ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skoro celý poľský juho-západ triasol sa strachom. Všade rozniesly sa chýry: „Záporožci! zjavili sa Záporožci!“ Všetko, čo mohlo sa zachrániť, zachránilo sa, všetko sa pohlo a rozbehalo, podľa zvyku toho nesporiadaného, nebezpečného veku, kde nestaväli ani pevnosti, ani zámky, ale ako prišlo, človek staväl na čas svoje slamené bydlá. Myslel si: „netratiť na izbu prácu a peniaze, keď i beztoho zničí ju tatarský nábeh!“ Všetko sa splašilo: kto zamenil voly a pluh koňmi a zbraňou, i odišiel ku pluku; kto pratal sa, odháňajúc dobytok a unášajúc, čo len dalo sa uniesť. Našli sa dakde na ceste i takí, čo ozbrojenou rukou vítali hostí; no viac bolo takých, ktorí utiekli zavčasu. Všetci vedeli, že ťažká vec je mať dačo s bujnou a bojovnou tlupou, známou pod menom záporožského vojska, ktoré v povrchnej, svojevoľnej nesriadenosti svojej zakľučovalo sriadenosť, premyslenú na čas bitky. Konníci jazdili, neobťažiac a nerozhoručiac kone, peší šli triezvo za vozmi, a celý tábor tiahnul len nocou, oddychujúc vo dne a vyberajúc k tomu pustatiny, neobydlené mestá i lesy, ktorých bolo vtedy ešte nadostač. Posielaní boli popredku vyzvedači a posli, poznávať a vyzvedať sa, kde, čo a ako. A často na tých miestach, kde najmenej mohli jich očakávať, zjavili sa zrazu — a vtedy všetko sa lúčilo so životom: požiare zachvacovaly dediny; dobytok i kone, ktoré nešly za vojskom, boly ihneď pobité na mieste. Zdalo sa, akoby boli hodovali a nie konali pochod. Dubkom stávaly by teraz vlasy od tých strašných znakov vzteklosti polodivého veku, ktoré Záporožci všade prevádzali. Pobití mládenci, odrezané ženské prsia, vypustení na svobodu s odranou kožou z nohú po kolená — slovom, hrubými peniazmi zplácali kozáci dlhy. Prelát jednoho kláštora, počujúc, že sa blížia, vyslal k nim dvoch mníchov, povedať jim, že nedržia sa, akoby sa mali, že medzi Záporožci a vládou je pokoj, že oni rušia svoju povinnosť ku kráľovi a tým spolu i každé národné právo. „Vyríď biskupovi odo mňa i od všetkých Záporožcov,“ povedal košový, „aby sa ničoho nebál: kozáci ešte len zapaľujú a rozkurujú si dymky.“ A prevelebné opátstvo hneď chytilo sa záhubným plameňom a kolossálne gotické okná jeho smutno vyzeraly z ohnivých vĺn. Zástupy uprchlých mníchov, židov, ženských hneď naplnily mestá, kde bola dáka nádeja na vojenskú posádku a obranu. Opozdená pomoc, vyslaná dakedy od vlády a záležajúca z neveľkých plukov, alebo nemohla jich naísť alebo urobila tak, že obrátila sa tylom pri prvom stretnutí a uletela na svojich ľahkých koňoch. Stalo sa, že viacerí vodcovia kráľovského vojska, víťazivší predtým v bitkách, odhodlali sa, spojac svoje sily, postaviť sa proti Záporožcom.

To bola najlepšia zkúška pre našich mladých kozákov, ktorí vyhýbali plenu, korysti a bezsilnému nepriateľovi, horiac túžbou, ukázať sa pred starými, merať sa v súboji s obratným a chvastavým Ľachom, pýšiacim sa na hrdom koni, s poletujúcimi vo vetre rukávami plášťa. Počiatok bol dobrý; jedni vydobyli si už mnoho strojov na kone, drahých šablí a zbrane. Za mesiac vzmužily a úplne preporodily sa mláďatá, ktoré len že boly sa operily, a stály sa mužmi; ťahy tváre, v ktorých dosiaľ bola vidná akási mládenecká mäkkosť, stály sa teraz hroznými a silnými. A starému Tarasovi dobre padlo videť, že oba synovia jeho boli jedni z prvých. Ostap, zdalo sa, mal pri narodení vyznačenú vojenskú dráhu a ťažké určenie vŕšiť válečné diela. Neztratiac sa nikdy a nestávajúc sa malomyseľným pri žiadnom prípade, s chladnokrevnosťou, temer nevídanou u dvaadvadsaťročného človeka, v okamžení vedel vymerať celú nebezpečnosť a celý stav veci, hneď vedel naísť prostriedok, ako jej vyhnúť, no vyhnúť tak, aby jej potom istejšie odolal. Vyzkúsenou istotou začaly sa už teraz vyznačovať jeho pohyby a v nich nebolo možno nebadať známky budúceho vodcu. Tvrdosťou dýchalo jeho telo a ritierske jeho vlastnosti už dosiahly širokú silu lva. „Ó, to bude časom dobrý plukovník!“ hovoril starý Taras: „ej, ej, bude dobrý plukovník, taký, čo otca za pás vopchá.“

