ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte slnce nedošlo do polovice neba, keď všetci Záporožci sišli sa do hromady. Zo siče prišla vesť, že Tatari, v neprítomnosti kozákov, olúpili v nej všetko, vyryli poklad, ktorý tajne držali kozáci pod zemou, pobili a odniesli do zajatia všetkých, čo boli doma zostali, a so všetkými sobranými stadami a tabúnami odišli rovno ku Perekopu. Jediný kozák, Maksim Goloducha, vyrval sa cestou z tatarských rúk, zaklal mirzu, odviazal mu miešok s cechinami a na tatarskom koni, v tatarskom obleku, poldruha dňa i dve noci utekal pred prenasledovaním, prehnal na smrť koňa, presadnul na druhého, prehnal i toho a len na treťom došiel do záporožského tábora, dozvediac sa cestou, že Záporožci sú pod Dubnom. Toľko stačil objaviť, že je zle; ale ako sa stalo, či hýrili doma ostavší Záporožci, podľa kozáckej obyčaje, a popití dostali sa do zajatia, a ako našli Tatari miesto, kde bola zakopaná vojenská pokladnica — o tom ničoho nevravel. Kozák bol veľmi unavený, napuchnul celý, tvár mal vetrom opálenú; padnul na mieste a zasnul tvrdým snom.

V podobných prípadoch volilo sa u Záporožcov, pustiť sa v túže minútu za lúpežníkmi, starajúc sa zastihnúť jich na ceste, lebo zajatí zrazu mohli sa octnúť na trhoch Malej Azie, v Smyrne, na Kritskom ostrove a Bôh zná, v akých mestách ukazovali by vrkočnaté záporožské hlavy. Nuž preto shromaždili sa Záporožci. Všetci do jednoho stáli v čiapkach, preto že neprišli, aby poslúchali po vláde atamanský rozkaz, ale radiť sa, ako rovní medzi sebou. „Raďte najprv starší!“ zakričali v tlupe. „Raď, košový!“ hovorili druhí.

A košový, snímuc čiapku, už nie ako náčelník, ale ako spoločník, ďakoval kozákom za česť a vravel: — Mnoho medzi nami starších a radou múdrejších, no keď ste mňa poctili, to moja rada: netratiť času, bračekovci, ale hnať sa za Tatarom; lebo vy sami viete, čo za človeka je Tatar: on s nalúpeným imaním nebude čakať nášho príchodu, ale v okamžení rozhádže ho, tak že nenajdeš po ňom ani stopy. Tak moja rada: ísť. Tu už pohuľali sme si. Ľaši vedia, čo je kozák; za vieru, nakoľko nám sily stačily, pomstili sme sa; korysti z hladného mesta nie mnoho. A tak moja rada: ísť.

„Ísť!“ rozliehalo sa v záporožských kureňoch. No Tarasovi Buľbovi nešly k duši také slová, i spustil ešte nižšie na oči svoje chmúrne, čierno-biele obrvy, podobné kroviu, vyrastlému na vysokom temeni hory, ktorého vrch zaniesla ihlistá inovať severná.

— Nie, nedobrá tvoja rada, košový! ozval sa on: — ty nehovoríš dobre: ty zabudnul si, vidno, že v zajatí ostanú naši, pochytaní od Ľachov. Ty chceš, vidno, aby sme nedbali na samý prvý zákon priateľstva, nechali bratov svojich, aby z nich za živa odrali kožu, alebo, rozštvrtiac na čiastky kozácke jích telo, rozvozili by jich po mestách a dedinách, ako už urobili oni s hetmanom a najlepšími ruskými junákmi na Ukrajine! Či sa oni beztoho neporúbali dosť našej svätyni? Čo sme my? zpytujem sa vás všetkých. Čo to za kozáka, ktorý opustí v biede brata, nechá ho ako psa, zahynúť v cudzine? Ak už k tomu prišlo, že nikto ničoho nedbá na kozácku česť a dá si pľuvať na šedivé fúzy svoje a pohaniť seba urážlivým slovom, tak nechže mi nikto nič nevraví. Sám ostanem.

Striaslo všetkých Záporožcov.

— A ty zabudnul si, smelý plukovník, ozval sa košový, — že Tatari majú v rukách tiež našich bratov, že ak jich my teraz nevysvobodíme, to jích životy budú predané na večné otroctvo pohanom, čo horšie je akejkoľvek ľútej smrti? Zabudnul si snáď, že oni majú všetko naše imanie, vydobyté kresťanskou krvou?

