ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šum a ruch vznikal v záporožskom tábore. Zprvu nikto nevedel si vysvetliť, ako sa stalo, že vojsko prešlo do mesta. Potom už dokázalo sa, že celý prejaslavský kureň, položený pred bočnou bránou mestskou, bol spitý na smrť; nie je teda žiaden div, že polovica bola pobitá a druhá poviazaná prv, než bola by vedela, čo sa vlastne stalo. Kým najbližšie kureni, zobudené na krik, pochytaly zbraň, vojsko už vchodilo do brány, a posledné rady boly dostrieľané od rozospaných a polovytriezvených Záporožcov, vrhnuvších sa na ne v neporiadku.

Košový kázal shromaždiť sa všetcim, a keď už stáli v kruhu, posnímali si čiapky, zatíchli, on začal: — Tak hľa, čo sa stalo, páni bratia, v túto noc; hľa, k čomu doviedol chmel! Hľa, aký posmech vykázal nám nepriateľ! U vás, vidno, už taký je poriadok: ak dovolíš zdvojiť porciu, vy hotoví ste ochvátiť sa tak, že nepriateľ Kristovho vojska nielen vyzlečie s vás šaravary, no môže vám napľuvať do samej tváre, vy to nepočujete.

Kozáci stáli s ovesenými hlavami, vedomí svojej viny; len nezamajkovský kurenný ataman, Kukubenko, ohlásil sa: — Počkaj, baťko! hovoril: — bárs nie je obyčajou, robiť dáku námitku, keď hovorí košový pred tvárou celého vojska, no poneváč vec nebola tak, treba je hovoriť. Ty nie celkom spravedlive hanil si. Kozáci boli by povinní a hodní smrti, jestliby sa napili na pochode, na vojne, v trudnej, ťažkej práci; no my sedeli bez práce, biedili sme nadarmo pred mestom. Ani pôstu, ani kresťanskej sdržanlivosti nebolo; akože je možno, nenapiť sa človeku bez práce? Hriechu tu nieto. Veď jim my tým lepšie ukážeme, čo je to napádať nevinných ľudí. Predtým bili sme dobre, ale teraz pobijeme jich tak, že ani piatich neponesú domov.

Reč kurenného atamana pozdala sa kozákom. Zodvihli už ovesené hlavy, mnohí odobriteľno kývnuli hlavou, poznamenajúc: „Dobre hovoril Kukubenko!“ A Taras Buľba, stojaci neďaleko od košového, ozval sa: — A čo, košový? vidno, Kukubenko pravdu vravel! čo ty povieš na to? — A čo poviem? poviem: šťastný i otec, čo splodí takého syna: nie najväčšia múdrosť je slovo výčitky, väčšia múdrosť je povedať také slovo, ktoré, neporúhajúc sa nad biedou človeka, obodrilo by ho, dodalo by mu ducha; ako ostrohy dodajú ducha koňu, osvieženému napojením. Ja sám chcel som vám povedať potom slovo potešiteľné, no Kukubenko domyslel sa prv.

— Dobre hovoril i košový! ozývalo sa v radoch Záporožcov. — Dobré slovo! opakovali iní. I najšedivší, stojací, ako tmavomodrí holubi, i tí kývli hlavou a mrdnúc šedivým fúzom, ticho vraveli: — Dobre povedané slovo!

