ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Túto knižočku pôvodca rozdelil na dve časti. Prvá: Môj ľud, druhá: Moje túžby.

Vajanský dnes už má také meno a označenie v malej slovenskej spisbe, ktoré ho už povznáša nad podrobnú kritiku, nakoľko aj o ňom platí: multa licent — poetis. No predsa chceme povedať dačo o horespomínanom zväzočku.

Ab ungue leonem — po pazúri poznáš leva. Táto výpoveď platí nielen o celom zväzočku, ale aj o každej, i tej najmenšej básničke v tomto zväzočku. A nemôže to byť ináč. Vajanský je rozhodne básnický veľum, a preto podľa axiomy: každá vec sa javí dľa svojej prirodzenosti, aj jeho básnický duch sa musí javiť po básnicky. Týmto, pravda, nechceme povedať, že všetko, čo Vajanský napísal, alebo čo je v prítomnom zväzku, je všetko skrz naskrz klasicky vzorné. Veď ešte aj medzi Goetheovými básňami nie je všetko rovnakej ceny. No leví pazúr poznať na všetkom.

Keď čítame Vajanského, mimovoľne cítime čosi prorockého, čosi takého, aké to vrelo v duši Jeremiáša proroka. To mravné povýšenie, to horlenie jedine za to, čo je čestné a sväté, to dívanie sa na všedný život z povzneseného stanoviska, to horlenie za národ, pochádzajúce až z fanatickej lásky k nemu, to tvrdé kázanie ľudských nešvárov, tá nepodvratná nádej na lepšiu budúcnosť vzdor temnej prítomnosti, vzdor všetkému rozumovému očakávaniu pri videní tej podlosti a slabosti jak mravnej, tak aj duševnej židovských popredniakov, kňazských i svetských (hlaváčov), voči ktorému stála takmer neodolateľná presila nepriateľov židovského národa: — toto všetko, pravda, bez prorockého pristrojenia (aparátu) a podľa časovej požiadavky v inej podobe nájdeme u Vajanského. A myslím, že týmto sme už dosť chválitebného povedali o jeho básňach.

A Vajanský má pravdu. Národ dovtedy bude žiť, dokedy bude mať nádej na život. Keby raz stratil nádej — stratil by aj život, lebo jeho krátky život potom bol by len zdĺhavým mretím, vymieraním. A z čoho čerpá túto nádej, ktorá ide až tak ďaleko, že vidí broniť sa nebe? Nuž pre ňu má dva rôzne dôvody, a síce, 1. Odhodlanosť trpieť za národ, ktorej dôkazmi sú všetci národní mučeníci. Len tam sú mučeníci, kde je nádej, a nádej môže byť len tam, kde sú mučeníci. Nikde na svete nezrodila sa sloboda bez mučeníkov. Starý beh vecí pristaviť a zaviesť nový možno len so zrazením protivných síl, pričom tí, čo sa bezprostredne stýkajú, musia zahynúť. A toto sa potvrdzuje aj dejepisom. Ani vzdelanosťou, ani bohatstvom neoslobodil sa ešte žiaden národ — bár toto uspôsobuje národ k borbe — ale len borbou. Ba Gréci a Rimania práve vtedy utratili svoju slobodu, keď boli najvzdelanejší, najbohatší a pritom aj najhmotickejší. Ideálne zmýšľanie, zdravý, čistý mrav a silná ruka, zmužilosť, tie vydobývajú slobodu.

2. Druhým dôvodom je veľkosť slavianskeho plemena. A darmo je, toto je načreté z najhlbšej hĺbky slovenského srdca. Kde Slovák býva, i tam, kde ľud ešte nič nečíta, ba ešte aj tam, kde sústavne sa pracuje na zamedzení tohto citu, ešte i tam on povedome a či nepovedome žije. V tomto ohľade Vajanský je tlmočníkom národnej duše. Ale či je 100 miliónov Slavianov dostatočným dôvodom na to, aby národ úfal v lepšiu budúcnosť? To riešiť nepatrí nám. Duša darmo to tuší, chladný rozum odopiera. Rusi napr., najväčší národ slaviansky, nikdy nemali veľkého politika od Petra Veľkého a Kataríny. Ruské smerodajné kruhy pozostávajú zo samých trpaslíkov. Nezriadené krajinské pomery, mravne, rozumove, duševne nakazená inteligencia neoprávňuje k veľkým nádejám. Rusko dnes stojí tam, kde stálo Poľsko pred svojím rozpadnutím. Ešte aj húževnatosť, vytrvalosť v ňom ochabla. Nemalo dosť vytrvalosti a sily, aby viedlo vojnu až do krajnosti, až by zvíťazilo dľa príkladu Angličanov. Alebo prinútili Rusko, aby uzavrelo mier, a to vtedy, keď malo víťaziť? V tomto páde Rusko je na pokraji zahynutia. No básnici často lepšie vidia do budúcnosti, nežli najostrovtipnejší diplomati.

