Z doby utrpenia

Od Dunaja hlbokého
až po Kriváň vysoký
nemáš kraja krásnejšieho,
čo prejdeš svet široký.

     Krásny ten kraj Slovensko sa
     od jakživa nazýva
     a tu národ náš slovenský
     od pravekov prebýva.

Staré rumy mocných hradov
slávu rodu hlásajú:
lež slovenské deti dnes už
ani mena nemajú.

     V starých časoch na Slovensku
     panovala moc, sláva,
     teraz Slovák zbavený je
     slávy, moci i práva.

V starých časoch reč slovenská
všade ctená bývala,
bola v súdoch, pri úradoch,
v škole, v sneme, u kráľa.

     Nuž a teraz? Svätý Bože,
     pomiluj sa s výsosti!
     Slovenská reč, právo ľudu
     nemá tu už platnosti.

V starých časoch mocní páni
slovenskú reč ľúbili,
v nej sa Bohu modlievali,
v nej si dietky cvičili.

     Veľkí páni po slovensky
     rozprávať už neznajú
     a tí menší pánikovia
     všeľjakú reč motajú.

Príde Slovák do úradu,
snáď počuje svoju reč?
Krivda si tam za stôl sadla,
pravda — tá je od nás preč.

     Príjde človek do sedrie,
     nuž čože tam zakúsi?
     Počuduj sa, svete šíry:
     tlumočníka mať musí! —

Tak zašli sme na Slovensku:
všade závisť a svady,
za národ sa mnohí hanbia,
lebo chcú mať úrady.

     Lež naprav to, mocný Bože!
     V pravú koľaj uveď nás,
     aby ľud náš a tí páni
     ľúbili sa spolu zas.

Naprav krivdy, nepravosti,
vráť nám starých časov ctnosť:
Tak Slovensko zkvitne zase
a bude v ňom šťastia dosť!

1889