ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej ledva hýbal sa v temnom a úzkom zemnom korridore, nasledujúc Tatarku a nesúc na sebe miešky chleba. „Skoro dostaneme svetla,“ vravela sprievodnica; „blížime sa ku miestu, kde postavila som svietnik.“ A skutočne, temné zemné steny začaly sa nemnoho osvetľovať. Prišli k neveľkému námestiu, kde, zdalo sa, bola kaplnka; aspoň ku stene bol pristavený úzunký stolík, vo spôsobe oltárneho prestolu, a nad ním stál temer celkom vyhladený, vybľadlý obraz katolíckej Madonny. Neveľká strieborná lampadka, pred ním visiaca, slabo osvecovala ho. Tatarka zohla sa a zdvihla zo zeme zanechaný medený svietnik, na tenkej, vysokej nôžke, s visiacim okolo nej na retiazke štipcom, ihlicou k poprávaniu a zhasínaniu ohňa. Vezmúc, zažala ho na lampe. Svetla pribudlo a oni, idúc spolu, hneď boli silno osvetlení ohňom, hneď zakrytí temnou ako uhol tieňou a upomínali na obrazy Gerarda delle notti. Svieže, kypiace zdravím a mladosťou krásne líce ritiera predstavovalo veľkú protivu s vpadlým a bľadým lícom jeho spoločnice. Prechod stal sa dačo širším, tak že Andrejovi možno bolo zpriamiť sa. So zaľúbením obzeral tie zemné steny. Ako v jaskyňach kijevských, bolo tu vidno priehlbiny v stenách a dakde nachodily sa hroby; áno miestami našli i ľudské kosti, zmäknuté od vlhkosti a rozsypané na múku. Vidno, tu tiež boli svätí ľudia a ukrývali sa tiež pred búrami, bôľom a svodom sveta. Vlhkosť miestami bola príliš veľká; pod nohama mali dakedy celkom vodu. Andrej prinútený bol často postávať, aby dal oddýchnuť svojej spoločnici, ktorej unavenie neprestajne sa obnovovalo. Neveľký kúsok chleba, ktorý zhltla, zapríčinil jej len bôľ v žalúdku, odvyklom od pokrmu, i zaostávala často bez pohnutia na viacej minút na jednom mieste.

Konečne pred nimi ukázala sa malinká železná bránka. „No, sláva Bohu, prišli sme,“ hovorila slabým hlasom Tatarka, podvihla ruku, že zaklope, ale nemala sily. Andrej uderil miesto nej silno na dvere; zadunelo, dôkazom toho, že za dvermi bol väčší priestor. Dunenie zmenilo sa, potkajúc, ako bolo badať, vysoké klenutie. O dakoľko minút zarachotily kľúče a ktosi, zdalo sa, kráčal po schodoch. Konečne dvere sa otvorily; jich vpustil mních, stojaci na úzunkom schodíku s kľúčom a sviecou v rukách. Andrej mimovoľne zastal, vidiac katolíckeho mnícha, vzbudzujúceho také nenávistné opovrženie v kozákoch, že zachodili s nimi neľudskejšie, než so židmi. Mních tiež ustúpil sa trochu, zazrúc záporožského kozáka; no slovo, šeptom prerieknuté Tatarkou, jeho uspokojilo. Posvietil jim, zaprel za nimi dvere, vyviedol jich po schodoch hore a oni našli sa pred vysokou klenbou kláštorného kostola. Pri jednom z oltárov, opatreného vysokými svietnikmi a sviecami, kľačal kňaz a ticho sa modlil. Okolo neho z oboch strán kľačali dvaja mladí choralisti v ľalijových plášťoch s bielymi krajkovými košeľami a v rukách s kadidlami. Modlil sa za soslanie divu: za spasenie mesta, za posilenie padajúceho ducha, za soslanie trpelivosti, za oddialenie pokušiteľa, vnukajúceho reptanie a malodušný, bázlivý plač na zemské nešťastie. Dakoľko ženských, podobných zázraku, kľačalo, opierajúc sa oslábnutými hlavami na chrbty pred nimi postavených stoličiek a lavíc; dakoľko mužov, opretých o stĺpy, na ktorých spočívala bočná klenba, tiež smutne kľačalo. Okno s barvistými sklami nad oltárom ožiarilo sa ružovým rumencom rána a padaly od neho na podlahu modré, žlté a iných bariev krúžky svetla, osvecujúce náhle temný kostol. Celý oltár zjavil sa razom v žiare; dym kadidla stával sa v povetrí dúhovite osvetleným oblakom. Andrej nie bez úžasu hľadel zo svojho temného uhla na div, aký svetlo vyvádzalo. V tom slávnostný hlas organa naplnil razom celý chrám; stával sa silnejším a silnejším, rozrastal sa, prešiel v ťažké rachoty hromu a potom zrazu, obrátiac sa v nebeskú muziku, niesol sa vysoko pod klenbou svojími opojnými zvuky, napomínajúcimi na jemné dievčenské hlasy, potom opäť obrátil sa v silný rev a hrmenie a zatíchnul. A dlho ešte hromové rachoty niesly a triasly sa pod klenbou, i divil sa Andrej s polootvoreným rtom veličestvennej muzike.

