ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste nevedel nikto, že polovica Záporožcov odišla na pohon za Tatármi. Z magistrátskej väze badali strážnici, že čiastka vozov odtiahla za les; no mysleli si, že kozáci pripravovali sa spraviť zálohu; to samé myslel i francúzsky inžinier; a medzitým slová košového dokázaly sa pravdivými, v meste nastal nedostatok potravných článkov. Pokúsili sa urobiť výpad, no polovica smelých bola hneď pobitá kozákmi, druhá polovica zahnaná do mesta na prázdno. Židia predsa využitkovali výpad a vyňuchali všetko: kam a prečo odišli Záporožci, s akými náčelníkmi, aké menovite kureni, koľkí počtom, koľko jich ostalo na mieste a čo zamýšľajú robiť, — slovom, za dakoľko minúť v meste už všetko vedeli. Plukovníci povzbudení hotovili sa k bitke. Taras už videl to po dvižení a šume v meste, i staral sa, strojil, vydával príkazy a zákazy, rozostavil kureni na tri tábory, ohradiac jich vozami na spôsob pevnosti, — druh bitky, v ktorej bývali Záporožci nepremožiteľnými; dvom kureňom velel skryť sa do zálohy, pobil čiastku poľa ostrými kôlmi, polámanou zbraňou, oblomkami kopijí, aby prípadne mohol ta zahnať nepriateľské konníctvo. A keď všetko porobilo sa, ako treba, povedal kozákom reč, nie aby jich povzbudil a osviežil — vedel, že i bez toho krepkí sú duchom — ale jednoducho, chcelo sa mu vyrozprávať všetko, čo mal na srdci.

— Chcem vám povedať, pánovia, čo je naše družstvo. Počuli ste od otcov i dedov, v akej úcte u všetkých bola zem naša: poznali ju i Gréci, i z Carihradu brala dukáty, i mestá boly hrdé, i chrámy, i kniežatá, kniežatá ruského národa, svojské kniežatá. Všetko vzali busurmani, všetko sme ztratili; zostali sme len my, osirotení, áno ako vdovica po silnom mužovi, osirotená, práve ako my, je zem naša! Hľa, v akej dobe podali sme si my, priatelia, ruky na bratstvo! hľa, na čom stojí naše družstvo! niet svätejšieho družstva. Otec ľúbi svoje dieťa, mať ľúbi svoje dieťa, dieťa ľúbi otca i mať; no to je inšie, bratia: ľúbi i zver svoje dieťa! ale spriazniť sa príbuznosťou po duši a nie po krvi, môže len človek. Bývali i v iných zemiach druhovia, ale takých, ako v ruskej zemi, takých druhov nebolo. Vám prihodilo sa nie jednomu mnohoráz pobudnúť v cudzine; vidíš: i tam sú ľudia! tiež Boží človek, i rozhovoríš sa s ním, ako so svojím; ale akonáhle príde k tomu, povedať srdečné slovo — vidíš: niet ho! umní ľudia, ale nie naši; tiež ľudia, ale nie naši! nie, bratia, tak ľúbiť, ako ruská duša, ľúbiť nie umom alebo dačím iným, ale všetkým, čohokoľvek máš od Boha, čohokoľvek jesto v tebe — a!… zvolal Taras a máchnul rukou, potriasol šedivou hlavou, trhnul fúzom a pokračoval: Nie, tak ľúbiť nikto nemôže! Viem, podlé poriadky sú teraz v našej zemi: myslia len na to, aby mali obilných stohov, tabúny koní, sami aby plávali v mäde; prijímajú, čerti vedia, aké busurmanské obyčaje; hnusia si vlastný jazyk; svoj so svojím nechce hovoriť; svoj svojho zapredáva, ako predávajú bezdušnú tvár na tržišťach. Milosť cudzieho kráľa, ani nie kráľa, ale milosť biedneho poľského magnáta, ktorý žltou čižmou svojou bije jich v hubu, drahšia jim je nad všetko bratstvo. No i ostatný poblúdilec, akýkoľvek je, trebárs celý pováľal sa v sadzach a úsluhách, má i on, bratia, melinu ruského citu; i zobudí sa raz, uderí sa, nešťastný, po hlave rukama; schytí sa za hlavu, prekľajúc podlý svoj život, hotový mukami vykúpiť zhanobenú vec. Nechže vedia oni všetci, čo znamená v ruskej zemi bratstvo! Ak už na to prišlo, že pomreť, tak nikomu z nich nedostane sa tak umreť! nikomu! nikomu! nezachvati k tomu jích myšaciu naturu!

