ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už sme boli písali o slovenskom slovníku na tomto mieste. Bernolák spracoval síce látku podľa svojich najlepších síl, ale s jeho účinkovaním táto otázka ešte nie je sňatá z denného poriadku. Bernolák začal písať svoj „Slovár“ vtedy, keď ešte nebolo slovenskej spisby. Veď sa slovenská spisba začína s dobou Bernolákovou, ktorej on bol pôvodcom. Mohol on mať pri ruke české práce a možno aj české slovníky, mohol on z češtiny mnoho čerpať, ale doma v slovenčine on bol bez výpomôcky. Nebolo slovenského slovníka, nebolo slovenských kníh, a tak sa nemal o čo opierať v svojej práci, ledva o živú reč. A čo tu môže vykonať jeden jediný človek, to Bernolák aj vykonal, ba keď vezmeme do ohľadu okolnosti, vykonal on to nad mieru chválitebne. Bernolák sa narodil v Orave síce, ale už hneď za mladi bol hodený na západné strany Slovenska, kde alebo nepočul slovenské slovo, a ak ho aj počul, nepočul ho v jeho pôvodnom, rýdzom slovenskom znení, v jeho rozmanitej bohatosti. Kde si mohol rozšíriť kruh detinských známostí slovenských, keď svoje štúdiá vykonával v inom jazyku? Prišiel za farára do Nových Zámkov, ktoré sú obsadené Maďarmi vo väčšine. Tu on mal počuť slovenskú reč, tu on mal vykoristiť všetky jej bohatstvá, všetok jej pôvab? Nečítal som, že by bol Bernolák cestúval po Slovensku a že by bol takto študoval reč svojho národa, ktorý chcel obohatiť úplným slovníkom. Nečítal som, že by mu v jeho práci boli pomáhali vážni, vzdelaní mužovia zbieraním a zasielaním materiálu. Ako mohol teda Bernolák podať úplné, dokonalé dielo?

Aby mal niektorý národ úplný slovník, k tomu je predbežne mnoho treba. Potrebné je, aby národ už mal vyvinutú spisbu, aby mal vedecké diela v každom odbore, aby mal rozsiahlu poéziu a aby mal už hodnú zásobu väčších-menších slovníkov atď. A ešte aj v tomto prípade nemožno spracovať dielo pre všetky časy, lebo reč živá je organická, žije, rastie a tak sa vždy aj mení; nuž a tak vyrastie aj z akéhokoľvek dokonalého slovníka. V najlepšom páde je možné len pozbierať všetky pne, korene v nejakej reči — ale toto už aj dostačí.

Že toto nemohol spraviť Bernolák, kto bude o tom pochybovať, keď to bolo nemožné?

Za Bernolákom vypracoval slovenský slovník Jozef Loos, profesor na bansko-bystrickom gymnáziu. Loosovi už bolo ľahšie písať slovník, lebo vtedy už jestvovala aká-taká slovenská spisba a už mal pred sebou Bernolákov „Slovár“. Ale Loos nemienil napísať úplný slovník slovenskej reči, ale len „Stručný slovník… pre tú vrstvu obecenstva, ktorá v obchode života najväčšiu činnosť prevodzuje — tedy dľa potreby vzdelaných tried každého stavu“. A preto ani on nepozbieral všetok materiál.

Obaja títo spisovatelia strúhali nové slová. Neuspokojili sa totižto so zásobou nášmu národu známou, ale zväčša zo známych slovenských pňov robili nové slová pre vyjadrenie tých pochopov, ktoré si v inej vzdelanej reči nadobudli. Samo sebou sa rozumie, že tieto slová nie sú preosiate cez riečicu kritiky a mnohé z nich nie sú ani podarené.

Do pravdy slovník by mal obsahovať len tie slová, ktoré národ používa, ale spolu aj so svojimi učencami, a preto slová, ktoré žijú v ústach ľudu a ktoré sa nachádzajú upotrebené v spisoch, v literatúre, teda len prijaté slová a nie vymysleniny.

Ale potom do celkovitého slovníka patrí každé slovo i keď je ono akékoľvek. Sem patria všetky aj cudzie slová, ktoré národ ako svoje používa, lenže tieto sa majú označiť ako cudzie. Ale už pne musia byť na každý pád do jednoho v takomto slovníku. Kde a ako ich pozberať?

