ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod týmto názvom zjavila sa neveľká kniha r. 1890 v Turč. sv. Martine, no keď sa o nej i ozvali niektoré hlasy v českých novinách, ktoré reprodukovali i Slovenské pohľady, knižke sa nedostalo zaslúženého ocenenia v slovenskej spisbe. Možno že sa okúňali naši kritici povedať o nej svoju mienku, ale možno že i z tej príčiny, ktorú spomína J. Gottlieb Fichte, keď píše: „Wisse, dass jedes Werk, das da werth war zu erscheinen, sogleich bei seiner Erscheinung gar keinen Richter finden kann…“ (Ak nájde nejaká kniha hneď pri svojom vyjdení kompetentného sudcu, tak je to vhodný dôkaz, že táto kniha mohla byť i nenapísaná.) a dokladá, že Spinoza musel ležať cez jedno stoletie, kým bolo o ňom povedané vhodné slovo; o Leibnitzovi snáď ešte musí čakať na prvé vhodné slovo, o Kantovi takisto. Nech je čokoľvek, ja predsa sa opovážim zmieniť sa o tejto knihe, lebo to zasluhuje kniha sama i jej pôvodca, keď moja mienka snáď i nebude posledným slovom o nej.

*

Každá báseň má byť umeleckým celkom; bez toho ona mnoho stratí zo svojej hodnoty. Tento umelecký celok zase povstáva z jednosti (unitas, Einheit), lebo čo je jedno, je i celo a nakoľko je jedno, natoľko musí byť i celo, a naopak. V mnohosti jednosť pochádza z jednosti jedného princípu, ktorý panuje nad všetkými čiastkami, ich k sebe priťahuje a okolo seba usporiada v jeden súmerný celok. Ak nieto v nejakom výtvore tohto princípu, neistá je i jednotnosť a celkovitosť výtvoru; ak je viac princípov, tieto sa menia všetky v žriedla a zase je preč umelecká zaokrúhlenosť výtvoru. V básnických výtvoroch týmto princípom býva základná vida (Grundidee). Hľadajme teda túto základnú vidu v Hviezdoslavovom Ežovi. Ktokoľvek prečíta pozorne mnou podaný obsah, každý mi povie, že takouto základnou vidou básne je táto veta: Čo starí pokazia, to dietky napravia, teda že detinská prostota a bezprostredná nevinná láska napraví to, čo pokazili mudrujúce hlavy a vášnivé srdcia. Toto je základnou vidou Ežovou, len škoda, že nepovedomou. Čítajme báseň a presvedčíme sa, že básnik ani nemyslel na túto ideu, píšuc svoju báseň, lebo pred jeho očima bol iný cieľ, iný úmysel; on chcel opísať hornovidiecku krpčiarsku svadbu. Že je tomu tak, o tom nás presvedčí sama báseň, pretože len vtedy je báseň súmerná a celkovitá, keď si vezmeme za princíp básnikov „opis krpčiarskej svadby“ (zo 141 strán tomuto opisu je posväteno 80, od 51 do 132), celá výpravka je len pobočnou vecou; je rámcom, do ktorého Hviezdoslav chcel vmestiť svoj obraz „krpčiarskej svadby“. Škoda Hviezdoslavovho génia! My nezazlievame, áno, my schvaľujeme básnické opisy, a to zvlášť zvykov a obyčajov, ale len na svojom mieste a v šírke básni primeranej. Nech je opis svadby Ežovej ako chce vzácnym kultúrno-historickým obrázkom, no opis o sebe ešte nikdy nie je umeleckým celistvým dielom. Opis je pre báseň, pre rozprávku, a nie rozprávka, báseň pre opis. Toto je najväčšou chybou Eža Vlkolinského. Celá báseň je pomýlená hneď v základe. A keby bol básnik nepochybil hneď v základe, Ežo by bol býval jeho najskvelejším výtvorom, bol by mal cenu a výšku básnickej rozprávky pre svetovú spisbu.

Dej Ežov je viacmenej každodenný, vídame ho v mestách, vídame ho po dedinách: dvaja mladí sa ľúbia, rodičia bránia, nieto v ňom nič napínajúceho nervy, otriasajúceho celou ľudskou prirodzenosťou, a predsa je dosť zaujímavý. Táto zaujímavosť možno že pochádza z nedostižných rázov (charakterov), aké tu namaľoval básnik istou rukou a vypuklými črtami, a z psychologickej pravdivosti deja. Viďme toto dvoje lepšie.