Andrej všetok pohrúžil sa do očarujúcej muziky gúľ a mečov. On neznal, čo znamená rozmýšľať, alebo vypočitovať, vymeriavať zavčasu svoje i cudzie sily. V bitke videl vzteklú nehu a opojenie: čosi opojného predstavovalo sa mu v tých okamženiach, keď rozpáli sa človeku hlava, v očach všetko kmitá a mení sa, letia hlavy, s hrmotom padajú na zem kone, a on nesie sa, ako spitý, v hvizde gúľ, v blisku šablí, a prináša všetkým údery a nepočuje obdržané. Neraz divil sa otec i Andrejovi, vidiac, že on, pohnutý kremä ohnivým záchvatom, oddával sa na to, na čo nikdy neodvážil by sa chladnokrevný a rozumný, a jedným divým útokom svojím vyvádzal také divy, nad ktorými nemohli nepočudovať sa starí v bojoch. Divil sa starý Taras a hovoril: „I to dobrý (keby ho čert nevzal) vojak! nie je Ostap, ale dobrý, dobrý tiež vojak!“

Vojsko rozhodlo sa ísť rovno proti mestu Dubnu, kde, ako počuť, bolo mnoho pokladov štátnych a bohatých obyvateľov. Urobili poldruha dňový pochod a Záporožci ukázali sa pred mestom. Obyvatelia ustanovili si brániť sa do posledných síl a krajnosti, a radšej chceli pomreť na námestiach a uliciach pred svojimi prahy, než pustiť nepriateľa do domov. Vysoký zemný val otáčal mesto; kde val bol nižší, tam vyčnievaly kamenná stena alebo dom, slúžiace pre batérie, alebo aspoň dubový plot. Posádka bola silná a cítila vážnosť svojej práce. Záporožci prudko napadli val, no boli privítaní silnou paľbou. Mešťania a obyvatelia mesta, ako vidno, tiež nechceli zaháľať a stáli hromadne na vale. V očach bolo jim možno čítať zúfalé sprotivenie; ženské tiež boly hotové účasť brať a na hlavy Záporožcov letely kamene, bočky vriacej vody a miešky piesku, ktorý slepil jim oči. Záporožci neľúbili mať prácu s pevnosťami; dobýjať osady nebolo jích povolaním. Košový velel ustúpiť a povedal: „Nič je, páni bratia, my ustúpime; no nech som pohan Tatar a nie kresťan, jestli vypustíme čo len jednoho z mesta! Nech oni, psi, všetci podochnú hladom!“ Vojsko, ustúpiac, obľahlo celé mesto a, aby malo čo robiť, chytilo sa do pustošenia kraja, vypaľujúc okolné dediny, obilné stohy a púšťajúc tabúny koní na polia, ešte nedotknuté srpom, kde kolimbaly sa bohaté klasy, plod neobyčajnej úrody, štedrú náhradu dávajúci v tom čase všetkým hospodárom. S úžasom videli z mesta, ako hynuly prostriedky jích živobytia. A medzitým Záporožci, vytiahnuc okolo celého mesta vo dva rady svoje vozy, rozpoložili sa tak, ako trebárs na siči, po kureňoch, kúrili si dymky, menili si vydobytú zbroj, hrali sa na čechardu, na pár nepár a dívali sa s vražedlnou chladnokrevnosťou na mesto. Nocou kládli vatru; kaševari varili v každom kureni kašu v ohromných medených kotloch: pri ohňoch, ktoré celú noc horely, stála bezsenná stráž. No Záporožci v krátkom čase mali dosť tejto nečinnosti a dlho trvajúcej triezvosti, nespojenej s nijakým dielom. Košový kázal zdvojiť i porciu vína, ako bývalo obyčajou vo vojsku, jestli nebolo ťažkej práce. Mladým a zvlášte synom Tarasa Buľbu nepáčil sa taký život. Na Andrejovi bolo vidno, že mu je dlhý čas. „Nerozumná hlava,“ hovoril mu Taras: „trp, kozák, ataman budeš! Nie to je ešte dobrý vojak, čo neztratil ducha pri vážnom diele, ale to je dobrý vojak, čo nenudí sa ani bez práce, všetko vytrpí a chci mu ty čo chceš, on predsa stojí na svojom.“ No nespájaj ohnivého junoša so starcom: nemajú jednu prírodu a druhými očima hľadia na túže vec.

