ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A na druhý deň Taras Buľba už radil sa s novým košovým, akoby bolo pohnúť Záporožcov k dákemu dielu. Košový bol umný a chytrý kozák, znal vozdĺž i priekom Záporožcov, a začal hovoriť: „Nemožno narušiť prísahu, nijako nemožno,“ ale potom, po prestávke, doložil: „A predsa možno; prísahu my neprestúpime, ale vymyslíme dačo. Nech sa len shromaždí ľud, nie tak, akoby z môjho príkazu, ale sám od seba. Vy už viete, ako to urobiť. A my so staršinami hneď dobehneme na námestie, akoby sme nič neznali.“

Neprešla hodina po jích rozhovore, keď už hrmely bubny. Našli sa zaraz i ochmelení i nerozumní kozáci. Million kozáckych čiapok vysypalo sa na námestie. Začala sa reč: „Čo? načo? prečo bubnovali?“ Nikto neodpovedal. Konečne v tom i druhom uhle počalo sa ozývať: „Hľa, márne hynie kozácka sila: niet vojny! Hľa, staršinovia zleniveli na zkazu, zabehly jim oči tukom! Vidno, nieto pravdy na svete!“ Druhí kozáci zprvu počúvali, ale potom i sami začali hovoriť: „Veru je pravda, nieto žiadnej pravdy na svete!“ Staršinovia užasli nad takou rečou. Konečne košový vyšiel na predok a povedal: „Dovoľte, páni Záporožci, reč držať!“

— Drž!

— Tu teraz o to ide, pánovia, áno, môže byť, vy sami to najlepšie viete, že mnohí Záporožci zadlžili sa v šenkoch židom i svojim bratom natoľko, že nie jeden biedny čert už ani úveru nemá. Potom zase o to ide, že jest mnoho takých chlapcov, ktorí ešte ani na oko nevideli, čo je to vojna, vtedy, keď mladému človeku, i sami viete, pánovia, bez vojny nemožno pobudnúť. Čože je on za Záporožca, keď ešte ani raz nebil busurmana?

— On dobre hovorí, pomyslel si Buľba.

— Nemyslite, pánovia, žebych ja ostatne hovoril takto preto, aby sme narušili mier: Pánboh chráň! ja to len tak hovorím. Pritom, že máme chrám Boží, hriech je povedať dačo takého: hľa, koľko už rokov, čo z milosti Božej stojí sič, ale dosiaľ nie žeby to zvonku bol chrám, no i obrazy sú bez pristrojenia; aspoň keby sa domyslel dakto vykovať jim strieborný rám; dosial dostalo sa jim len toľko, čo poručili iní kozáci; áno i obete boly biedne, lebo temer všetko prepili ešte za života svojho. Tak ja hovorím toto nie za to, aby sa začala vojna s busurmanmi: sľúbili sme sultánovi mier, a mali by sme veľký hriech, lebo prisahali sme podľa svojho zákona.

— Čo on to pletie! vravel Buľba pre seba.

— Nuž, tak vidíte, pánovia, že vojnu nemožno začať: ritierska česť nekáže. Ale, podľa svojho biedneho rozumu, hľa, čo ja myslím: pustiť na člnoch samých mladých; nech trochu pošarpú brehy Natolie. Ako myslíte, pánovia?

— Veď, veď všetkých! zakričal zástup zo všetkých strán: — za vieru hotoví sme položiť hlavy!

Košový zľaknul sa; on nechcel pohnúť celé Záporožie: rozorvať mier videlo sa mu v tomto prípade vecou nepravou. — Dovoľte, pánovia, ešte jednu reč držať!

— Dosť! kričali Záporožci: — lepšie, ak nepovieš!

