ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sloh (štýl)

V našich piesňach niet básnického slohu. V čom záleží básnický sloh? Básnický sloh záleží v prvom rade v pekných, súmerných vetách, v ktorých každé slovo má svoje miesto a svoj význam; záleží on ďalej v istých vyberaných malebných slovách, v užívaní metafor a metonymií, v upotrebení vhodných podobenstiev.

No z tohto nenasleduje to, že básnik nesmie alebo nemá použiť krátke vety, ale tieto sa musia tiež súmerne striedať s dlhšími vetami.

Nesmie upotrebiť jedno za druhým mnoho jednoslabičných slov, slov tvrdých, jednohlasných, ale má dať pozor, aby sa vysoké samohlásky miešali s nízkymi. Nesmie upotrebiť jedno za druhým mnoho tvrdých slov alebo jednotvárnych.

Ani to sa nežiada, aby básnik vždy a všade použil zriedkavé, vyberané slová; nie, ale aby vždy použil to slovo, ktoré sa do verša najlepšie hodí a ktoré najlepšie vyjadrí pochop. Ale nemá, najmä nie často použiť slová a výrazy pouličné, slová triviálne, napr. miesto sviňaciny môžete použiť bravčovinu alebo ešte lepšie veprovinu; ako to aj náš ľud používa v obchode so vzdelanejšími ľuďmi. No môže použiť aj tieto slová ako charakteristikony.

Čím viac a čím lepších metafor a metonymií používa básnik, tým je vzletnejší jeho sloh a poetickejší jeho verš; ale aj tu musí dať pozor, aby jeho básnické obrazy boli vhodné, pravé, nie násilné a prázdne, lebo ináč jeho štýl je nabubrený, bombastický, čo je zasa vstave skaziť celý dojem, a čo potom robí verš nezrozumiteľným.

Keď niečo, nuž pred nabubrením sa musí chrániť básnik; napr. z čiernych bludu zlého rúk (Spev XI.).

To už by som ani nemal spomenúť, aby reč a sloh verša bol gramaticky pravidelný, ako aj to, aby sa básnik chránil dvojzmyslov, nakoľko je to len možno.

Taktiež zbytočné je rozpisovať sa o slovoslede, aby tento bol slovenský, lebo to sa samo sebou rozumie. Ale predsa poznamenám, že je slovenský slovosled skoro tak povoľný ako grécky; jednu rozšírenú vetu môžeme až trojako napísať a vysloviť bez toho, že by jej sloh nebol slovenský a že by zmysel niečo utrpel. Pravda, môže sa stať aj to, že je básnik — čo sa len veľmi zriedka dovolí — prinútený upotrebiť nie celkom slovenský slovosled; keď ho zriedkavo upotrebí, ale tak, aby nebol násilný a aby zmysel neutrpel, neskazí dojem, ba takáto výnimka istý nimbus udelí veršu. No také násilné slovosledy, ako sú v Spevníku, napr. sa veseľme, sotva môžu sa dovoliť.

Konečne aj na to má sa dať pozor, aby sa v jednom a tom istom verši, a tým menej v jednej a tej istej slohe alebo vete neupotrebovali bez vážnej príčiny jednaké slová; ale ak je to zapotreby, aby sme podobné pochopy vyslovili, používajme rozličné slová, napr. beží, uteká, letí atď., švihne, brnkne krídlom atď.

Ale viem, že sa nájdu mnohí, čo mi budú protirečiť s ohľadom na tú moju požiadavku, aby sloh v našich cirkevných piesňach bol vzletný, aby vysoko stál nad všednou prózou, lebo veď vraj piesne nepíšeme len pre učené hlavy, ale v prvom rade pre pospolitý ľud a pre jeho každodennú potrebu; teda aj sloh musí byť taký, aký upotrebúva sám nevzdelaný ľud, teda nízky, lebo ináč ho neporozumie a piesne sú daromné.

Táto námietka sa nám na prvý pohľad zdá byť veľmi oprávnená — ale viďme ju zblízka.