Tak hovoril ataman, a keď skončil reč, ešte vždy potriasal ošedivelú v kozáckych činoch hlavu; všetkých prítomných silne rozobrala taká reč, vnikajúca ďaleko, do samého srdca; i najstarší v radoch stáli meravo, ovesiac šedivé hlavy k zemi; slza ticho vstávala v starých očach: zvoľna utierali ju rukávom, a potom všetci, akoby sa boli shovorili, máchnuli od razu rukou a potriasli hlavami. Poznať, vidno, mnoho pripomenul jim starý Taras známeho a dobrého, čo máva na srdci človek, zmúdrelý bôľom, trudom, udatnosťou i všelijakými nehodami života, alebo trebárs všetko to i neznal, no mnoho počul mladou, perlistou dušou na večnú radosť starcom-rodičom.

A z mesta už vystupovalo nepriateľské vojsko hrmiac bubny a trúbami, a, podoprúc si boky, vychádzali páni, okrúžení nesčíselnými sluhami. Tlstý plukovník vydával rozkazy. I začali postupovať bystro proti kozáckym táborom, hrozili, mierili puškami, blískali očima a trblietala sa jim lesklá zbraň. Akonáhle videli kozáci, že podišli jim na dostrelenie, všetci razom zahrmeli zo svojich pušiek a pálili bez prestania. Ďaleko nieslo sa hrmotné chlopanie po všetkých okolných poliach a nivách, slievajúc sa v nepretržené dunenie; dymom zatiahlo sa celé pole; a a Záporožci len pálili bez oddychu: zadní len nabíjali a podávali predným, pôsobiac strach nepriateľovi, ktorý nevedel pochopiť, ako môžu strieľať kozáci, nenabíjajúc pušky. Už nebolo vidno vo veľkom dyme, ktorý objal jedno i druhé vojsko, nebolo vidno, že tu jednoho, tu druhého nieto viac v rade; no cítili Poliaci, že husto letely gule a práca stala sa horúcou; a keď ustúpili, aby sa vzdialili od dymu a poobzerali sa, už mnohých nenašli v radoch svojich; u kozákov, možno, dvaja-traja boli zabití z celej stotiny. A ešte vždy pálili oni z pušiek, ani na okamženie neurobiac prestávku. Sám cudzozemský inžinier podivil sa nad takou nevídanou taktikou, hovoriac každému: „Smelí junáci tí Záporožci! hľa, tak mali by sa biť i iní, v iných zemiach! I radil obrátiť hneď na tábor delá. Ťažko zarevaly širokými hrdly železné delá; duniaca zem triasla sa ďaleko, ešte dvojnásobne zatiahlo sa dymom celé pole. Pocítili zápach prachu na námestiach a ulicach v ďalekých i bližších mestách. No cieľ vzali si príliš vysoko, rozpálené gule padaly v oblúku príliš vysokom; strašne zarevúc v povetrí letely ponad hlavy celého tábora a vhĺbily sa ďaleko v zemi, vytrhnúc a vyhodiac vysoko do povetria čiernu zem. Chytil sa za vlasy francúzsky inžinier, keď videl takú nezručnosť a sám začal riadiť delá, nehľadiac na to, že kozáci neprestajne pálili a sypali gule.

