ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetci traja jazdci išli mlčanlivo. Starý Taras dumal o dávnom; predstavovala sa mu jeho mladosť, jeho roky, jeho pominulé roky, za ktorými kozák vždy plače, lebo žiadal by si, aby celý život jeho bol mladosťou. Premýšľal o tom, koho nájde na siči zo svojich bývalých druhov. Vypočitoval, ktorí už pomreli, ktorí žijú ešte. Slza ticho sperlila sa mu na zorničke a šedivá hlava jeho unylo sklonila sa.

Synovia jeho boli zaujatí inými myšlienkami. No treba prehovoriť obšírnejšie o synoch jeho. Oni boli oddaní po dvanástom roku do kijevskej akademie, lebo všetci prednejší hodnostári tej doby pokladali za nevyhnutnú vec, dať vychovanie svojim deťom, trebárs potom malo sa zabudnúť všetko naučené. Oni vtedy boli, ako všetci, vstupujúci do bursy,^[8] diví, vychovaní na svobode, ale tam už obyčajne obrúsili sa a dostali čosi všeobecného, druh stal sa rovným druhovi.

Starší, Ostap, začal svoju školu tak, že ešte v prvý rok utiekol. Vrátili ho, vysekali strašne a posadili ku knihe. Štyri razy zakopal svoj šlabikár do zeme, a štyri razy, vyderúc ho ukrutne, kúpili mu nový. No, bezpochyby, on bol by opakoval i piaty raz, keby mu otec nebol slávnostne sľúbil, že nechá ho za kláštorského sluhu celých dvadsať rokov a nezaprisahal sa vopred, že nikdy neuvidí Záporožia, jestli nevyučí sa v akadémii všetkým naukám. Zvláštna vec, že to hovoril ten samý Taras Buľba, ktorý šomral na všetku učenosť a radil, ako sme už videli, deťom vôbec nezaoberať sa s ňou. Od toho času Ostap začal s neobyčajnou snahou sedávať pri nudnej knihe a skoro dostal sa medzi najprvších. Vtedajšia výučba strašne delila sa od spôsobu života. Tie scholastické, grammatické, rhetorické a logické jemnosti rozhodne nesrovnávaly sa s dobou, nikdy nepoužily a neopakovaly sa v živote. Tí, čo sa jim učili, nemohli sa o nič opreť so svojimi známosťami, nech by boly bývalý trebárs menej scholastickými. Sami vtedajší učenci boli väčší nevedomci, než ostatní, lebo boli úplne odlúčení od praktického života. Pritom to úžasné republikánske ústrojstvo bursy, to úžasné množstvo mladých, mocných, zdravých ľudí, to všetko muselo jim vnuknúť činnosť, cudziu jích učebnému zamestknaniu. Raz zlé zachádzanie, raz časté trestanie hladom, raz mnohé potreby, zobúdzajúce sa vo sviežom, zdravom, krepkom šuhajovi, to všetko spojené rodilo v nich tú podnikavosť, ktorá potom rozlievala sa na Záporoží. Hladná bursa behala po uliciach Kijeva a nútila každého ostražitým byť. Predavačky, sedávajúce na bazáre, vždy zakrývaly rukama pirohy, bublíky, tekvičné semiačka, ani orlica svoje mláďatá, keď videly prichodiť bursáka. Konsul, ktorý bol povinný, podľa svojej úlohy, dozerať na podriadených sebe spolužiakov, mal také strašné vrecká na svojich šaravaroch, že mohol vpratať do nich celý krám zívajúcej predávačky. Títo bursáci tvorili úplne oddelený svet: do kruhu vyššieho, pozostávajúceho z poľských a ruských šľachticov, nemali prístupu. Sám vojvoda, Adam Kysel, napriek podpore, preukazovanej ním akadémii, neuvádzal jich do spoločnosti a prikazoval držať jich prísne. Ostatne, toto nariadenie bolo úplne zbytočné, lebo lektor i professori-mnísi neľutovali prutov a bičov, a často liktori, z jích naloženia, prali svojich konsulov tak ukrutne, že títo dakoľko týždňov škrabali sa po šaravaroch. Pre mnohých to bolo úplne ničím a zdalo sa jim málo tuhším od dobrej vodky s paprikou; no daktorých omrzely také neprestajné obkladky a oni utiekli na Záporožie, jestli vedeli najsť cestu a jestli neboli chytení na úteku. Ostap Buľba napriek tomu, že veľmi pilne začal sa učiť logiku, áno i bohoslovie, predsa nevyhnul neúprosným prutom. Prirodzená vec, že to muselo otužiť charakter a dodať mu tvrdosti, ktorou zavše vyznačovali sa kozáci. Ostap náležal k lepším druhom. On zriedka vodil druhých na odvážlivé podniky obrať cudziu zahradu, no zato bol vždy jedným z prvých medzi zaznačenými ako podnikavý bursák, a nikdy, v žiadnom prípade, nevyzradil svojich druhov; žiaden bič ani prút nemohol ho prinútiť to urobiť. On bol tvrdý pre iné podnety, okrem vojny a prostopašnej hostinky na inšie temer nikdy nemyslel. Bol úprimný. Mal dobroty v takej miere, v akej ona len pri takom charaktere a v tých časoch bola možná. Duševne bol dotknutý slzami biednej matere, a len to jedno trápilo a nútilo ho zádumčivo opustiť hlavu.