— Keď je tak, nech bude tak. Ja som sluhom vašej vôli. Známa vec je, i z Písma známa, že hlas ľudu — hlas Boží. Už múdrejšieho od toho nemožno vymysleť, čo všetok ľud vymyslel. Len hľa, čo: vám známo je, pánovia, že sultán nenechá beztrestne tú spokojnosť, ktorou potešia sa šuhajci. A my hneď boli by sme pohotove, i sily naše boly by svieže, a nikoho nebáli by sme sa. Ale počas neprítomnosti i Tatari môžu nás napadnúť: oni, tureckí psi, do očú nepohnú sa a hospodárovi do domu neopovážia sa prísť, ale od zadku uhryznú za päty, áno i veľmi uhryznú. Nuž ak už prišlo na to, hovoriť pravdu, nemáme ani člnov toľko v zásobe, áno ani prachu namletého v takom množstve, žeby možno bolo všetkým odísť. Ale ja, prosím, ja som rád: ja som sluha vašej vôli.

Chytrý ataman sa zamlčal. Zástupy začaly sa shovárať, kurenní atamani radiť sa; napitých, na šťastie, bolo málo, preto odhodlaní boli počúvať múdru radu.

V tom odišlo dakoľko ľudí na druhý breh Dniepra, do vojenskej pokladnice, kde v neprístupných skrýšach pod vodou i v rákosí, bola odložená vojenská pokladnica a čiastka dobytých od nepriateľa zbraní. Ostatní všetci hodili sa k člnom poprezerať jich a pripraviť k ceste. Breh v okamžení naplnil sa zástupom ľudu. Dakoľko tesárov zjavilo sa s topory v rukách. Starí, oborení, plecnatí, pevnonohí Záporožci, pri šedivých i takí, čo mali čierne fúzy, vysúkajúc si šaraváry, stáli po kolená vo vode a sťahovali člny pevným povrazom z brehu. Iní snášali hotové suché brevná a všelijaké drevo. Tam obšívali daskami čln; tam, prevrátiac ho hore dnom, zapchávali ho a smolili; tam priväzovali k bokom druhých člnov, podľa kozáckeho zvyku, sväzky dlhého rákosia, aby jich nepotopily morské vlny; tam ďalej po celom pobreží rozložili vatry a zvárali v medených kotloch smolu na zalievanie sudov. Bývalí a starí poučovali mladých. Hrmot a robotný krik vznášal sa na celom okruhu. Ako živý dvíhal a hemžil sa celý breh.

V tom veľký čln začal pribíjať ku brehu. Tlupa ľudí na ňom ešte zďaleka máchala rukama. Boli to kozáci v rozdriapaných kabátoch. Neporiadne pristrojenie (u mnohých nebolo ničoho, okrem košele a krátkej dymky v zuboch) ukazovalo, že alebo ušli pred dákou biedou, alebo že tak dlho huľali, kým neprehuľali všetko, čo len mali na tele. Z jích stredu vystúpil a postavil sa do predku územčistý, plecistý kozák, v pädesiatich rokoch. Kričal a máchal rukou silnejšie od všetkých; no pre hrmot a krik pracujúcich nebolo počuť jeho slov.

— A čo nesiete? zpytoval sa košový, keď čln zvrátil sa k brehu. Všetci pracujúci, upustiac od roboty a zodvihnúc sekery a dláta, zvedavo sa dívali.

— Biedu! kričal z člna územčistý kozák.

— Akú?

— Dovoľte, páni Záporožci, reč držať.

— Hovor!

— Alebo chcete snáď svolať radu?

— Hovor, všetci sme tu.

Ľud všetok stisnul sa do hromady.

— A vy ste snáď ničoho neslýchali o tom, čo sa robí v hetmanštine?

— A čo? zpýtal sa jeden z kurenných atamanov.

— E! čo? Vidno, vám Tatar zapchal klejom uši, že ste ničoho neslýchali.

— Hovor že, čo sa tam robí?

— Nuž to sa robí, že i narodili sa i pokrstili, ešte nevideli takého.

— Ale vrav nám, čo sa robí, psí syn! zakričal jeden z tlupy, ako vidno, potratiac trpezlivosť.

— Také časy nadišly, že už chrámy sväté teraz nie sú naše.

— Ako nie naše?

— Teraz u židov sú v arende. Ak židovi popredku nezaplatíš, to ani omšu nemožno odbavovať.

— Čo to vravíš!

