Z doby utrpenia

Ľúto mi vás, ľúto veľmi;
slovenskí rodáci,
keď sa v tom nepoznávate,
že ste vy Slováci,
keď verne k národu svojmu
priznať sa neviete:
Oj, ako to smutno pre vás
na tom božom svete.

     Pozrite okolo seba
     a zkúšajte pilne,
     ktorýže z vás láskou vrelou
     k národu svojmu lne?
     Ba u mnohých naskrze niet
     tej lásky k národu
     a bez nej nemožno túžiť
     za reči slobodu.

Kto nemá lásky k národu,
nemá lásky k sebe,
nemá odvahy brániť sa
v núdzi a potrebe;
kto nemá lásky k národu,
o seba nestojí
a za svoju reč slovenskú
slovo riecť sa bojí.

     Pozrite len dookola,
     útoky s všetkých strán
     ženú sa na slovenskú reč
     sťa by z pekelných brán:
     Na jarmoku, na ulici,
     v sklepe, v krčme, v škole
     všade na slovenčinu zle,
     ba už i v kostole.

Nuž a prečo sa to deje?
Opýta sa mnohý.
Preto, že si Slovák nevie
stať na vlastné nohy!
Preto, že si slovenský ľud
nevie vážiť seba
a nebráni svoju reč tam,
kde toho potreba!

     Hej, Slováci! Prebuďte sa
     láskou k svojej reči,
     zloba zradcov nech vás už raz
     z driemoty vylieči:
     Prilnite láskou k národu,
     dajte ruku k práci
     a vyznajte všade smelo,
     že ste vy Slováci!

1889