U Vajanského nájdeme aj tento verš:

a preto nechce mať mier za každú cenu. A ozaj mier za každú cenu chce mať len podlá, nízka, telesná, hmotárska duša z jednej strany — a z druhej strany sýty žalúdok, aby mohol v pokoji stroviť, na svoju podstatu premeniť to, čo zhltol. Snívať o večnom pokoji môže len ten, kto nezná ľudskú prirodzenosť, kto nezná filozofiu. Žiadna živá ústrojnosť nepodáva sa zhltnutiu a stráveniu bezodporne. A vždy budú lačné žalúdky, a to nielen u jednotlivcov, ale aj u národov.

Hľa v lýre v drobných veršoch a jak povznesené vidovisko! A niet toho predmetu, ktorý by on neuviedol do súvisu s týmto rozpoložením svojej rodoláskou presiaknutej duše.

Toto vo všeobecnosti. No keby sme chceli podať úplný obraz Vajanského veršov, museli by sme sa pustiť do rozoberania mnohých jednotlivých veršov — a to preto, lebo ony zavážia. V mnohých sú také závažné myšlienky a pointy, že aj tvoria svoj vlastný svet. Napr. Neobyčajné stretnutie, Samson, Na rumoch, Segedínsky splnmesiac, Saň, Dosť, Vzdych atď.

Dakde zase akoby do srdca omáča svoj štetec a tak kreslí krvou a životom (Malý drotár, Súd), inde z malicherného drobizgu namaľuje skvostnú mozaiku. Ako sa to stáva u maliara umelca, že jednou nepatrnou čiaročkou spraví, aby kresba vyrážala istú podobu, tak básnik často nepatrnou črtou dodá veršu rázovitosti, básnickej vnady. Napr.:

Zdanlivo naozaj nepatrné veci — a predsa na svojom mieste koľký majú účinok!

Tu musíme podotknúť, že Vajanský v tomto zväzočku upotrebuje slovenské bájoslovie, a viacmenej šťastne. Napr. Saň. Čo z tohto príkladu vyspeje pre slovenskú spisbu, ešte nevieme.

Čo sa týka básnických druhov, musíme poznamenať, že mimo piesní sú vo zväzočku aj romance, ba v istom zmysle aj ponášky na baladu, ako napr. Pltník, Priadky. Avšak chýba im rýchly postup škótskej, ba i slovenskej prostonárodnej balady a ešte viac jej priezračnosť. Tá Ossianova hmla, aká je v horeuvedených básňach, a to najmä v Priadkach, kde len tušíme, čo sa stalo s devou v meste — že prišla o poctivosť, snáď zo studu vraždila a i sama odvisla na šibenici — to je rozhodne na ujmu balady. No básnik dotkol sa tu boľavej stránky nášho života. (— — —)

Božie hody sú ponáškou na Schillerovu Theilung der Erde a ostávajú hodne za ňou.

Konečne na tomto mieste pripomenieme, že básnik nevolil si vždy šťastne nadpisy. Veď vezmime si len nadpis Rím a Betlehem. Čo my čakáme po tomto nadpise, a čo od takého básnika ako Vajanský? A dostaneme skromnučký veršík.

Reč. Už Hollý si vybrúsil slovenskú reč na básnickú a prispôsobil ju k vyjadreniu nielen hlbokých citov, ale aj vznešených myšlienok. Sládkovič pokročil ďalej: dal jej mäkkosť a hebkosť hodvábu. Ešte ďalej pokročil Vajanský, ktorý jej dal aj lesk hodvábu. Vajanský bude mať u nás zásluhu nielen o básnictvo, ale aj o reč. Vajanského slovenčina je prednostná, elegantná, malebná, výrazná, a čo je hlavné, gramaticky bezchybná, ba až vzorná. No stalo sa i s Vajanským to, čo sa stáva s najlepšími básnikmi, prorokmi a spisovateľmi, že ich reč je na daktorých miestach záhadná, dvojzmyselná. Napr. dažďa neboja sa iba lastovičky.