V tom cítil, že dakto potrhnul ho za polu kaftana. „Čas je!“ riekla Tatarka. Prešli chrámom, nezpozorovaní nikým, a vyšli potom na námestie. Zora už dávno rumenila sa na nebi: všetko zvestovalo východ slnca. Námestie, majúce štvorcovú podobu, bolo úplne pusté; v prostriedku stály ešte drevené stolce, ukazujúce, že tu bol ešte, snáď len pred týždňom, rýnok potravných článkov. Ulica, ktoré vtedy nedláždili, bola takrečeno uschnutá hruda blata. Námestie obstupovaly do kola neveľké kamenné i hlinené domy na jedno poschodie, v stenách s drevenými koly a stĺpami až po samý vrch, pospájanými priekom drevenými trámy, ako vôbec staväli domy vtedajší obyvatelia, čo možno videť dosiaľ ešte v daktorých mestách Litvy a Poľska. Všetky boly pokryté nepomerne vysokými strechami, s množstvom strážnych okien a ventilátorov. Na jednej strane, temer blízko chrámu, stála od ostatných vyššia a celkom inakšia budova, pravdepodobne mestský magistrát alebo nejaká vládna miestnosť. Bola na dvoje poschodie a nad ňou na vrchu pripravený bol vo dva oblúky belveder, kde stály hodiny; veľký číselník vpravený bol do strechy.

Námestie bolo mrtvé; no Andrejovi zdalo sa akési slabé stenanie. Obzerajúc sa, zpozoroval na druhej strane gruppu ľudí, ležiacich temer nepohnute na zemi. Oprel ta zrak vnímavejšie, aby sa presvedčil, či sú pospatí, či mrtví, a v tom potknul sa na dačo, ležiace u nohú. Bolo to mrtvé telo ženskej, podľa zdania židovky. Bola ešte mladá, trebárs vo vyziablych ťahoch nedalo sa to videť. Na hlave mala červenú hodbabnú šatku; perly, alebo perly sklenné vo dva rady okrášľovaly jej náušnice; dve-tri dlhé kadere visely jej na vyschlý krk s napnutými žilami. Pri nej ležal chlapec, kŕčovite trhajúc ju za prázdnu hruď a skrúcajúc ju prsty od veľkej zlosti, že nenájde v nej mlieka. Už neplakal a nekričal, a len po dýchaní jeho dalo sa mysleť, že ešte neumrel alebo ze až teraz má vypustiť posledný dych. Obrátili sa do ulice, kde stretnul jich zúrivec, ktorý, vidiac u Andreja drahocennú nošu, vrhnul sa na neho, ako tiger, zaťal do neho pazúry, kričiac: „chleba!“ No nemal toľko sily, ako besu; Andrej odsotil ho: ten zletel na zem. Pohnutý útrpnosťou, hodil mu jeden chlieb, na ktorý ten vrhnul sa, ako besný pes, pohrýzol, pokúsal ho a hneď, na ulici, v strašných kŕčoch vypustil ducha, tak bol odvyknul užívať pokrm. Temer za každým krokom napádali jich strašné obete hladu. Akoby nemohli vydržať muky v domoch, mnohí nárokom utekali na ulicu: či nezjaví sa v povetrí niečo, čoby sily dodávalo. V bráne jednoho domu sedela starenka, i nedá sa povedať, zaspala, umrela a či pozabudla sa; aspoň už nepočula a nevidela nič, a opustiac hlavu na hruď, sedela bez pohnutia na jednom mieste. Zo strechy druhého domu viselo na povraze vytiahnuté a vyschlé telo. Biedny človek, nemohol zniesť hladové múky a chcel radšej samovraždou priskoriť svoj koniec.