A medzitým došiel Tarasov pluk, privedený Tovkačom; s ním boli ešte dvaja asauli, pisár a iné plukovné úrady; všetkých kozákov sišlo sa vyše štyr tisíc. Bolo medzi nimi nemálo i dobrovoľných, ktorí sami pohli sa, svojou vôľou, bez všetkého naloženia, akonáhle počuli, čo je vo veci. Asauli priniesli synom Tarasovým požehnanie od starenky-matere a každému po cyprišovom obraze z mežigorského kijevského kláštora. Zavesili si sväté obrazy oba bratia a nevoľno zadumali sa, rozpamätajúc sa na starú mať. Čo jim zvestuje a hovorí to požehnanie? Požehnanie k víťazstvu nad nepriateľom a potom veselý návrat do otčiny s korysťou a slávou k večným piesňam banduristov, či nie?… No budúcnosť nie je známa a stojí pred človekom ako jasenná mhla, dvíhajúca sa zo zeme: voslep lietajú v nej hore i dolu, švihajúc krýdlami, vtáci, nepoznajúc druh druha, holub — nevidiac jastraba, jastrab — nevidiac holuba, a nikto nezná, ak ďaleko lieta od svojej záhuby…

Ostap už zaujatý bol prácou a dávno odišiel ku kureňom; Andrej však, sám nevediac od čoho, cítil akúsi horúčosť na srdci. Už kozáci skončili svoju večeru, večer dávno sa minul, júlová krásna noc objala vozduch; no on neodchodil ku kureňom, nepoložil sa spať a mimovoľne díval sa na obraz, rozprestierajúci sa pred ním. Na nebi kmitaly sa jemným a ostrým bleskom svojím bezčíselné hviezdy. Pole ďaleko bolo zaujaté rozloženými po ňom vozami, s visiacimi mazniciami, naplnenými dehtom, s rozličným imaním a proviantom, nahraným u nepriateľa. Pri vozoch, pod vozmi a opodiaľ od vozov — všade bolo vidno povyvaľovaných na tráve Záporožcov. Všetci spali v malebných položeniach: kto podoprel sa hlavou na vrece, kto na čiapku, kto práve na bok svojho spoločníka. Šabľa, puška, samopaľ, krátko-čibučná dymka, meďou okovaná, železným vrtákom a ocieľkou, boly neodlučno pri každom kozákovi. Ťažké voly ležaly, podložiac pod seba nohy, vo veľkých belavých massách, i zdaly sa byť z diaľky šerými skalami, rozkydanými po stranách poľa. Zo všetkých strán už začalo sa dvíhať z trávy husté chrápanie spiaceho vojska, na ktoré ozývaly sa z poľa zvučným rehotom žrebce, s nechuťou hľadiace na svoje spútané nohy. A medzitým čosi veličestvenného a hrozného primiešalo sa ku krásote júlovej noci. Bola to žiara v diali dohorievajúcich dedín. Na jednom mieste plameň spokojne a veličestvenno stlal sa po nebi, na druhom, stretnúc čosi horúceho a zrazu strhnúc sa víchrom, hvižďal a letel hore pod samé hviezdy, a odorvané chomáče jeho hasly pod samými ďalekými nebesami; tam obhorený čierny kláštor, ako prísny karteziánsky mních, stál hrozne, ukazujúc pri každom odblesku mračné svoje veličie; tam horel kláštorný sad; zdalo sa, že počuť, ako stromy syčaly, obvíjajúc sa dymom, a keď vyskakoval oheň, zrazu ožiaril fosforovým ľalijovo-plamenným svetlom ovocie slív, alebo obracal v červené zlato kde-tu žlknúce sa hrušky, tam zase v prostriedku černelo sa na stene staviska, alebo na konáre stromu, telo biedneho žida alebo mnícha, zahynuvšieho spolu s budovou v ohni. Nad ohňom krúžili v diaľke vtáci a zdali sa byť hromadou temných drobných krížikov v ohnivom poli. Obľahnuté mesto, zdalo sa, že usnulo; strechy, ploty a steny jeho boly ožiarené odbleskom vzdialených ohňov. Andrej obišiel kozácke rady. Vatry, pri ktorých sedely stráže, maly v každom okamžení zhasnúť, i samé stráže spaly, keď boly si zajedly salamaty^[15] a halušiek s opravdovým kozáckym appetítom. Zadivil sa nad takou bezpečnosťou, pomysliac si: „Dobre, že niet blízko žiadneho silného nepriateľa a koho sa báť.“ Konečne i sám odišiel k jednomu z vozov, vliezol naň a ľahnul si na chrbát, podložiac si pod hlavu složené nazad ruky; no nemohol žasnúť a dlho hľadel na nebo: bolo celé otvorené pred ním; čisto a priezračno bolo v povetrí; hustota hviezd, tvoriaca mliečnu cestu a pásom prechodivšia po nebi, bola celá zaliata svetlom. Chvíľami Andrej akoby sa pozabúdal a akási ľahká mhla driemoty zaclonila na okamženie pred ním nebo, a potom ono opäť očíšťalo sa a znovu bolo vidno.