No keď je reč o reči, tu musím spomenúť, že reč a celý spôsob písania nie je pre ľud. Katolícke noviny odporúčali knižočku Spod jarma aj pospolitým ľuďom, ale, Bože môj, sám básnik ju nepísal preň. Ja som ju dal čítať už trocha odrastlejším — a povedali, že málo rozumejú z toho, čo je v knižke. Nie je to satira? Básnik horlí za ľud, pero namáča do krvi vlastného srdca, volá, kričí naň, budí ho — a ľud z toho nič nepočuje, nič o tom nevie. Prečo? Preto, lebo básnik doopravdy neobracia sa k nemu, ale len k tým niekoľkým vyvolencom, ktorí sa volajú inteligenti, a ak sa aj obráti k ľudu, neoslovuje ho tak, aby ho ľud aj zrozumel. Nevideli ste matku, keď sa mazne so svojím deckom, keď sa mu prihovára? Veď ona má svoju vlastnú reč pre svoje decko, aby ju ono porozumelo, a ono ju aj zrozumie. Ale, Bože môj, akože vás porozumie ten náš ľud, keď mu vrhnete do ušú celú spústu slov, ktoré ani každý strednovzdelanec nerozumie, ako napr. titul, nóta, purpur, patina, Zebaot, klenot, baldachýn, luna, porfýr, renegát, barikády, paragraf, biederkeit, gründlichkeit, chaos, pól, kozmický, gája, echo, múza, stalaktit, thalasa, melódia, lýry, tón, amulet, ilúzia, meteor, fádny, orgia, zefír, cynicky, Aeol, Venus atď. A teraz mi povedzte, môžete to žiadať od národa, od toho neškolovaného človeka, aby vás rozumel? Ale vy my poviete, že veď tak to bolo u Rimanov a Grékov, tak to bolo a aj je u ostatných národov, u Nemcov atď.

Nuž áno, u Grékov sa stretávame v každom riadku s mýtickými menami. Ale nesmieme zabudnúť, že

a) u Grékov toto bolo národné náboženstvo, že národ poznal mýty (mytológiu) a mýtické osoby tak, ako u nás Popolvára, Valibuka, šarkana atď.,

b) v Grécku básnici písali každý v prvom rade pre svoje mesto, kde bola ohromná inteligencia. Kupectvo, priemysel, verejné školy, vplývanie na beh štátnych záležitostí, verejné múzeá, zbierky, prepych, bohatstvo, ľudové zhromaždenia, na ktorých rečnil taký Perikles a Demostenes, Aischyles, verejné divadlá, kde sa prednášali diela Aischyla, Sofokla, Euripida, Aristofana, delfské a pýtické hry, básnické závody; toto všetko vybrúsilo vkus, vzdelalo grécke mestské obyvateľstvo. A kto zná starinu, vie, že Gréci na vrchole svojej slávy boli kupeckým národom, bývajúcim vo veľkých kupeckých mestách, voči ktorým poriedky dedinský ľud nemal značenia. A tak grécky básnik, keď písal pre vzdelaných mešťanov, písal vlastne pre ľud, pre národ.

Ináč sa mala vec u Rimanov. Rimania mali síce početnú, na prsiach gréckej vzdelanosti odchovanú inteligenciu, ale oni predsa boli vlastne len roľníckym národom. Kupectvo a priemysel nemali u Rimanov nikdy to značenie ako u Grékov, a preto nemali toľké kupecké mestá a vonkov, dedinský ľud mal u nich väčšie značenie ako u Grékov.

Z toho nasleduje, že latinskí spisovatelia, keď otrocky nasledovali svojich majstrov Grékov, vzdor veľmi podobnému náboženstvu, predsa nikdy neboli tak národní ako grécki, a nikdy sa nevyšvihli na tú výšku, na ktorej stáli grécki spisovatelia.

Za doby renesancie — spisovatelia otrocky nasledovali Grékov a Rimanov, a bohužiaľ, až podnes mnohí si myslia, že keď vo verši nespomenú „lunu“, „ideál“ a neviem ešte čo, že to nie je básnictvo. No pravá kritika toto už dávno zavrhla a vyhlásila za omyl! A u mnohých vzdelaných národov toto už aj šťastlivo prestalo.

