa a v slovách jeho bolo čosi nadšeného. — Vy na svete môžete urobiť všetko, vykopete i zo dna morského, i príslovie dávno už hovorí, že žid samého seba ukradne, ak len chce kradnúť. Vysvoboďte mne môjho Ostapa! nájdite spôsob, aby mohol utiecť z diabolských rúk. Tu, človeku tomu obecal som dvanásť tisíc dukátov, — ja pridám ešte dvanásť tisíc: všetko, čokoľvek mám drahého, i zakopané v zemi zlato, dom i posledný odev predám a uzavrem s vami smluvu na celý život, s tým, že všetko, čohokoľvek vydobyjem na vojne, podelím si s vami na poly.

— Ó, nemožno, ľúbezný pane, nemožno! vravel so vzdychom Jankeľ.

— Nie, nemožno! hovoril druhý žid.

Všetci traja židia pozreli jeden na druhého.

— Ale probovať, ozval sa tretí, bojazlive pozrúc na dvoch druhých: — možno, dá Bôh.

Všetci traja židia rozhovorili sa po nemecky. Buľba, akokoľvek napínal si sluch, ničoho nemohol uhádnuť; počul len často opakované slovo Mardochaj a viac ničoho.

— Prosím, pane! vravel Jankeľ: — treba je poradiť sa s takým človekom, akého ešte nikdy nebolo na svete… u-u-u! to taký múdry, ako Šalamún, a ak on ničoho neurobí, to už nikto na svete neurobí. Seďte tu; tu máte kľúč a nevpúšťajte nikoho. Židi vyšli na ulicu.

Taras zaprel dvere a hľadel malinkým oknom na blatnú židovskú ulicu. Traja židia zastáli na prostried ulice a začali sa shovárať dosť zlostne; k nim pripojil sa skoro štvrtý, konečne i piaty. On počul opäť opakovane: Mardochaj, Mardochaj. Židi neprestajne dívali sa v jednu stranu ulice; až na jej konci zo špatného domu ukázala sa noha v židovských papučach a kmitly sa záhyby polokaftana. „A, Mardochaj! Mardochaj!“ zakričali všetci židi jedným hlasom. Vyziably žid, dačo kratší od Jankeľa, celý soškvarený, s ohromnou vrchnou gambou, priblížil sa k netrpelivej tlupe, a všetci židi závod ponáhlali sa mu rozprávať, pričom Mardochaj dakoľko ráz pozrel na malinké okience a Taras vedel, že o ňom hovoria. Mardochaj máchal rukama, počúval, pretrhoval reč, často pľuval na stranu a podvihujúc si záhyby polokaftana, strkal do vrecka ruku a vynímal akési klepačky, pričom ukazoval špinavé svoje nohavice. Konečne všetci urobili taký krik, že žid, stojaci na stráži, prinútený bol dať jim znak k mlčaniu, a Taras už začal sa báť o svoju bezpečnosť, no keď spomenul si, že židia nevedia radiť sa ináče, len na ulici, že jích jazyku ani sám čert nerozumie, uspokojil sa.

Za dakoľko minút židia vošli do izby. Mardochaj priblížil sa k Tarasovi, potľapkal ho po pleci a vravel: — Ak my chceme urobiť, to už bude tak, ako treba.

Taras pozrel na tohto Šalamúna, akého ešte nebolo na svete, a ožila v ňom nádeja. Skutočne, výzor jeho mohol vnuknúť istú dôveru: vrchná gamba jeho bola doprosta strašidlom; hrúbka jej, nepochybne, povstala od vonkajších príčin. V brade ten Šalamún mal len dákych pätnásť vlasov, i to na ľavej strane. Na tvári Šalamún mal toľko znakov bitky, obdržaných za udatnosť, že on, bezpochyby, dávno nevedel o jích počte a privyknul považovať jich za rodné znamenia.