Hlavným hrdinom básne je Ežo Vlkolinský, chasník zemiansky v tých rokoch, keď človek cíti, ako Shakespeare hovorí „nadbytok síl“, keď srdce túži, zmdlieva a trasie sa pri videní ideálu a nevie, prečo a za čím, keď ešte najbásnickejší náter pozláti, ozdobí a akoby zduševní najrealistickejší a najhmotnejší pud; keď si myslí, že nemožno mu žiť bez devy, ktorá mu so srdcom zrástla, keď ešte nevie, že žena ako žena, v podstate sú všetky rovné, a to je hlavná vec. K tomuto rozpoloženiu ducha pridruží sa ešte i zemianska hrdosť, a toto dvoje odtrhne ináč poslušného a dobrého syna od milovanej a milujúcej matky, ktorá ho práve v týchto dvoch bodoch ohrozila, zakážuc mu hlavný cit srdca a obraziac ho vypovedaním z domu. Ežo je ináč tichý, rozvažitý a láska ho naučila byť i spravodlivým a múdro zmýšľajúcim, takže si povšimne už i Lichardových slov, podľa ktorých hodnosť ľudská nezáleží v jeho rode, ale v jeho mravnej hodnote, takže sedliak môže byť omnoho hodnotnejší než nejaký zeman. No ináč, trebárs je Ežov ráz podarený, nie je on najvypuklejší. Najvypuklejší je ráz Elov, jeho strýcov.

Elo je prototyp slovenských krpčiarov, je to pyšný, zaťatý, prepiaty zeman; no jednoduchý, nevzdelaný sedliacky človek, ktorý opovrhuje sedľačou a pritom odpľúva ako najposlednejší paholok. Smrteľne nenávidí svojho brata Beňa a jeho manželku Esteru. Je veľký žgrloš, trebárs nemá deti. Dievčence deti si neváži podľa starých obyčajov, ale len chlapcov, preto ani si nechce vziať za svoje akési dievča vnúča. A tento človek pritúli k sebe Eža, syna Beňovho a Esterinho, a tento sedľačou opovrhujúci človek ide k Beckom-sedliakom pýtať ich dcéru za ženu Ežovi — zemanovi; on, skupáň, mu robí svadbu, a to skvelú svadbu. Ako je to možné? Nepriateľ prijíma k sebe syna nepriateľovho, aby sa takto pomstil cez syna nad svojou nepriateľkou Esterou! Preto upevňuje vnuka, aby sa nepoddal matke, preto mu robí po vôli i v jeho láske, takže zaprie svoju hrdosť a prepiatosť zemiansku, hoci ona tu i tu vše vybuchne, dosť neostražito a krikľavo hrubiansko obrážajúc zdravo zmýšľajúce hlavy. A keďže Ežo vie znamenite pracovať, žgrloš strýc si ho podrží u seba, lebo mu zadarmo a verne pracuje. Robí mu skvelú svadbu, lebo mu to tak káže zemianska pýcha, nech vidí svet, že je zeman, a snáď chce i prevýšiť majetných, ale sedliackych Bockovcov. Na Eliáša nemožno zabudnúť, on sa nikdy nevytratí z pamäti čitateľovej.

Estera je tiež dobre kreslená. Je matkou, ktorá vrelo ľúbi svojho jediného syna; je v tých rokoch, keď už ochladne srdce a človek vytriezvie. Ona drží: „v noci každá krava čierna“, a neskúseného syna chce oblažiť i proti jeho vôli, tým viac, že chce dvoch oblažiť. — Však si navyknú. Preto vystupuje tak energicky na Turíce a zapríčiní i sebe toľké nepríjemnosti, i synovi. Rozľútostnená tu i tu sa vyhráža synovi, no srdce materinské nemôže seba zaprieť, ona žgrľačí — pre syna. A keď vidí, že so svadbou všetky jej protesty sú márne, že už vec nemôže zmeniť, utiahne sa do pozadia a s múdrou rezignáciou vžije sa do nového položenia veci. A keď vidí chlapča, vnuka, potomka svojho manžela Beňa, tiež Benka, keď nevinná, jednoduchá prostota dieťaťa z vlastnej krvi dotkne sa jej srdca, zmieri sa so synom, zmieri sa s nevestou, ktorí si ju vždy vážili i počas jej neúprosnosti, čo vidieť z chovania sa dieťaťa oproti starej matke.