Zamysleli sa kozáci a nevedeli čo povedať. Nikomu sa nechcelo zaslúžiť si obidnú slávu. Vtedy vyšiel na predok najstarší v celom záporožskom vojsku, Kasian Bovďug. V úcte ho mali všetci kozáci; dva rázy už bol košovým a na vojnách býval tiež dobrým kozákom, no už dávno sostarel sa, nebýval na žiadnych pochodoch; neľúbil ani rady dávať nikomu, ale ľúbil starý večne ležať na boku v kruhu kozákov, slúchajúc rozprávky o rozličných bývalých udalosťach a kozáckych pochodoch. Nikdy nemiešal sa do jích reči, ale vždy len počúval, pritískal prstom popol vo svojej krátunkej dymke, ktorú nevypúšťal z úst, a dlho sedel potom, prižmúriac zľahka oči, i neznali kozáci, či spal alebo ešte vždy načúval. Pri všetkých pochodoch ostával doma; tento raz rozobralo starého. Máchnul rukou po kozácky a ozval sa: „Neísť nikam? pôjdem i ja, možno, budem v dačom príhodným kozáctvu!“ Všetci zatíchli, keď on teraz vystúpil pred shromaždenie, lebo dávno nepočuli od neho žiadneho slova. Každý chcel vedieť, čo povie Bovďug.

— Prišiel na mňa rad, povedať slovo, páni bratia! tak začal. — Počúvajte, deti, starého. Múdre hovoril košový a ako hlava kozáckeho vojska, povinný je pečovať o poklad vojska a zachrániť ho, múdrejšie ničoho nemohol povedať. Nuž hľa! To nech je prvá moja reč; ale teraz počúvajte, čo povie moja druhá reč: veľkú pravdu povedal i plukovník Taras, Pánboh mu daj dlhého veku, a aby takých plukovníkov bolo mnoho na Ukrajine! Prvá povinnosť a najprednejšia česť kozákova je chrániť bratov. Čo som ako starý, nepočul ja, páni bratia, žeby kozák opustil kde, alebo zradil v čomkoľvek svojho brata. I tí i títo sú vám bratia — menej jich, alebo viacej, všetko jedno, všetci sú bratia, všetci nám drahí. Tak hľa, čo je moja reč: tí, ktorým milí sú zajatí Tatarami, nech odídu za Tatarami, ale ktorým milí sú tí v plene ľašskom a ktorým nechce sa opustiť pravú vec, nech ostanú. Košový z povinnosti pôjde s jednou polovicou za Tatary a druhá polovica vyvolí si námestného atamana. A námestným atamanom, ak chcete poslúchnuť bielu hlavu, nepatrí byť nikomu inému, len Tarasovi Buľbovi. Niet medzi nami nikoho rovného jemu v zmužilosti.

Tak vravel Bovďug i zatíchnul, a zaradovali sa kozáci, že tak priviedol jich k rozumu starý. Vyhodili čiapky do hora a zakričali: — Sláva ti, baťko! Mlčal, mlčal, dlho mlčal, ale hľa, konečne ozval sa: nie darmo hovoril, keď sberal sa na pochod, že bude príhodným kozáctvu: tak sa i stalo.

— Čo? pristanete na to? zpýtal sa košový.

— Všetci pristaneme! zakričali kozáci.

— Teda koniec rade?

— Koniec rade! kričali kozáci.

— Počúvajteže teraz vojenský príkaz, deti, vravel košový, vystúpil do predku a postavil si čiapku, a všetci Záporožci, koľko jich len bolo, sňali svoje čiapky a ostali s nepokrytými hlavami, sklopiac oči k zemi, ako bývalo vždy medzi kozákmi, keď priberal sa dačo hovoriť predstavený. — Teraz oddeľujte sa, páni bratia! kto chce ísť, stúpaj na pravú stranu, kto zostane, odíď na ľavú; kam väčšina kureňa prejde, ta i ostatok; ak menšia časť prejde, pripoj sa k druhým kureňom.