Mardochaj odišiel spolu so svojími druhmi, naplnenými podivením nad jeho múdrosťou. Buľba ostal sám. Bol vo zvláštnom, nebývalom položení: prvý raz cítil vo svojom živote nespokojnosť. Duša jeho bola v zimničnom stave. Nebol tým predošlým, nezvratným, pevným, ako dub: on bol malodušný; on bol teraz slabým. Zachvel sa pri každom šuchote, pri každej novej židovskej figúre, ktorá ukázala sa na konci ulice. V takom stave ztrávil celý deň; nejedol, nepil, a oči neodtrhly sa mu ani na chvíľku od neveľkého okienca na ulicu. Konečne už večer pozde prišli Mardochaj a Jankeľ. Srdce Tarasovo zamrelo. — Čo? šťastne? zpýtal sa jich s netrpelivosťou divého koňa.

No prv ešte, než židi sobrali si ducha odpovedať, Taras zpozoroval, že Mardochaj už nemal kadere, ktorá trebárs dosť nečisto, no predsa v prstenkoch vila sa mu zpod čiapky. Patrno bolo, že chcel čosi povedať, spustil však také nesmysly, že Taras ničomu neporozumnel. Áno i sám Jankeľ prikladal veľmi často ruku k ústam, akoby ho zimnica drvila.

— Ó, ľúbezný pane! hovoril Jankeľ: — teraz úplne nemožno! prisám’ Bohu, nemožno! Taký nedobrý národ, že bolo by mu treba na samú hlavu napľuvať. Veď i Mardochaj povie. Mardochaj to robil, čo ešte neurobil žiaden človek na svete, ale Boh nechcel, aby tak bolo. Tri tisíc vojska stojí, a zajtrá jich všetkých postavia na popravište.

Taras pozrel do očú židom, ale už bez netrpelivosti a hnevu.

— A jestli chcete sa videť, pane, to aby bolo zajtrá ráno, tak aby ešte ani slnce nevychodilo. Strážnici sú usrozumení a jeden dozorca prisľúbil. Aby nemali na tom svete šťastia, oj-vej, pokoj! čo to za lakomý národ! medzi nami takých niet. Pädesiat dukátov som dal každému, a dozorcovi…

— Dobre. Veď ma k nemu! ozval sa Taras rozhodne, a všetka tvrdosť navrátila sa do jeho duše. Privolil na návrh Jankeľov, preobliecť sa za cudzozemského grófa, prišlého z nemeckej zeme, k čomu šaty už bol opatril ďalekovidiaci žid. Bola už noc. Pán domu, známy hrdzavý žid, s pehami, vytiahnul prázdny matrac, pristretý akousi rohožou, rozostlal ho na lavici pre Buľbu. Jankeľ ľahnul na podlahu na takomže matraci. Pehavý žid vypil neveľkú sklenku dákej tekutiny, shodil polokaftan a odišiel so svojou židovkou do akejsi priepravy. Dvoje žídikov, ako dva domášne psi, ľahlo si na podlahu vedľa priepravy. No Taras nespal; sedel nepohnute a zľahka bubnoval prsty na stole; držal v ústach fajku a púšťal dym, od ktorého žid zo sna kýchal a skrýval si nos pod prikrývadlo. Sotva zjavilo sa na nebi bľadé znamenie svitu, už myknul nohou Jankeľa: — vstávaj, žide, a dávaj svoj grófsky oblek!

V okamžení sa obliekol; začiernil si fúzy, obrvy, postavil na temä malinkú temnú čiapočku — a nikto by ho nebol poznal ani z najbližších mu kozákov. Videlo sa, akoby nemal viac, než päťatridsať rokov. Zdravý rumenec ihral mu na tvári a jazvy dodávaly mu čosi veliteľského. Oblek, ozdobený zlatom, svedčil mu veľmi.