Mladší brat jeho, Andrej, mal city živšie a rozvitejšie. Učil sa ochotnejšie a bez toho namáhania, s akým obyčajne prijíma sa pevný a silný charakter. Bol vynalezavejším od svojho brata, častejšie býval vodcom pri podnikoch dosť nebezpečných, a neraz, pomocou vynalezavosti svojho umu, vedel vyklznúť trestu, vtedy, keď brat jeho, Ostap, odložiac všetku starosť, vyzliekol kabát a líhal na dlážku, naskrze nemysliac prosiť o milosť. On tiež kypel túžbou za činom, no zároveň duša jeho bola dostupná i druhým citom. Potreba ľúbosti zbĺkla v ňom živo, keď minulo mu osemnásť rokov; ženština častejšie začala sa predstavovať rozpálenej obrazotvornosti jeho; poslúchajúc filosofické dišputy, videl ju okamžite sviežu, černookú, nežnú; pred ním neprestajne kmitaly sa jej bliskavé, pružné prse, nežná, prekrásna, obnažená ruka; samy šaty, oblepené okolo pannenských a spolu mocných údov, dýchaly v jeho fantásii akousi nevysloviteľnou smyselnou rozkošou. Starostlivo skrýval pred svojimi spoločníkmi tieto city náruživej mládeneckej duše, lebo v tých časoch bola hanba a nečestná vec dumať kozákovi o ženskej a ľúbosti, kým neokúsil bitku. Vôbec posledné roky on menej vodil akékoľvek sbory, no častejšie potuloval sa kdekoľvek sám po vzdialených krivých uliciach Kijeva, potopených vo višňových zahradách, pomedzi nízunkými domkami, svodne hľadiacimi na ulicu. Dakedy zabral sa i do ulice aristokratov, v terajšom starom Kijeve, kde žila maloruská i poľská šľachta a kde domky boly vystrojené s istou rozmarnosťou. Raz, keď tak zatúlal sa, temer prešla cez neho kolimaha dákeho poľského pána a na kozli sediaci kočiš so strašnými fúzami švihnul ho dosť dobre bičom. Mladý bursák zkypel: slepou smelosťou schvátil mocnou svojou rukou zadné koleso a zastavil kolimahu. No kočiš, bojac sa odplaty, uderil do koní, tie trhly a Andrej, ktorý na šťastie stihnul odtrhnúť ruku, rozčľapil sa na zemi tvárou do blata. Zvučný a harmonický smiech ozval sa nad ním. On zdvihnul oči a zhliadnul stojacu pri okne krásavicu, akej ešte akživ nevidel: černookú a bielu, ako sňah, osvetlený ranným rumencom slnca. Smiala sa z celej duše, a smiech dodával bliskavú silu jej oslepujúcej krásote. On stal sa ostýchavým. Hľadel na ňu, vo veľkých rozpakoch, roztržito utierajúc si z líca blato, ktorým ešte väčmi zamazal sa. Kto by bola tá krásavica? Chcel sa dozvedieť od čeľade, ktorá v bohatom odeve v