A tu začali prechodiť kto na pravú, kto na ľavú stranu. Ktorého kureňa väčšia časť prešla, tak prešiel i kurenný ataman, ktorého menšia časť, pripojila sa k druhým koreňom; i vyšlo bez mála po rovne na každej strane. Chcely ostať: celý temer nezamajkovský kureň, väčšia polovica popovičovského kureňa, celý umanský kureň, celý kanevský kureň, väčšia polovica steblíkovského kureňa, väčšia polovica timoševského kureňa. Všetci ostatní osvedčili sa ísť za Tatarom. Mnoho bolo na oboch stranách mocných a chrabrých kozákov. Medzi tymi, čo rozhodli sa prenasledovať Tatara, bol Črevatý, dobrý starý kozák Pokotipole, Lemiš, Prokopovič Choma; Demid Popovič tiež prešiel ta, lebo bol on veľmi nepokojného ducha kozák, nemohol dlho obsedeť na mieste: s Poliakmi oproboval už vec, zachcelo sa mu oprobovať ešte s Tatary. Kurenní boli: Nosťugan, Pokryška, Nevymzký a mnoho ešte iných slávnych a chrabrých kozákov chcelo probovať meča a mocného pleca v srážke s Tatarom. Nemálo bolo takže veľmi a veľmi dobrých kozákov medzi tymi, ktorí chceli ostať: kurenní Demitrovič, Kukubenko, Vertichvist, Balan, Ostap Buľbenko. Potom mnoho bolo ešte znamenitých a mocných kozákov: Vovtuzenko, Črevičenko, Štefan Húska, Ochrim Húska, Mikola Hustý, Zadorožný, Metelica, Ivan Zakrúťhuba, Mosij Šidlo, Dehtiarenko, Sidorenko, Pisarenko, potom druhý Pisarenko, potom ešte Pisarenko, a mnoho bolo iných dobrých kozákov. Všetci boli pohybliví, vychodení; chodili po anatolských brehoch, po krymských soleniskách a stepách, po všetkých riekach veľkých i malých, ktoré vpadaly do Dnepra, po všetkých spádoch a dneperských ostrovoch; bývali v moldavskej, valašskej, v tureckej zemi; pochodili celé čierne more na svojich kozáckych člnoch; po pädesiat člnov napádali na bohaté a ohromne vysoké lode; utopili mnoho tureckých galejí a mnoho, mnoho vystrieľali prachu v svojom živote; neraz driapali oni na onuce drahé hodbáby a aksamity; neraz napchali svoje kešene najrýdzejšími cechinami. A čo každý z nich prepil a prehuľal imania, to stačilo by inému na celý život, tomu nebolo ani počtu. Vše spustili si po kozácky, hostiac celý svet a najímajúc muziku, aby všetko veselilo sa, čoho len jest na svete. Ešte i teraz málo ktorý z nich nemal zakopaného imania: krčahov, strieborných ližíc a náramníc, v rákosí na dneperských ostrovoch, aby Tatar nemohol ho naísť, jestliby, v prípade nešťastia, udalo sa mu napadnúť nenadále na sič: no ťažko bolo by Tatarovi naísť, lebo i sám majiteľ už začal zabúdať, na ktorom mieste ho zakopal. Takí to boli kozáci, čo chceli ostať a odmstiť Ľachom za verných priateľov a Kristovu vieru. Starý kozák Bovďug chcel tiež ostať s nimi, povediac: — nie som viac v tých rokoch, žebych sa mohol pustiť za Tatarom; a tu je dobré miesto, odpočinúť si dobrou kozáckou smrťou. Dávno prosil som už Boha, aby, keď príde mi skončiť život, tak aby skončil som ho na vojne za svätú a kresťanskú vec. A tak sa stalo. Slávnejšieho konca už nebude na druhom mieste pre starého kozáka.

Keď oddelili sa všetci a stáli na dvoch stranách vo dva rady po kureňoch, košový prešiel pomedzi rady a povedal:

— A čo, páni bratia, spokojná je jedna strana s druhou?

— Všetci sme spokojní, baťko! odvetili kozáci.

— Nuž tak pobozkajte sa a dajte druh druhovi odpustenie, lebo, Pánboh vie, či sa vidíte ešte v živote. Poslúchajte svojho atamana a konajte to, čo sami viete; sami viete, čo káže kozácka česť.