Žofka nie je takým vypuklým rázom, no nájdeme i v nej pekný ťah, keď vyjavuje svoju obavu nad tým, že ich sňatku nepožehná Estera, matka Ežova. „Vtom z hĺbky vzdychla. A on postrehol, keď vzhliadla k mesiačku, jak zaleskla sa slza v oku jej a spod viečka… jak mykla… hladkom po líčku, sťa rosa ružou. „Čo ti? pre Boha?“ sa strhol Ezech. „Kto ti ublížil?“ — „Ach, Ezech,“ vetila, „ten záder ja už dlho v srdci nosím“ — „Aký? čo?“ „Tá tvoja matka, tá sa nezmieri ver nikdy s nami, to ma trápi, to ma nepokojí“ (str. 41). A len vtedy sa utíši, keď ju Ežo podozrieva, že nemá k nemu lásky a uistí ju, že sa matka dakedy zmieri s nimi. A keď by ho opustila, že by tiež nevrátil sa k matke, ale že by pošiel svetom. „Keď tak, to idem hneď — no nikdy späť k materi svojej! nikdy bez teba. Svet veľký je, dakde ustrniem.“

Bocko je protivou Elovou; popri predsudkoch a prepiatej pýche Elovej dobre sa robí Bockova pokornosť, rozvažitosť a triezvosť. V Bockovi vidíme lepšiu čiastku nášho pospolitého ľudu. Mimo týchto sú ešte i iné osoby: Judka, manželka Elova, čo na Eža krivým okom pozerá, ale pred mužom sa prevyšuje, farár, rechtor, niekoľko chlapov zemanov a žien. No darmo je, toľko je všelijakých osôb, že pobočné, keď sú i ináč jedným ťahom vhodne charakterizované, predsa sa len tratia z pamäti. Povšimnutia hodné sú slová Chateaubriandove (Duch kresťanstva, Ulysses a Penelope), ktorý o Grékoch toto vraví: „Jeden túžiaci pastier, jeden rozprávajúci starček, jeden bojujúci hrdina; toto je všetko, z čoho pozostáva ich báseň, a predsa človek ani nevie ako, ale táto báseň, v ktorej nič nie je, je predsa úplnejšia než naše dejmi a osobami preplnené romány.“ A pravdu má, i u Hviezdoslava by bolo bývalo dosť osôb tých spomenutých; načo nimi preplniť paletu? — Pri mnohých opisoch je taký zmätok ani v pravdivej trme-vrme, sotva vieme, čo kto robí, a tým menej, čo kto rozpráva. Osoby vystupujú a ustupujú celkom neurčite. Takéto výjavy, takáto trma-vrma je v opise tanečnej zábavy na fašiangy, alebo svadby. Tieto opisy majú len tú hodnotu pre čitateľa, čo ich videnie pre cudzieho pozorovateľa, účinkujú viac celistve než každá osoba osve. A taký je i opis ženičiek nosiacich chýry. V týchto opisoch Hviezdoslav necharakterizuje jednu alebo druhú ženičku, ale naše dediny s ich „klebetnicami“, tancami, svadbami a rozmarom.

Z rázov tak isto umeleckou rukou nakreslených zdrojí i psychologická pravdivosť deja; pri týchto rázoch celá udalosť nemohla sa ináč stať, než sa stala, ona je takmer nevyhnutná. Toto si musíme poznamenať o kostre básnického diela; a teraz by sme mohli pristúpiť už bližšie, ku krásam, ktoré hneď na prvý pohľad bijú do očú.