Keď videl také porážajúce dôkazy hladu, Andrej nestrpel sa zpýtať Tatarky: „Nuž ale predsa ničoho nenašli, čím by si predĺžili život? Keď človeku nastáva posledná krajnosť, nuž robiť dačo, on povinný je chovať sa tým, čím dotiaľ pohŕdal: môže sa živiť zverou, ktorá zakázaná je zákonom, všetko môže sa vtedy užiť.“

— Všetko pojedli, odpovedala Tatarka: — všetok statok: ani koňa, ani psa, áno ani myši nenájdeš v celom meste. U nás v meste nikdy nedržaly sa žiadne zásoby: všetko privážalo sa z dedín.

— Nuž a čo, umierajúc takou ľútou smrťou ešte vždy myslíte obrániť mesto?

— Možno, vojvoda i poddal by sa, no včera ráno plukovník, ktorý je v Bužanoch, pustil do mesta jastraba s listom, aby neoddávali mesto: že on ide na vysvobodenie s plukom, čaká len druhého plukovníka, aby spolu mohli prísť. A teraz čakajú jich každé okamženie… No prišli sme k domu.

Andrej už z ďaleká videl dom, odchodný od druhých a, ako bolo videť, staväný dákym architektom italianskym: bol složeny z červených tenkých tehiel na dvoje poschodí. Okná prvého poschodia boly zakľúčené v karnýsy granitné, vysoko vyčnievajúce; druhé poschodie záležalo z neveľkých oblúkov, ktoré tvorily galeriu; medzi nimi bolo videť mreže s erbami; na uhloch domu tiež boly erby. Vonkajšie široké schody z barvistých tehiel vychodily na samé námestie. Pri schodoch sedeli dvaja strážnici, ktorí malebne a symetricky držali sa jednou rukou halapartne, druhou podopierali svoje naklonené hlavy a tak podobnejší boli sochám, než živým tvorom. Nespali, nedriemali, no boli neciteľní ku všetkému; nedbali ani na to, kto ide na schody. Na vrchu schodov našli bohate pristrojeného, od päty do hlavy ozbrojeného vojaka, držiaceho v ruke modlitebnú knižku. Vzniesol na nich zamútené oči, no Tatarka povedala mu slovo a on spustil jich zase na otvorené strany svojej modlitebnej knižky. Vstúpili do prvej izby, dosť priestrannej, prijímacej, alebo, jednoducho povedano, prednej; bola celá naplnená sediacimi u stien v rôznych položeniach vojakmi, sluhami, psiarmi, čašníkmi a inou čelaďou, nevyhnutnou k ukázaniu vznešenosti poľského veľmoža. Bolo cítit smrad vyhasnutej sviece; dve druhé ešte horely v dvúch ohromných, temer vozvýš človeka, svietnikoch, stojacich v prostriedku, trebárs už dávno hľadelo ráno do zamreženého širokého okna. Andrej už chcel ísť rovno do širokých dubových dverí, ozdobených erbom a množstvom rôznych okrás; no Tatarka potrhla ho za rukáv a ukázala malinké dvere v bočnej stene. Tými vnišli na korridor a potom do izby, ktorú začal vnímavo prezerať. Svetlo, vnikajúce štrbinami okenice, dotklo sa malinových záclon, pozláteného karnýsu a malby na stene. Tu Tatarka kázala zastať Andrejovi, otvorila dvere do druhej izby, z ktorej blislo svetlo ohňa. On počul šepot a tichý hlas, ktorý zatriasol ním. Videl roztvorenými dvermi, ako kmitla sa bystro strojná ženská postava s dlhým rozkošným vrkočom, padajúcim na podvihnutú ruku. Tatarka vrátila sa a povedala, aby vnišiel.

