ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Dlho som spal! vravel Taras, precítnuvší, ako po ťažkom sne z opilosti, a usilujúc sa rozoznať predmety okolo seba. Strašná slabosť premáhala mu údy. Ledva videl pred sebou steny a uhly neznámej svetlice. Konečne zpozoroval, že pred ním sedí Tovkač, a zdalo sa, stráži každý jeho dych.

„Veru,“ pomyslel si Tovkač, „bol by si zasnul, možno, na veky!“ no nič nepovedal, pohrozil prstom a dal znak mlčať.

— Povedz že mi, kde som teraz? zpýtal sa opäť Taras, napínajúc si um a usilujúc sa zpamätať.

— Mlč že! zkríknul surovo na neho priateľ: — čoby si ty ešte chcel znať! či nevidíš, že si celý dorúbaný? Už dva týždne, čo utekáme s tebou bez oddychu a čo ty v horúčke blúzniš. Teraz zasnul si prvý raz spokojne. Mlč že, jestli nechceš narobiť si sám biedy.

No Taras len staral a silil sa sobrať svoje myšlienky a zpamätať sa na minulé veci. — Tak, mňa teda strhli a celkom obkľúčili Poliaci? ja že nemal som žiadnej možnosti prebiť sa z tlupy?

— Mlč že, vravím ti, čertov chlap! zkríknul Tovkač srdito, ako pestúnka, vynesená z trpezlivosti, kričí na neskrotiteľné, nezbedné decko. — Čo potrebuješ vedieť, ako si sa vysvobodil? Dosť na tom, že vysvobodil si sa. Našli sa ľudia, ktorí ťa nevydali, — no, a bude z teba! Ešte nejednu noc treba nám utekať spolu! Myslíš si, že ťa brali ako prostého kozáka? Nie, tvoju hlavu ocenili na dve tisíc dukátov.

— A Ostap? zvolal zrazu Taras, napnul sa podvihnúť sa a v tom zpamätal sa, ako Ostapa schytili a poviazali pred jeho očima a že on teraz je už v ľašských rukách. A žiaľ objal starú hlavu. Strhal a sdriapal všetky obväzky rán svojich; zahodil jich ďaleko, chcel na hlas čosi zavolať — a miesto toho začal blúzniť: horúčka na novo opanovala ho a pustily sa bez ladu a skladu nesmyselné reči. A medzitým verný druh stál pred ním, vadiac sa, sypúc bez počtu slová výčitky. Konečne chytil ho za nohy a ruky, pozakrúcal jako dieťa, popravil všetky obväzky, hodil ho do volovej kože, obviazal kôrou a pripevniac ho povrazami k sedlu, pustil sa s ním znovu na cestu.

„Trebárs neživého, ale dovediem ťa! nedopustím, aby Ľaši zhanobili tvoj kozácky rod, na kúsky trhali tvoje telo a tak hodili do vody. Nech radšej orol vydriape ti zpod čela oči, ale stepný náš orol, nie ľašský, nie ten, čo priletí z poľskej zeme. Trebárs neživého, ale dovediem ťa do Ukrajiny.“

Tak hovoril verný druh, utekal bez oddychu dni i noci a doviedol ho bezcitného na samú záporožskú sič. Tam začal ho liečiť neunavne zelinkami a mastiami; našiel akúsi povestnú židovku, ktorá celý mesiac opatrovala ho rozličným spôsobom, až konečne Tarasovi bolo lepšie. Liečba a či sama železná príroda zvíťazila, tak že po šiestich týždňoch stál na nohy; rany zacelely, len šablené jazvy dávaly znať, ak hlboko bol ranený starý kozák. Avšak patrne bol zachmúrený a smutný. Tri ťažké vrásky zkrsly mu na čele a už viac nikdy neschodily z neho. Obzrel sa: všetko nové na siči, všetci pomreli starí druhovia. Žiadneho z tých, čo boli sa postavili za pravú vec, za vieru a bratstvo. I tí, čo odišli s košovým na pohon za Tatarmi, i tých už nebolo dávno: všetci složili hlavy, všetci pohynuli: kto položil v samom boji čestnú hlavu; kto od smädu a hladu v krymských soľných baňach; kto zhynul v zajatí, nevyndúc s hanbou; i samého košového už dávno nebolo na svete, a nikoho zo starých druhov, už zmäkla dakedajšia bujná kozácka sila. Počul len toľko, že boly veľké hody, hlučné hody: všetky nádoby rozbité na črepy; nikde neostalo vína ani kvapky, rozchytali hostia i sluhovia všetky drahé čaše a nádoby — a smutný stojí pán domu, mysliac si, lepšie bolo by nebyť tej hostiny. Márne usilovali sa zaujať a rozveseliť Tarasa; márne bradatí, šediví banduristi, chodiac po dvoch i po troch, oslavovali jeho kozácke skutky, — surovo a ľahostajne hľadel on na všetko a na meravej tvári jeho vystupoval neuhasiteľný bôľ, a ticho, ovesiac hlavu, hovoril: „syn môj, Ostap môj!“

