ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Srbské plemená zišli z hôr dolu a obrábajú polia; veselosti im pribýva, víno koluje z rúk do rúk a pobratim podáva pohár priateľstva pobratimovi. Turectvo sa vyhrnulo na zem uhorskú a Srbia ako-tak požíva odpočinok, hoc cez ňu prechádzajú i dušmanské vojská. Minul sa asi rok, čo prepadli Srbov pri rudnickom monastiere svätého Jovana. Starý Sáva Markovič, sprevádzaný devicou Milicou, prechádza sa po srbských hájoch s guslami i zhľadúva málo, ešte doteraz žijúcich svojich pobratimov, spravujúcich svoje rodiny. I rozpráva im čudné veci, ktorým ani Srbíni neveria, i nechcú nasledovať jeho podpaľovanie k novej vojne, hoci ho ľutujú, i stískajú mu ruky, spolucítia s ním; každý myslí, že je všetko nadarmo.

Ale veselé povesti došli do Srbie. V Uhorskej rozprášil kráľ Matiáš turecké hordy, basa bol odsúdený na smrť a Hafis aga, ktorý podľa povestí Sávu Markoviča schválne dával svojmu vodcovi také rady, aby musel byť zbitý, a ktorý srbským rodom žičí, bol povýšený na jeho miesto. Srbia nadájaná novými nádejami sa zas pozdvihla. Starý Sáva Markovič s Milicou všade nasledujú a sprevádzajú srbských ozbrojencov.

Hafis baša je vyslaný v srbských krajoch zasa pozdvihnúť krvavý súd. Turci prisahajú kresťanstvu hroznú pomstu. - Na srbskú zem prišli janičiari, i spahiovia, i Tatári. Všade pusto, všade hlucho. V rudnických horách sa zišiel celý národ so zbrojou v ruke, zhŕňajúc skaly na končiare vrchov, podtínajúc stromovia dolu vrchmi.

Hafis baša je silný, mocný; sám rodák Srbín, však známy nepriateľ rodu tohto. Jeho vojsko má k nemu pevnú dôveru. Zavolal Hafis agu Tatárov: „Počuješ, aga Tatárov,“ povedal mu, „ťažko sa dostať ta do hôr ku psom neverným! Preoblečieš všetkých Tatárov do šiat srbských a pôjdeš do hôr, i zastaneš si pod múrmi zrúcaného monastiera, čakajúc tam, kým neverní nedôjdu.“

Ako povedal, tak sa stalo. Aga Tatárov odišiel popredku. Hafis baša káže janičiarom a spahiom tisnúť sa vpred. Prišli až k zrúcanému monastieru svätého Jovana i uhliadli hejno Srbov ako mrákavy čierne, ako piesok v mori početné. Hafis baša káže strieľať a janičiari zavolajú: „Alah, Alah!“ Ale i z druhej strany sa ozýva: „Alah, Alah!“ - Janičiari sa zastavili, pomútili; ale Hafis kričí: „Zrada, zrada! Psi neverní oholili brady, aby nás lepšie mohli prepadnúť; ja ich poznám, ja ich poznám!“

A janičiari sa rozniesli po celej hore i strieľali a ťali Tatárov ako drevo; a Tatári kričia, volajú, že sú priatelia, - ale všetko darmo. Turci Turkov sekajú ako divé zvery - až obe strany sa preriedili, roztrepali. A vtom z hôr zahučí: „Srbia i viera!“ A skaly z vrchov sa gúľajú, stromy podťaté sa váľajú a drúzgajúc mrvia neverných Turčínov. Hafis vznáša šabľu dohora a kričiac: „Za mnou, za mnou!“ popchne koňa napred. A janičiari a spahiovia sa rútia za svojím vodcom. Ale i zdola, i zhora sa ukazujú srbskí junáci a Hafisovi nabehnú oči krvou, šabľu dvíha dohora i volá: „Srbíni, hore sa, poďte za šabľou Janka Markoviča!“ A Srbíni obkľúčia väčšmi a väčšmi janičiarov; Hafis baša proti nim bojuje a krik, zmätok, preklínanie z ich úst sa ozývajúce bolo vidieť a počuť. Hafis baša sa dorozumel so srbskými junákmi; Sáva Markovič im všetko rozpovedal a turecké vojsko hynulo ako prach na púšti pred veľkým vetrom.

Janičiari sa dali na útek so zlosťou pobúrenými prsami na vlastného vodcu: lebo v Uhorskej zhynulo ich vojsko, a teraz bolo zas na prach zotreté. I strhli sa daktorí, a najprv obkľúčili Hafisa, akoby sa bol so Srbmi spojil, rozťali mu hlavu i zutekali.