Ulice ešte spaly. Ani jediná kupecká duša neukázala sa ešte v meste so škatuľou v ruke. Buľba a Jankeľ prišli k budove, ktorá vyzerala ako sediaca volávka. Bola nízka, široká, ohromná, počerná a z jednej strany vyčnievala, ako krk bociana, vysoká, úzka väža, na vrchu ktorej trčal kúsok strechy. Táto budova konala mnoho služieb: tu boly i kasárne, i žaláre, i hrdelný súd. Naši pútnici vošli bránou a octli sa v priestrannej dvorane, či krytom dvore. Okolo tisíce ľudu spali spolu. Rovno viedly nízunké dvere, pred ktorými sedeli dvaja strážnici a zabávali sa hrou, záležajúcou v tom, že jeden druhého bil dvoma prstami po dlani. Málo povšimli si prišedších a obzreli sa až vtedy, keď Jankeľ ozval sa: — To sme my, počujte, páni, my!

— Stúpajte! hovoril jeden z nich, otvoriac jednou rukou dvere, kým druhú podložil svojmu druhovi, aby ho uderil.

Vstúpili do korridoru úzkeho a temného, ktorý opäť priviedol jich do takej dvorany s malými okiencami na vrchu. — Kto je? zvolalo dakoľko hlasov a Taras zazrel poriadny počeť vojakov v plnej zbrani. — My nesmieme nikoho vpustiť.

— To sme my! ohlásil sa Jankeľ: — Bohu prisám’ my, jasní páni! Ale nikto nechcel počuť! Na šťastie, v tom prišiel akýsi bachráň, ktorý podľa všetkého zdal sa byť náčelníkom, lebo hrešil silne všetkých.

— Pane, to sme my; vy už znáte nás a pán gróf ešte poďakuje sa vám.

— Prepustite, do sto čertov! Ale viac nikoho nevpúšťajte. A šabľu aby nikto neodhodil a nezvalil sa na podlahu…

Ďalšie slová pekného príkazu naši pútnici už nepočuli. „To sme my, to som ja, svoji!“ hovoril Jankeľ, stretajúc ľudí.

— A čo, možno teraz? zpýtal sa jednoho strážnika, keď konečne došli k tomu miestu, kde korridor už končil sa.

— Možno, len neviem, či vás prepustia do samého žalára. Už nieto tu Jána: miesto neho stojí druhý, odpovedal strážnik.

— Aj, aj, šeptal žid: — je to ošklivá vec, ľúbezný pane!

— Veď ma! vravel prísne Taras. Žid poslúchnul.

Pri dverach podzemia stál hajdúk s fúzy na tri poschodia. Vrchné poschodie fúzov šlo nazad, druhé rovno do predku, tretie na dol, čo robilo ho veľmi podobným kocúru.

Žid skrčil sa vo troje a temer bokom podišiel k nemu. — Vaša jasnoveľmožnosť! jasnoveľmožný pane!

— Ty, žide, to mne hovoríš?

— Vám, jasnoveľmožný pane.

— Hm… a ja som len hajdúk! riekol fuzáč s veselším pohľadom.

— A ja, na môj’ dušu, myslel som, že to sám vojvoda. Aj, aj, aj… Pri tom žid pokrútil hlavou a rozostavil prsty. — Aj, to je vážne podívanie! Bohu prisám’, plukovník, celý plukovník. Ešte len o prst pridať a — plukovník! Bolo by vás, pane, posadiť na žrebca, takého rýchleho, ako mucha, a potom cvičiť pluky!

Hajdúk popravil dolné poschodie svojich fúzov, a oči zaligotaly sa mu.

— Aký to vojenský národ! pokračoval žid: — ach vej, aký dobrý národ! Šnúročky, bľašky… tak bliští sa na nich, ako slnce; a dievčatá, kdekoľvek vidia vojakov… aj, aj!… Žid opäť pokrútil hlavou.

Hajdúk pohladil si rukou vrchné fúzy a pustil medzi zuby zvuk, podobný trochu rehotu konskému.

— Prosím vás, pane, o malú službu! začal žid: — tu knieža prišiel z cudzieho kraja, chce podívať sa na kozákov. Ešte akživ nevidel, čo to za národ tí kozáci.