Taras videl ešte zďaleka, že beda bude celému nezamajkovskému i steblíkovskému kureňu, i zkríknul zvučne: — Sbierajte sa skorej zpoza vozov a sadaj každý na koňa! No neboli by stihli to urobiť kozáci, keby Ostap nebol uderil na samý stred a nevyrazil dutnák šiestim delostrelcom; štyrom už nemohol: Poliaci odohnali ho nazad. A v tom cudzozemský kapitán sám vzal do ruky dutnák, aby vypálil z najväčšieho dela, akého z kozákov dosiaľ nikto nevidel. Strašne hľadelo ono širokou tlamou, a tisíc smrtí dívalo sa odtiaľ. A ako zahrmelo a za ním tri druhé, štvornásobne strasúc hlucho ozývajúcu sa zem, mnoho pripravili ony biedy! Nie za jedným kozákom zaplače stará mať, uderiac sa kostistýma rukama v chudé prse; nie jedna stane sa vdovou v Gluchove, Nemirove, Černigove a iných mestách. Bude, ubohá, behať každý deň na bazár, chytajúc každého príchodzieho, prizerajúc sa každému do tvári, či nieto medzi nimi jednoho, najmilšieho zo všetkých: no mnoho prejde cez mesto všelijakého vojaka a večne nenajde sa medzi ním jeden, najmilší zo všetkých.

Akoby ani nebolo bývalo polovice nezamajkovského kureňa! ako kamenec zbije razom celé pole, kde, čo rýdze zlato, pýši sa každý klas, tak jich zbilo a povalilo.

Ako sa schopili kozáci! ako schytili sa všetci! ako zkypel kurenný ataman Kukubenko, vidiac, že väčšej polovice jeho kureňa nieto viacej! Prebil sa s ostatnými svojimi Nezamajkovci do samého prostriedku. V hneve zrúbal, ako kapustu, prvého, ktorý mu podišiel, mnohých zrazil z koňa, uderiac kopijou i jazdca i koňa, predral sa k delostrelcom a už zatĺkol jedno delo; ale vidí, tam už pracuje umanský kurenný ataman, a Štefan Húska už zabil hlavné delo. Nechal týchto kozákov a vrátil sa so svojími k druhej nepriateľskej hromade: tak, kade prešli Nezamajkovci — tam je ulica! kade vrátili sa — tam je už i priečna ulica! Ale i vidno, ako redly rady a že ako snopy padali Ľaši! A pri samých vozoch Vovtuzenko, v prostriedku Črevičenko, pri ďalších vozoch Dehtiarenko a za ním kurenný ataman Vertichvist. Dvoch už šľachticov stiahol na kopiju Dehtiarenko, popadnul konečne neústupného tretieho. Obratný a pevný bol Ľach, pyšne pristrojený a jedenapädesiat sluhov priviedol so sebou. Pohnul mocne Dehtiarenka, zrazil ho na zem a už, rozoženúc sa na neho šabľou, kričal: — Nieto z vás, psov, kozákov ani jednoho, kto by sa mi smel postaviť!

