ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo raz jedno pekné dievčatko, utešené, krásne, že mu nebolo rovné pod slncom. Očká malo čierne, veľké, keď nimi pozrelo a dokola švihlo, nazdal by si sa, že sokol svojimi peknými krídlami zavesloval dokola. Malo pekné utešené líčka; keď nimi len pohlo, nazdal by si sa, že ranné slniečko, vyskočiac spoza vysokej hory svojou ľúbostnou žiarou v plnote citu a lásky bozkáva celý šíry, široký svet. A jeho postava bola taká uhladená, taká vysoká, taká hybká, že by si ju mohol prútom preťať alebo dva razy objať. To dievčatko sa volalo Milica.

Ale to dievčatko mnoho zlého na svete narobilo; keď neveríš, spýtaj sa len mladých šuhajcov, a všetci ti povedia: Áno, tak je, mnoho zlého na svete narobilo. Ale nebolo toho príčina; svietilo na svet svojou krásou, neohliadajúc sa na to, čo si ľudia z jeho pozoru robia, nepozerajúc na to, či ňou svetu šťastie, alebo nešťastie prinesie.

A to dievčatko Milica bolo sirôtka, nemalo nikoho krém Boha a dobrých ľudí na tom božom svete. Ešte malo sotva dva roky, už mu i otec, i matka odumreli. Jej celá rodina padla na Kosove, a jej otec, ktorý vládol nad srbskou krajinou v odvislosti tureckej, zahynul roku 1447, keď Turci celkom zničili plemená grécke, románske a slovanské na Dunaji.

Bol starý Sáva Markovič, čo sa ujal mladej Milice, a dievčina si uňho ako ranná zora prekvitala a nič jej nechýbalo, len matička v zemi zahrabaná a vtáčie mlieko. Starý Sáva ju zastával i pred zlými Turkami, i pred očami všetečných mládencov a strážil ju ako oko v hlave, bo Turci zlí, zaberajú, čo môžu, a zvlášť mladé pekné panny; i srbskí mládenci zlí, lebo kradnú srdiečka a robia dievčatám na tisíce starostí. Okrem toho bol starý Sáva Markovič dobrý Srbín, i snoval v hlave mnohé myšlienky. On sľúbil Milicu najhodnejšiemu srbskému junákovi, i čo by ho to čokoľvek stáť malo. Keď sa prišli k nemu ľudia žalovať, že Turci, haradž (daň) vyberajúc alebo pre bašov zbožie znášajúc a glavnicu (od hlavy) pýtajúc, ich súžia, zodierajú, hovoril: „Hanba junákovi sťažovať sa na utláčanie a nemyslieť na pomstu, nemyslieť na vyslobodenie domoviny!“ Keď sa zas starí ľudia sťažovali, že im Turek kostoly hanobí a ich na staré dni sem-tam preháňa, tak sa na to Sáva ozval: „Hej, pobratimci! Vytrepte Turka a zhyňte sami; krem toho nemáte toľko dní života ako vlasov na hlave!“ Pre takéto reči a pre jeho samostatné si vedenie pokladali Sávu za najlepšieho Srbína. - U tohto kvitla a jasala sa devica Milica.

Ale Sáva starnul a starnul. Vlasy mu pomaly obeleli i vypadali, a oko, ten krištáľ duše ľudskej, vždy sa väčšmi zatemnievalo, ruka i hlas triasol a junácka postava sa zhýbala ako javor, v jeseni smútiaci za lístkami svojho života.

Sávovi bolo clivo, smutno v duši; nevidel nikde vyslobodenie. Starí, sladkosť slobody zacítivší ľudia povymierali, nové pokolenie zas vyrástlo v otroctve a nazdávalo sa, že to tak byť musí. Stislo mu to srdce, keď si pomyslel, i zavzdychol, keď si na pamäť uviedol, že sa nikdy nedožije oslobodenia domoviny; ale zaplakal zas, keď pozrel na Milicu, diamant duše svojej, bo beda žene, ktorá, nevediac sa brániť, musí hynúť v otroctve bez vlastnej viny.

Raz prišiel k nemu jeho starší syn Marko a povedal: „Otec môj, ja som už aspoň sto Turkov zabil, pýšim sa, že som krv krvi tvojej, duša z duše tvojej, i tým, že som najlepší junák v celej Srbii, a tak podľa tvojho sľubu pýtam: Daj mi Milicu za ženu!“

Starý Sáva ovesil hlavu, mrmlal čosi pod šedivým fúzom i odpovedal vážne, potichu: „Synak Marko, kto Milicu dostane, musí viacej urobiť, ako si ty urobil; ten musí oslobodiť Srbsko od jarma turbanov a viery nepravého proroka.“

„Otec, neprehovor sa!“ odpovedal Marko, „ty žiadaš viac, ako pán sveta vypomôcť a urobiť môže. Dušman zatriasa pol svetom a vysmieva sa národom, hynúcim pred ním ako hmla na horách pred slnečným svetlom.“

Sáva zaškrípal zubami, bo jeho srdce bolo dráždivejšie ako hocako jarého mládenca; pozrel teda hnevlivo na syna, vyzdvihol ruku akoby na hrozbu a potom s potupným smiechom vyriekol: „A ty si najlepší junák srbský? A ty si krv krvi mojej? A ty chceš dostať Milicu?“

„Áno, som a chcem!“ pyšne odpovedal Marko. „Otec, nehnevaj ma!“ zavolal po malej prestávke, „lebo nech nie som Srbín, keď znesiem tvoj potupný pohľad!“

„Pekne, pekne, synak Marko!“ zas prudko odpovie starec, „od starkého otca, čo je sotva schopný v ruke vyzdvihnúť handžár, nemôžeš zniesť jeden potupný pohľad, ale za nemožné pokladáš zbaviť sa tureckej potupy? Pekne, pekne, synak Marko!“

A Marko sa striasol ako osika, zuby mu zacengotali, mladé čelo sa zamračilo, a málo chýbalo, že otca za prsia nechytil. „Kto ti povedal, že lížem reťaze nášho vraha? Že neškrípem zubami nad našou hanobou? - No vezmi si Milicu, ja ju nechcem, kým noha dušmana kráča po dolinách Srbie. - Zdrav sa maj, otec!“

Starý Sáva pohliadol roziskrenými očima na svojho syna, mocne ho chytil za kabaňu i zavolal: „Postoj, postoj, synko Marko! Ako že som prežil už sedemdesiat rokov, tak bude Milica tvoja.“

„Nepozriem ani na teba, ani na Milicu,“ zavolá Marko, „kým neuznáš, že som najlepší junák v celej srbskej krajine!“

„Uznám, uznám, uznám, synko môj!“ odvetil starec, „ale počuj múdre slová staroby!“

Marko sa obrátil, hodil sa za stôl na lavicu, podoprel rukami hlavu a pozeral na otca, akoby ho vyzýval na hovorenie.

„Ty si teraz nesmieš vziať Milicu!“ - A potom schýliac sa k nemu, skoro pošepky hovoril ďalej: „Synak Marko, moji pobratimci prebehli i Srbiu, i Bosnu, i Hercegovinu, a ľud kresťanský sa o krátky čas pozdvihne. Synko Marko, ty ho musíš viesť a zhynúť, keď nebudeš môcť zvíťaziť.“

Markovi sa oči zaligotali. Vyskočil spoza stola, objal starkého otca a držal ho v náručí bez slova, bez hlasu.

Prirodzení ľudia žijú len v samučičkej prítomnosti a jedinké slovo môže vzbudiť v ich prsiach najodpornejšie náruživosti.