Literárne štúdie a kritiky

Sládkovič. Koľko sladkých rozpomienok skrsne nám v duši, keď počujeme toto meno! Rozpomienok na tie slastné chvíle našej mladosti, ktoré sme zažili pri čítaní Sládkovičových básní, keď s básnikom vynorili sme sa z hroznej, ducha zovierajúcej skutočnosti nášho ťažkého života do krajších, ideálnych svetov. Koľko neuveriteľných, pravde nepodobných nádejí rodilo sa v našich dušiach! Nádejí, že náš národ nezahynie, ba že i jemu svitnú ešte krajšie časy.

A preto nie div, že Sládkovič je miláčikom nielen mladých, nežnocitných ľudí, ale zrovna celého nášho národa. Preto ja nedivím sa tomu, že i sám Hviezdoslav uznáva ho za svojho majstra a s toľkou pietou vinie sa k nemu. Ale toto všetko poukazuje na to, že Sládkovič je veľkým básnikom.

Veľkosť básnika nezávisí od predmetu, nie od toho, čo on ospevuje, ale od spôsobu, ako ospevuje. Homér nie preto je veľkým básnikom, že ospevuje hrdinské deje, ale preto, ako on to ospevuje. A Gréci hneď vedľa Homéra stavali nielen svojich veľkých dramatikov ako Aischyla, Sofokla, Euripida, ale i Aristofana, spisovateľa veselohier, ba i Pindara, pevca malých zápasov, áno ešte i Anakreonta, pevca vína a lásky. Poézia je ten čarovný prút, ktorým básnik vytrhne nás z povšedného života sebeckých záujmov a prenesie nás do svojho sveta krásy, kde zmĺkne nízke sebectvo, kde človek zabúda na svoje malicherné záujmy a splynie s predmetným svetom v harmonický celok. „Ja“, podmetnosť, aspoň na chvíľku rozplynie sa v predmetnosti a či splynie s ňou; preto stíchne nepokoj duše, namiesto ktorého nepokoja dušou rozlieva sa ten blahý nezištný pocit, ktorý nám tento svet dať nemôže a ktorý len krása ako taká, bez vzťahu k nám, môže vzbudiť.

A keď sa z tohto hľadiska dívame na Sládkoviča, vtedy Sládkovič je ozaj veľkým básnikom. Jemná, vnímavá duša, horúce city, živá obrazotvornosť, bohatá reflexia, znázorňujúca, trópami presýtená reč, bohatosť zvratov, ľúbosť prírody, takže básnik takmer splýva, spolužije, spoludýcha s ňou; horúce živé farby, akými ju maľuje: to všetko uchvacuje ducha do čarovných svetov básnictva.

No zloženie Sládkovičovej duše a okolnosti, medzi ktorými žil, nedopustili, aby sa stal prvotriednym básnikom. Z jednej strany bohatá reflexia, horúce city predurčovali ho za lyrika, z druhej strany široký tok reči, záľuba pre podrobné a nádherné maľovanie osôb i predmetov zrovna určili ho pre epiku. Ale pri našich vtedajších pomeroch Sládkovič nemohol spoznať svoje vlohy a ich posúdiť, ba ani roztriediť a rozlúčiť: preto vnútorným zostavením svojej duše bol hodený na lyrický epos, kde mohli sa uplatniť spolu všetky jeho vlohy.

Večnou záhadou nám zostane Sládkovičov romanticizmus, ktorý sa nám javí zvlášte v jeho Maríne, Milici a v básni Na Všechsvätých. Že romanticizmus bol na postupe, a to nielen nemeckom, ale už i anglickom, francúzskom, poľskom a ruskom, to sotva dostačovalo, aby so sebou schvátilo i toho Sládkoviča, ktorý tak dobre poznal Goetheho a Schillera. Že romantickí básnici oproti klasickým boli vlasteneckejší, že mali viac národného citu, tiež nemohlo rozhodovať, veď Hollý vo svojich chladných hexametroch až prekypoval národným citom. Že by Sládkoviča do náručia romanticizmu bol hodil náboženský mysticizmus, na to nemáme dôkazov v jeho básňach. No jedno bolo jasné Sládkovičovi, to, že nesmie kráčať šľapajami Hollého, ak chce znárodnieť, keďže Hollý pri všetkých svojich krásach, pri svojom horúcom národnom povedomí, zostal cudzím národu, ktorý ospevoval. A preto Sládkovič rozhodol sa kráčať inou, takmer docela protivnou cestou, ako kráčal Hollý.

Hollý prijal v každom ohľade tesno určenú a vymeranú formu starých klasických stavieb verša, pre ktorú náš národ nemal a nemá nijakého poňatia. Sládkovič primkol sa k slovenskej pospolitej piesni a k jej rozmanitému, kolimbavému a vtedy ešte nechápanému, a tak zdanlivo voľnému a neurčitému rytmu.

