Z doby utrpenia

Neni väčšej cti a slávy
ako žiť národu
a pracovať s celou snahou
za jeho svobodu,
za tým túžiť a to žiadať,
čo svoboda pravá
človeku, tvoru božiemu,
tu v svete podáva.

Rovnosť, bratstvo a svoboda,
heslá novej doby,
nám Slovákom pripravily
iba smutné hroby;
pre Slovákov tieto heslá
dnes nemajú ceny,
lebo u ľudí sobeckých
spravedlnosti neni.

Pre nás tieto zvučné heslá
spôsobujú muky:
Slovákom na všetkých stranách
poviazujú ruky;
jazyk — ten nám okovali
v oceľové putá
a tá svobodienka zlatá
vo vazbe je skutá.

Žiaľno, žiaľno, na Slovensku
svobody nemáme,
trebárs za ňou úpenlive,
túžobne vzdycháme.
Veď kde národ právo reči
nemá, nuž je bitý
a porobu desnú, strašnú
v každom úde cíti.

Keď ja svoju pru pred súdom
nemôžem si brániť
vo svojej slovenskej reči, —
ej, tam musí raniť
srdce moje cit trúchlivý,
žalostný a bôľný,
a na celý náš rod padnul
ten osud nezdolný.

Kde v milej národa reči
mlaď nevyučujú,
ba, keď nám ju od malička
rodu odcudzujú:
Ej, tam o bratstve, rovnosti
nemôže byť reči,
takéto pokračovanie
svobode sa prieči.

Kde zo slovenských šuhajov
v školách ľudí robia,
čo na materinskej reči
zvukoch sa len zlobia,
ej, nuž čože z toho máme?
Snáď to vlastné deti?
To, veru, tak nechutné je,
jako v očiach smeti.

Keď v stoličných shromaždeniach
i v poradách ľudu
slovenskú reč zaznávajú
bez všetkého studu:
Nuž, ha! Nač sú o svobode
všetky reči krásne?
Veď tá slobodienka pri tom
sťa ohníček hasne!

Preto kto svoj rodný jazyk,
svoju materskú reč
miluje, zastáva, bráni
a v bojov krutú seč
vydáva sa smelým duchom
za národa práva,
tomu každý verný Slovák
zvolaj: Živio! Sláva!

1890