— Teraz počúvajte že, pánovia! pokračoval košový. — Dobýjať pevnosť, driapať sa a podkopávať, ako robia cudzozemskí nemeckí majstri — aby jich čerti pobrali! — je neslušná a nie kozácka práca. A potom, veď nepriateľ neniesol do mesta mnoho potravy; vozov mal málo; ľud je v meste vyhladovený, nuž všetko zjedia jedným dúškom, ešte i seno koňom… už ja neviem, či z neba nehodí jim na vidly dáky jích svätý… o tom ešte len Bôh vie; a jích kňazi vedia len rozprávať. Tak, lebo inak, ale oni vyndú z mesta. Rozdelte sa na tri zástupy a staňte si na tri cesty pred trimi bránami. Pred hlavnou bránou päť kureňov, pred druhými tri kureni. Ďadykivský a korsunský kureň na zálohu! Plukovník Taras s plukom na zálohu; tytarevský a timoševský kureň k potrave z pravého boku vozov, ščerbinovský a steblíkovský horný — z ľavého boku. Nuž von sa z radu, chlapci, ktorí máte rezu, podráždiť nepriateľa! Ľach má bláznivú náturu, bojochtivosť si neskrotí, možno, ešte dnes oni všetci vyndú z brány. Kurenní atamani, každý prezri svoj kureň: komu chybí, doplň si ostatkami Prejaslavských. Prezrite všetko znovu! Dať na posilnenie všetcim po skleničke a po chlebe na kozáka! Lenže, pravda, každý je ešte od včerajšieho sýty, lebo, pravdu vyznať treba, natrepali ste sa všetci tak, že divím sa, ako sa v noci dakto nerozpuknul. Ale ešte jeden príkaz: jestli dakto, šenkár-žid, predá kozákovi trebárs len krčah pálenky, to ja pribijem mu na čelo svinské ucho, psovi, a zavesím ho nohami hore. Do roboty, bratia, do roboty!

Tak nakladal košový, všetci poklonili sa mu hlboko, čiapky nedali si na hlavu, odišli ku svojim vozom a táborom, až keď už celkom ďaleko boli, len vtedy položili si čiapky. Všetci začali sa sriaďovať: probovali šable a paloše, nasypali si prachu z mieškov do prachovníc, odťahovali a staväli vozy a vyberali kone.

Odchádzajúc k svojmu vozu, Taras rozmýšľal a nemohol nič zmysleť, kam sa podel Andrej; či ho zajali s druhými a poviazali vo sne; ale nie, Andrej nie je taký, žeby sa dal živý chytiť. Medzi pobitými kozákmi tiež nebolo ho vidno. Zadumal sa ťažko Taras a šiel pred plukom, nepočujúc, že ho dávno zovie ktosi po mene. — Kto je? čo chce? ohlásil sa konečne, precítnuvší. Pred ním stál žid Jankeľ.

— Pán plukovník, pán plukovník! hovoril žid rýchlym a trhaným hlasom, akoby chcel objaviť vec nie celkom prázdnu: — bol som v meste, pán plukovník.

Taras pozrel na žida a podivil sa, že on už stačil chodiť v meste. — Ký čert že ťa zaniesol ta?

— Hneď rozpoviem, vravel Jankeľ. — Akonáhle počul som na svitaní hrmot a kozáci začali strieľať, schytil som kaftan a ani neoblečúc si ho, utekal som ta behom, len cestou obliekol som si ho do rukávov, lebo chcel som čím skorej vedieť, aký to krik, prečo kozáci na svitaní začali strieľať. Pribehnul som k samej mestskej bráne práve vtedy, keď posledné vojsko vchodilo do mesta. Dívam sa — na čele oddielu pán zástavník, Gaľandovič. Je on človek mne známy: ešte od troch rokov dlžen mi je sto dukátov. Ja za ním, akoby som chcel dostať od neho dlh, i vošiel som spolu s ním do mesta.

— Ty že si vošiel do mesta, keď si si ešte i dlh chcel dostať! hovoril Buľba: — a nevedel ťa zaraz obesiť, ako psa!

— Veru Bože, chcel ma obesiť, odvetil žid: už jeho sluhovia boli ma chytili a zahodili povraz na hrdlo, no ja prosil pána, povedal som, že dočkám za dlhom, kým len bude chceť, i sľúbil som mu ešte pôžičku, ak mi len pomôže sobrať dlhy od druhých ritierov; lebo pán zástavník — ja vám všetko vyzradím — nemá ani babky v kapse, trebárs má panské dvory, štyri zámky a rozsiahle zeme po samý Šklov, ale groší, tak ako kozák, nemá nič. I teraz, keby ho neboli ozbrojili breslavskí židia, nebol by mal v čom na vojnu ísť. Na sneme tiež preto nebol…

— Čo si robil v meste? Videl si našich?

