ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Sáva Markovič bol z najznamenitejších ráje srbskej; Turci mu dali pokoj a spúšťali ho z očí, bo jeho staroba nijakú obavu nemohla zapríčiniť. Ale svet sa mýlil; konal mnoho a jeho namáhanie len preto na svetlo nevychádzalo, že všetko skrz pozornosť nevzbudzujúcich starcov navliekal. - Najväčšiu nádej pri svojich podujatiach skladal v dvoch svojich synoch. Obaja pekní chlapci, vysokí, počerní, očí poligotavých, čiernych; obaja smelí, že sa krem Boha nikoho nebáli, obaja vrtkí, že sa zovšadiaľ vymotať vedeli, kdekoľvek sa zaplietli. Ale predsa bol medzi nimi veľký rozdiel. Marko si vážne počínal, počúval s úchvatom otcove reči, chodil po krajine a hľadal zádrapky do Turkov, vydávajúc sa na bielom dni do najväčšieho nebezpečenstva. Preto jeho prirodzenosť bola celkom otvrdnutá, nič ho nemohlo prestrašiť, pobúriť krem hany, kydanej na jeho junáctvo. Ale keď sa to stalo, bol ako orkán všetko lámajúci, všetko ničiaci. - Mladší sa volal Janko. Bol asi dvadsaťročný, a predsa neprekročil otcovský prah. Jeho najväčšia radosť bola stúpať po najvyšších skalách rudnických hôr a odtiaľ sa dívať bystrým okom po krajine. Najviac býval sám, ruvačky nehľadal, ale raz k nim príduc, premáhal všetko nadprirodzenou silou. Otec naňho mnoho nedbal mysliac, že je ešte mladý, a tak povoľoval jeho vôli. Ale ani Janko sa o domácich veľmi nestaral; vzal Milicu popod ruku a išiel s ňou ihrajúcky, spievajúcky, za ruky sa vedúc, po zelených lúkách, po šumiacich hájoch, po šumiacich horách.

Starý Sáva sedí v izbe a rozpráva sa s Markom o všelijakých vážnych veciach. Dnu vstúpi ruka v ruke Janko s Milicou.

„Kde ste boli, deti?“ spýta sa Sáva.

„Boli sme na horách a pozerali sme, ako sa ľud hrnie k Rudníku,“ odpovie pekným hláskom Milica.

„A viete vy, čo sú to za ľudia?“ zas sa spýta starec, obrátiac oči na Janka.

„Ľudia ako druhí,“ ozve sa ľahostajne Janko, „čo nás tam po nich, však?“ prerečie, obrátiac sa k Milici.

Táto nič neodpovedá, ale starý Sáva sa zamračí, lebo synova odpoveď nie je mu po vôli. „Mal by si ináčej hovoriť o ľuďoch, idúcich na obranu Srbie.“

„To nám nik nepovedal a na to sme zabudli, však Milica, srdce moje?“

„Teda ja ti povedám, synak Janko. Pôjdeš zajtra s Markom do Rudníka a odtiaľ pôjdete proti Turkom, i bojovať budete za voľnosť Srbie. Ak padnete, dobre, oplačeme vás; ak sa vrátite, budeme sláviť svadbu Marka a Milice.“

„Moju s Milicou, brat Janko,“ odpovie starší brat.

Ale Janko sa usmeje, akoby nasilu, i zavolá: „Ba to nebudete!“

„Ba budeme!“ zvolá rozhnevaný starší brat.

„A ja prisahám na zástavu cára Lazára i na odev svätého Nikolu, i na evanjelium svätého Jovana, že sa budeš prv v krvi vlastnej kúpať, ako by mala byť Milica tvoja!“

„Ticho, nepodarené chlapčisko! Nerúhaj sa staršiemu bratovi, lebo vieš, že tá ruka uschne, ktorá sa pozdvihnúť opováži oproti staršiemu, a ten gágor prepadne peklu, ktorý sa osmelí hanu váľať na svoj vlastný národ!“ zavolal starý Sáva.

„No nedbám, nech tu zahyniem, ale kým žijem, Milica jeho nebude!“

Málo chýbalo, že Marko nečiahol po rozpajedenom bratovi a zatlačiac mu gágor, neudusil jeho slová. Ale ten mykol hlavou, i zamraštiac obrvy a divo pozrúc, postavil sa pred staršieho brata.