V tom, zdalo sa mu, mihnul sa pred ním akýsi zvláštny obraz ľudskej tváre. Mysliac si, že bolo to len kúzlo sna, ktoré ihneď ztratí sa, otvoril oči a videl, že k nemu úzko prichýlila sa akási vyziabla osoba a hľadela mu rovno do očú. Dlhé a čierne, ako uhol, vlasy, nesviazané, roztrepané liezly zpod temného, zahodeného na hlavu, pokrývadla; a zvláštny blesk pohľadu, mrtvá smuhlosť tváre, vyznačujúcej sa ostrými črtami, dovoľovaly mysleť si, že to bol prízrak. Mimovoľne chytil sa rukou píšťale a vyslovil temer trasúcim sa hlasom: „kto si? ak si nečistý duch, ztrať sa mi z očú; ak živý človek, v zlý čas robíš žart — naraz ťa zabijem.“

Miesto odpovede mátoha priložila prst k ústam a zdalo sa, prosila ho, aby mlčal. Andrej opustil ruku a začal sa jej lepšie prizerať. Po dlhých vlasoch, krku a poloobnaženej smuhlej hrudi poznal ženštinu. No nebola to zdejšia rodáčka: celá tvár bola jej smuhlá, upadlá neduhom; široké čeľuste vystupovaly silno nad vpadlými lícami; úzke oči dvíhaly sa oblúkovite na hor. Čím ďalej prizeral sa jej ťahom, tým viac nachodil v nich čosi známeho. Konečne nemohol sa sdržať a ozval sa: „Vrav, kto si? Zdá sa mi, že som ťa alebo znal, alebo videl dakde.“

— Pred dvoma rokami, v Kijeve!

— Pred dvoma rokami, v Kijeve! opakoval Andrej, usilujúc sa prebrať všetko, čo zachovalo sa mu v pamäti z bývalého bursáckeho života. Podíval sa ešte raz na ňu pozorne a zrazu zkríknul nahlas: „Ty si Tatarka! slúžka paničky, vojvodovej dcéry…“

— Pst! tíšila Tatarka, složiac prosebne ruky, trasúc sa na celom tele a obrátiac hlavu nazad, aby sa presvedčila, či sa nezobudil dakto od takého silného vykríknutia Andrejovho.

— Povedz, povedz, na čo, ako si tu? hovoril Andrej, temer zadychčaný, šepotom, pretrhovaným každú minútu od vnútorného vlnenia. — Kde panička, je ešte živá?

— Je v meste.

— V meste? riekol a len že nezkríknul zase, i cítil, že všetka krev razom vtisla sa mu k srdcu: prečo že je v meste?

— Preto, že i starý pán je v meste: už poldruha roka, čo sídli ako vojvoda v Dubne.

— Čože, ona za mužom? Nuž hovor, aká si čudná, čo ona teraz?…

— Ona druhý deň ničoho nejedla.

— Ako?

— Žiaden z mestských obyvateľov nemá už dávno kúska chleba, všetci dávno len zem jedia.

Andrej zkamenel.