Záporožci sberali sa k morskej ekspedícii. Dve sto člnov spustili na Dneper, a Malá Azia videla jich s oholenými hlavami a dlhými vrkočmi, pustošiacich mečom i ohňom kvetúce jej brehy; videla turbány svojich mohamedánskych obyvateľov rozhádzané, podobno jej bezčíselným kvetom, na smáčaných krvou poliach a plávajúce popri brehoch. Ona videla záporožské šaravary, zapáckané dehtom, muskulisté ruky s čiernymi nahajkami. Záporožci prešli a poprevracali všetky vínohrady; v mečetách nechali celé hromady hnoja; persické drahé šály upotrebovali miesto pásov a obväzovali nimi zapáckané svitky. Dlho ešte zatým nachádzali na tých miestach záporožské krátke dymky. Oni veselo plavili sa nazpät, za nimi hnal sa desaťdelový turecký koráb a jedným výstrelom zo všetkých diel svojich rozohnal, ako vtáctvo, spráchnivelé jich člny. Tretia časť potopila sa jich v morských hlbinách; no ostatní sobrali sa a pribyli k ústiu Dnepra s dvanástimi bočkami, nabitými cechinami. No to všetko už nezanímalo Tarasa. On odchodil do poľa a na step, akoby na lov, no náboj jeho ostával nevystrelený; i složil pušku, plný žiaľu sadnul si na morský breh. Dlho tam sedel, ovesil hlavu, hovoriac: „Ostap môj, Ostap môj!“ Pred ním blišťalo a rozprestieralo sa Čierne more; v ďalekom rákosí kričala čajka; biely fúz jeho striebril sa a slza kvapkala jedna za druhou.

A nevydržal konečne Taras! „Nech je akokoľvek, pôjdem sa dozvedať, čo s ním: je živý? v hrobe? alebo niet ho už asnáď ani v hrobe? Dozviem sa, čoby čo stálo!“ A za týždeň bol už v meste Umani, ozbrojený, na koni, s kopijou, šabľou, cestovnou nádobkou pri sedle, s pochodným hrncom so salamatou, prachovými patronami, konskými putami a s ostatným riadom. Šiel rovno k nečistému, zapáckanému domcu, na ktorom neveľké oblôčky ledva bolo vidno; predok ovešaný bol handrami a deravá strecha celá pokrytá vrabci, hromada všelijakých smetí ležala pred samými dvermi. Z okna vyzerala hlava židovky v čepci s perlami zavláčenými.

— Muž doma? zpýtal sa Buľba, zliezajúc z koňa a priväzujúc ho k železnému háku pri samých dverach.

— Doma, vravela židovka a ponáhľala sa ihneď výnsť s pšenicou pre koňa a pohárom piva pre ritiera.

— Kde že tvoj žid?

— V druhej izbe, modlí sa, riekla židovka, klaňajúc sa a želajúc zdravia, keď Buľba podniesol k ústam pohár.

— Ostaň tu, nakrm i napoj mi koňa a ja vojdem a prehovorím s ním sám. Mám s ním prácu.

Tento žid bol známy Jankeľ. Bol tu už arendátorom a krčmárom; dostal pomaly všetkých okolných pánov a šľachticov do svojich rúk, vycical temer všetky peniaze a silne označil svoju židovskú prítomnosť v tom kraji. Na vzdialenosť troch míľ vo všetky strany neostalo ani jediného domu v poriadku: všetko padalo a chorelo, opíjalo sa a nastala bieda, áno spustlosť; ako po ohni alebo čume zvetrel celý kraj. A keby ešte desať rokov požil tam Jankeľ, tak on, pravdepodobne, zničil by celé vojvodstvo.

Taras vošiel do izby. Žid modlil sa, zakrútený do svojho umazaného umrlčieho rúcha, obrátil sa, aby posledný raz odpľul, podľa obyčaje svojej viery, keď zrazu oči jeho stretly v pozadí stojaceho Buľbu. A židovi predovšetkým padlo do očú dve tisíc dukátov, vypísaných na jeho hlavu; no zahanbil sa svojej lakomosti a namáhal sa potlačiť v sebe večnú myšlienku o zlate, ktorá, ako červ, obvíja dušu židovu.