— A ja som čo! zvolal a vystúpil Mosij Šidlo. Silný on bol kozák, neraz atamančil na mori a mnoho natrpel sa všelijakých bied. Chytili jich Turci pri samom Trapezunte a všetkých odviedli za otrokov na galeju, dali jim na ruky i nohy reťaze, nedávali jim celé týždne pšena a napájali jich protivnou morskou vodou. Všetko zniesli a pretrpeli biedni nevoľníci, len aby si zachovali pravoslávnu vieru. Nepretrpel ataman Mosij Šidlo, pošliapal nohami svätý zákon, ošklivým turbánom obvil hriešnu hlavu, šiel do služby k pašovi, stal sa kľúčiarom na lodi a predstaveným všetkých otrokov. Bolelo to biednych nevoľníkov, lebo vedeli, že ak svoj predá vieru a pripojí sa k potlačovateľom, najťažšie a najhoršie byť pod jeho rukou: tak sa i stalo. Všetkých posadil Mosij Šidlo do nových reťazí po troch v rade, prikrútil jim do samých bielych kostí tvrdé povrazy, bil jich po šijach vlastnými vrkočmi. A keď Turci, zaradovaní, že dostali takého sluhu, začali hýriť a zabudnúc na svoj zákon, všetci sa popili, on priniesol všetky šesdesiatštyri kľúče, rozdal jich nevoľníkom, aby sa odmykali, hodili reťaze a putá do mora, aby brali na miesto toho šable a rúbali Turkov. Mnoho vtedy nabrali kozáci korysti a vrátili sa so slávou domov, a dlho banduristi oslavovali Mosija Šidlu. Boli by ho zvolili za košového, ale bol veľmi čudný kozák. Raz dokázal takú vec, akú ani múdrejší nevymyslí, inokedy zase, jednoducho, zbláznil sa kozák. Prepil a prehuľal všetko, všetkým zadlžil sa na siči a na prídavok, kradnul, ako uličný zlodej: nocou vytiahnul z cudzieho kureňa všetku kozácku zbraň a založil u šenkára. Za takú nehanebnú vec priviazali ho na bazáre k stĺpu a položili k nemu palicu, aby každý primerane svojim silám, priložil mu medzi plecia; no nenašlo sa takého zo všetkých Záporožcov, ktoby zodvihnul na neho palicu, rozpamätajúc sa na jeho bývalé zásluhy. Taký bol kozák Mosij Šidlo.

— Tak že jest takých, ktorí nabijú vás, ty pes! zvolal, vrhnúc sa na neho. A už sa rúbali! Náplecníky pohly sa obom od úderov. Rozťal na ňom čertovský Ľach železnú košeľu, dostanúc sa ostrím k samému telu: sčervenela kozácka košeľa; no nehľadel na to Šidlo, ale rozohnal sa žilnatou rukou (ťažká bola svalovitá ruka!) a ohlušil ho razom po hlave. Rozletela sa medená čiapka, sklátil a striasol sa Ľach; a Šidlo chytil sa rúbať a krstiť ohlušeného. Nebi, kozák, nepriateľa, ale radšej obzri sa! Neobzrel sa kozák a v tom jeden zo sluhov zabitého pichnul mu nožom do šije. Obrátil sa Šidlo a už dostal by opovážlivca, ale ten ztratil sa v dyme pušného prachu. Zo všetkých strán vznieslo sa chlopanie zo samopalov. Striasol sa Šidlo a cítil, že rana bola smrtná. Spadnul, zakryl si ranu rukama a zvolal, obrátiac sa k druhom: — S Bohom, bratia-druhovia! Nechže stojí na večné veky pravoslávna ruská zem a večná jej česť! I zažmúril oslablé oči svoje a vyletela kozácka duša z mocného tela. A tam už vychodil Zadorožný so svojími, lomil rady kurenný Vertichvist a vystúpil Balaban.

— A čo, páni? volal Taras na kurrenných, — jest ešte prachu v prachovnicach? neoslabla kozácka sila? nesklonia sa kozáci?

— Jest ešte, baťko, prachu v prachovnicach: neoslabla ešte kozácka sila; ešte nesklonia sa kozáci!

A sopreli sa silne kozáci: úplne smiešali všetky rady. Nízky plukovník dal zabubnovať a velel vztýčiť osem malovaných znamení, aby sobral svojich, rozsypaných ďaleko po celom poli. Poliaci všetci bežali k svojim znameniam; no nestačili ešte sriadiť sa, keď už kurenný ataman, Kukubenko, uderil na novo so svojími Nezamajkovcami do prostriedku a napadnul rovno bachratého plukovníka. Nevydržal plukovník a obrátiac koňa, dal sa na útek; a Kukubenko ďaleko hnal ho poľom, nedajúc spojiť sa mu s plukom.