— Akože, našich tam mnoho: Icik, Rachum, Samujlo, Chajvaľch, žid arendátor…

— Bodaj by sa prepadli, psi! zkríknul rozsrdený Taras: — čo mi pcháš svoje židovské plemä? ja zpytujem sa ťa o našich Záporožcoch.

— Našich Záporožcov nevidel; videl som len pána Andreja.

— Andreja si videl? zkríknul Buľba: — čo s ním? kde si ho videl? v temnici? v jame? zneuctený? sviazaný?

— Ktože by smel sviazať pána Andreja? on je teraz takým vážnym ritierom… Bohu prisám’, nebol bych ho poznal. I náplecníky v zlate, i na páse zlato, a všade zlato, a všetko zlato; tak, ako slnce na jar, keď v meste každý vtáčik piští a spieva, a každá trávka páchne, tak i on celý ligoce sa v zlate, i koňa mu dal vojvoda najlepšieho pod sedlo; dve sto dukátov stojí len kôň.

Buľba zkamenel. — Načo si on obliekol cudzie rúcho?

— Preto, že je lepšie, preto ho obliekol. I sám jazdí, i druhí jazdia, i on učí, i jeho učia: ako najbohatší poľský pán!

— Kto ho prinútil?

— Ja nevravím, ktože by ho prinútil! Či neviete, že dobrovoľne prešiel k nim?

— Kto prešiel?

— Nuž pán Andrej.

— Kam prešiel?

— Prešiel na jích stranu; on je už teraz celkom jích.

— Lužeš, svinské ucho!

— Ako to možno, žebych ja luhal? som snáď blázon, žebych luhal? na svoju by som hlavu luhal? Neviem snáď, že žida zavesia, ako psa, keď zluže pred pánom?

— Tak z tvojej reči vychodí, že predal otčinu i vieru?

— Ja to nevravím, čože by on predával dačo: povedal som len, že prešiel k nim.

— Lužeš, čertov žid! takého skutku nebolo na kresťanskej zemi! ty klameš, ty pes!

— Nech tráva narastie na prahu môjho domu, jestli ja klamem! Nech každý napľuje na hrob otca, materi, svokra i otca môjho, i otca materi mojej, jestli ja klamem. Ak chcete, pane, ja poviem vám, prečo on prešiel k nim.

— Prečo?

— Vojvoda má krásnu dcéru, svätý Bože! akú krásnu! Tu žid usiloval sa, nakoľko len mohol, vyraziť na svojej tvári krásu, roztvoril ruky, prižmúril oči, pľasnul ústami, akoby bol dačo ochutnal.

— Nuž, tak čože je?

— On pre ňu urobil všetko, a prešiel. Keď človek sa zaľúbi, to mu je všetko jedno, ako podošva, ktorú keď rozmočíš vo vode, vezmi, zohni — ona zohne sa.

Ťažko sa zamyslel Buľba. Pripomenul si, ak veľká je vláda slabej ženštiny, že mnohých silných zahubila ona, že povoľná príroda je z tejto strany Andrej, i stál dlho, ako vkopaný na jednom a tomže mieste.

— Počúvajte, pane, ja vám všetko rozpoviem, hovoril žid: — akonáhle počul ja hrmot a videl som, že vchodia do mestskej brány, schytil som sebou pre každý prípad nitku perál, lebo v meste sú krásavice a dámy; a jestli jesto krásavíc a dám, vravím sám k sebe, trebárs nemajú čo jesť, ale perly predsa kúpia. Akonáhle pustili ma sluhovia zástavníka, utekal som na vojvodov dvor predávať perly. Povyzpytoval som sa všetko u slúžky Tatarky: bude svadba hneď, akonáhle zaženú Záporožcov. Pán Andrej sľúbil zahnať Záporožcov.

— A ty nezabil si ho hneď na mieste, čertovho syna? zkríknul Buľba.