celom kŕdle stála pod bránou okolo hrajúceho mladého tamburistu. No čeľaď pustila sa do smiechu, vidiac jeho zapáckanú tvár, a nedržala ho za hodného odpovede. Konečne dozvedel sa, že to bola dcéra kovenského vojvodu, ktorý na čas prišiel sem. V nasledujúcu noc, so zvláštnou bursáckou drzosťou, preliezol cez plot do zahrady, vyšiel na strom, ktorý rozkladal vetve na samú strechu domu; zo stromu preliezol na strechu a komínom zišiel do spalne krásavicinej, ktorá práve sedela pred sviecou a vynímala z ušú svojich drahé náušnice. Krásna Poľka tak sa zľakla, uvidiac zrazu pred sebou neznámeho človeka, že nemohla preriecť ani slova; no keď zbadala, že bursák stál, sklopiac oči a neopovážiac sa od strachu pohnúť rukou, a keď poznala v ňom toho samého, ktorý otrepal sa pred jej očima na ulici, smiech ovládal ju znovu. Pritom v tvári Andrejovej ničoho nebolo strašného: on bol veľmi dobrý. Ona od duše smiala sa a dlho zabávala sa nad ním. Krásavica bola zvetrelá, ako Poľka; no oči jej, oči podivné, porážajúco jasné, hodily pohľad dlhý, ako večnosť. Bursák nevedel pohnúť rukou a bol sviazaný, ako vo vreci, keď dcéra vojvodova prikročila k nemu, položila mu na hlavu svoj bliskavý diadém, zavesila na perny náušnice a prestrela na neho tkanú, priezračnú šemizetku s kvetami zlatom vyšívanými. Pristrájala ho a robila s ním tisíce rozličných hlúpostí, s rozpustilosťou dieťaťa, ktorou vyznačujú sa zvetrelé Poľky a ktorá spôsobila biednemu bursákovi ešte väčších úzkostí. Predstavoval smiešnu figúru, otvoriac ústa a hľadiac nepohnute do jej oslepujúcich očú. Hrmot pri dverách naľakal ju. Kázala mu schovať sa pod posteľ a keď nastalo zase ticho, zavolala svoju služobnú, zajatú Tatarku, a naložila jej ostražite vyviesť ho do zahrady a odtiaľ odpraviť cez plot. No tento raz bursák náš nie tak šťastne prešiel cez plot: zobudivší sa strážnik schytil ho poriadne za nohy, shrkla sa čeľaď a prala ho dlho i na ulici, kým len bystré nohy nezachránily ho. Po tomto prechádzať sa mu popri dome bolo veľmi nebezpečnou vecou, lebo čeľaď u vojvodu bola mnohopočetná. Potkal ju ešte raz v kostole. Spozorovala ho a veľmi prívetive zasmiala sa, ako dávnemu známemu. On videl ju zbežne ešte raz; ale potom vojvoda kovenský skoro odišiel a miesto krásnej černookej Poľky vyzerala oblokom dáka tlstá osoba. Hľa, o čom dumal Andrej, skloniac hlavu a oprúc oči na hrivu svojho koňa.