Zazrel to z bočného kureňa Štefan Húska, pustil sa za ním na pohon, s arkanom^[16] v ruke, prihnúc hlavu k šiji koňovej a vyčkajúc príhodné okamženie, jedným razom zahodil mu arkan na krk: celý očervenel plukovník, chytiac povrázok oboma rukama a siliac sa roztrhnúť ho, no už silný úder vohnal mu do samého brucha zhubnú piku. Tam zostal on pribitý k zemi. No zle obišiel i Húska. Nestihli obzreť sa kozáci, keď už uvideli Štefana Húsku schyteného na štyri kopije! Sotva stačil zvolať ubohý: — Nech prepadnú sa všetci nepriatelia a plesá na večné veky ruská zem!… A na mieste vypustil ducha.

Obzreli sa kozáci a na boku kozák Metelica už častuje Ľachov, lomiac toho i druhého; tam zase z druhého ženie sa so svojími ataman Neveličký; pri vozoch odráža a bije nepriateľa Zakrútihuba; pri ďalších vozoch tretí Pisarenko odohnal už celú tlupu; a tam pri ostatných vozoch pochytili sa a bijú sa na samých vozoch.

— Čo, páni, prihováral sa jim ataman Taras, prejdúc popred všetkých, — jest ešte prachu v prachovnicach? tvrdá ešte kozácka sila? nepoddávajú sa ešte kozáci?

— Jest ešte, baťko, prachu v prachovnicach; ešte tvrdá kozácka sila; ešte nepoddávajú sa kozáci!

A už padnul z voza Bovďug; rovno pod samé srdce uderila mu guľa; no sobral starý ducha a zvolal: — „Nie žiaľ rozlúčiť sa so svetom! Pánboh daj každému takého skončenia! Nechže sa slávi na veky vekov ruská zem!“ I vzniesla sa k výšinám Bovďugova duša rozpovedať dávno odišlým starcom, ako vedia sa biť na ruskej zemi, a ešte lepšie, ako vedia umierať za svätú vieru.

Balaban, kurenný ataman, skoro zatým zrútil sa tiež na zem. Tri smrteľné rany dostaly sa mu od kopije, od gule a od ťažkého paloša; a bol jeden zo zmužilejších kozákov, mnoho vykonal za svojho atamanstva morských pochodov; ale od všetkých slávnejší bol pochod k anatolským brehom. Mnoho nabrali vtedy cechinov, drahých tureckých vecí, kindžalov a rozličnej zbrane. No zle obišli na zpiatočnej ceste: padli pod turecké gule. Ako uderilo do nich z lode: polovica člnov skolimbala a prevrhla sa, utopiac nie jednoho vo vode; ale priviazané k bokom rákosie zachránilo člny pred ponorením. Balaban chytil sa vesla, postavil sa rovno do slnca a tým stal sa neviditeľným tureckej lodi. Potom celú noc črpákmi a čiapkami vyberali vodu, plátali prebité miesta; z kozáckych nohavíc narezali plachty, pustili sa a utiekli najbystrejšej tureckej lodi. Nielen že šťastne prišli na sič, priviezli ešte zlatom vyšívané rúcho archimandritovi mežigorského kláštora kijevského a do chrámu na Záporoží rám na obraz z čistého striebra. I slávili dlho potom banduristi udatnosť kozákov. Sklonil on teraz hlavu, cítiac predsmrtné muky, a ticho povedal: — Tak sa mi vidí, páni bratia, umieram krásnou smrťou: siedmich som zrúbal, deviatich kopijou preklal, pošliapal koňom mnohých a už nepamätám, koľkých dostal som guľou. Nechže zkvitá večne ruská zem!… A odletela jeho duša.