Celá historka odohráva sa na Vlkolíne, teda na dedine medzi pospolitým naším slovenským ľudom, a preto je i básnik tu omnoho naivnejší, než vo svojich ostatných básňach, naivnejší než v Hájnikovej žene, čo sa dá už i z toho poznať, že v Ežovi darmo hľadáme tie hlboké reflexie, ktoré natoľko obťažovali strovenie ináč jednoduchého, prostého deja. To isté pozorovať i zo spôsobu rozprávania, v ktorom napodobňuje pospolitých ľudí. (— — —)

Táto naivnosť a pospolitosť sa nám vidí už i v pospolitých výrazoch, ktoré básnik zhusta užíva, napr. sem-tam brúsiť (21), vyvaliť oči (19), mať čosi na jazyku (33), s niekým sa ráčiť (17), rukávy vysúkať (7), na môj dušu atď. Tu nepoznať realistický smer je nemožné. Každý ťah je vzatý rovno zo života pospolitého ľudu, jeho je celý dej, jeho sú rázy; jeho opravdivý obraz sú opisy dedinských zvyčajov, a k tomu sa druží, aby ilúzia bola úplná, ešte i naivná prednáška a najmä ľudové dialógy a vtipy. Darmo hľadáte tuná gessnerovskú alebo goetheovskú a heineovskú sentimentalitu, nenájdete ju. Ežo bár hlboko miluje, bár pre svoju lásku opúšťa matku, predsa sa nikdy neoddá sentimentalite, vždy zmýšľa múdro, ako sú všeobecne pospolití ľudia nie naklonení snívať v bdení. No pritom všetkom nájdeme, keď i nie sentimentálne, ale nežné výjavy, ako napr. deva rozžialená nad tým, že matka Ežova ju nenávidí. (— — —)

A koľko krásnych protív môžeme nájsť v básni, keď i nie tak v rázoch, ako v okolnostiach. Jak krásna je protiva hneď na začiatku medzi opisom slávnostnej nálady Turíc, keď duch pokoja zostupuje, a medzi opisom zvady v dome Esterinom! Alebo chceme vidieť ešte jednu protivu? Otvorme si Eža a čítajme na str. 136 — 140. Celý tento kúsok nemôžem vypísať, zaujal by primnoho miesta, no kto máte Eža, otvorte si knihu a čítajte ho. Ja nechcem použiť zodranú frázu, že básnik prevýšil sám seba, to nepoviem, ale rieknem len toľko, že on na jednej úrovni stojí s výjavom Hájnikovej ženy, keď po katastrofe sa všetky muky opakujú, ba zväčšujú v dome otcovom, ktoré tak prepínajú nervy, že tieto oslabnú a um stratí rovnováhu (Hájnikova žena 199 — 201). Je pravda, že sú oba majstrovskými kusmi, kusmi vyše kritiky, sebe rovnými, hoci v inšom odbore.

*

Z viacerých strán sa ozývajú ponosy proti Hviezdoslavovej reči v jeho básňach; viďme, čo je tu správneho a čo chybného. Všetci to dobre vieme, že sú vidy obrazmi vecí, ktoré označujú, nechže sú tie veci hmotné, predmetné alebo podmetné, nehmotné. Avšak vida je niečo podmetného, a tak je ona podmetná, že v tomto svojom spôsobe ani nemôže byť zdelená s iným, ona zasa potrebuje obraz, cez ktorý ona spredmetnie a zdelená býva s inými. Takýmto obrazom víd sú slová. Avšak slová nie sú nutnými obrazmi víd, ale len ľubovoľnými, aspoň z väčšej stránky, lebo medzi vidou a slovom nieto žiadneho vnútorného pomeru. To sa dá dokázať aj tým, že rozličné reči jednu a tú istú vidu označujú rozličnými slovami, napr. pochop dievčaťa Slovák označí slovom: dievča, Riman: puella, Nemec Mädchen. Alebo: dieťa, proles, Kind. Sú i také slová, ktoré sú v istom zovnútornom pomere s vecou, ktorú označujú, a to sú tie, ktoré napodobňujú hlas, na pochop sa ponášajú, napr. škvrčí, šuští, čľupnúť, cengať atď., avšak i toto sú len z väčšej stránky ľubovoľnými obrazmi vecí, alebo lepšie: víd, lebo každé ucho ináč čuje jeden a ten istý hlas, čo sa dá uzatvárať z toho, že rozličné národy majú i na takéto pochopy rozličné výrazy. Pritom sa musí do povahy vziať i rozličný spôsob ponímania vecí a zmýšľania, čo sa javí v rozličných tvaroch reči, a tak povstanú rozličné slová a rozličné reči. Nastáva otázka, ktoré slovo je dobré. Predovšetkým také, ktoré dľa všeobecného uznania označuje pochop, a to podľa ducha a spôsobu ponímania vecí u toho národa, v ktorého reči ono stojí. Čo sa týka prvej podmienky, táto môže časom ustúpiť, lebo sa môže stať, že niektoré slovo, ktoré neoznačovalo podľa všeobecného uznania istý pochop, hovorím, že sa také slovo udomácni a rozšíri; no ťažšie je to s druhou podmienkou, lebo to je naštrbenie národného zmýšľania. Preto i národ slovenčí cudzie slová. Od slova sa teda požaduje, aby bolo tvorené v duchu reči, a toto sa požaduje bezpodmienečne, teda v slovenčine: aby bolo slovom slovenským, a potom aby bolo známe alebo aspoň také, ktoré pri čítaní alebo počutí je známe, t. j., ktoré keď počujeme, hneď vieme, čo označuje, a toto vieme sa nevzťahuje na jedného alebo na druhého, ale na celý národ, nie ako by každý jeden úd národa musel vedieť jeho význam, ale len súhrn národa. Toto je poklad reči, ktorý tvorí slovník: takže do slovníka patrí každé slovo, či to pôvodne slovenské alebo cudzie, ktoré žije v súhrne národa, nech ono označuje aký chce pochop.