A medzitým step už dávno prijala jich všetkých do svojho zeleného objatia, a vysoká tráva zôkol-vôkol skryla jich, len čierne kozácke čiapky kmitaly sa zpomedzi klasov.

— Ej, ej! čože ste vy, chlapci, tak zatíchli? ozval sa konečne Buľba, keď precítnul zo svojej zádumčivosti: ako dáki mnísi! No, všetky myšlienky k čertu! Berte do zubov dymky, zakúrime si, kone pohneme ostrohami a poletíme, žeby ani vták nestačil za nami!

A kozáci sklonili sa ku koňom a ztratili sa v tráve. Už ani čiernych čiapok nebolo možno videť; len stlačená tráva ukazovala šľak jích bystrého behu.

Slnce vykúkalo dávno na vyčistenom nebi a obživujúcim, teplotvorným svetlom svojím oblialo step. Všetko, čo smutného a snivého bolo v duši kozákov, v okamžení uletelo; srdcia zatrepotaly jim, ako vtáci.

Step, čím ďalej, stávala sa krásnejšou. Vtedy celý juh, celé to priestranstvo, ktoré tvorí terajšie Novorusko po samé Čierne more, bolo zelenou, pannenskou púšťou. Nikdy pluh neprechodil po nesmiernych vlnách divého rastlinstva; len jediné kone, skrývajúce sa v nich, ako v lese, šliapaly jich. Ničoho v prírode nemohlo byť krajšieho; celý povrch zeme predstavoval sa ako zeleno-zlatý oceán, postriekaný millionami rôznych bariev. Pomedzi tenké, vysoké stebla trávy presvitaly holubie, svetlé a ľalijové nezabúdky; žltá kozia brada vyskakovala na vrch svojou pyramidálnou hlavou; biela ďatelina okrúhlymi čiapkami skvela sa na povrchu; zanesený, Boh vie odkiaľ, klas pšeničný kolimbal sa v húšti. Pod tenkými jích koreňmi potĺkaly sa kuroptvy, naťahujúc svoje hrdlá. Vozduch bol naplnený tisícorakým vtáčim spevom. Na nebi nepohnute stály jastraby s rozpätýma krýdlama a nepohnute namerenýma očima do trávy. Krik divých husí, ktoré v kŕdle vyletely Pánboh vie z ktorého jazera, rozliehal sa po kraji. Z trávy zodvihla sa odmeranými pohybmi čajka a kúpala sa v svetlých vlnách vozduchu. Tu ztratila sa vo výšine a kmitá sa po nej len čierny bod! Tam zase skrútila sa a zablisla pred slncom!… Čert vás vezmi, stepi, aké ste krásne!…

Naši cestovatelia zastavili sa len na dakoľko minút obedovať, pričom s nimi idúci oddiel, záležajúci z desiatich kozákov, zliezol z koní, odväzoval guľače s pálenkou i tekvice, upotrebované miesto nádob. Jedli len chlieb a slaninu, pili len po jednej skleničke, jedine pre otuženie, lebo Taras Buľba nedovolil nikdy napiť sa v ceste, a šli ďalej do samého večera.

Večerom celá step úplne premenila sa. Celé pestré priestranstvo bolo poliate posledným jasným odbleskom slnca a postupne temnelo, tak že vidno bolo, ako tôňa prebehúva po ňom, a step stala sa temno-zelenou; výpary dvíhaly sa hustejšie; každý kvietok, každá trávka vypúšťala ambru a celá step kúrila sa vôňou. Na modro-temnom nebi, akoby velikánskou štetkou, namaľované boly široké vrstvy z ružového zlata: len málo belely sa ľahké a priezračné oblaky, i sám svieži, svodný, ako morské vlny, vetierok ledva kolísal sa na vrchu trávy a sotva dotýkal sa tváre. Všetka muzika, ktorá zvučala vo dne, utíchla a zamenila sa inou. Pestré sysle vyliezaly zo svojich dier, staväly sa na zadné labky a naplňovaly step hvizdom. Čvrkot cvrčkov stával sa hlasitejším. Zrazu bolo počuť z daktorého osamoteného jazera krik labutí a ako striebro zvučal povetrím. Cestovatelia, zastanúc v prostried poľa, hľadali si nocľah, rozkladali oheň, pristavili naň kotol, v ktorom varili si kuliš; dym šikmo niesol sa povetrím. Navečerajúc sa, kozáci ľahli si spať, pustiac po tráve sputané kone svoje. Rozvalili sa na kabátoch. Nočné hviezdy rovno hľadely na nich. Slyšali svojím uchom celý bezpočetný svet hmyzu, naplňujúceho trávu: všetko jeho bzučanie, hvizd, rapotanie, to všetko zvučno rozliehalo sa nocou, očíšťalo sa na sviežom vozduchu a uspávalo driemajúci sluch. Jestli daktorý z nich podvihnul sa a vstával na chvíľku, to predstavovala sa mu step posiatou trblietavými iskrami svätojánskych mušiek. Raz nočné nebo na rozličných miestach osvecovalo sa diaľnou žiarou od vypaľovaného po lúkach i riekach suchého rákosia, a temný rad labutí, letiacich na sever, zrazu ožiaril sa strieborno-ružovým svetlom, a vtedy zdalo sa, že červené šatky letely po temnom nebi.