Hollého tvorby podobajú sa mohutnej bazilike so širokými, veľkými oknami, kde niet kútov, kde je všetko jasné, dobre osvetlené. Sládkovičove verše podobajú sa viac končito-oblúkovitým gotickým stavbám s úzkymi, sotva priezračnými zamaľovanými oblokmi, v ktorých panuje ustavičná polotma, ossianovská hmla, v ktorej kontúry osôb, predmetov a dejov sa strácajú a nespozorovano splývajú s okolitými vecami a s fantastickým snením a tušením (Na Všechsvätých).

Hollý ospevoval slávnu minulosť národa, aby ho týmito upomienkami na slávnu minulosť zobudil z otroctva, z otrockého hlivenia a aby v ňom zobudil túžbu po krajšej budúcnosti. Sládkovič nehľadí do minulosti, ale do budúcnosti a národ chce strhnúť z mŕtvej letargie práve týmto poukazovaním na skvelú budúcnosť. Ale z čoho čerpá Sládkovič túto nádej?

Už Hollý obrátil sa k nášmu pospolitému ľudu. Jeho Selanky sú majstrovskými kresbami slovenského ľudu a jeho života. Sládkovič uprel svoj zrak na slovenský ľud a videl, že tento ľud je „špatnokrásny“, že popri svojich veľkých nečnostiach honosí sa on i takými vlastnosťami, ktoré by ho mohli učiniť vzácnou a vynikajúcou zložkou ľudstva (Nehaňte ľud môj). A z tohto on čerpá nádej na lepšiu budúcnosť.

Na šťastie pošmúrny romanticizmus, ktorý tak vypuklo, nehorázne vystupuje v Maríne, neskoršie ustupuje, a to nielen v Sládkovičových drobných veršoch, ale už i v Detvanovi, takže niektoré jeho menšie verše sa môžu pokladať za klasické.

Sládkovič, hoci prevažnú časť jeho básní tvoria dlhšie diela epické, nie je epikom v pravom slova zmysle. Podívajme sa len na Marínu. Sotva je v nej dej. Marína po večernom zvonení (12) v sýtej vôni vŕb (13) hrá a spieva (14 — 17). Zoblieka sa spať (21 — 23). Ráno vstáva (24 — 33). Pevcove obavy a nádeje (34 — 43). Lúčenie (48 — 49). Krásy Maríny porovnáva s obrazmi — no jej sa vyrovná iba otčina (50 — 72). Bozk, objatie (53). Marína chytá motýľa (87). Príde sok podlizačný (91 — 92). Nebezpečenstvo (103). Polieva kvety (109). Kvetmi zdobí seba a otcov hrob, vence vije (115). Had (117). Smúti nad vydajom (147). On ide boriť sa (158). Ona túži pod Sitnom a on pri Hrone. Ona umrie (189). Hron vábi ho do vĺn v podobe Rusalky (222). Nebo (262). Návrat na zem (387).

Nuž tu sotva je dej, sú tu len skvostné obrazy, namaľované horúcim citom a trópom presýtenými farbami. A sen a fantázia tu splýva dovedna so skutočnosťou. A preto Marína je zmesou skvostných lyrických zneliek, z ktorých mnohé vynikajú horúcim citom ľúbosti a rodolásky, iné zasa bohatou reflexiou. Napr. (73):

Alebo (75):

A koľko takýchto zneliek by sme mohli tu uviesť! Jedna je krajšia od druhej, a najkrajšou sa nám zdá obyčajne tá, ktorú čítame.

Väčšia časť zneliek Maríny je samá hudba citov, myšlienok a reči — čistá lyrika.

Ako u každého ozajstného básnika príroda splýva so životom a s myšlienkou, tak je to i u Sládkoviča. Marína je kvetom, ktorý spieva medzi kvetmi:

Koľko krásy! Koľko života! Marína spieva. A hľa, ako samopašní chlapci, keď zočia niečo mimoriadneho, prestanú sa hrať, tak prestali sa hrať i vetríčky, aby len počuli Marínin spev. To isté spravili i nezábudky, a fialky zrovna prestali dýchať — zastavili dych, aby ju lepšie počuli. A zore od radosti a slasti žiarili a jastrili na jej tvár. Necítime, ako tu človek s prírodou splýva v jeden krásny svet? Ako príroda s človekom spolu žije a dýcha? Aké nádherné obrazy!

Alebo šum Hrona mení sa v šepot citov (211):

Alebo keď chce znázorniť vlasy Maríny po jej bielej hrudi, nuž vymaľuje taký živý a nádherný obraz, že až pri ňom zabúdame na Marínine vlasy (74).

Čítali ste ešte niekde vo svetovej spisbe takéto podobenstvo o vlasoch dievčaťa?

A len macošským politickým okolnostiam môžeme pripisovať, že z Maríny nič neznárodnelo. A my sme presvedčení, že príde génius, ktorý v hudbe vysloví to, azda omnoho podarenejšie, čo Sládkovič chcel vysloviť živým slovom.

Marína sama je priveľmi vozdušná, takmer bez krvi a mäsa, a báseň na mnohých miestach až fantastická. Ešte i postať, na ktorej stojí (Sitno), rozplýva sa na fantastické báje.

Na pevnú postať skutočnosti postavil sa Sládkovič s Detvanom.