A kozáci, koľko jich len bolo, bozkávali sa medzi sebou. Začali prví atamani, podvihnúc rukou šedivé fúzy svoje, bozkali sa na kríž a potom, chytiac sa za ruky pevne, chcel jeden druhého zpytovať sa: „Čo, pane brate? uvidíme sa, či neuvidíme?“ no ani sa nezpýtali, zamlčaly a zamyslely sa obe šedivé hlavy. A kozáci do jednoho odpustili si, vediac, že mnoho roboty budú mať tí i druhí; no predsa nedokončili hneď rozlúčenie, dočkali temnú nočnú dobu, aby nedali znať nepriateľovi o zmenšení kozáckeho vojska. Potom všetci odišli po kureňoch obedovať.

Po obede všetci, ktorým nastávala cesta, ľahli si oddýchnuť, i spali tvrdo a dlhým snom, ako by cítili, že, možno, posledný sen požívajú na takej svobode. Spali do samého západu slnca; a ako zašlo slnce a trochu stemnelo, začali mazať vozy. Usporiadajúc sa, pustili popredku vozy, a sami, pozdraviac sa ešte raz s priateľmi, ticho pošli za vozmi, konníctvo slušne, bez pokriku a hvízdania na kone, zľahka zadupotalo za pešími a za chvíľku zmizli v temnote. Hlucho ozýval sa len konský dupot, alebo škrípanie kolesa, ktoré ešte nerozchodilo sa alebo nebolo dobre podmazano, nočnou temnotou.

Dlho ešte ostavší priatelia kývali jim zďaleka rukami, trebárs nebolo ničoho vidno. A keď obrátili a vrátili sa na svoje miesta, keď uvideli pri zasvietivších jasno hviezdach, že polovica vozov už nebola na mieste, že mnohých, mnohých nieto, neveselo bolo každému na srdci a všetci zadumali sa proti vôli, ovesiac hlavy.

Taras videl, aké smutné stály kozácke rady a ako žiaľ, neslušiaci chrabrým, začal ticho objímať kozácke hlavy; no mlčal: on chcel čakať, aby privykli i na žiaľ, zapríčinený rozlúčkou s priateľmi; a medzitým v tichosti hotovil sa razom a hneď vzbudiť jich všetkých, zvolajúc po kozácky, aby znovu a s väčšou silou, než predtým, vrátila sa bodrosť každému do duše, na čo spôsobilý je jedine slaviansky rod, široký, mocný rod, pred druhými čo more pred plytkými riekami. Keď je doba búrna, celé obracia sa ono v rev a hrom, hromadiac a dvíhajúc vlny, ako nie sú v stave dvíhať jich bezsilné rieky. Keď je zase bezveterno a ticho, jasnejšie od všetkých riek rozkladá ono svoju nesmiernu sklenenú hladinu, večnú rozkoš očí.

I rozkázal Taras rozpakovať svojim sluhom jeden z vozov, stojaci osobytne. Väčší a pevnejší bol od všetkých druhých v kozáckom tábore; dvojnou mocnou obručou boly obtiahnuté hrubé jeho kolesá, ťažko bol naložený, zakrytý plachtami, tvrdými volovými kožami a priviazaný tuho zasmolenými povrazmi. Vo voze boly súdky starého dobrého vína, ktoré dlho ležalo u Tarasa v sklepoch. Vzal ho do zásoby, pre slávnostnú príležitosť, aby, ak príde veľké okamženie a má všetkým nastať vec, dôstojná na poručenie potomkom, aby každému kozákovi, do posledného, dostalo sa vypiť zakázaného vína, aby vo velikom okamžení veliký cit ovládal človekom. Ako počuli plukovnícky rozkaz, sluhovia rozbehli sa k vozom, palošmi poprerezávali pevné povrazy, sňali hrubé volové kože a plachty a posberali z voza súdky.

— Berte všetko, vravel Buľba, — všetko, čo len jest, berte, čo kto má — varechu alebo črpák, ktorým napája sa kôň, rukavicu, alebo čiapku, čokoľvek, trebárs jednoducho podkladaj obe hrsti.

A kozáci, koľko jich len bolo, brali kto mal varechu, kto črpák, ktorým napájal koňa, kto rukavicu, kto čiapku a kto prikladal obe hrsti. Všetkým jim sluhovia Tarasovi, chodiac pomedzi rady, nalievali zo súdkov. No nekázal Taras piť, kým nedá znaku, že majú vypiť všetci razom. Vidno bolo, že chcel dačo povedať. Znal Taras, že akokoľvek silné je samo v sebe staré dobré víno a akokoľvek spôsobné je posilniť človeku ducha, no jestli k nemu dodá sa ešte primerané slovo, to dvojnásobne tuhšia bude sila i vína i ducha.