— Prečo zabiť? on prešiel dobrovoľne. Aká vina? kde mu lepšie, ta i prešiel.

— A ty si ho videl zoči-voči?

— Bohu prisám’, zoči-voči! taký slávny vojak! najkrajší zo všetkých. Nech mu Pánboh dá zdravia, poznal ma hneď, a keď priblížil som sa k nemu, hneď mi povedal…

— Čože povedal?

— Povedal, — najprv kývnul prstom a potom už povedal: „Jankeľ!“ A ja: „pán Andrej!“ vravím. „Jankeľ, povedz otcovi, povedz bratovi, povedz kozákom, povedz Záporožcom, povedz všetkým, že otec teraz nie mi je otcom, brat nie bratom, priateľ priateľom, a že ja budem sa biť s nimi so všetkými, so všetkými budem sa biť!“

— Lužeš, čertov židák! zakričal Taras bez seba: — Lužeš, ty pes! Ukrižoval si i Krista, prekliaty Bohom človek! Zabijem ťa, satana! Utekaj preč, nie — tu ti smrť! A povediac toto, Taras vytrhnul svoju šabľu.

Naľakaný žid dal sa na útek, ako len stačily jeho tenké, suché nohy. Dlho ešte bežal, bez toho, žeby sa bol obzrel, kozáckym táborom a potom ďaleko pustým poľom, trebárs Taras ani nehnul sa za ním, rozvážiac si, že nerozumná vec je, vyliať hnev na prvom, kto sa nadhodí.

Teraz zpamätal sa, že videl v noci Andreja chodiť po tábore s akousi ženskou, a potriasol šedivou hlavou; no ešte vždy nechcel veriť, žeby sa mohla stať taká nehanebná vec a žeby vlastný syn jeho predal vieru i dušu.

Konečne odviedol svoj pluk do zálohy a skryl sa s ním v lese, ktorý jediný nebol ešte vypálený od kozákov. A Záporožci, peší i konníci, vystupovali na tri cesty ku trom bránam. Jeden za druhým valily sa kurene: umanský, popovičovský, kanevský, steblíkovský, nezamajkovský, Gurgaziv, titarevský, timoševský. Len prejaslavského nebolo. Silne podkúrili si kozáci jeho, i prekúrili svoj podiel. Jeden zobudil sa poviazaný v rukách nepriateľových, druhý, ani neprebudiac sa celkom, spiaci prešiel do vlhkej zeme, i sám ataman, Chlib, bez šaravár a vrchných šiat našiel sa v poľskom tábore.

V meste počuli kozácke pohyby. Všetci vysypali sa na val a kozákom predstavil sa živý obraz: poľskí víťazi, jeden od druhého krajší, stáli na vale. Medené čiapky ligotaly sa, ako slnce, podperené bielymi, ako labuť, perami. Iní mali ľahké čiapočky, ružové i modré, na bok stiahnuté; kabáty s vlajúcimi rukávami, vyšívané zlatom a vyšnurované. Mali šable a pušky s drahým kovaním, za ktoré draho platili páni, a mnoho bolo všelijakého iného pristrojenia. Na predku stál hrdo, v červenej čiapke, ozdobenej zlatom, budžakovský plukovník. Ťažký bol plukovník, vyšší a hrubší od všetkých, drahý kabát bol mu tesný. Na druhej strane, temer k bočným vrátam, stál druhý plukovník, neveľký muž; no malé bystré oči hľadely živo zpod hustých obrv, i obracal sa skoro na všetky strany, ukazujúc rázne tenkou, suchou rukou svojou, rozdávajúc rozkazy; vidno bolo, že napriek svojmu malému telu poznal dobre vojenské umenie. Neďaleko od neho stál zástavník, dlhý, dlhý, s hustými fúzami, i zdalo sa, nemal nedostatok barvy na lícach: ľúbil pán silné mädy a dobrú hostinku. A za nimi bolo vidno mnoho šľachty, ozbrojenej zčiastky za svoje dukáty, zčiastky z kráľovskej pokladnice, zčiastky za židovské peniaze, založiac všetko, čo sa len našlo v otcovských zámkoch. Nemálo bolo i rozličných senátorských pochlebníkov, ktorých senátori brali sebou na obedy pre počesť, ktorí kradli zo stola i z bufetov strieborné čaše a na druhý deň sadali na kozly poháňať kone daktorého pána. Mnoho všelijakých bolo tam. Dakedy ani vypiť nemali ničoho, ale na vojnu dohrnulo sa všetko.