Nevedel, ako vnišiel a ako zatvorily sa za ním dvere. V izbe horely dve sviece, lampa bola zapálená pred obrazom; pod ním stál vysoký stolík, podľa obyčaje katolíckej, so schodíkmi k nahnutiu kolien v čas modlitby. No jeho oči inšie hľadaly. Obrátil sa na druhú stranu a videl ženskú, akoby zastydnutú a zkamenelú v dákom bystrom pohybe. Zdalo sa, akoby všetka bola chcela hodiť sa k nemu a razom zastála. On tiež ostal zadivený pred ňou. Nie takú predstavoval si ju videť: nebola to ona, nie tá, ktorú predtým znal; ničoho nemala podobného tej, no dvojnásobne krajšia a čarovnejšia bola ona teraz, než predtým: vtedy bolo na nej čosi nedokončeného, teraz bol to výtvor, ktorého umelec naposledy dotknul sa štetcom. Tamtá bola zvodná, rozpustila devuška, táto krásavica, ženština v celej rozvitej kráse svojej. Plné city vyrážaly sa v jej zodvihnutých očach, nie zlomky, nie ponášky na city, ale celé city. Ešte slzy nestačily v nich uschnúť i obliekly jich blištiacou sa vlahou, prenikajúcou do duše; prse, hrdlo a plecia boly zakľúčené v tých prekrásnych hraniciach, ktoré vyznačené sú plno vyvinutej kráse; vlasy, ktoré predtým v ľahkých kaderach spúšťaly sa jej na líce, teraz obrátily sa v hustý, rozkošný vrkoč, čiastka ktorého bola podobraná, druhá čiastka vrhala sa na celú dĺžku ruky a jemnými, dlhými vláknami padala na hruď. Akoby všetky, do jednoho boly sa zmenily jej ťahy. Márne namáhal sa on vynaísť v nich čo len jeden z tých, ktoré zachované boly v jeho pamäti, — ani jeden. Trebárs bola veľmi bľadá, neztratila sa jej čarovná krása, ba práve akoby jej tá bľadosť dodávala čosi rozpaľujúceho, neodolateľného. I pocítil Andrej vo svojej duši zbožnú bázeň a stál nepohnute pred ňou. Ona, zdalo sa, bola tiež zarazená zjavom kozáka, predstúpivšieho v celej kráse a sile mladého muža, ktorý v samej nepodvižnosti svojich údov už osvedčoval rozviazanú voľnosť pohybov; jasnou tvrdosťou blískal sa jeho hlas, v smelom oblúku boly ohnuté baršonové obrvy, ohorená tvár svietila sa celou jasnotou pannenského ohňa a sťa hodbáb liskly sa mladé čierne fúzy.

— Nie, ja nie som v stave odmeniť sa ti, veľkodušný ritieru, ozvala sa ona a triasol sa strieborný zvuk jej hlasu. — Len sám Bôh môže sa ti odmeniť, nie ja, slabá ženská… sklopila oči; krásnymi, sňažnými polokrúžkami podvihly sa na nich víčka, ochraňované dlhými, ako strely, riasami; naklonilo sa jej čarovné líce a tenký rumenec zatienil ho od spodku. Andrej nevedel, čo na to povedať; bol by chcel vyrozprávať všetko, čokoľvek mal na duši, vyrozprávať ho tak vrelo, ako bolo mu na duši, — a nevedel. Pocítil čosi hatiaceho mu ústa; hlas viaznul mu pri slove; cítil, že jemu, vychovanému na burse a vo vojenskom živote kočovnom, nejde odpovedať na také reči, i zanevrel na svoju kozácku prírodu.

