Z doby utrpenia

Keby som tak vedel spievať,
jak slávik v zelenej stráni,
len o tebe by som spieval,
rod slovenský, milovaný.

     Len o tebe, len o tebe,
     o tvojej niekdajšej sláve,
     Mojmír, Rastislav, Svätopluk
     keď korunu mal na hlave.

Keď nad Nitrou nad vysokou
jejich ruka panovala
a keď statný rod slovenský
uznával si ich za kráľa.

     Len o sláve, ktorá s nimi
     rýchle zkvitla, skoro zvädla
     a k zármutku sŕdc slovenských
     na večné veky zapadla.

Keby som vedel tak spievať
jako ten slávik v brezine,
zaspieval bych zvučnú pieseň
o Považí, o Trenčíne.

     O tých hradbách, čo dnes v rumoch
     opustených smutno stoja,
     ktoré ale v sláve svojej
     neostýchaly sa boja.

Od Beckova až po Strečno,
hoj, aký tu život vládol,
pokiaľ Matúš Čák Trenčiansky
pri Rozhanovciach nepadol.

     Ale moc a sláva hradieb
     rozpadla sa behom časov
     a potom sa zaplakalo
     za ich silou, za ich krásou.

V tichom žblnkotaní Váhu
bytrá voda prudko beží,
rodu slovenského sláva
pochovaná v hroboch leží. —

     Keby som vedel tak spievať,
     jak slávik v rozkvitlom kroví,
     vyspieval bych na Považí
     nový život Slovákovi.

Spieval by som o tej ctnosti,
ktorá láskou k rodu sluje,
zaspieval bych, jak to špatno,
kto svoj národ nemiluje.

     Týmto spevom chcel bych vzbudiť
     v ňádrach Slovákových zápaľ,
     aby sa za právo reči
     z poníženia svojho zchápal. —

Daj mi, Bože, hlas slávika,
zvyklého k spevu sladkému,
by som mohol takto spievať
môjmu rodu slovenskému.

1910