Pre koho boli písané žalmy? Len pre kňazov? Nie, veď vieme, že žalmy stupňové, ako aj iné žalmy, odspevoval celý židovský ľud; vieme, že žalmy boli jedinou potechou židovského národa v zajatí babylonskom, kde ich židia často odspevovali popri potokoch a riekach babylonských medzi vrbičím, ako nám o tom aj samé žalmy svedčia.

Žalmy teda boli písané pre celý židovský národ, a ľud židovský ich aj často prespevoval.

A predsa sotva je básnické dielo, v ktorom by bol krajší, vzletnejší sloh, krajšia, kvetnatejšia reč, ako je v žalmoch.

Ergo: nie je pravda, že by sa pre ľud nemali písať piesne v peknom básnickom slohu.

Pravda, nesmú byť prázdne bombasty, dvojzmysly, gramaticky nesprávne výrazy, cudzie tvary, germanizmy, maďarizmy, latinizmy atď., ale pekný básnický sloh nielen že smie, ale dľa príkladu žalmov aj má byť. Veď pekný básnický sloh požaduje sama prirodzenosť veci, ktorá žiada, aby zovňajšok zodpovedal vnútrajšku. Keď je teda vo verši pekná, vysoká myšlienka, pekný, hlboký cit, je prirodzené, aby im aj reč zodpovedala.

Toto požaduje dôstojnosť cirkevného spevu, ktorý by nielen že nemal zaostať za spisbou a za básnictvom profánnym, ale by ho aj mal predčiť, ako to vidíme u žalmov.

Preto aj žalmista spieva: psallite sapienter, t. j. spievajte umne, umelecky. Alebo pre Boha je všetko dobré, aj vetché zdrapy?

Len krása a pravda spolu účinkuje na našu dušu, a tak len tie piesne robia hlboký dojem na nás, nás okúzlia, nás do plaču pohnú, ktoré sú naozaj umelecké; ale prvou požiadavkou umenia slovného, akým je básnictvo, je krásna reč, básnický sloh.

A potom nie je to pravda, že by náš ľud neporozumel pieseň písanú v básnickom slohu.

Ja aspoň pri dnešnej obecnej školopovinnosti držím náš slovenský národ za tak vzdelaný, ako boli židia za čias Dávida, Šalamúna a po zajatí babylonskom; a keď židia mohli čítať žalmy a im aj porozumeli, prečo by to nemohol dokázať aj náš národ s piesňami v peknom básnickom slohu písanými?

A potom, veď tomu nie je tak s ľudom, ako si vy to myslíte. Nie je on tak hlúpy, za aký ho vy držíte; má on zdravý um a cit, o mnoho zdravší, než je on vo vašich novomódnou povrchnosťou poprekrucovaných mozgoch. Slovný poklad nášho ľudu je veľký a široký, teda porozumie on aj básnický štýl, a to tým ľahšie, že sú z básnického štýlu beztak vyobcované odťažené slová.

A ten ľud, ktorý si utvoril tak nádhernú pospolitú poéziu, ako sú jeho piesne, ten by nemal cit a zmysel pre básnický sloh, keď on sám je básnikom?

A konečne jedným z účelov básnictva cirkevného podistým je aj to, aby cirkevná pieseň vzdelávala ľud. Čo rozpráva poviedka o Orfeovi, že spevom krotil divé zvery, to má platiť o cirkevnom speve úplne, lebo tento má krotiť, vzdelávať divých, zverských ľudí, besné náruživosti.

A keď by sa aj stalo, že by niekto hneď na prvý raz nepochopil úplne pieseň, pochopí ju on na druhý, tretí raz a čím viackrát ju bude čítať, tým mu ona bude krajšia, ako sa vec má so všetkými geniálnymi dielami. Beda by nám bolo, aj našej cirkevnej piesni, keby sme ju na jeden raz celú vyčerpali, lebo vtedy by sme ju mohli zahodiť ako vytlačený citrón! Nie, my to nechceme, my chceme, aby naše piesne boli krajšie, čím viac ich kto číta, aby ony neboli prázdne, lebo natura horret vacuum, ale aby boli plné zmyslu, citu a krásy, a tak vždy viac a viac k sebe priťahovali.

K dosiahnutiu básnického slohu dobrému básnikovi dopomáha, kdežto zlému zavadzia rým a rytmus.