Zjavenie sa cudzozemských grófov a barónov bolo v Poľsku dosť obyčajnou vecou: oni často boli privábení samou zvedavosťou, podívať sa na tento temer poloaziatský uhol Europy. Moskoviu a Ukrajinu považovali už za kraje aziatské. Preto hajdúk, ukloniac sa dosť nízko, začal slušne hovoriť:

— Ja neviem, vaša jasnoveľmožnosť, prečo sa vám chce videť jich. To sú psi a nie ľudia. I vieru majú takú, že si ju nikto neváži.

— Lužeš, čertov syn! zvolal Buľba: — ty sám si pes! Ako sa opovážiš povedať, že si našu vieru nevážia! Vašu eretickú vieru nevážia!

— Ehe, he! zvolal hajdúk; ja viem, priateľ, kto si ty: ty sám si z tých, ktorí už sedia u mňa. Postoj len, ja zavolám našich.

Taras nahliadnul svoju neostražitosť; ale hlavatosť a zlosť prekážaly mu rozmysleť si, ako ju napraviť. Na šťastie Jankeľ v tom okamžení sa zamiešal.

— Jasnoveľmožný pane! ako to môže byť, žeby gróf bol kozákom? A jestli by on bol kozákom, kde by bol vzal také šaty a taký výzor grófsky!

— Vysvetli si sám!… A hajdúk už otváral ústa, aby zkríknul.

— Vaše kráľovské veličestvo! mlčte! mlčte, pre Boha! volal Jankeľ: — mlčte! my vám už za to zaplatíme tak, ako ste ešte nikdy nevideli: dáme vám dva zlaté dukáty.

— Eh! dva dukáty! Dva dukáty sú mne ničím, ja barbierovi dám dva dukáty za to, čo mi len polovicu brady oholí. Sto dukátov dávaj, žide! — Tu hajdúk zakrútil si vrchné fúzy. — A ak nedáš sto dukátov, hneď zvolám!

— A načo by tak mnoho? žalostne vravel zbľadnutý žid, rozväzujúc kožený svoj miešok; no bol šťastný, že nemal v ňom viacej a že hajdúk vyše sta nevedel čítať.

— Pane, pane! ujdime skorej! Vidíte, aký tu nedobrý národ! vravel Jankeľ, zpozorovavší, že hajdúk preberal na ruke peniaze, akoby mu bolo ľúto, že nepýtal viacej.

— Čo ty, čertov hajdúk, ozval sa Buľba, — peniaze si vzal a ukázať nám nemyslíš? Nie, ty povinný si nám ukázať. Keď dostal si už peniaze, nemáš práva teraz odopreť.

— Stúpajte, stúpajte do čerta! Ak nie, v tom okamžení dám znať, a vás tu… Neste skorej nohy, vravím vám!

— Pane! pane! poďme, na môj’ dušu, poďme. Nech sa prepadnú! Nech prisnije sa jim taká vec, čo je na pľuvanie! volal biedny Jankeľ.

Buľba, ovesiac hlavu, váhave obrátil sa a šiel nazad, prenasledovaný výčitkami Jankeľa, ktorého jedla zlosť pri pomyslení na dukáty márne utratené.

— A škoda sa hnúť! Nechžeby kričal, pes! To už taký národ, že nemôže nevadiť sa! Och, vej, pokoj, aké šťastie posiela Bôh ľuďom! Sto dukátov len za to, že zahnal nás! A náš brat: jemu i pejsiky odtrhnú, ústa zohavia mu tak, že na to ani pozreť nemožno, ale sto dukátov nikto nedá. Ó, Bože môj, Bože milosrdný!

No nezdar tento veľmi veľký vliv mal na Buľbu; vyrážal sa mu v očach zožierajúcim plameňom.

— Poďme! zvolal odrazu, akoby ho bolo striaslo: — poďme na námestie. Chcem videť, ako budú ho mučiť.

— Oj, pane, načo ísť? Veď tým už nepomôže sa nám.

— Poďme! prísne vravel Buľba, a žid, ako pestúnka, vzdychajúc pobral sa za ním.