Pútnici šli bez všetkej príhody. Nikde nenašli stromov: všetko tá samá nekonečná, voľná, krásna step. Chvíľami len stranou sinely sa vrcholce vzdialeného lesa, tiahnuvšieho sa po brehoch Dniepra. Len jediný raz Taras ukázal synom malinký bod, černejúci sa v ďalekej tráve, hovoriac: „Hľaďte, dietky, tam skáče Tatar!“ Malinká fúzatá hlávka obrátila z diaľky priamo na nich úzunké oči svoje, poňuchala vozduch, ako lovecký pes a, ako srna, ztratila sa, vidiac, že kozákov bolo trinásť mužov. „Ale nože, deti, probujte dohoniť Tatara! Nie, neprobujte, — nikdy ho nechytíte: jeho kôň je bystrejší od môjho Čerta.“ Buľba predsa stal sa ostražitým, obávajúc sa skrytej dakde zálohy. Pricválali k neveľkej riečke, nazývanej Tatarkou, vpadajúcej do Dniepra, hodili sa do vody s koňmi a dlho plávali po nej, aby skryli svoj šľak; zatým vystúpili na breh a hnali ďalej.

Za tri dni po tomto neboli už ďaleko od cieľa svojej cesty. Povetrie zrazu ochladlo: oni pocítili blízkosť Dniepra. Hľa, tam bliští sa v diaľke a temným pruhom oddelil sa od horizontu. Vial chladnými vlnami a chvátal bližšie a bližšie, až konečne objal polovicu celého povrchu zeme. Toto bolo to miesto Dniepra, kde on, tak dlho stisnutý prahmi, osvobodil sa a šumel, ako more, rozlial sa po vôli, kde pohodené v prostriedku jeho ostrovy vytisly ho ešte ďalej z brehov a vlny jeho rozprestieraly sa široko po zemi, nestretajúc ani útesov, ani kopcov. Kozáci zišli zo svojich koní, na prievoze postavili sa na kompu a po trojhodinovej plavbe boli už pri brehoch ostrova Chortice, kde bola vtedy sič, ktorá tak často premieňala svoje obydlie.

Hromada ľudu vadila sa na brehu s prievozníkmi. Kozáci sporiadali si kone. Taras urobil vážnu tvár, opásal sa tuhšie a hrdo prešiel si rukou po fúzoch. Mladí synovia jeho tiež poprezerali sa od päty do hlavy, s akýmsi strachom a neurčitou spokojnosťou, všetci spolu vnišli do predmestia, ležiaceho na polversty od siče. Pri vchode ohlušilo jich pädesiat kováčskych kladív, uderivších v päťadvadsiatich vyhňach, pokrytých drnom a vyrytých v zemi. Silní koželuhovia sedeli pod strechou na ulici a miali svojími mocnými rukami hovädzie kože; kramári pod šiatrami sedeli s hromadou kremeňov, ocielok a prachu; Armén vyvesil drahé šatky; Tatar obracal na ražni baraninu; žid, vytŕčajúc hlavu do predku, cedil z bočky pálenku. No prvý, koho potkali, bol Záporožec, spiaci na samom prostriedku cesty, ruky a nohy rozprestrené. Taras Buľba nemohol nezastáť a nepotešiť sa nad ním. „Eh, ako sa vážne rozvalil! Ha, ty, aká pyšná figúra!“ hovoril, zastaviac koňa. Skutočne, bol to obraz dosť smelý: Záporožec, ako lev, roztiahnul sa na ceste; hrdo zahodená käčka jeho zakrývala na polrýfa zeme; šaravary z červeného drahého súkna boly zapackané dehťom, na dôkaz, že nezáleží mu na nich. Natešiac sa, Buľba poberal sa ďalej tesnou ulicou, ktorá bola zatarasená remeselníkmi tu pracujúcimi, a ľuďmi všetkých národností, naplňujúcimi toto predmestie siče, ktoré podobalo sa trhu a ktoré odievalo i chovalo sič, umejúcu nielen huľať, ale i páliť z pušiek.

