ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To Slovensko naše milé
bolo v moci, v sláve, sile:
Pokiaľ slávni velikáši
sťa Slováci boli naši.

Pokiaľ si reč svoju ctili,
zvyky ľudu si vážili,
šťastní boli v domácnosti
pri viere a pobožnosti.

Ale časy sa zmenily:
Tam tí lásku potratili
k reči, k ľudu slovenskému
a už nie sú verní jemu.

Zanechali staré ctnosti,
oddali sa na marnosti,
mravy a reč premenili
a svoj národ opustili.

Tak hľa, to Slovensko naše
bez slávy je v tomto čase
a slovenský národ celý
má stav smutný, neveselý.

Kto verný je svojmu rodu
a hlási sa za svobodu,
toho zradci potlačujú
a do krvi ho sužujú.

Na Slovensku zle je, zle je,
dobrého sa nič nedeje;
kto svoj národ vrele ľúbi,
toho zloduch všade hubí.

Ale nič to, nič to bratia!
Však tie časy zlé sa ztratia,
len nech národ, ľud roľnícky
pridŕža sa rodu vždycky.

A slovenský ľud zdravý je,
on vždy v pevnej viere žije,
miluje reč svoju verne
a nezapre ju hanebne.

To hľa, základ budúcnosti.
Ľud môj, tejto drž sa ctnosti,
a bárs časy dnes zlé máme,
však sa lepších dočakáme.

Dá Boh, že tie bludné deti
navrátia sa ku svojeti
a slovenskú reč i národ
budú ľúbiť sťa o závod.

A potom Slovensko naše
zaskveje sa opäť v kráse,
v moci, sláve sa zajasá
a národu dôjde spása.

1890