Námestie, na ktorom mala sa diať poprava, nebolo ťažko naísť: ľud valil sa ta zo všetkých strán. V tehdajšom surovom veku bolo to zvláštnym divadlom nielen pre luzu, lež i pre vyššie triedy. Množstvo najnábožnejších stareniek, množstvo mladých devušiek a najbojazlivejších žien, ktorým potom celé noci ukazovaly sa zakrvavené trupy a ktoré kričaly zo sna takým hlasom, akým môže zkríknuť len opitý husár, jednako neopustily takúto príležitosť. „Ach, aké mučenie!“ kričaly mnohé s hysterickou zimnicou, zakrývajúc si oči a odvracajúc sa, a predsa ostaly tam dlhé časy. Iný, i ústa otvoril, i ruky vytiahol do predku, bol by chcel skočiť všetkým na hlavy, aby odtiaľ lepšie videl. Z tlupy úzkych, neveľkých a obyčajných hláv vytŕčal svoju tlstú tvár mäsiar, pozoroval celý dej spôsobom znalca, shováral sa jednoslabičnými slovami so zbrojníckym majstrom, ktorého nazýval kmotrom, preto že vo sviatočné dni píjaval s ním v jednej krčme. Jedni uvažovali s ohňom, iným zatajil sa dych; no väčšina bola takých, čo na celý svet i na všetko, čokoľvek deje sa na svete, dívajú sa, vrtajúc si prstom v svojom nose. Na prednom mieste, vedľa samých fuzáčov, tvorivších mestskú gardu, stál mladý šľachtic, alebo zdajúci sa šľachticom, vo vojenskom kostyme, ktorý obliekol na seba iste všetko, čokoľvek mal, tak že na jeho byte ostala len zodraná košeľa a staré čižmy. Dve retiazky, jedna nad druhou, visely mu na hrdle s akýmsi dukátom. Stál s milenkou svojou, Juzyseou, a bezprestajne obzeral sa, aby dakto nezamazal jej hodbabné šaty. Vykladal jej všetko, tak že už rozhodne nebolo možno, ničoho dodať. „Hľa, dušička Juzysa,“ hovoril on, „všetok ľud, ako ho vidíte, prišiel na to, aby sa podíval, ako budú odpravovať priestupníkov. Tam, dušička, ako vidíte, drží v rukách paloš a inšie inštrumenty, to kat, on bude odpravovať. Keď začne kolesom lámať a druhé robiť muky, to prestupník ešte bude živý; ale keď odtnú mu hlavu, to on, dušička, hneď i umre. Najprv bude kričať a hádzať sa, no ako zotnú mu hlavu, nebude môcť ani kričať, ani jesť, ani piť, preto, že on, dušička, už viac nemá hlavy.“ A Juzysa to všetko počúvala so strachom a zvedavosťou. Strechy domov boly posiate ľudom. Z okien na strechách vyzeraly pestré tváre, s fúzami a v čomsi čepcom podobnom. Na balkonoch, pod baldachinmi, sedela aristokracia. Krásna rúčka rozosmiatej, bliskavej, ako biely cukor, panny držala sa operadla. Jasnoveľmožní páni, hodne hrubí, dívali sa celkom vážne. Chlap, v blištiacom sa odeve, s rukávami nazad zahodenými, roznášal tu rozličné nápoje a jedlá. Mihnúc čiernyma očima, chytala svojou bielou rúčkou pečivo i ovocie a hádzala ho ľudu. Tlupa hladných ritierov nadstavovala na zachytenie svoje čiapky a akýsi vysoký šľachtic, vyčnievajúci zo zástupu celou hlavou, vo vybľadlom červenom kontuši,^[17] s počernenými zlatými šnúrkami, chytal prvý, pomocou dlhých rúk, bozkával obdržanú korysť, pritískal ju k srdcu a potom kládol do úst. Sokol, visiaci v zlatej klietke pod balkonom, bol tiež divákom: zohnúc si zobák a podvihnúc pazúry, on, zo svojej strany, prezeral si tiež pilne ľud. No zástup zrazu pohnul sa a zo všetkých strán rozliehaly sa hlasy: „Vedú! vedú! kozákov!“

Tí šli s odkrytými hlavami, s dlhými vrkočmi; brady mali spustené. Šli nie bojazlivo, nie zamračeno, no s akousi tichou hrdosťou; jích šaty z drahého súkna boly zodrané a vyháňaly sa na nich vetché handry; oni nehľadeli a neklaňali sa ľudu. Na samom predku šiel Ostap.