— A kým psí žid nepoloží znak nečistou svojou rukou na svätej pasche,^[12] to ani svätiť paschu nemožno.

— On luže, páni bratia, nemôže byť, žeby nečistý žid kládol znak na svätej pasche.

— Počúvajte! ešte vám inšie poviem: i kňazi vozia sa teraz po celej Ukrajine v taratajkách.^[13] No bieda je nie to, že v taratajkách, ale bieda je, že priahajú už nie kone, ale pravoslávnych kresťanov. Počujte! ešte nie len to poviem: už, hovorí sa, židovky šijú si jubky z popovského rúcha. Hľa, aké veci dejú sa na Ukrajine, pánovia. A vy tu sedíte na Záporoží, áno zabávate sa, áno, vidno, Tatar nahnal vám takého strachu, že už nemáte ani očú, ani ušú — nemáte ničoho a nepočujete, čo sa robí na svete.

— Stoj, stoj! pretrhnul ho košový, ktorý dosiaľ stál, s očima sklopenýma, ako i všetci Záporožci, ktorí vo vážnych veciach nikdy neoddávali sa prvému záchvatu, no mlčali a medzitým v tichosti sbierali hroznú silu nevole. — Stoj, i ja poviem slovo. A čože vy, čerti lámali vášho otca! čo ste vy sami robili? Asnáď nemali ste šable, čiže čo? Akože ste dopustili také bezprávie?

— E, ako sme dopustili také bezprávie!… Probovali by ste vy, keď pädesiat tisíc bolo len Ľachov, áno, nieto čo tajiť hriech, boli psi i medzi našími — už prijali jích vieru.

— A hetman váš, a plukovníci čo robili?

— Porobili plukovníci také veci, že nedopusť to Boh nikomu.

— Ako?

— Nuž tak, že už teraz hetman, upečený v medenom kotle, leží vo Varšave, a ruky a hlavy plukovníkov rozvážajú po jarmarkoch a ukazujú ľudu. Hľa, čo robili plukovníci!

Pohnul sa celý zástup. Zprvu nastalo po celom brehu mlčanie, podobné tomu, ako býva pred hroznou búrkou, ale potom zrazu vzniesly sa reči a celý zahovoril breh: „Ako! žeby židia držali v arende krestanské chrámy! žeby kňazi priahali do vozov pravoslávnych kresťanov! Ako! dopustiť také mučenie na ruskej zemi od prekliatych nevercov! žeby hľa tak robili s plukovníkami a hetmanom! No, toho nebude, nebude!“ Také slová preletovaly na všetkých stranách. Zahrmeli Záporožci, pocítili svoju silu. To už nebolo vlnenie ľahkomyseľného ľudu: rozvlnily sa všetky charaktery tvrdé a pevné, ktoré nie ľahko rozhorúčujú sa, no keď sa rozhorúčily, silne a dlho chránili v sebe vnútorný oheň. „Povešať všetkých židov!“ ozývalo sa z tlupy: — „aby nešili z popovských ornátov jubky svojim židovkám! aby nekládli znaky na sväté paschy! Potopiť všetkých pohanov v Dniepri!“ Slová tieto, povedané kýmsi v zástupe, preletely bleskom po všetkých hlavách, a tlupa vrhla sa na predmestie, že pobije všetkých židov.

Biedni synovia Israela, potrativší všetku prítomnosť svojho i beztak malého ducha, pratali sa do prázdnych pálenčených sudov, do pecí, áno kryli sa pod jubky svojich židoviek; no kozáci nachodili jich všade.

— Jasnoveľmožní páni! kričal vysoký a dlhý, ako palica, žid, vystrčivší z hromady svojich druhov smutnú svoju tvár, svraštenú strachom: — jasnoveľmožní páni! len slovo dajte nám povedať, jedno slovo; my objavíme vám takú vec, čo ste ešte nikdy nepočuli, tak vážnu, že nemožno vypovedať, takú vážnu!

— No, nech vravia! ozval sa Buľba, ktorý vždy ľúbil vypočuť obvineného.