— Panička videla ťa z mestského valu medzi Záporožcami. Povedala mi: „Stúpaj, povedz ritierovi: jestli pamätá sa na mňa, aby prišiel ku mne, a jestli sa nepamätá, aby ti dal kúsok chleba pre starenku, moju matku, lebo ja nechcem videť, ako zomre pri mne mať. Nech radšej ja prvej a ona po mne! Pros a chyť ho za kolená a nohy: on tiež má starú mať, — aby v jej mene dal chleba!“

Mnoho rozličných citov zobudilo a zplamenilo sa v mladej hrudi kozákovej.

— Nuž a ako si tu? ako si prišla?

— Podzemnou chodbou.

— Jest teda podzemnej chodby?

— Jest.

— Kde?

— Ty nezradíš, ritier?

— Prisahám na svätý kríž!

— Spustiac sa príkrym skalným brehom a prejdúc potok, tam, kde je rákosie.

— A vychodí do samého mesta?

— Rovno k mestskému kláštoru.

— Pôjdem, pôjdem hneď!

— No pre Krista a Svätú Mať, kúsok chleba!

— Dobre, bude. Stoj tu pri voze, alebo, lepšie, ľahni si: nikto ťa nevidí, všetci spia, ja hneď sa vrátim.

A on odišiel k vozom, kde opatrovaly sa zásoby, prináležajúce jích kureňu. Srdce mu prudko bilo. Všetko pominulé, všetko, čo bolo zahlušeno terajšími kozáckymi dielami, surovým vojenským životom, všetko zblčalo razom na povrchu, potopiac prítomnosť. Opäť vynorila sa pred ním, akoby z temnej morskej hlbiny, hrdá ženština; znovu povzniesla v jeho pamäti prekrásne ruky, oči, usmevavé ústa, husté, temno-gaštanové vlasy, kučeravo rozopäté po hrudi, a všetky pružné, v harmonickom spojení stvorené údy dievčenského tela. Nie, ony nevyhasly, nevymizly z jeho hrudi, ony len ustúpily, aby daly na čas miesto druhým mocným citom; no často, často znepokojovaly hlboký sen mladého kozáka, a často, prebudiac sa, ležal on bez sna na posteli, nevediac vynaísť toho príčinu.

On šiel a bitie srdca stávalo sa silnejším, pri myšlienke, že vidí ju opäť, a triasly sa mu mladé kolená. Príduc k vozom, úplne zabudnul, na čo prišiel: podvihnul ruku k čelu a dlho si ho trel, usilujúc sa zpamätať, čo má urobiť. Konečne zachvel sa a celý bol zdesený: zrazu prišlo mu na um, že ona umiera hladom. Hodil sa k vozu, uchytil dakoľko veľkých čiernych chlebov pod pazuchu; no v tom pomyslel si: „Či nebude tento pokrm, súci len mocnému, tvrdému Záporožcovi, hrubý a neprimeraný takému nežnému stvoreniu?“ Tu zpamätal sa, že včera košový vyhrešil kaševarov za to, že naraz zvarili všetku pohánčenú múku na salamatu, keď bola by stačila na dobré tri razy. V plnom presvedčení, že najde nadostač salamaty v kotloch, vytiahnul otcovský pochodný kotlík a s ním odpravil sa ku kaševarovi jích kureňa, spiacemu pri dvúch desaťvedrových kotloch, pod ktorými ešte tlela pahraba. Nahliadnuc do nich, zadivil sa, vidiac, že sú oba prázdne. Bolo treba nie ľudských síl, všetko to zjesť, tým viac, že v jích kureni bolo menej ľudí, než v druhých. Pozrel kotle druhých kureňov — nikde ničoho. Mimovoľne prišlo mu na um porekadlo: „Záporožci sú ako deti: ak málo — zjedia, ak mnoho — tiež nič neostane.“ Čo robiť? Bol predsa dakde, zdá sa, na voze otcovského pluku, miešok s bielym chlebom, ktorý našli pri olúpení kláštorskej pekárne. Rovno šiel k otcovskému vozu, no na voze ho nebolo: Ostap vzal si ho pod hlavu a roztiahnutý na zemi, chrápal do celého poľa. Andrej chytil miešok jednou rukou a potrhnul ho tak, že hlava Ostapova padla na zem, on sám však skočil v rozospaní a sediac s neotvorenýma očima, zakričal, ako len mohol: „Držte ho, držte čertovho Ľacha! chytajte koňa, koňa chytajte!“ — „Mlč, ja ťa zabijem!“ zakričal v strachu Andrej, rozoženúc sa proti nemu mieškom. No Ostap i bez toho už viac nehovoril, zmiernil sa a spustil taký chrapot, že od dýchania triasla sa tráva, na ktorej ležal. Andrej bojazlive ohliadnul sa na všetky strany, aby sa presvedčil, či nezobudilo dakoho z kozákov baláchanie rozospaného Ostapa. Jedna hlava skutočne zodvihla sa v blízkom kureni, ale hneď spustila sa zase na zem. Prečkajúc dakoľko minút, pohnul sa so svojou nošou. Tatarka ležala, sotva dýchajúc: „Vstávaj, ideme! všetci spia, neboj sa! Ponesieš aspoň jeden z týchto chlebov, akby mne nebolo možno pobrať všetky?“ To povediac, položil si na chrbát miešky, vytiahnul, idúc mimo jednoho voza, ešte jeden miešok s prosom, vzal do rúk i chleby, ktoré chcel oddať Tatarke, a trochu nahnutý pod ťarchou, šiel odvážno medzi radmi spiacich Záporožcov.