Kozáci, kozáci! Nevydávajte najkrajší kvet svojho vojska! Už obstúpili Kukubenka, už len sedem ľudí zostalo z celého nezamajkovského kureňa, už i tí odrážaní sú presilou; už zakrvavený je na ňom odev. Sám Taras, vidiac biedu jeho, pospiešil na pomoc. No pozde prišli kozáci: už vhlbila sa mu pod srdce kopija prv, než boli odohnaní obstúpivší ho nepriatelia. Ticho sklonil sa na ruky kozákov a valila sa prúdom mladá krev, podobne drahému vínu, ktoré niesli v sklenenej nádobe zo sklepu neostražití sluhovia a sklznuvší sa pri samom vchode, rozbili drahú nádobu; rozlialo sa na zem víno i chytil sa za hlavu pribehnuvší pán, uschovávajúci ho pre lepší prípad života, aby, ak dá Bôh, na starosť sísť sa mu s priateľom svojej mladosti, mohol sa rozpamätať spolu s ním na bývalé inakšie časy, keď inak a lepšie veselil sa človek. Pozrel Kukubenko okolo seba a prehovoril: — Ďakujem Bohu, že môžem zomreť pred očima vašími, bratia! nechže po nás žijú lepšie a nech sa chlúbi večne ľúbená Kristom ruská zem!… A vyletela mladá duša. Vzali ju anjeli na ruky a niesli k nebesám; dobre mu bude tam. „Sadni si, Kukubenko, na pravicu Moju!“ povie mu Kristus: „ty nezapredal si bratstvo, nečestného diela si nevykonal, neopustil si v biede človeka, chránil a ostríhal si Moju Cirkev.“ Všetkých zarmútila smrť Kukubenka. Už redly silne kozácke rady, mnohých chrabrých nebolo viacej; no stáli a držali sa ešte kozáci.

— A čo, páni! prihováral sa Taras pozostalým kureňom, — jest ešte prachu v prachovnicach? nezatupely šable? neomdlela kozácka sila? nepodľahli kozáci?

— Dostane sa ešte, baťko, prachu; hodia sa ešte šable; neomdlela kozácka sila; nepodľahli ešte kozáci!

I vrhli sa znovu kozáci tak, akoby ztraty žiadnej neboli pocítili. Už len traja kurenní atamani boli živí; červenely sa už všade rieky; vysoko pnuly sa mosty z kozáckych i nepriateľských tiel. Vzhliadnul Taras k nebu, a po nebi už bol roztiahnutý kŕdel sokolov. Nuž, bude potravy. A tam už vzali na kopije Metelicu; už hlava druhého Pisarenka, strasúc sa, privrela oči; už podlomil sa a buchnul o zem, na štvoro rozťatý, Ochrim Húska. — No! zvolal Taras a kývnul šatkou. Porozumel tomu znaku Ostap a uderil silne, vyrvúc sa zo zálohy, na konníctvo. Poliaci nevydržali silný útok, a on jich hnal a nahnal rovno na miesto, kde boly vbité do zeme koly a oblomky kopijí. Začaly potkýnať sa a padať kone, i leteť cez jích hlavy Poliaci. A v tom Korsunci, stojaci poslední za vozami, videli, že už dosiahne guľa pušková, zahrmeli hneď zo samopalov. Všetci smiešali a roztratili sa Ľaši a posmelili sa kozáci. — Naše je víťazstvo! ozývaly sa zo všetkých strán záporožské hlasy, zatrúbili a vydvihli zástavu víťazstva. Na všetkých stranách utekali a kryli sa rozbití Poliaci.

— No, nie, víťazstvo nie je ešte úplné! zvolal Taras, dívajúc sa na mestskú bránu, a mal pravdu.