Kozácke rady stály ticho pred stenami. Nebolo z nich na nikom zlata; len asnáď dakde blišťalo sa na rukoväťach šablí a na puškách. Neľúbili kozáci bohato pristrojiť sa v bitkách; jednoduché bolo jích brnenie i rúcho, a ďaleko černely i červenely sa čierne, červenovrché baranné jích čiapky.

Dvaja kozáci vyšli na predok zo záporožských radov. Jeden ešte celkom mladý, druhý starší, oba ostrí na slová, a keď príde na vec, tiež nie zlí kozáci: Ochrim Naš a Mikita Holokopytenko. Zápät za nimi vyšiel i Demid Popovič, urastený kozák, ktorý už dávno dral sa na siči, bol pod Adrianopolom a mnoho pretrpel vo svojom živote: horel v ohni a pribehnul na sič s hlavou nasmolenou, počernenou a zhorenými fúzami. No popravil sa znovu Popovič, vlasy spustily sa mu za ucho, fúzy narástly čierne, ako smola; a silný bol na ostré slová Popovič.

— A, krásny oblek má celé vojsko, ale chcel by som ja vedieť, či je krásna i sila vojska?

— Ale vás! kričal z hora mocný plukovník: všetkých poviažem! Oddávajte, chlapi, pušky i kone. Videli ste, ako som poviazal vašich? Vyveďte jim na val Záporožcov.

I vyviedli na val poviazaných Záporožcov. Na predku bol kurenný ataman Chlib, bez šaravár a vrchného šatstva, tak, ako chytili ho napitého. I sklopil oči ataman, stydiac sa pre nahotu pred svojími kozákmi, i preto, že padnul do zajatia, ako pes, rozospaný. Za jednu noc ošedivela tvrdá jeho hlava.

— Nesmúť sa, Chlib! vysvobodíme ťa! kričali mu z dola kozáci.

— Nesmúť sa, bratec! volal kurenný ataman Bradatý: — to nie tvoja vina, že schvátili ťa nahého: bieda môže prísť na každého človeka; no hanba jim, že vystavili ťa na posmech, neprikryjúc, ako sa sluší, tvoju nahotu.

— Vy, vidno, na spiacich ľudí ste chrabrým vojskom! hovoril, dívajúc sa na val, Holokopytenko.

— No, poďte, obrežeme vám vrkoče! kričali jim z hora.

— Chcel by som sa ja podívať, ako vám oni obrežú vrkoče! hovoril Popovič, obrátiac sa pred nimi na koni a potom, ohliadnuc sa na svojich, zvolal: — A čo! možno, Poliaci i pravdu hovoria: ak vyvedie jich von ten bachratý, bude jim všetkým dobrou záštitou.

— Prečože, myslíš ty, bol by jim dobrou záštitou? vraveli kozáci, vediac, že Popovič už iste chystal sa spustiť dačo.

— Preto, že za ním zmestí sa celé vojsko, a čerta zpoza jeho bachora dostaneš daktorého kopijou!

Kozáci všetci sa zasmiali; a dlho mnohí z nich ešte potriasali hlavou, hovoriac: „No už Popovič! už ak komu hodí slovo, tak len, no…“ A už ani nevraveli kozáci, čo je no.

— Stúpajte, stúpajte skorej od múrov! zvolal košový; lebo Poliaci, zdalo sa, nevydržali rezné slovo, a plukovník máchnul rukou.