Hafis baša padol z koňa; Srbíni sa rozutekali za janičiarmi a len dve osoby zostali na poli bitky. Bol to starý Sáva a Milica. A keď táto videla padajúceho Janka, skríkla, omdlela a padla. Starý Sáva volá: „Áno, raduj sa, dieťa moje, krič víťazstvo, volaj, až sa hlas tvoj k nebu vyšinie!“ A potom, akoby sa chcel schýliť k jej uchu, pošepky hovorí: „Počuješ, dieťa moje? Slnce zase nad Srbiou vstáva, aby viac nezapadlo!“ Ale starec len teraz pozoruje, že jeho dieťa, Milica, je nie pri ňom, lebo opojený radosťou nad víťazstvom jej pád nezbadal. I rozprestiera teda ruky, habká dovôkol, ale Milica je nie pri ňom. I zatrasie sa srdce v jeho starých prsiach, i pohne sa na krok s vystretými rukami, zohne sa, rukou jej po tvári prebehne i zvolá: „Zdvihni sa, dieťa moje, zdvihni! Dušman uteká a Srbia vstáva!“ - Ale Milica neodpovedala. Starý nechcel veriť, že by sa čo mohlo stať jeho chovanici, i čaká, čaká, ale ona sa nepohýna.

Zas to preletelo ako strela jeho dušu, na radosť nastúpil smútok; osamotený starec volal, ale nik neprichádzal na pomoc i nevidel, že tmavá noc zastrela svojím krídlom šíru, širokú zem, i necítil, že povetrie ochladúvalo, lebo rozpálený a nevediac, či sa má radovať, či smútiť, nič necítil, čo sa okolo neho dialo. I kľakol k Milici, položil raz svoje ucho, raz svoju ruku na jej srdce, skusoval, či je ešte živá, či mŕtva, a zbadajúc slabé bitie srdca, ako v šialenstve zavolal: „Ona nesmie umrieť, kým nevypočuje, že krv Sávu Markoviča vyslobodila Srbiu!“ I potrhol ju silne, i ovial ju z druhej strany večerný studenkavý vietor, a tak sa začala voľne hýbať, až pomaly, pomaly prichádzala k sebe. Starý Sáva volal: „Počuješ, dieťa moje? Srbia víťazí; krv moja oslobodila Srbiu!“

Ale Milica mu nedala odpoveď; chytila ho za ruku: „Poď, otec,“ pošepnúc viedla neboráka slepého starčeka, viedla ho, až ho doviedla na miesto, ktoré bolo jej duši také známe a také strašné.

Tam zastali a Milica vážne hovorila: „Otec Sáva, tu leží syn tvoj zabitý, dorúbaný za neodvislosť Srbie. Otec, on splatil vinu, vezmi nazad svoje kliatby!“

„Kto tu leží?“ spýta sa zamyslený Sáva, neveriac jej slovám.

„Tvoj syn Janko!“

„Môj syn Janko?“ i usmial sa pritom. „Či nevieš, dieťa moje, že môj syn Janko Srbiu vyslobodil, že on žije, ničiac Turkov, a žiť bude, kým pieseň srbská nezahynie?“

„Otec, nemýľ sa! On splnil slovo a jedným činom zmyl svoje viny; otec, vezmi kliatbu svoju nazad, bo tvoj syn na to čaká, hoc tu mŕtvy leží pod tvojimi nohami.“

A starý Sáva sa len teraz zdal rozumieť Miliciným slovám. Striasol sa, hlava sa sklonila, ruky sa rozostreli, akoby chceli neprítomnú osobu objímať, a smutným, prenikavým, až do srdca prehárajúcim hlasom ústa jeho volali: „Dieťa moje!“ A prsia tie nikdy viacej hlasu nevydali.

Na päte rudnických hôr v krvi sa zhliada biely mesiačik; v krvi leží dorúbaný Janko a na ňom spočíva mŕtvy otec Sáva Markovič. Pri nich kľačí na kolenách devica Milica; oko jej neplače, ruky jej dolu visia a ústa šeptajú: „I bol horší od Turčína, i Boh mu neodpustil, i zhynul ako zradca - a ja som ho tak kochala - tak ľúbila -“

I pozdvihla ruky dohora ako anjel, i povzniesla oči k nebu ako anjel - a bledý tichý mesiačik sa v nich zhliadal i pomáhal smútiť úbohej Srbianke.