Otvorila sa brána a vyletel odtiaľ husársky pluk, krása všetkých jazdeckých plukov. Pod všetkými jazdci boly, všetky ako jeden, tmavohnedé kone; po samom predku niesol sa víťaz od všetkých pružnejší, krajší; len tak letely čierne vlasy zpod medenej čiapky; na ruke ovíjal sa mu drahý šarf, šitý rukama prvej krásavice. Strpnul Taras, keď videl, že to Andrej. A on medzitým, zaňatý plameňom a ohňom bitky, žiadostivý zaslúžiť si priviazaný na ruku dar, niesol sa ako mladý, rýchly pes, krásnejší, bystrejší a mladší od všetkých v húfe. Zvolal na neho zkúsený lovec — a on schytil sa, pustiac rovnou čiarou v povetrí svoje nohy, nakríviac sa na bok celým telom, vyhadzujúc sňah a desať ráz predbehnúc samého zajaca v ohni svojho behu. Zastál starý Taras a prizeral sa, ako čistil pred sebou cestu, rozháňal, rúbal a sypal údery na pravo i na ľavo. Nestrpel sa Taras a zakričal: „Čo? svojich? svojich? čertov syn, svojich biješ!“ No Andrej nehľadel, kto bol pred ním, svoji alebo cudzí; on nič nevidel. Kadere, kadere on videl, dlhé kadere a podobnú labuti hruď, a sňažné hrdlo, a plecia, a všetko, čo stvorené je k bezumným bozkom.

— Ej, chlapci! Privábte mi len jeho k lesu, privábte mi len jeho! kričal Taras. I podobralo sa hneď tridsať najbystrejších kozákov privábiť ho. A popraviac si vysoké čiapky, pustili sa na koňoch rovno pretrhnúť husárov. Uderili z boku na predných, zbili jich, oddelili od zadných, dali po dare tomu i druhému a Holokopytenko uderil palošom po chrbte Andreja a v tom pustili sa utekat od nich, nakoľko len stačila kozácka sila. Ako sa vyhodil Andrej! ako zkypela vo všetkých žilách mladá krev! Uderiac ostrými ostrohami koňa, z celej duše letel za kozákmi, nehľadiac nazad, nevidiac, že len dvadsať ľudí pobralo sa za ním; a kozáci leteli plným cvalom na koňoch a rovno obrátili sa k lesu. Rozohnal sa na koni Andrej a už bezmála dopadnul Holokopytenka, keď razom čiasi silná ruka schytila za uzdu jeho koňa. Obzrel sa Andrej: pred ním Taras! Striasol sa na celom tele a zrazu ostal bľadým, ako školák, ktorý nepozorne zadrel do svojho druha, ten uderí ho lineálom po čele, on rozpáli sa ako oheň, rozsrdený vyskočí z lavice, ženie sa za naľakaným druhom, hotový roztrhať ho na kusy, ale zrazu búši sa do učiteľa, vstupujúceho do triedy: v okamžení stíchne zúrivý záchvat a upáda bezsilná jarosť. Podobne tomu, v okamžení ztratil, akoby ho vôbec nebol mal, hnev Andrej. A videl on pred sebou jedine strašného otca.

— Nuž, čo my teraz budeme robiť? ozval sa Taras, hľadiac mu priamo do očú. Andrej na to nevedel nič povedať, len stál, sklopiac oči k zemi.

— Čo, synku! pomohli ti tvoji Ľaši?

Andrej nemal odpovede.

— Tak predať? predať vieru? Predať svojich? Stoj že, zliezaj z koňa!

Pokorne, ako chlapec, zliezol on z koňa a postavil sa ni živý, ni mrtvý pred Tarasom.

— Stoj a nepohni sa! Ja som ťa splodil, ja ťa i zabijem! vravel Taras a urobiac krok nazad, sňal z pleca pušku. Bľadý, ako plátno, bol Andrej; vidno bolo, ako ticho pohybovaly sa mu ústa a ako šeptal čiesi meno; no to nebolo meno otčiny, meno matere, alebo bratov, — bolo to meno krásnej Poľky. Taras vystrelil.

Ako obilný klas, podrezaný srpom, ako mladý baránok, cítiac pod srdcom smrteľné železo, ovesil on hlavu a zvalil sa na trávu, nepovediac ani slova.