Ináč sa má vec s umeleckou tvorbou slovnou, povedzme s básňou. Reč, slová tu nie sú podstatou, cieľom, ale len nástrojom; sú len na to, aby sme prijať mohli vidy básnikove pomocou nich. V tomto prípade básnik nepodáva slová, ale len vidy, myšlienky pomocou slov, a preto on si môže, ba musí voliť také slová, ktorými najvhodnejšie vyjaví svoje myšlienky, svoje vidy, a to tak, aby ho čím viac čitateľov rozumelo. Sem musíme ešte pripočítať i eufóniu atď. Z toho nasleduje, že básnik si vyberá medzi slovami, a také slovo si môže, ba musí zvoliť, ktoré zodpovedá jeho cieľu čím najlepšie; preto napr. zo synonymných slov si má zvoliť to, ktoré je slovenské a najvhodnejšie označuje vidu, ktorá má byť vyjadrená. Z toho sa dá uzatvárať, že ak má právo v umeleckom diele nejaká vida, má v ňom i slovo, ktoré tú vidu vhodne označuje, ak je ono slovenské, alebo aspoň poslovenčené. Toto je vecnou požiadavkou umenia, a len v osobnom záujme básnikovom sa vyžaduje, aby on používal také slová, aby ho čím ľahšie a lepšie rozumeli čitatelia, a aby — nakoľko je možné — všetci, ktorí majú pochopy a vidy v básni vyslovené, porozumeli slovám tie pochopy a vidy označujúcim. Lebo slovo len vtedy budí vo mne vidu, keď je mi známe, a básnik len vtedy dosiahne svoj cieľ, keď v čitateľovi vzbudí tie isté vidy a myšlienky, ktoré v ňom žili, keď napísal svoje dielo. A preto básnik vždy len sebe poškodí, kedykoľvek používa nezrozumiteľné slová alebo rozvetia, lebo vtedy mizne dojem na čitateľa. Básnik teda vo svojom záujme musí sa usilovať, aby také konštrukcie používal, ktoré všetci rozumejú, a také slová, ktoré sú všetkým známe, alebo aspoň stávajú sa všetkým známymi cez súvislosť s inými známymi, alebo cez známy koreň, od ktorého sú odvodené.

Nuž a teraz riaďme sa podľa týchto pravidiel a skúmajme reč Hviezdoslavovu zo stanoviska nie gramatického — nech to spravia iní — ale umeleckého. A včuľ povedzme: Hviezdoslavova reč sa síce nevyrovná v mäkkosti Sládkovičovej, no je ona vzletnejšia, pôvodnejšia, rozmanitejšia. Prvou príčinou, pre ktorú je Hviezdoslav často nezrozumiteľným, je — ako už i Vlček múdro poznačil — naša neprichystanosť, naša zaostalosť v reči: „No či tento kráľ slovenského poetického slova môže z toho (lepšie by bolo „za to“), že módny požiadavok pohodlného čitateľstva obchodí potemnistú hĺbku slovesného umenia?“ (Dejiny literatúry slovenskej — Hviezdoslav). Hja, niet škôl nižších, stredných a vyšších. Kde sa môžeme naučiť tomuto umeniu? —