V tom vnišla do izby Tatarka. Už nakrájala doneseného chleba, priniesla ho na zlatej mise a postavila pred svoju pannu. Krásavica pozrela na ňu, na chlieb a zodvihla oči na Andreja, — a mnoho bolo v tých očach. Tento pohnutý pohľad, tlumočiaci slabosť a bezsilie vyraziť zaujavšie ju city, bol dostupnejším Andrejovi, než všetky reči. Hneď odľahlo mu na duši; akoby sa mu bolo všetko rozväzovalo. Duševné dviženia a city, ktoré dosiaľ akoby mu bol dakto sdržoval ťažkou uzdou, teraz cítily sa osvobodenými a už chcely sa vyliať v neskrotiteľné potoky slov. Krásavica razom, obrátiac sa k Tatarke, nepokojne sa pýta: — A mať? dala si jej?

— Spí.

— A otcovi?

— Dala; povedal, že príde sám ďakovať ritierovi.

Vzala chlieb a niesla ho k ústam. S nevysloviteľným pôžitkom hľadel Andrej, ako ho lámala svojimi skvúcimi prsty a jedla; zrazu spomnel si na zbesneného od hladu, ktorý vypustil ducha pred jeho očima, prehltnúc kúsok chleba. Zbľadnul, chytil ju za ruku a zvolal: „Dosť, nejedz viacej! ty tak dlho nejedla si, chlieb stane sa ti teraz jedom!“ A ona spustila ruku, položila chlieb na misu a, ako pokorné dieťa, dívala sa mu do očú. Keby to vyjadrilo slovo… no nie je v stave vyraziť ani dláto, ani štetec, ani mocné slovo, čo zračí sa dakedy v pohľade devy, ani ten pohnutý cit, ktorý zaujme dívajúceho sa na taký pohľad devy.

— Carica, zkríknul Andrej, plný i srdečných, i duševných, i všelijakých prebytkov: — čo potrebuješ, čo chceš? rozkáž mi! daj mi službu najnemožnejšiu, akej len jesto na svete — ja pôjdem splniť ju! Nalož mi urobiť to, čo nie je v stave urobiť žiaden človek, — ja ho vyplním, zahyniem. Zahyniem, zahyniem! zmámim sa pre teba, prisahám na svätý kríž, mne tak sladko… no nie, nemožno to povedať! Mám tri dvory, polovica otcových tabúnov je moja, všetko, čo doniesla otcovi mať, je moje, tiež čo ona pred ním skrýva — všetko je moje! Nikto nemá teraz z kozákov takú zbraň, ako ja: za jedinú rukoväť mojej šable dajú mi najlepší tabún a tritisíc oviec. A toho všetkého zriekam sa, zahodím, odvrhnem, spálim, utopím ho, ak len ty povieš slovo, alebo ak len pohneš svojou jemnou, čiernou obrvou! no viem, že snáď hovorím hlúpe reči a nie v príhodnom čase, a všetko toto nepatrí sem; že nie mne, ktorý žil som v burse a na Záporoží, náleží hovoriť tak, ako v obyčaji hovoriť je tam, kde bývajú králi, kniežatá a všetko, čo lepšieho v slávnom ritierstve. Vidím, ty si inšie stvorenie božie, než všetci my, a ďaleko stoja od teba druhé bojárske ženy a dcéry.