— Uhostím vás, páni bratia! tak hovoril Buľba, — nie na česť toho, že spravili ste ma svojím atamanom, akokoľvek veľká je podobná česť, ani nie na rozlúčku s našimi bratmi, — nie, inší čas vyhľadáva sa pre jedno ako druhé; nie také okamženie máme teraz pred sebou. Pred nami je dielo veľmi ťažké, dielo velikej kozáckej zmužilosti! Nuž, vypime, bratia, razom, vypime najprv všetko za svätú pravoslávnu vieru: aby prišla konečne taká doba, že rozšírila by sa po celom svete a všade bola by jedna svätá viera, a všetci, koľkokoľvek je busurmanov, všetci aby stali sa kresťanmi! A jedným razom vypime i za sič, aby dlho stála na zhubu celému busurmaustvu, aby každý rok vychodili z nej junáci jeden od druhého lepší, jeden od druhého krajší. Áno už spolu vypime i za svoju vlastnú slávu, aby spomínali vnukovia i synovia tých vnukov, že boli raz takí, čo neslúžili k hanbe družstvu a nevydali svojich. Tak za vieru, páni bratia, za vieru!

— Za vieru! zvolali všetci, stojac v blízkych radoch, mocnými hlasy. — Za vieru! prevzali ďalší — a všetko, čo len bolo, i staré i mladé, vypilo za vieru.

— Za sič! vravel Taras a vysoko podvihnul nad hlavou ruku.

— Za sič! ozývalo sa husto v predných radoch. — Za sič! vraveli ticho starí, potrhnúc šedivým fúzom; a strasúc sa, ako mladí sokolí, opakovali mladí: „za sič!“ I počulo ďaleké pole, ako spomínali kozáci svoju sič.

— Teraz posledný glg, bratia, za slávu i všetkých kresťanov, ktorí žijú na svete!

A všetci kozáci, do posledného, vypili posledný glg za slávu všetkých kresťanov, akých len jesto na svete. A dlho ešte opakovalo sa vo všetkých radoch pomedzi všetky kureni: „ Za všetkých kresťanov, akých len jesto na svete!“

Už prázdne boly všetky nádoby a kozáci ešte vždy stáli, majúc zodvihnuté ruky; trebárs veselo hľadely oči všetkým, blištiace sa vínom, boli veľmi zamyslení. No nie o korysti a vojenskom úžitku dumali oni teraz, nie o tom, komu pošťastí sa nabrať dukátov, drahej zbrane, vyšívaných kabátov a čerkeských koni; zamysleli sa, ako orly, sediace na končiaroch skalnatých hôr, strhaných, vysokých hôr, z ktorých ďaleko vidno rozprestierajúce sa bezpredielne more, posypané, ako kmitavými vtáčatmi, galejami, korábmi a rozličnými loďami, ohradené po stranách sotva viditeľnými úzkymi pomoriami, s príbrežnými, ako mušky, mestami a sklonivšími sa, ako drobná tráva, lesmi. Ako orly, prezerali oni okolo seba očima celé pole a černejúci sa v diali osud svoj. Bude, bude celé pole, stráne i cesty, pokryté jích bielymi, vyčnievajúcimi kosťami, štedro poliate kozáckou jích krvou a pokryté rozbitými vozy, polámanými šabľami i kopijami; ďaleko rozhádžu sa vrkočnaté hlavy s ovisnutými fúzami; budú orly, sletevšie, vydierať a driapal z nich kozácke oči. No veľmi dobre je v takom široko a voľno rozmetanom smrtnom nocľahu! nezahynie ani jediné veľké dielo a neztratí sa, ako malý prášok z ústia puškovej cievy, kozácka sláva. Bude, bude banduristu, so šedivou po prse bradou, ale možno, plný zrelej zmužilosti, lenže belohlavý starec, veštec duchom, a povie nad nimi hlboké, mocné slovo. I pôjde po celom svete o nich povesť, a všetko, čokoľvek narodí sa potom, rozprávať bude o nich; lebo ďaleko roznesie sa mocné slovo, podobne zvonovej medi, do ktorej majster štedro dal drahého, čistého striebra, aby ďaleko po mestách, chalupách, palotách a dedinách roznášal sa krásny zvuk, volajúc rovnako všetkých na svätú modlitbu.