Len čo odstúpili kozáci, už zahrmeli z valu kartáčom. Na vale pohli sa, ukázal sa sám šedivý vojvoda na koni. Bránu otvorili a vystúpilo vojsko. Popredku vyjazdili rovno pristrojení husári, za nimi uláni, potom kyrasíri s koňmi, potom všetko v medených čiapkach, tak išli po jednom lepší zo šľachty, každý inakšie odetý. Nechceli hrdí šľachtici vmiešať sa do radu s druhými, a ktorý nemal komando, jazdil sám so svojim sluhom. Potom opäť celé rady, a za nimi vyjazdil zástavník, za ním opäť rady, i vyšiel veľký plukovník, a v pozadí celého vojska posledný vyjazdil nízunký plukovník.

— Nedávať jim! nedávať jim pristrájať sa a staväť do radov! kričal košový: — razom uderte na nich všetky kureni! Nechajte ostatné brány! Titarevský kureň napádaj z boku! Ďaďkovský kureň napádaj z druhého. Udrite do tyla, Kukubenko i Palivoda! Miešajte a trhajte jich!

I uderili zo všetkých strán kozáci, sbili a smiešali Ľachov, i sami sa smiešali. Nedali ani streľbu začať, prišla vec na meče, na kopije. Všetci sbili sa do hromady a každý mal príležitosť vyznačiť sa.

Demid Popovič troch zaklal obecných vojakov a dvúch lepších šľachticov zrazil z koní, hovoriac: „To sú, hľa, dobré kone! takých koní som ja dávno chcel dostať.“ Vyhnal kone ďaleko do poľa, volajúc na stojacich kozákov, aby jich chytili. Potom znovu prebil sa do hromady, opäť napadnul zrazených šľachticov, jednoho zabil, druhému hodil žinku na hrdlo, priviazal k sedlu a povláčil ho po celom poli, vzal mu šabľu s drahou rukoväťou a odviazal od pása mešec s dukáty.

Kobita, dobrý kozák a mladý ešte, srazil sa tiež s jedným z chrabrejších v poľskom vojsku, i dlho bili sa oni. Viedli ručný boj, kozák ho premohol, zlomil a vrazil mu ostrý turecký nôž do prsú. No nezachránil seba: po skráňach ho uderila horúca guľa. Svalil ho znamenitý z pánov, hodný a starobylého kniežacieho rodu ritier. Ako strojný topoľ, niesol sa on na plavom koni svojom. A mnoho už dokázal bojarskej bohatierskej udatnosti: dvoch Záporožcov rozťal na dvoje, Fedora Koržu, dobrého kozáka, prevrhnul spolu s koňom, zastrelil koňa a kozáka dostal zpod neho kopijou; mnohým odťal hlavy a ruky, povalil kozáka Kobitu, vraziac mu guľu do skraní.

— Hľa, s kým by som ja chcel oprobovať sily! zakričal nezamajkovský kurenný ataman, Kukubenko. Popustiac koňa, letel mu rovno do tyla a zkríknul silne, tak že zachveli sa všetci blízko stojaci od neľudského kriku. Ľach chcel zaraz obrátiť svojho koňa a postaviť sa proti nemu; no kôň neposlúchal: naľakaný strašným krikom, hodil sa na stranu a Kukubenko dostal ho guľou svojej pušky. Rozpálená guľa vošla mu do lopatky a on zvalil sa z koňa. No Ľach nepoddal sa ani teraz, ešte vždy silil sa zadať nepriateľovi úder, ale oslabla spolu so šabľou skleslá ruka. A Kukubenko, vezmúc v obe ruky svoj ťažký paloš, vohnal mu ho do samých osinalých úst. Paloš, vyraziac dva cukrové zuby, rozseknul mu na dvoje jazyk a vnišiel ďaleko do zeme; tak pribil on jeho tam na veky ku chladnej zemi. Prúdom valila sa do hora, ako nadriečna kalina, vysoká panská krev, a zabarvila celý, obšitý zlatom, žltý kabát. Kukubenko už nechal ho a prebil sa so svojími Nezamajkovci k druhej hromade.