So zrastajúcim podivením, celá premenená v sluch, neztratiac ani jediného slova, počúvala deva úprimnú, srdečnú reč, v ktorej, ako v zrkadle, odrážala sa mladá, plná síl duša, a každé prosté slovo tej reči, prednesené hlasom, letiacim rovno zo dna srdca, oblečené bolo v silu. I nahla sa napred jej prekrásna tvár, zahodila ďaleko nazad domŕzajúce vlasy, otvorila ústa a dlho hľadela s otvorenými ústami; potom chcela dačo povedať a razom zastála, spomnela si, že za inším určením nesie sa ritier, že otec, bratia i celá otčina jeho stoja v úzadí ako prísni mstitelia, že mesto obľahli strašní Záporožci, že ľútej smrti venovaní sú všetci oni so svojím mestom… a oči hneď naplnily sa jej slzami; chytila šatku hodbábom vyšívanú, zahodila si ju na tvár a v okamihu bola celá vlhká; a dlho sedela, odvrátiac svoju krásnu hlavu, tisnúc bielosňažnými zubami svoju spodnú peru, akoby zrazu bola pocítila uhryznutie jedovatého hada, a nesnímajúc z tváre šatku, aby on nevidel jej lomcujúci bôľ.

— Povedz mi len slovo! hovoril Andrej a vzal ju za atlasnú ruku. Mlunný blesk prebehnul mu po žilách od tohto dotknutia, a stisnul ruku, ležiacu meravo v ruke jeho.

No ona mlčala a nedávala si preč šatku z tváre a ostala nepohnutou.

— Prečo si tak smutná? povedz mi, prečo si tak smutná?

Zahodila šatku, odhrnula padajúce na oči dlhé vlasy svoje a celá rozliala sa v žalostných rečiach, vyslovujúc jich tichým hlasom, podobno tomu, keď vietor, povstalý v prekrásny večer, prebehne razom húšťou prívodného rákosia, zašelestia, zazvučia a nesú sa žalostno-jemné zvuky a zachytáva jich s nevedomým bôľom opozdený pútnik, nečujúc ani zhasínajúceho večera, ani veselých piesní ľudu, vracajúceho sa z poľnej práce, ani vzdialeného klepotu kdesi uháňajúceho voza.

— Nie som ja hodna večného poľutovania! nie je nešťastná mať, ktorá porodila ma na svet! nie trpký osud dostal sa mne! nie si ty ľúty kat, môj divoký osud? Všetkých si mi priviedol k nohám: najlepších zo všetkých šľachticov, najbohatších pánov, grófov i cudzozemských barónov a všetko, celý kvet nášho ritierstva. Všetci mohli ma ľúbiť a za veliké blaho bol by si pokladal každý z nich lásku moju. Bolo mi treba len rukou hnúť a najmilší, najkrajší, najkrajší tvárou i rodom, bol by sa stal mojím manželom. A ty k žiadnemu z nich nepripútal si mi srdce, divoký osud môj; ja pričarovala svoje srdce mimo najlepších hrdinov zeme našej k cudziemu, k nepriateľovi nášmu. Za čože ty, Prečistá Božia Mať, za aké hriechy, za aké ťažké prestúpenia tak neuprositeľne a nemilosrdne prenasleduješ ma? V hojnosti a rozkošnom prebytku všetkého tiekly dni moje; najlepšie, najdrahšie jedlá a sladké vína boly mi pokrmom. A načo všetko to bolo? k čomu ono všetko bolo? či k tomu, abych konečne umrela ľútou smrťou, akou neumiera posledný žobrák v kráľovstve? A nie dosť na tom, že odsúdená som k takému strašnému podielu, nie dosť, že pred skončením svojím musím videť, ako umierajú v neznesiteľných mukách otec i mať, pre zachovanie ktorých dvadsať ráz bola bych hotová dať svoj život, na všetkom tom nie je dosť: treba, abych pred skončením svojím videla a počula slová a lásku, akej som ešte nevidela. Treba, aby on rečiami svojími roztrhal na čiastky moje srdce, aby bôľny môj podiel bol ešte bôľnejším, aby som ešte väčmi ľutovala svoj mladý život, aby sa mi strašnejšou zdala smrť moja a abych ešte viacej, umierajúc, prekliala ja teba, ukrutný osud môj, i teba, odpusť moje previnenie, Svätá Božia Mať!