— Jasní páni! hovoril žid: — Takých pánov ešte nikdy nebolo, veru Bože, nikdy! takých dobrých, hodných a udatných nebolo ešte na svete! Hlas jeho mrel a triasol sa od strachu. — Ako je to možno, žeby sme my zamýšľali pre Záporožcov dačo nedobrého! Tí sú doprosta nie naši, tí, čo arendujú na Ukrajine, veru Bože, nie naši! to nie sú židia: to čert vie, čo; to taký, čo len zapľuvať na neho, áno rozkopnúť! Hľa, i oni vravia to isté. Nie pravda, Šľoma alebo ty, Šmuľ?

— Veru Bože, pravda! odpovedali z tlupy Šľoma a Šmuľ v zodraných čiapkach, oba bľadí, ako hlina.

— My nikdy, pokračoval dlhý žid, — neňuchali sme s nepriateľom, a katolíkov ani znať nechceme: nech sa jim čert prisnije! my sme so Záporožcami ako vlastní bratia…

— Ako? žeby Záporožci boli s vami bratia? ohlásil sa jeden z tlupy: — toho sa nedožijete, prekliati židia! Do Dniepra jich, pánovia, všetkých potopiť, hnusníkov!

Tie slová boly signálom. Židov pochytali a začali hádzať do vĺn. Žalostný krik ozýval sa zo všetkých strán, no suroví Záporožci sa len smiali, vidiac, ako sa židovské nohy v papučach a v punčochách vyháňaly v povetrí.

Biedny rečník, ktorý sám pritiahnul si na hlavu zkazu, vyskočil z kaftana, za ktorý boli by ho chytili, len v strakatom, tesnom kamizole, lapil Buľbu za nohu a žalostným hlasom modlikal: — Dobrotivý, jasnoveľmožný pane! poznal som i brata vášho, nebohého Daroša! bol vojakom na okrasu celého ritierstva. Dal som mu osemsto cechinov, keď bolo mu treba vykúpiť sa z plenu tureckého.

— Ty si znal brata? zpýtal sa Taras.

— Bohu prisám’, znal! veľkodušný bol pán.

— A ako ťa zovú?

— Jankeľ.

— Dobre, hovoril Taras, a potom, pomysliac si, obrátil sa ku kozákom a riekol: — Zavesiť žida bude vždy dosť času, keď bude toho treba: ale na dnes oddajte ho mne.

To povediac, Taras odviedol ho k svojmu obozu,^[14] pri ktorom stáli jeho kozáci. — No, zalez pod voz, tam lež a nepohni sa, a vy, bratia, nepusťte žida.

Po tomto odišiel na námestie, lebo tam už dávno shromažďoval sa celý zástup. Všetci v okamžení opustili breh a prestali pripravovať člny, lebo nastával pochod na suchu a nie morský; nie lode alebo kozácke člny, lež bolo treba vozov a koni. Teraz už všetci chceli na pochod, i starí i mladí, všetci na radu kurenných staršinov, košového a z vôle celého záporožského vojska, rozhodli sa ísť rovno na Poľsku, pomstiť všetko zlo a zhanobenie viery i kozáckej slávy, nabrať korysti z miest, podpáliť dediny i polia, pustiť ďaleko po stepi o sebe chýr. Všetko ihneď opásalo a ozbrojilo sa. Košový narástol o celý lakeť. To už nebol ten bojazlivý plniteľ vetrných žiadostí voľného ľudu: bol to neohraničený veliteľ, bol to despot, ktorý vedel len rozkazovať. Všetci svojevoľní a záhalčiví ritieri strojne stáli v radoch, úctivé zvesiac hlavy, nesmelo zodvihnúc očú, keď košový rozdával rozkazy: rozdával on jich ticho, nevykrikoval, netrhal sa, rozvažite, ako starý, s vecou veľmi oboznámený kozák, uskutočňujúc nie po prvýraz rozumne rozmyslený podnik.