— Andrej! ohlásil sa starý Buľba, keď prechodil popri ňom. Stŕpnul, zastál, celý sa triasol, ticho vyslovil: — A čo?

— S tebou je žena! Ej, oderiem ťa, ak vstanem, na všetky strany! Ženy ťa neprivedú k dobrému. To povediac, oprel sa hlavou na lokeť a začal napnute prizerať sa Tatarke, zakutanej v prikrývadlo.

Andrej stál ni živý, ni mrtvý, nemajúc smelosti pozreť do tváre otcovi. No potom, keď zodvihnul oči a pozrel na neho, videl, že starý Buľba už spal, s hlavou v dlani.

Prežehnal sa. Razom zmiznul mu zo srdca strach, ešte rýchlejšie, ako bol ho popadnul. Keď obrátil sa, aby pozrel Tatarku, ona stála pred ním, podobná temnej granitnej soche, celá zahalená v pokrývadlo, a odblesk vzdialenej žiare, roznietený osvetlil jej len oči, zamútené ako u mŕtveho. Potrhnul ju za rukáv a oba pohli sa, bezprestajne obzerajúc sa nazad, a konečne spustili sa svahom v nízku hlbinu, — temer sráz, nazývanú na daktorých miestach žľabinami, — dnom ktorej lenivo ťahal sa potok, zarostlý trávou a posiaty hromádkami zeme. Spustiac sa do tej hlbiny, skryli sa úplne pred celým poľom, zaujatým táborom Záporožcov. Aspoň, keď Andrej obzrel sa, nuž videl, že v pozadí, vozvýš človeka, stála príkra stena svahu: na vrchu jeho kolimbalo sa dakoľko stebiel poľných bylín, a nad nimi vznášal sa na nebi mesiac v podobe kosom obráteného srpu z jasného červeného zlata. Vetrík, ktorý pustil sa zo stepi, dával znať, že už málo času ostalo do svitu. No nikde nebolo počuť vzdialený kohútí spev: ani v meste, ani vo vypálených dedinách nebolo už dávno ani jediného kohúta. Po neveľkom brevne prešli cez potok, za ktorým vypínal sa protivný breh, ktorý zdal sa jim vyšším od predošlého a bol akoby zrúcanisko. Zdalo sa, na tomto mieste bol najpevnejší a sám v sebe najspoľahlivejší punkt mestskej pevnosti; aspoň zemný val bol tu nižší a nevyžadoval posádky. No za to trochu ďalej dvíhala sa tlstá kláštorná stena. Nad pretrhlinami brehu rástol burian, v neveľkej hlbine, medzi ním a potokom bolo vysoké rákosie, temer vozvýš človeka. Na vrchu pretrhliny vidno ostatky plotu, ktorým ohradená bola dakedy záhrada, pred ním široké listy lopuchu, zpoza ktorého trčala lebeda, divý bodliak a slnečník, vynášajúci svoju hlavu nad všetky. Tu Tatarka zhodila si črievice a išla bosá, opatrne podoberúc si šaty, lebo miesto bolo vlhké a naplnené vodou. Prejdúc rákosím, zastáli pred zavaleným chrastím a fašinníkom. Odhrnúc chrastie, našli otvor podzemnej klenby, otvor málo väčší, ako ústa pece. Tatarka, nakloniac hlavu, vošla prvá; za ňou Andrej, nahnutý nakoľko len možno, aby mohol preísť so svojimi mieškami, a skoro našli sa oba v úplnej tme.