A keď zatíchla, beznádejnosť vyrážala sa jej na tvári; nesmiernym žiaľom hovorila každá jej črta, a všetko, od čela a očú smutne sklopených, po slzy, zastydlé a uschnuté na lícach ticho hovoriacich, všetko akoby bolo hovorilo: „Niet šťastia na tej tvári!“

— Neslýchané na svete, nemožno, hovoril Andrej, žeby najkrajšia a najlepšia zo žien poniesla taký bôľny podiel, keď ona narodená je, aby pred ňou, ako pred svätyňou, sklonilo sa všetko, čo je dobrého na svete. Nie, ty neumreš, tebe nie umreť, zaklínam svoje narodenie i všetko, čo mi je milým na svete, — ty neumreš! Jestli že je tomu tak, a ničím - ni silou, ni modlitbou, ni zmužilosťou nebude možno odstrániť hrozný osud, to my umreme spolu, a prvý umrem ja, umrem pred tebou, u tvojich prekrásnych kolien a len ak mrtvého rozlúčia ma s tebou.

— Neklam, ritieru, i seba i mňa, hovorila ona, krútiac ticho krásnou svojou hlavou: — viem a, k velikému svojmu bôľu, viem veľmi dobre, že tebe nemožno ľúbiť mňa; viem ja, aká povinnosť i zákon tvoj: teba volajú otec, priatelia, otčina a my — nepriatelia tvoji.

— A čo mne otec, priatelia, otčina? zvolal Andrej, potriasol bystro hlavou, zpriamil rovnú ako topoľ postavu svoju: — nuž ak je tak: ja nemám nikoho! Nikoho, nikoho! hovoril tým hlasom a s tým posunkom ruky, akým pružný, pevný kozák vyjadruje odhodlanosť k veci neslýchanej a nemožnej pre iného. — Kto povedal, že moja otčina — Ukrajina? kto mi ju dal za otčinu? Otčina je to, čoho hľadá duša naša, čo jej je milšie nad všetko! Otčina moja si — ty! To moja otčina! I zachovám ja otčinu túto v srdci svojom, zachovám ju, kým potrvá môj život, a nahľadím sa, kto z kozákov vyrve mi ju odtiaľ! a všetko, čoho len jest, predám, oddám, zkazím za takú otčinu!

Na okamženie ostal nepohnutým, ako velebná štátua; ona zahľadela sa mu do očú, zrazu vykríkla a s podivnou ženskou prudkosťou, k akej býva spôsobná jedine bezohľadná veľkodušná ženština, stvorená k vznešenému pohnutiu srdca, hodila sa mu okolo hrdla, objímuc ho sňahobielyma rukama, a rozplakala sa. V tom ozval sa na ulici nejasný krik, sprevádzaný zvukom trúb a bubnov; no on nepočul ho: on počul len, ako kúzelné ústa polievaly ho vonnou teplotou svojho dychu, ako jej slzy tiekly prúdom jemu na líca, a spustivšie sa z hlavy voňavé jej vlasy zahalily ho celého svojím temným a lesklým hodbábom.

V tom vbehla k nim s radostným krikom Tatarka. „Spasení, spasení sme!“ kričala bez seba: „naši vošli do mesta, priviezli chleba, pšena, múky a poviazaných Záporožcov!“ No nepočul nikto z nich, akí to naši vošli do mesta, čo priviezli sebou a akých poviazali Záporožcov. Plný citov, okúsiteľných nie na zemi, Andrej bozkal blahovonné ústa, prilepené k jeho tvári, a ony neostaly bez odvety. Ozvaly sa tým istým spôsobom, a v tom obostranne sliatom bozku pocítilo sa to, čo len raz v živote dá sa cítiť človeku.

A zhynul kozák! ostal ztrateným pre svoje kozácke ritierstvo! Nevidí viac ni Záporožia, ni otcovských statkov svojich, ni chrámu Božieho. Ukrajina nevidí najchrabrejšieho zo svojich synov, podujavších jej obranu. Vyrve starý Taras šedivý chlp vlasov zo svojej štice a prekľaje i deň i hodinu, v ktorej splodil k hanbe svojej takého syna.