Ale ak je toto nepripustiteľné u iných národov, ktoré majú veľkú inteligenciu, ktoré majú mestá, kupectvo, priemysel, divadlá, slovom už v širších vrstvách odchované obecenstvo, tým menej je to na mieste u nás, ktorí nemáme miest, nemáme škôl, nemáme verejného svojského života, nemáme kupectva, priemyslu, a tak nemáme ani inteligencie. Lebo, Bože môj, tých 50 kňazov, 30 fiškálov, 20 lekárov a 20 obchodníkov ešte netvorí inteligenciu, pre tých sa neoplatí písať básne a pritom nedbať o ten ľud, od ktorého všetko čakáme. To je nezmysel. No a pri upotrebení tých slov ľud nám nikdy neporozumie. Žalujete sa, že maďarizátori ohlupujú ho cudzími neznámymi maďarskými slovami — a vy sa mu prihovárate gréckymi, latinskými, nemeckými a aj maďarskými (ördök adta) slovami.

Pre Vajanského je výhovorkou, že on tieto verše písal pred 20 rokmi — avšak zásada a pravda ostane večne tá istá. A aj medzi tými cudzími slovami koľko je takých, ktoré by sa boli dali nahradiť správnym, u ľudu už prijatým slovenským slovom, alebo kde ho niet, nuž českým, a keď by to bolo nesprávne, teda ruským, poľským alebo juhoslovanským slovom.

To nie je pravda, že by ten musel písať nízko, čo píše pre ľud. Ó, môže on lietať, môže byť vzletná jeho myšlienka, vzletná jeho reč, hlboký jeho cit, a preto môže ešte vždy byť populárny. Populárnosť záleží v celkom inom ako v nízkosti. Populárnosť záleží v tom, aby básnik vyslovil to, čo národ myslí, cíti, alebo aspoň tuší, a aby to vyslovil v duchu reči, tak, že každý, kto to číta, povie: áno, to je to, aj ja som to myslel, cítil, len som to nevedel vypovedať, alebo aspoň tak krátko, presne. Krásne vypovedať, ako to vypovedal básnik. Ó, a vtedy nebudete sa musieť žalovať, že je národ hluchý, že vás nerozumie, nepočuje. A toto bude spečatením slovenského veľumu (génia).

U básnika k tomuto sa bude vyžadovať ešte aj plynný, bezchybný verš, isté zaokrúhlenie každého veršového riadku.

Ešte musím pripomenúť tú lunu. Luna na mnohých miestach Slovenska toľko znamená čo vlna. A či to nedosvedčuje aj tento verš:

Nuž: sa luní = vlní, teda luna = vlna, a predsa luna je vraj mesiac. Parom si to domyslí, keď nepozná naše básnické maniere.

Nuž my rozhodne zatracujeme používanie, a či lepšie zneužívanie latinských a gréckych slov. My rozhodne zazlievame to, že sa u nás píše pre salóny, akých ani nemáme.

Ale keď zazlievame cudzie slová, zazlievame aj čechizmy.

Tu nejdem rozoberať predložku v — vo, či ona obstojí s akuzatívom. Isté je, že ju starší ľudia na mnohých miestach používali, napr. iď v čerty, alebo pri vylučovaní oviec kričali na ovce „v chliev“ alebo len chliev, pretože „v“ nebolo počuť, aspoň som to počul vo zvolenskej stolici — no Hojič odvoláva sa na modernú slovenčinu a upiera tomuto tvaru občianske právo v slovenčine.

Rým.

Vajanský už má meno. Vajanský má umenie, myšlienky, vzlet, nuž uňho už nesmieme sa až paprať s rozoberaním rýmov. No isté je, že veľký básnik, keď si aj nedá zopäť krídla rýmom, práve preto, že je veľký básnik, usiluje sa upotrebiť bezchybný rým, a rým ako vyje — svoje (Vzdych), alebo kotle a metle a či ozaj motle? Či to básnik zamenil len kvôli rýmu, a či sa to dakde aj tak vraví, neviem, nie je bezchybne vzorný.

Rytmus.