Vtom otec medzi nich vstúpil i volal: „Chlapci, ja rozsúdim medzi vami!“

„Rozsúdiš,“ zasmial sa Janko, „áno, bude to spravodlivý súd, keď si mu ju popredku obecal. Ale nech som prekliaty, ak sa to kedy stane!“

„Či budeš ticho, chlapče!“ dupnúc nohou zavolá otec. „Kto je z vás lepší junák, ten dostane Milicu. Marko, ty si starší, hovor, čo máš najradšej na svete?“

„Srbiu!“ bola odpoveď.

„A vedel by si kvôli Milici opustiť Srbiu?“

Marko sklopil oči, prsia sa mu naduli, ale predsa silne a dôrazne povedal „nie!“

„Teraz hovor, Janko, čo máš najradšej na svete?“

„Milicu!“

„A vedel by si obetovať Milicu oslobodeniu domoviny?“

„Otec môj,“ ozval sa Janko, „ja síce radšej vidím Srbiu ako ten tu, ale povedať nemôžem, že by som rád opustil Milicu kvôli druhým ľuďom.“

„Ako Božia vôľa,“ vyvolal starý Sáva: „Marko je lepší junák -“

„Nepravda! To je súd skrivodlivý. Ja tu volám i pred tebou, i pred celým srbským národom, že nieto väčšej baby na svete, ako je tvoj syn Marko; bo kto sa vie zvadiť za nevestu s vlastným bratom, a predsa je nie hotový za ňu umierať - je horší od najhoršieho človeka.“

Teraz nastala trma-vrma medzi všetkými. Janko volal, aby si Milica z nich dvoch volila, koho chce; tá celej zvade nerozumie, nevie ani, o čom je reč, lebo oboch ako bratov rada vidí. I túli sa, trasúc a bojac sa hnevného pohľadu bratov, na prsia starého Sávu; ten volá, namáha sa upokojiť svoje deti, ale všetko darmo.

Naostatok Marko odstrčí brata a povie: „Počuj, otec, ako ma tvoj mladší syn pohanil, i ja sa musím pomstiť, a čo by si čo robil.“

„A ja ťa,“ zavolá Janko, „celého ako si, zdrúzgam prv, ako by si zovrel do náručia svojho Milicu!“

Starký otec spustil hlas, sily mu po takom veľkom napnutí upadli, a tak si vydýchol i hovoril: „A čo vám príde z boja a zvady, synovia nemúdri?! Dajte svoju hádku rozsúdiť srbskému starešinstvu!“

„Darmo, otec!“ zavolá Marko, „mňa nik nikdy nepohanil, len tento chlapec tu. Jeden z nás musí umrieť!“

„A ja som nikdy chvastavejšieho človeka nevidel ako tohto tu!“ zvolal Janko.

Sáva sa dlho namáhal utíšiť dvoch rodných bratov, ale všetko nadarmo, lebo dvaja rodní bratia vyšli v hneve na dvor, vytiahli handžáre z remenných opaskov i hnali ich jeden do druhého na smrť. Otec vyšiel za nimi a prinútený súc na to sa dívať, vyvolal: „Nechajte, nechajte! Ktorý zahynie pre Milicu, a ktorý nažive zostane, ten ju nikdy nedostane, bo ona za bratobijca nikdy ísť nemôže!“

Ale všetko darmo. Marko doráža na brata, ten však mu vrazí handžár až po rukoväť do pŕs a vytiahne ho dohora, pozerá, ako sa horúca krv na ňom kúri, i hovorí: „Tu tebe. Milica!“

Marko padá, a starý Sáva stojí ako stĺp kamenný; neplače, nevzdychá, bo to Srbín nevie krem vtedy, keď hynie jeho domovina:

Ale stislo mu to srdce; jeho pýcha, jeho nádej padla rukou vlastného brata, a Srbia mala menej o jedného junáka. Veľká to strata. - Pozerá na syna Janka i volá: „Bodaj teba, synak, synak Janko, tvoje nešťastie postihlo. Jedno nešťastie, synak Janko, aby si bol horší od Turčína; druhé nešťastie, aby ťa Boh nikdy na milosť neprijal; tretie nešťastie, synak Janko, aby si ako zradca zahynul.“