— Počuj, Jankeľ! hovoril Taras židovi, ktorý začal sa pred ním klaňať a zatvoril ostražite dvere, aby jich nevideli. — Ja zachránil som ti život — boli by ťa roztrhali, ako psa, Záporožci — teraz je na tebe rad, teraz preukáž mi ty službu.

Tvár židova zamračila sa.

— Akú službu? jestli službu, ktorá je možná, nuž prečo nie?

— Nevrav nič. Zavez ma do Varšavy!

— Do Varšavy? Ako do Varšavy? vravel Jankeľ; obrvy i plecia podvihly sa mu od zadivenia.

— Nič mi nevrav. Zavez ma do Varšavy. Nech je čokoľvek, ale ja chcem ešte raz videť ho, povedať mu trebárs len slovo.

— Komu povedať slovo?

— Jemu, Ostapovi, synovi môjmu.

— A nepočuli ste, pane, že už…

— Viem, viem všetko: za moju hlavu dajú dve tisíc dukátov. Vedia oni, blázni, jej cenu! Ja dám ti päť tisíc. Tu máš dve tisíc hneď (Buľba vysypal z koženého mešca dve tisíc dukátov) a ostatné keď sa vrátime.

Žid hneď schytil plátence a zakryl dukáty. — Aj, slávna minca! aj, dobrá minca! hovoril, prevracajúc jeden dukát v rukách a probujúc ho na zuboch. — Ja myslím, človek, u ktorého sobrali ste, pane, také krásne dukáty, ani hodiny neprežil na svete: pošiel ihneď ku rieke a utopil sa za takými slávnymi dukátmi.

— Ja neprosil bych teba; ja, možno, i sám našiel by som cestu do Varšavy; no mňa mohli by poznať a chytiť prekliati Ľaši; lebo ja nie som spôsobný na výmysly. Ale vy, židi, na to ste už i stvorení. Vy prevediete i čerta; vy viete všetky kúsky: nuž preto prišiel som k tebe! Ja sám nevykonal by som nič ani vo Varšave. Hneď priahaj a vez ma!

— A myslíte, pane, že to len tak chytiť kobylu, zapriahnuť a: „Hej, čihi sivka!“ Myslíte, pane, že možno tak, ako ste, neschovaného, viezť vás?

— No, tak schovaj, schovaj ma, ako len vieš; do prázdnej bočky, dobre?

— Aj, aj! a myslíte, že možno vás vpratať do bočky? Či neviete, pane, žeby si každý myslel, že je v bočke pálenka?

— No, a nech že si myslí.

— Ako, nech si myslí, že pálenka? vravel žid, schytil sa oboma rukama za pejsky a potom zodvihnul obe ruky.

— Nuž, čo si sa stal takým nesmelým?

— A či neviete, pane, že Bôh na to dal pálenku, aby ju každý proboval? Tam samí lakomci: šľachtic pobeží päť verst za bočkou, ak raz predlabe dieročku, hneď uvidí, že netečie, a povie: „Žid nevezie prázdnu bočku; tu iste bude dačo! Chytiť žida, poviazať žida, odobrať všetky peniaze židovi, posadiť do temnice žida!“ Lebo nieto ničoho dobrého, všetko rúti sa na žida; lebo žida každý považuje za psa; lebo myslia si, nie je človek, akonáhle je žid!

— Polož ma teda na voz s rybami!

— Nemožno, pane, veru Bože, nemožno: v celej Poľskej ľudia sú teraz hladní, ako psi: i ryby rozkradnú i vás zavrznú.

— Tak vez ma trebárs s čertom, len ma vez!

— Počujte, počujte, pane! hovoril žid, podvihnúc si výložky rukávov a prikročiac k nemu s rozprestretýma rukama. — Čo my urobíme. Teraz staväjú všade pevnosti a zámky; z Nemecka prišli francúzski inžinieri, preto po cestách vozia mnoho tehiel a skál. Ľahnete si na dno voza a ja vrch zakladiem tehlou. Vy ste zdravý a mocný, nestane sa vám nič, keby i ťažké bolo; a ja urobím na voze od spodku dieru, aby som vás chovať mohol, pane.

— Rob, ako chceš, len vez!

A za hodinu voz s tehlou vyšiel z Umani na dvoch mrchách. Na jednej z nich sedel vysoký Jankeľ, a dlhé, kučeravé pejsky jeho rozvievaly sa zpod židovskej čiapočky v tej miere, ako poháňal kone, dlhý ako míľa, postavená pri ceste.