— Poprezerajte, všetko poprezerajte dobre, hovoril. — Pripravte vozy, vyprobujte zbraň. Neberte sebou mnoho batožiny: po košeli a po dvoje šaravár na kozáka, po hrnčeku salamaty a tlčeného prosa — viac aby nebolo u nikoho! Pre zásobu bude vo vozoch všetkého, čoho treba. Po páre koni aby mal každý kozák! Potom vziať dvesto párov volov, lebo na prechodoch a bahnitých miestach budú voly dobré. A poriadok zachovávajte, pánovia, nadovšetko. Ja viem, sú medzi vami takí, čo, akonáhle dopraje Boh dáku korysť — začnú ihneď trhať nankin a drahé aksamity na onuce. Odhoďte taký čertov zvyk, zahadzujte všetky jubky, berte len zbraň, keď najde sa dobrá, potom dukáty alebo striebro, lebo tieto majú širokú vlastnosť a zídu sa v každom prípade. Áno, pánovia, vopred vám hovorím: ak sa kto na pochode napije, nuž nieto pre neho žiadneho súdu: ako psa dám ho zapriahnuť do voza, nech je on ktokoľvek, trebárs najslávnejší kozák z celého vojska; ako pes bude zastrelený na mieste a hodený bez všetkého pohrabu za potravu vtákom, lebo opilec na pochode nie je hoden kresťanského pohrabu. Mladí, poslúchajte vo všetkom starých! Jestli uderí guľa, alebo zaškrabne šabľou po hlave, alebo kdekoľvek inde, nedbajte mnoho na takú vec: rozmiešajte nábitok prachu v poháre pálenky, dúškom vypite a všetko prejde — nedostanete zimnicu; a na ranu, ak je nie príliš veliká, priložte len zeme, rozmieste si ju prv slinou na dlani, to zacelie rana. Nuž do práce, do práce, chlapci, bez okúňania, krásne majte sa ku práci!

Tak hovoril košový a akonáhle dokončil svoju reč, všetci kozáci mali sa ihneď ku práci. Celá sič vytrezvela, nikde nenašiel sa ani jeden opitý, akoby jich ani nikdy nebolo medzi kozákmi. Ti opravovali kolesá a premieňali osy na vozoch; tí snášali na vozy vrecia s proviantom, na druhé kládli zbraň; tí priháňali kone a voly. Zo všetkých strán ozývaly sa dupot koni, z pušiek streľba na probu, brnkanie šablí, rev býkov, škrýpanie obracaných vozov, hovor a živý krik a ponúkanie, — i skoro ďaleko, ďaleko roztiahnul sa kozácky tábor po celom poli. Veru mnoho bolo by treba bežať tomu, komu zachcelo by sa prebehnúť ho od hlavy po chvost. V drevenom neveľkom chráme boly služby Božie, kňaz pokropil všetkých svätenou vodou; všetci pobozkali kríž. Keď pohnul sa tábor a tiahnul zo siče, všetci Záporožci obzreli sa nazpät: „S Bohom, naša mať!“ hovorili temer jedným hlasom: „nech že ťa chráni Bôh od každého nešťastia!“

Prijdúc do predmestia, Taras Buľba videl, že jeho žid, Jankeľ, úž postavil akýsi krám a predával kremene, závrtky, prach a všelijaké vojenské prípravy, potrebné na cestu, áno koláče i chlieb. „Aký čertovský žid!“ pomyslel si Taras a priblížiac sa mu na koni, hovoril: — Blázon, čo tu sedíš? či chceš, aby ťa zastrelili, ako vrabca?

Jankeľ, neodpovedajúc na to, prišiel k nemu bližšie a spraviac znak oboma rukama, akoby chcel prezradiť dačo tajného, povedal: — Len mlčte, pane, a nikomu nevravte: medzi kozáckymi vozami jest jeden môj voz; veziem rozličnú potrebnú zásobu pre kozákov a cestou dostanú akýkoľvek proviant po tak lacnej cene, po akej ešte žiaden žid nepredával; veru Bože, tak; veru Bože, tak.

Taras Buľba pokrčil pleciami, zadivený nad židovskou prírodou, a odišiel k táboru.