Konečne minuli predmestie a zazreli dakoľko rozhádzaných kureňov, pokrytých drnom alebo, po tatársky, vojlokom. Daktoré boly podopreté delami. Nikde nebolo vidno plotu, čili tých nízunkých domčekov so strechami na krátkych drevených stĺpoch, aké boly v predmestí. Neveľký val a priekopa, nechránené rozhodne nikým, ukazovaly na veľkú bezpečnosť. Dakoľko mocných Záporožcov, ktorí s dymkami v zubách ležali na samej ceste, pozreli na nich dosť ľahostajne a nepohli sa z miesta. Taras ostražite prešiel so svojimi synmi pomedzi nich, povediac; „Zdravstvujte, pánovia!“ „Zdravstvujte i vy!“ odpovedali Záporožci. Všade, po celom poli v malebných hromadách prestrel sa ľud. Po smuhlých tvárach bolo vidno, že všetci sú otužení v bitkách, vyprobovaní vo všelijakých nehodách. Tak hľa, to je sič! Hľa, to hniezdo, odkiaľ vyletujú všetci tí hrdí a pevní, ako lvi! odkiaľ rozlieva sa vôľa a kozáctvo po celej Ukrajine!

Pútnici vyšli na široké námestie, kde obyčajne shromažďovala sa rada. Na veľkej prevalenej bočke sedel Záporožec bez košele; držal ju v rukách a zvoľna zašíval na nej diery. Zase zastála jim cestu celá tlupa muzikantov, v prostriedku ktorých tancoval mladý Záporožec, odhodivší čiapku do čerta a rozhadzujúc rukama. Kričal len: „Živšie hrajte, muzikanti! Neľutuj, Tomáš, pálenku pravoslávnym kresťanom!“ A Tomáš, s vybitým okom, meral bez účtu každému, kto sa postavil, po velikom krčahu. Okolo mladého Záporožca štyria starí preberali dosť drobno nohama, točili sa, ako víchor, na stranu, temer na hlavu muzikantom, a zrazu zohli sa, poskočili a dupkali tvrdo, krepko svojími striebornými podkovami pevne ubitú zem. Zem hlucho ozývala sa na celom okruží a v povetrí ďaleko rozliehaly sa hopáky a tropáky, vybíjané zvučnými podkovami Záporožcov. No jeden od všetkých živšie vykrikoval a letel za druhými do tanca. Štica rozvievala sa po vetre, silná hruď bola celá odkrytá; teplý zimný kožuch mal oblečený do rukávov a pot lial sa z neho, ako z vedra.

— „Nuž zhoď si aspoň kožuch!“ preriekol konečne Taras, „vidíš, ako sa parí.“ — „Nemožno,“ kričal Záporožec. — „Prečo?“ — „Nemožno; ja už takú mám obyčaj: čo vyzlečiem, to prepijem.“ A chlapina už dávno nemal čiapky, ani pása na kaftáne, ani šatky na hrdle: všetko pošlo, kam patrí. Tlupa rástla, k tancujúcim pristupovali druhí, a nebolo možno videť bez vnútorného pohnutia, ako všetko vyrážalo sa v tanci najvoľnejšom, najdivšom, akého kedy len videl svet, a ktorý, po svojich mocných vynálezcoch, nazvaný je kozáckym.

— Eh, kebych nemal koňa! zvolal Taras: — pustil by som sa rovno, pustil bych sa sám do tanca!

A medzitým v ľude začali sa objavovať i vážené po zásluhách od celej siče šedivé, staré hlavy, ktoré bývalý neraz staršinami. Taras skoro našiel množstvo známych osôb.

Ostap a Andrej počuli len pozdravy: „A, to ty, Pečerica! Zdravstvuj, Kozolup!“ — “Odkiaľ vedie ťa Boh, Taras?“ — „Ty ako si prišiel sem, Dolota? Pánboh pomáhaj, Kirďaga! Pánboh s nami, Hustý! Či by som si bol pomyslel, že ťa vidím, Remeň?“ A víťazi, sobravší sa z celého voľného sveta východného Ruska, bozkávali sa, zpytujúc sa: „A čo Kasian? čo Bradavka? čo Koloper? čo Pidsytok?“ a Taras Buľba počul na odpoveď len toľko, že Bradavka odišiel do Tolopania, že Koloperovi odrali kožu pod Kizikirmenom, že Pidsytkova hlava zasolená je v sude a poslaná do samého Carihradu. Pokrútil hlavou starý Buľba a dumne hovoril: „Dobrí boli kozáci!“