ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Videli ste kedy mládenca plného výhľadmi do budúcnosti i chcejúceho oblažiť svet krvou vlastného srdca, spomôcť svetu, i nekonečne túžiaceho za šťastím ľudského pokolenia? - Videli ste ho umierajúceho, keď sa mu všetky svety jeho túžob maľujú pred očami? - On vidí blyšťať sa svoju úlohu pred očami duše, ale zároveň vidí, že mu zhasína v žilách sila, že jeho svet, jeho najkrajší výtvor obraznosti zhynie v krátkom čase ako hmly na horách v čase letnom, a nezostane po nich naveky ani šľak.

Videli ste tú jeho bolesť, tú nekonečnú túžbu, ten hlboký zármutok, ten strašlivý boj na jeho tvári, teda musíte rieknuť: To je smútok hrozný, to je veľké nešťastie!

Ale predsa je smutnejší smútok ženy nad smútok muža: lebo hoci celú mužovu postať preniká žiaľ, hoci sa mu prerýva až do najhlbšej hlbokosti duše, predsa sa jeho sila tak odrazu pod jeho návalom nezlomí ako sila ženská. A v takomto smútku je i Milica.

Milica bývala dakedy ako kvietok obchúknutý rosou na úsvite, trasúci sa a túžobne očakávajúci príchod svojho miláčika, horúceho slnca; teraz už zhynulo z jej líca prvé oviatie mladosti, dlhé trápenie vyrylo šľaky na jej tvári, hybká postava sa sklonila, úsmev umrel na ústach a jej bezstarostný hojdavý chod sa zmenil na tichý pohyb. A teraz ešte sedí samojediná v úzkej izbe, nevediac ani, kde sa nachádza, nevediac, kde sa podel starý Sáva; len to vie, že ich osoba dobre známa a hádam inakšie i jej srdcu milá, nemilosrdne rozlúčila. Či zhynul poctivý starec? Či nevzdychá za slobodou a za svojou Milicou? - To ona všetko nevie, a len to vie, že počula pri rudnickom monastiere známy hlas, preniknuvší jej až do duše, a kliatbu zúfalého starca.

Hej, pusto v duši device Milice, nemo okolo nej, hlucho v jej prsiach.

Devica Milica sedí na stolici, obe ruky má na stôl podopreté, hlávka do nich klesá a oko, akoby sa chcelo zatvárať a nemohlo, poblyskuje vyhasínajúcim ohňom. Nič nepočuť dovôkol, len štrnganie šable pri dverách sa prechádzajúceho janičiara.

Ale pomaly zavŕzgajú dvere; dnu vstúpi mužská postava, vysoká, dlhý fúz sa vinie po oholenej brade a medzi obrvami mu vidieť vrásku, svedka jeho tvrdosti a neústupnosti. Milica nepozdvihne zraky, len sedí ticho, nepohnute; vidieť, že sú jej podobné návštevy známe a ľahostajné. Dlhý bol pohľad, ktorý hodil vstupujúci muž na Milicu, ale aj ten jeden pohľad musel vzbudiť v jeho duši čudný pocit, lebo sa celý zatriasol a jeho krok primrzol na mieste. Naostatok muž pristúpi s krátkymi vzdychmi k devici, náruživo ju chytí za ruku i prenikavo zvolá: „Milica!“

A devica Milica sa vytrhne z premýšľania a pozrie na príchodzieho muža. Jej hlava sa nazad potrhne a vidieť, ako sa v jej peknom bielom hrdle zadusil výkrik.

I stáli proti sebe dvaja ľudia, ktorí sú vedomí svojich vín alebo aspoň toho, že sú príčinou mnohého zla. Milica poznala Hafis agu a brata, svojho miláčka Janka Markoviča. Jej duša sa nezhrozila toho pohľadu, neodvrátila sa od neho; poznať, že čistá duša len po mene pozná hriechy, ktorých sa nikdy nedopustila, a nezbledne, vidiac pred sebou človeka, na ktorom spočívajú veľké viny.

Janko neprehovorí slova, lebo hoc je i tvrdý, hoc mal dosť sily zaprieť i vieru, i svoj rod, hoc mal dosť zdurnosti a necitlivosti ho znivočiť a zvrhnúť do priepasti, hoc sa nebál Boha hubiť vlastný ľud, ľud rodný, zdá sa, že teraz nemá vlády nad sebou, stojac pred vlastným väzňom slabou dievkou. Zdá sa, že mu je toto dievča drahšie nad všetko, lebo teraz jeho srdce klope hlasne, žily sa v ňom potrhujú a dych z pŕs vychádzajúci úži sa vo vysokom hrdle, kráti sa a dusí.

Ale Milica, akoby sa nič nebolo stalo, akoby bola zabudla na zármutok, akoby sa cítila voľná v prítomnosti známej osoby, spýta sa: „Janko, bratko, kde je otec, kde je starý Sáva?“

„Nespytuj sa naňho; ja som sem neprišiel zhovárať sa o ňom, ja ti mám hovoriť iné veci,“ vravel Janko s odvrátenou tvárou.