— Ech, nevzal si také drahé vystrojenie! povedal umanský kurenný, Bradatý, odchodiac od svojich k miestu, kde ležal Kukubenkom zabitý šľachtic. — Ja siedmich zabil šľachticov svojou rukou, ale takého vystrojenia nevidel som ešte na žiadnom. — I tešil sa Bradatý korysti, nahnul sa, aby sňal z neho drahú zbroj, vyňal už turecký nôž, okutý ligotavými kameňmi, odviazal od pása miešok s dukáty, sňal z prsú tobolku s drahým striebrom a dievčenskou kaderou, uschovanou na pamiatku. A nepočul Bradatý, ako letí na neho od zadku červenonosý zástavnik, ktorého raz už bol vyrazil zo sedla a bol mu nechal na pamiatku dobrú štrbinu. Tento rozohnal sa celou silou a uderil ho šabľou po nahnutej šiji. Korysť neviedla k dobrému: odskočila mohutná hlava a padnul bezhlavý trup, na ďaleko svliažiaci zem. Niesla sa k výšinám kozácka duša, zachmúrená a nevrlá, čudujúc sa, že tak zavčasu vyletela z takého tvrdého tela. Nestačil zástavník chytiť za vrkoč atamanskú hlavu, aby si ju priviazal k sedlu, už tam bol nemilosrdný mstiteľ.

Ako plávajúci po nebi jastrab, krúžiaci svojími silnými krýdlami, zrazu ostane rozpleštený v prostried vozduchu na jednom mieste a vrhá sa odtiaľ na rozkričanú pri samej ceste prepelicu: tak Tarasov syn, Ostap, vyletel razom na zástavníka a hodil mu na hrdlo povraz. Sbahrovela ešte väčmi červená tvár zástavníkova, ked stiahla mu hrdlo tvrdá stužka: chytil sa on pištole, ale kŕčovite stisnutá ruka nevedela namieriť a guľa letela do poľa. Ostap ihneď odopäl mu na sedle hodbabnú šnúru, ktorú nosil sebou zástavník na poviazanie zajatých, sviazal mu ruky i nohy, zavesil koniec šnúry na sedlo, vyvliekol ho do poľa, vyvolávajúc kozákov umanského kureňa, aby šli oddávať poslednú česť atamanovi.

Ako počuli Umanci, že kurenného jích atamana, Bradatého, niet už medzi živými, opustili pole bitky a sbehli sa opatriť jeho telo, zároveň začali sa radiť, koho vyvoliť za kurenného. Konečne povedali: — Ale načo sa radiť? lepšieho nemožno postaviť za kurenného, ako Ostapa Buľbenka: pravda, mladší je od nás všetkých, ale rozum má, ako starý človek.

Ostap, snímuc čiapku, poďakoval sa kozákom-spoločníkom za česť, nevyhováral sa ani mladosťou, ani mladým rozumom, znajúc, že nepatrí sa to v čas vojny, a už viedol jich rovno na zástup a hneď ukázal jim všetkým, že nie darmo vyvolili si ho za atamana. Poliaci pocítili, že vec začína sa príliš ohnive, ustúpili a prebehli pole, aby sa sobrali na druhom konci. A nízunký plukovník kývnul štyrom sviežim stotinám, stojacím oddeleno pri samej bráne, a pálili odtiaľ kartáčom na kozácke zástupy; no málo koho dostali: gule uderily do býkov kozáckych, divo hľadiacich na bitku. Zrevaly naľakané býky, obrátily sa na kozácky tábor, prelomily vozy a mnohých pošliapaly. No Taras, vytrhnuvší v tom so svojím plukom zo zálohy, s krikom hodil sa na ne. Obrátilo sa zdivelé stádo, naľakané krikom, a vrhlo sa na poľské pluky, poprevrhalo konníctvo, všetkých strelo a rozsypalo.