K tomuto účelu predovšetkým slúžia slovenské knihy, z týchto sa má čerpať materiál pre slovník. Veď jak bohatá je v nových slovách a formách Hviezdoslavova poézia!

My nikdy neschvaľujeme to, keď spisovateľ a predovšetkým básnik náročky vyhľadáva nové, neznáme slová, alebo si ich hromadne on sám tvorí; lebo takto hneď spozorujeme, že verš netečie prirodzene, čo je najhlavnejšou požiadavkou umenia. Ale na svojom mieste upotrebiť pekné neznáme slovo, to nielen že neškodí umeniu, ale ho ešte dvíha.

Ako som spomenul, u Hviezdoslava je veľká zásoba slov naporúdzi, pravda, človek nikdy nevie, ktoré slovo utvoril básnik a ktoré vzal z úst ľudu. Takto nájdeme hlavné slová aj u iných spisovateľov. Nuž ale či je v tých niekoľkých knihách vyčerpaný celý poklad slovenskej reči? To už veru nie ani zďaleka. Ako teda napísať nový, dokonalý slovník? Ísť zbierať slová z úst ľudu. Dobre, ale ku zozbieraniu všetkých slov je jeden ľudský život predsa len prikrátky. Teda je nemožný úplný slovenský slovník? Na tento čas podistým. Ale ako ho umožniť, keď nemáme vedecké ústavy atď., atď.? Tak, že by sme my, jednotliví, zbierali slová, ktoré ľud používa, a ktoré sú ešte nie vnesené do slovníkov.

Veď koľko je slov na ústach ľudu, ktoré darmo hľadáme v našich slovníkoch. Koľko vieme aj my sami takýchto slov! Tieto slová keď by sme tu v „Literárnych listoch“ uverejňovali, tak by sme pomaly nahromadili celé poklady slovenských slov, tak by sme dodali aj Literárnym listom ešte väčšej významnosti, lebo by si ich každý rozumný spisovateľ musel povšimnúť, a boli by drahocennou pomôckou pri spísaní nielen úplného slovníka, ale aj akýchkoľvek iných.

Zbierať by sme mali predovšetkým neznáme pne alebo neznáme, len na ústach ľudu žijúce slová, odvodené zo známych pňov. Takýto peň by sme mohli aj etymologicky spracovať, ale by sme všade museli označiť, ktoré slovo používa alebo nepoužíva náš ľud, a kde to alebo iné slovo používajú. Aj to by osožilo, keby sme my pozbierali synonymá, slová podobného významu, napr. kôň, žrebec, hačúr atď.; pekný, krásny, driečny, sličný atď.; fufnať, huhňať; chlba — falda — falte.

Často vidíme, že spisovatelia nejakému slovu v slovníkoch nedávajú ten význam, ktorý jemu v prvom rade patrí, toto by sa tiež mohlo opraviť. Význam slova by sa mohol udať opísaním veci alebo činnosti a potom by sa mohlo položiť maďarské alebo nemecké, latinské slovo, ktoré má ten istý význam. Ale to nie je nevyhnutne potrebné. Lebo veď tieto príspevky by mali slúžiť k napísaniu všeobecného veľkého slovenského slovníka, nuž a tam ide len o zozbieranie všetkých slov a o presné určenie ich významu a nie o to, aké slovo im zodpovedá v inej reči. Toto je len vtedy potrebné alebo radné, keď ono hádže svetlo na význam pňa alebo niektorého slova v našej reči.

Viem istotne, že p. redaktor bude taký láskavý a že popraje miesta nielen týmto mojim slovám, ale aj príspevkom iných mužov. Ale bár to aj viem, že to nie je tak ťažkou úlohou zozbierať niekoľko zriedkavejších neznámych koreňov slovových, predsa sa bojím, že sa aj mojim vyzvaniam tak povodí, ako sa povodilo aj iným, že totižto odznejú bez ozveny. A keby sme do každého čísla len 10 slov podali, koľkú zásobu by sme nazhromaždili, a ako by sa aj cenou pošinuli naše Literárne listy!