„A kto mi dá vývod o tom, keď ty nie? Však si jeho syn a hádam ešte nevyhasla v tebe iskra synovskej lásky?“

„Synovskej lásky?! O čom to hovoríš, Milica? Ja tomu nerozumiem. On ma nikdy nemal rád, lebo mi odoprel teba; on ma nikdy nemal rád, lebo vieš, že ma preklial, on ma nikdy nemal rád, lebo mi odňal tvoju lásku!“

Milica sa schytila zo stolice, chytila Janka za ruku a prudko zvolala: „Nik ti neodňal moju lásku!“

Janko stŕpol, oči sa mu navrch vytisli a spodná čelusť ovisla, že nemohol prehovoriť nič krem slova „Milica“, ktoré zas zavislo na jeho perách.

„Počúvaj, bratko Janko, čo ti musím povedať, kým sa nerozlúčime, ja som teba vždy mala rada, ja som ťa žehnala, keď ťa druhí preklínali. Mnoho ráz, keď sme sa s tvojím otcom pred tebou samým museli ukrývať a moje bosé nohy krvácali ranené od tŕnia a bodľačia, keď sme i mnoho týždňov museli spávať o hlade pod holým nebom, keď sme nikde stanie, nikde pokoj nenašli, keď mi vtedy rozum hovoril, že toho všetkého si ty príčina, bratko Janko, moje srdce to nechcelo veriť.“

A oko Jankovo krvou nabehlo, prsia sa mu dobre nerozpukli, až hrozným hlasom zvolal: „A čo si to nehovorila, keď som sa ťa spytoval? - Nebol by som zradcom! - Hriech a vina padá na tvoju hlavu!“

Ale dievčina sa nezľakla; tichá, pokojná ako predtým odpovedá: „Maj ľútosť nad samým sebou! Nevyvolávaj pomstu na seba, ktorú si len ty sám zaslúžil. - Počuj ma ďalej, bratko Janko, ja som nepoznala rozdiel medzi vami dvoma bratmi, ja jedného mala tak rada ako druhého; ale okamih tvojho nešťastia, bratko Janko, sklonil moje srdce k tebe. Vtedy, keď druhí na teba sypali oheň, ja som ťa vo snách hladkala, keď sa druhí do tvojich pŕs hnali mečom, ja som ťa objímala; i plakala som nad tvojím nešťastím i modlila som sa za tvoju stratenú dušu! Vidíš, Janko, bratko, ja nie som ničomu príčina!“

A Janko stál ako skamenený stĺp, ale jeho duša sa obmäkčila i slza skrápala milenkinu ruku. „Počuj ma, Milica!“ povedá pomaly, „brány serailu sú mi otvorené, panovanie nad národmi isté - poď so mnou a budeme žiť spolu, zabudnúc na svet, na budúcnosť.“

Ale Milica pokrútila hlavou i riekla: „Nikdy, brat môj! - Vidíš, iná Srbianka vediac, že si neverný, vediac, že si zradca i viery, i rodu, by ťa od seba odstrčila; ale u mňa už vyhasol oheň prvej mladosti - desať rokov biedy a smútku urobilo zo mňa osobu smutnú, tichú, ktorú ani nešťastie, ani blesky šťastia zďaleka sa ligotajúce nezvedú od predsavzatia raz ustanoveného. - Ty si búrlivý, necitlivý, ty si neverný; ako by si mne vieru držať mohol?“

„Zadrž, zadrž svoje slová,“ vyvolá on, „môj zákon mi povoľuje náboženstvo a niet na nebi takých ligotavých hviezd, ako som ja mal pekných devíc - a nikdy ani na jednej nespočinul môj pohľad od tých čias, čo som teba zanechal.“

„I to ti verím; ale voľná Srbianka nikdy, a hoc by krv svojho srdca mala vycediť, z dobrej vôle nevernému ruku nepodá.“

„Oj, majže ľútosť nado mnou i nad sebou, Milica moja: Nerozrývaj ešte väčšmi moje búrlivé srdce železom svojich slov! Never, že som tvrdý, zdurný; ej, v ukrutnostiach, v trápení vlastného rodu chcem často uhasiť len vlastné muky, opojiť vlastnú myseľ, ohlušiť, aby na seba zabudla. - Poď, Milica moja! Pôjdem do Sedmohradskej a potom ďalej a ďalej, kde nás ani slnce nedostihne!“

„Ale ruka Božia nás dostihne!“ vážne, prenikavo, zdĺhavo povie Milica, akoby schválne chcela vzbudiť v jeho nevernom srdci vieru v Boha. „Na tebe spočíva otcovská kliatba a nikdy nemáš byť šťastlivý! Preklial ťa, aby si bol horší od Turčína, i stal si sa horším od Turčína; preklial ťa, aby ťa Boh neprijal na milosť - a tak ťa nikdy na milosť neprijme!“

„Keď nemáš poľutovanie nado mnou, keď sa ty nado mnou nezmiluješ, tak nieto pre mňa milosti, milosrdenstva! Rozrazím si hlavu o múr alebo znivočím ľudské plemeno a diabolsky zahyniem!“

„Never tomu, bratko Janko,“ zas potichu odpovie Milica. „Ja síce tvoja žena nikdy byť nemôžem, lebo si prelial krv svojho rodu; ale keď milosť Božiu chceš obsiahnuť, vysloboď Srbiu! Zbav dušmanského jarma naše plemená - a Boh ťa prijme na milosť, i otec tvoj ťa prijme na milosť, i ja ťa prijmem na milosť.“