— Ó, zaplať Pánboh, voly! kričali Záporožci: — konaly vždy pochodnú službu, ale teraz i vojenskú vykonaly! — A uderili s novými silami na nepriateľa. Mnoho vtedy pobili vrahov. Mnohí sa vyznačili. Metelica, Šidlo, oba Pisarenkovia, Vovtuzenko, a bolo jich veru dosť. Videli Poliaci, že zle sa končí, vystrčili zástavu a zakričali otvoriť mestskú bránu. Škrípajúc otvorila sa železom obitá brána a prijala stlačených, ako ovce do ovčiarne, omdlených a pokrytých prachom jazdcov. Mnohí zo Záporožcov hnali sa za nimi, no Ostap svojich Umancov zastavil, hovoriac: „ďalej, ďalej, páni bratia, od múrov! neradno blízko podchodiť k nim.“ A pravdu mal, lebo z múrov hrmelo, sypali všetko, čoho len popadli, a mnohým i dostalo sa. V tom prišiel košový a pochválil Ostapa, povediac: „Hľa, nový ataman, a vedie vojsko tak, ako i starý!“ Obrátil sa starý Buľba pozreť, aký tam nový ataman, a vidí, že na čele Umancov sedí na koni Ostap, čiapka na bok a atamanská palica v ruke. „Pozrite ho!“ povedal, dívajúc sa na neho, a zaradoval sa starý a začal ďakovať Umancom za česť, preukázanú synovi.

Kozáci znovu sostúpili sa, hotoviac sa ísť k táborom, ale na mestskom vale zase ukázali sa Poliaci, už s roztrhanými plášťami. Zaschla krev na mnohých drahých kabátoch a prachom boly pokryté krásne medené čiapky.

— Čo, poviazali ste nás? kričali jim z dola Záporožci.

— Veď vás ja! volal z hora tlstý plukovník, ukazujúc povraz; a ešte vždy neprestávali hroziť zaprášení, omdletí vojaci, a všetci, rozzlobení, pretekali sa z oboch strán v ráznych slovách.

Konečne rozišli sa. Kto položil sa oddychovať, unavený od boja; kto posýpal zemou svoje rany a dral na obväzky šatky a drahú odev, sňatú z ubitého nepriateľa. Iní, čo boli sviežejší, sbierali mrtvoly a robili jim poslednú počesť. Palošami, kopijami kopali mohyly, v čiapkach a polách vynosili zem, složili slušne kozácke telá a zasypali jich sviežou zemou, aby nemohli vrany a draví orli vyklovať jim oči. A poľské telá, priviazané ako prišlo, po desiatkach ku chvostom divých koní, pustili jich po celom poli a dlho potom hnali sa za nimi a šibali jich po bokoch. Letely zdivelé kone po brázdach, kopcoch, cez priekopy a potoky, a bily sa o zem pokryté krvou a prachom ľašské trupy.

Večerom posadaly si do kola všetky kureni a dlho hovorily o veciach a skutkoch, ktoré dostaly sa v údel každému, k večným rozprávkam pre cudzích i potomstvo. Dlho nešli spať; a od všetkých dlhšie nešiel starý Taras, stále rozmýšľajúc, čo má znamenať, že Andrej nebol medzi nepriateľským vojskom. Hanbil sa snáď Judáš výnsť proti svojim, alebo klamal žid a on padnul, jednoducho, do zajatia. No tu spomnel si, že nad mieru bolo náklončivé srdce Andrejovo na ženské reči, cítil zármutok a zaklial sa silne v duši proti Poľke, okúzlivšej jeho syna. A vyplnil by on svoju prísahu: nehľadel by na jej krásu, vytiahnul by ju za hustý, pyšný vrkoč, vliekol by ju za sebou po celom poli medzi všetkých kozákov. Bily by sa o zem, zakrvavené a pokryté prachom, jej čudné prse a plecia, leskom rovné netajúcemu sňahu, čo pokrýva vrcholy hôr. Roznosil by po čiastkach jej pyšné, krásne telo. No nevedel Buľba, čo pripravuje Bôh človeku zajtrá, i začal pomýšľať na sen a konečne zasnul. A kozáci ešte vždy hovorili medzi sebou, a celú noc stála pri ohňoch, pozerajúc bedlive na všetky strany, triezva, nezatvárajúca oka stráž.