Z doby utrpenia

Ľúbim ťa, dievčatko, ľúbim ťa velice,
nie pre modré očká a červené líce,
lež preto ťa ľúbim, žes’ verná Slovenka,
a žes’ v ctnosti stála jak hodná panenka.
Nezabúdky v očiach a ružičky v tvári
zajiste miluje každý šuhaj jarý.
Ej, ale ctnosť zvlášte milou činí devu,
k tomu keď sa pridá veselého spevu,
tri, štyri pieseňky v sladkej slovenčine,
hodno je baviť sa pri takej dievčine.
Ľúbim ťa, dievčatko, pre všetky tie ctnosti,
len buď i diaľ hodná tej mojej ľúbosti.

Slovenky, Slovenky, pekné líčka máte,
len čo na vás pozrem, hneď sa usmievate.
Slovenky, Slovenky, vždycky ste veselé,
vašim spevom zuní to Považie celé.
Slovenky, Slovenky, pri práci ste pilné,
ku nej vám dal Pán Boh údy zdravé, silné.
Slovenky, Slovenky, trebárs ste chudobné,
ale v nevinnosti anjelom ste rovné!

Vo slovenskom poli Slovenka si spieva
hodná a veselá, pracovitá deva.
Pri jej práci ruže rozkvitajú v tvári,
a z očú veselosť i spokojnosť žiari.
Pod kosákom žitko zlatozrné padá
a zatým ho čerstvo na hrste ukladá.
Lúče slnka trebárs teplé k zemi letia,
pod ním neomdlieva to slovenské dieťa.
Tak Slovenka každá, bár i slnko hreje,
pracuje ochotne a pri tom sa smeje.

1891