Zastál synoubijca a hľadel dlho na bezdušný trup. Bol i mrtvý prekrásny: zmužilá tvár, nedávno plná sily a neodolateľného pre ženy očarovania, ešte vždy vyrážala zvláštnu krásu; čierne obrvy, ako smútkový aksamít, tienily mu zbľadlé črty. „Mohol byť z neho kozák!“ riekol Taras: „i postavou vysoký, i černoobrvý, i tvár panská, i ruka bola tvrdá v boji! Zhynul! zhynul neslávne, ako podlý pes!“

— Otec, čo si urobil? Zabil si ho?“ zvolal pribehnuvší v tom Ostap.

Taras kývnul hlavou.

Pozorne podíval sa mrtvému do očú Ostap. Bolo mu ľúto brata, i hovoril: — Oddajme ho, otče, čestne zemi, aby neporúhali sa nad ním nepriatelia a nerozvláčili mu telo draví vtáci.

— Pochovajú jeho i bez nás! vravel Taras: — bude nad ním nariekačov a utešiteliek!

Hútal za okamženie: hodiť ho na roztrhanie vlkom, či ušetriť v ňom ritiersku smelosť, ktorú chrabrý povinný je uvážiť v komkoľvek. Ako vidí, letí k nemu na koni Holokopytenko: — Beda, ataman, zmocneli Ľaši, prišla jim na pomoc svieža sila!… Nestačil dopovedať Holokopytenko, letí Vovtuzenko: — Beda, ataman, nová valí sa ešte sila!… Nestačil hovoriť Vovtuzenko, Pisarenko beží behom už bez koňa: „kde si, baťko, hľadajú ťa kozáci. Už zabitý je kurenný ataman Neveličký, Zadorožný zabitý, Črevičenko zabitý; no stoja kozáci, nechcú umreť, kým nevidia teba tvárou v tvár: chcú, aby si jich pozrel pred hodinou smrti!

— Na koňa, Ostap! zvolal Taras a ponáhľal sa, zastihnúť ešte kozákov, aby nahľadel sa ešte na nich i aby oni podívali sa pred smrťou na svojho atamana. No nevyšli ešte z lesa a už nepriateľská sila obkľúčila zo všetkých strán les, a medzi stromami všade ukázali sa jazdci so šabľami a kopijami. — Ostap, Ostap! nepoddávaj sa! kričal Taras, a sám, schytiac šabľu na holo, začal častovať prvých, ktorí mu podišli, zo všetkých bokov. A na Ostapa už naskočilo razom šestoro; no neurobili to v príhodný čas: jednomu odletela hlava, druhý prevrhnul sa, odstúpiac; uderila kopija do rebra tretiemu; štvrtý bol odvážlivejší, odtrhnul hlavu pred guľou, i vletela do koňovej hrudi horúca guľa — zopäl sa zdivelý kôň, hodil sa o zem a zadlávil jazdca. — Dobre, synku! dobre, Ostap! volal Taras. — Veď som ja hneď pri tebe. A sám odrážal od seba dotierajúcich. Rúbe a bije sa Taras, sype rany tomu i druhému na hlavu a len hľadí vždy do predku na Ostapa, i vidí, že už znovu pochytilo sa jich s Ostapom aspoň osmoro od razu. „Ostap, Ostap! nepoddávaj sa!“ No už prevládajú Ostapa; už jeden zahodil mu na krk arkan, už viažu, už berú Ostapa. „Ej, Ostap, Ostap!“ kričal Taras, prebíjajúc sa k nemu, rúbajúc na kapustu všetko, čo mu v ceste stálo. „Ej, Ostap, Ostap!“ No akoby ťažkým kameňom, uderilo i jeho samého v tom okamžení. Zatočilo a prevrátilo sa mu v očach všetko. Na okamženie smiešané zakmitly sa pred ním hlavy, kopije, dym, blesk ohňa, lísťa stromov. A prasknul, ako podťatý dub, na zem. Mhla prikryla mu oči.