Čo pocítil starý Taras, keď videl svojho Ostapa? Čo mal vtedy v srdci? Hľadel na neho zo zástupu a neušiel mu žiaden jeho pohyb. Už priblížili sa k popravišťu. Ostap zastál. Jemu prvému prichodilo vypiť tú ťažkú čašu. Pozrel na svojich, zodvihnul ruku do hora a zvolal na hlas: „Daj že, Bože, aby žiaden, koľkokoľvek jich tu stojí eretikov, nepočul, bezbožník, aké múky trpí kresťan! aby žiaden z nás nepreriekol ani slova!“ Tak priblížil sa k lešeniu.

— Dobre, synku, dobre! ozval sa ticho Buľba a zvesil k zemi svoju šedivú hlavu.

Kat strhnul z neho vetché handry; ruky i nohy priviazali mu k podstavcu nárokom spravenému a… Nejdem rozsmútiť čitateľov obrazom pekelných múk, od ktorých dubkom vstávaly by jim vlasy. Boly to výrostky surového, divého veku, keď človek viedol ešte krvavý život vojenských pohybov a zatvrdnul na duši, necítiac ľudskosti. Nadarmo daktorí, nemnohí, ktorí boli výminkou svojho veku, vystupovali ako odporníci tých úžasných mier. Nadarmo kráľ i mnohí ritieri, osvietení na ume i duši, predstavovali, že podobná divokosť trestu môže len rozpáliť pomstu kozáckeho národa. Moc kráľova a rozumného smýšľania nebola ničím pred neporiadkom a svevoľou magnátov, ktorí svojou nerozvážlivosťou, nesmiernym nedostatkom ďalekovidnosti, deckou samoľúbosťou a márnou pýchou urobili zo snemu satyru zákonodárstva. Ostap zniesol trápenie a muky, ako obor. Ni hlasu, ni stonu nebolo počuť ani vtedy, keď začali mu lámať na rukách a nohách kosti, keď hrozné jích prašťanie počuli v bezcitnej tlupe i vzdialenejší diváci, keď paničky odvracaly si oči, — ničoho, čoby bolo podobné stonu, nevyrvalo sa z úst jeho, nepotrhla sa mu tvár. Taras stál v tlupe s ovesenou hlavou, no v tom, hrdo povznesúc oči, pochválne povedal: „Dobre, synku, dobre!“

No keď vzali ho k posledným smrtným mukám, zdalo sa, akoby začala poddávať sa jeho sila. Pozrel okom vôkol seba. Bože, všetko neznáme, všetko cudzie tváre! Keby ktokoľvek z blízkych mohol byť prítomný pri jeho smrti! Nechcel by on počuť plač a bôle slabej matere, alebo nerozumný nárek ženy, trhajúcej si vlasy a bijúcej sa v biele prse; chcel by teraz videť tvrdého muža, ktorý rozumným slovom osviežil a potešil by ho pri skonávaní. I ztratil silu a zkríknul v duševnej nemoci: „Otec! kde si? počuješ to všetko?…“

„Počujem!“ zaznelo v prostred všeobecnej tichosti a celý million ľudu razom sa zachvel. Časť vojenských jazdcov hodila sa starostlive prezerať zástupy národa. Jankeľ zbľadnul, ako smrť, a keď jazdci trochu vzdialili sa od neho, so strachom obrátil sa nazad pozreť Tarasa; no Tarasa pri ňom už nebolo; bol mu i šľak zastydnul.