A potom u veľkého básnika hneď na prvý pohľad zbadáš geniálnosť, odokryješ krásy, ale ich nevyčerpáš; čím častejšie čítať naozaj geniálne básnické výtvary, tým sú ony krajšie, kdežto grošový básnik len na prvý raz je pekný, druhý raz sa ti ho sotva chce prečítať. Dobrý básnik je živý prameň, z neho prúdia vždy nové vlny krásy, a to i také, ktoré ani on sám netušil; kdežto menší básnik je zlatým alebo strieborným pohárom, z ktorého na jeden dúšok vyčerpáš všetky obsahy. A toto je najväčším znakom umu.

Príčinou ďalšou, pre ktorú Hviezdoslava ťažko je rozumieť, je, že jeho slovosled je tu i tu nepravidelný, neslovenský. Za príklad uvádzam z Eža Vlkolínskeho tento ľudový výraz: „je vás ani červených myší“ (mnoho). Toto básnik takto vyslovil: „ani červených vás myší“ (76), alebo: „žil ale predsa“ (97) a „nelámte si hláv“ (75). Je vždy len hlavu lámať alebo hlavy (množ. p.) lámať, to je nepravidelná konštrukcia.

Hmlisté narážky (alúzie), nedokonavé vety, aké Hviezdoslav viac používa, než to poézia pripúšťa, dramatická rýchlosť dialógu, mnohé vsuvky a medzivety tiež nemálo obťažujú zrozumiteľnosť jeho slova. Na toto nebudem uvádzať príklady, nájdete ich skoro na každej strane Hviezdoslavových prác (najmä str. 81 Ežo).

Sem patria i rozrieďovania riadkov vo verši. My sme už naučení na konci riadka zastať vo verši, kdežto u Hviezdoslava veľmi často je to nedovolené, bo gramatická skladba požaduje, aby sme zostali niekde v prostriedku druhého riadku, čo obťažuje tiež nemálo zrozumiteľnosť. A preto ľahšie je rozumieť, keď verše Hviezdoslava píšeme ako prózu, jednostajne.

Konečne musím tu ešte poznamenať, že nijako neschvaľujem to veľké a príliš úzke určovanie foriem slov, písania, skloňovania.

Hovorí sa o neurčitosti — hlúpa reč. Neznám krajšej reči, ako je grécka, a koľké zázraky umu skrýva táto reč! Tam je Homér, Pindaros, Sofokles, Sapfo, a tam je i preciozita: Platón, Aristoteles. A čo vidíme u Grékov? Koľko voľnosti panuje v ich forme! (…) Načo zdrótovať našu reč tak ako dáky hrniec; my musíme do povahy brať smer a vývin ľudovej reči, lebo keď my si odrótujeme reč, stane sa nám to, čo sa prihodilo Rimanom a Nemcom, že spisovnej reči nebude rozumieť ľud, že bude iná ľudová a iná spisovná reč, a toto len nechceme. Preto dobre má Hviezdoslav, keď používa „krv“ a „krú“ atď.

Naposledy poetické slová je hlúpa fráza, sú poetické myšlienky, ale slov niet.

Na otázku, kto je väčší, či Sládkovič a či Hviezdoslav, odpoviem: v záujme slovenského národa je, aby Sládkovič neostal najväčším jeho básnikom, aby bolo ešte mnoho väčších a väčších. Ostatne tuším Goethe dal i nám odpoveď na túto otázku, keď Nemcom hádajúcim sa, kto je väčší, či Schiller a či Goethe, povedal, aby sa nehádali, ale aby radšej ďakovali Bohu, že im dal takých dvoch básnikov. Sládkovič je už celý, je nám celkom známy — no nie Hviezdoslav, on ešte nezavŕšil svoj beh. Každý z nich má isté prednosti, pre ktoré si môže jedna čiastka obľubovať viacej toho než onoho. Voľ si, kto chceš Sládkoviča, ja mu to schvaľujem, no nezazlievam ani, keď si vyvolíš Hviezdoslava.