Na konci niečo o rytme. Vajanský prvý preniesol od Čechov správny prízvučný rytmus. Dlho písalo sa len v jambe a v trocheji, až neskoršie sa začalo písať aj v daktyloch a ešte neskoršie v iných formách.

Aj v prítomnom zväzočku stretávame sa zväčša len s jambom a s trochejom. No tu spomenieme, že v slovenskom verši hlavná váha padá na prestávku natoľko, že táto určuje rytmus, a preto proti tejto nesmie sa nikto a nikdy prehrešiť. A tak chybný je tento verš:

Miešaný rytmus máme vo veršíku Súd.

My by sme radi počuli samého pôvodcu, ako on sám určuje rytmus v tejto básničke. Možno, že ho on takto určuje:

A že pôvodca takto asi ponímal rytmus v tejto báseňke, na to sa zdá poukazovať prvý verš, kde na konci štvrtého riadku namiesto choriambu prichodí čistý trochej a v druhom riadku sa tiež nie ľahko tvorí choriamb. Na toto sa zdá poukazovať posledný veršový riadok v každej slohe, ktorý neveľmi harmonizuje s predposlednými choriambami. Avšak, akokoľvek sa má vec, v posledných dvoch slohách rytmus, keď ho určujeme správne a ľahko, je taký, ako sme si ho určili, a tento rytmus platí aj o prvej slohe a chyba je len na konci štvrtého riadku. A v tomto páde jak rozmanitý je rytmus v tejto báseňke. Čosi podobného má aj Goetheho prekrásna balada Der Fischer, v ktorej kritici tiež nie sú na istom s rytmom.

Konečne poznamenať načim, že riadky, ktoré autor venoval svojmu otcovi ako borcovi za práva národa, sú večnej ceny. Ten obdiv nad skalopevným rázom, nad obetavosťou svojho otca, tá tichá bolesť pri spomienke na nevďak tých, za ktorých on veľmi trpel, bojoval, tá hrdinská, mravná, čistá božská sila ako rozumová tak aj vôľová, ktorá mu dopomohla k tomu, aby neklesal, neschýlil sa ťahať zdanlivo pravé konzekvencie z premís, ako to u nás mnohí robia, že keďže je ľud nevďačný, sám bije svojich vykupovateľov, sám sa hyzdí vo svojej krvi, teda nehodno zaň trpieť, zaň sa biť, zaň sa obetovať. Zabúdajú, že ľud bol vždy a všade takýto. Podívajte sa na krásnu Helladu. Tam ľud bol slobodný, vzdelaný, sám sebe pánom, sám sebe suverénom, a predsa čo spravil so slávnym, zbožňovaným, spravodlivým Aristidom, čo spravil s Temistoklom atď. A v Ríme či ľud neopustil tých Grakchov, ktorí si vytkli za cieľ života oslobodiť, zrovnoprávniť, povzniesť ľud? A keď starší Grakchus padol, či mladší prestal sa boriť? Nie, boril sa, až aj on padol. Ale ich krv neliala sa nadarmo, ľudová strana zvíťazila a v Iuliusovi Caesarovi prišla k vláde. A takto zmýšľa aj náš pôvodca. On za premisu si postaví príklad slávnych predkov, z čoho nasleduje, že on je dlžen svojmu otcovi to, aby kráčal v jeho šľapajach. Táto časť Epilógu musí uchvátiť každú mravne neskazenú dušu.

A práve preto, pre toto básnikovo mravné povýšenie, jemu nestojí dobre seba nešetriaci sarkazmus. Heine a Vajanský! Hrozný rozdiel, to je nebo a zem, a či nebo a kloaka. Taký nízky, bezrázny človek, ktorému snáď pomimo matky nie je nič sväté, taký môže pitvať hrdzavým nožom sarkazmu všetko a ešte najskorej seba samého. Ale keď Vajanský asi položartovne povie:

toto je trpký, pravdu a vznešenosť urážajúci žart, ktorý práve preto uráža vlastne aj čestného čitateľa tak, že sa nad tým veru nebude smiať, ale len mrzieť. No možno že zlosť padne na neprajné pomery a nie na pôvodcu. Nie, Vajanský a jeho verše neznesú takýto vtip od čestného človeka. Nech len počká Vajanský, dosť podlých duší je už aj u nás, tí budú robiť vtipy na všetko, čo je sväté a čestné, a tak aj na jeho verše — a tým to ujde.