ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prečo ešte Slováci tak často upotrebujú cudzie slová?

V slovenskej reči daktorí spisovatelia napíšu celé vychovávateľské rozbory, celé state mudroslovecké a krásoumné (estetické), a pritom sotva upotrebia niekoľko cudzích slov; druhí nevedia napísať dakoľkoriadkový veršík, malú rozprávočku, novinársky článočok bez toho, že by sa nehemžili v nich cudzie slová. Prečo je to? Okrem horeuvedených vývodov je toho príčinou ešte aj nasledujúci jav.

Kým Angličan je zaľúbený sám do seba, kým on opovrhuje všetkým, čo nie je anglické a obdivuje jedine to, čo je svojské, slavianske plemená sú toho protivou, nevedia uctiť seba a svojeť, obdivujú to, čo je cudzie, čo je nevídané, neobyčajné, aj keď je to hneď aj nezmyselné a nízke.

Na tomto jave zakladá sa aj slavianska výstrednosť (excentrita), Slavianovi všetko, čo je prirodzené, čo je zrozumiteľné (logické), čo je riadne, uznané, dostižiteľné, v čom niet rozumových kotrmelcov, krajnosti, nemožnosti, ohromujúcej prázdnoty, nabubreniny, to je nič. Prevezmú od vzdelanejších západných národov, ale nie to, čo je večne ľudské, a práve preto všeľudské, rozumné, dokázané, lež to, čo je prevrátené, čo sa zrodilo ako sen v prepiatom chorobnom mozgu, a toto zostupňujú až do krajnosti. To, čomu porozumia, to im je nič, to im je primalé, teda berú to, čomu nerozumejú, a zakladajú si v čím najsmelších a najbizarnejších výpovediach.

A slavianska slabosť javí sa v tom, že obecenstvo tiež neprijíma to, čo je rozumné, čomu rozumie, ale prijíma za prorokov tých, ktorí hlásajú pred ním smelo najväčšie prevrátenosti a blbosti, nech to len robia smelo a s istým náterom múdrosti.

Len na základe tejto slavianskej vlastnosti je možný v Česku do krajnej hlúposti hnaný realizmus a v Rusku nihilizmus.

A to rozpoloženie slavianskej duše je tiež na príčine, že sa u nás používa tak mnoho cudzích slov. Prečo?

Slovákovi imponuje len to, čo je cudzie, čo je mu nezrozumiteľné, alebo aspoň hodne nejasné. Preto Slovák tak rád švandrkuje, keď pobudol trochu v meste medzi inojazyčnými ľuďmi. Preto naše matky idú vyskočiť z kože od radosti, keď ich deti rozprávajú nezrozumiteľné slová a hákajú do sveta.

A darmo je, tejto slabosti podliehajú aj spisovatelia; aj im imponujú cudzie slová, a preto upotrebúvajú ich aj tam, kde majú naporúdzi dobré svojské slovo.

A keďže naše nevyspelé, nehotové obecenstvo ešte nevie posúdiť, oceniť dielo tak, ako je, pretože jemu rozumné a zrozumiteľné je nič, kdežto imponuje mu len spústa jemu cudzích alebo celkom nezrozumiteľných slov, preto u nás ešte aj lepší spisovatelia tak často používajú cudzie slová, aby si ich naše polovzdelané obecenstvo všimlo. To vedia, že môžu oni vo svojom diele preukázať akúkoľvek hĺbku a vycibrenosť mudrosloveckého myslenia, akýkoľvek široký rozhľad v odbore vied, akúkoľvek vycvikanosť (disciplínu) svojho rozumu, naše obecenstvo, ak v diele nevidí hŕbu cudzích slov, nebude ich pokladať za vzdelaných, bude si myslieť, že oni ani nerozumejú, ani neznajú tie cudzie slová, ktoré neupotrebujú, ktoré nahrádzajú svojskými.

Dakedy je na vine aj to, že sa spisovateľ cudzími slovami chce rozhadzovať, pýšiť, to sa tiež dá ľahko domyslieť.

A ešte jedna príčina, ktorá leží v macošských okolnostiach nášho národa.

U nás niet škôl. Naši ľudia všetci vzdelanosť čerpajú pomocou cudzích rečí, s vedou vpijú do seba aj cudziu reč, cudzie myslenie, cudzieho ducha, navyknú si na cudzie slová, kdežto svojské, najmä odťažité pochopy, označujúce vedecké slová sú im úplne neznáme, alebo aspoň nenavyknuté, cudzejšie znejúce ako tie cudzie slová. Či je potom div, že spisovatelia u nás používajú tak mnoho cudzích slov?

A z toho už nasleduje, že:

1. Vandrovanie vzdelanosti od jedného národa k druhému so sebou nesie príliv cudzích slov.

2. Čím nevzdelanejší je národ, ktorý prijíma vzdelanosť a čím vzdelanejší je ten národ, od ktorého ju prijíma, tým viacej cudzích slov prijíma so vzdelanosťou.

3. Čím dokonalejšie budú stýkajúce a premávkové prostriedky, čím väčšia bude vzdelanosť a takto aj tým jednotnejšia, tým väčšie spoločné záujmy, tým ústrednejšie, silnejšie vlády povstanú a tým skorej zahynú malé jazyky, malé vzdelanosti, malé, ba aj veľké, ale výstredného ducha národy.

4. Čím povrchnejší rozum, čím plytkejšia vzdelanosť, tým väčšia potreba použiť cudzie slová.

5. Čím menej svojského vzdelania, spisby, škôl v národe atď., tým väčšou cudzotou páchne vzdelanosť jeho učencov, a tým väčšia spotreba cudzích slov.

6. A tak u malých, nevzdelaných národov nielenže nie je možné vyobcovať cudzie slová z reči, ale naopak, ony budú sa množiť a tomu neodpomôže ani horlenie čistého mozgu mysliteľov.

Čo si máme myslieť o upotrebovaní cudzích slov?

Obyčajne má sa za to, že cudzie slová rozmnožujú rečový poklad a šíria vzdelanie. A toto je sčasti pravda.

Pravda je, že keďže nové vidy nadobúdame si obyčajne nie vzozrením, ale pomocou slova, preto cudzie slová, ktoré v nás tvoria nové vidy, šíria vzdelanosť. Lenže toto vzťahuje sa vlastne na tých, ktorí čerpajú vzdelanosť pomocou cudzej reči, ale nie na celý národ, ktorý čerpá vzdelanosť pomocou svojej reči od tých, ktorí si ju osvojili pomocou cudzej reči. A preto títo prevzali na seba povinnosť vhĺbiť sa do zmyslu slova, utvoriť si vidu čím jasnejšiu, a tak od cudzieho slova, pomocou ktorého vida skrsla im v hlave, celkom neodvislú, aby potom táto vida mohla v nich skrehnúť na slovo, pravda, na svojské slovo.

Cudzie slová rozmnožujú rečový poklad vlastne skrze to, že donesú nové vidy, ktoré sa vtelia do svojských slov, a tak rozmnožia so vzdelanosťou aj rečový poklad.

Pravda, niektoré cudzie slová sú tak rázovité, že s vidou prejdú i ony samé do reči a tak rozmnožia rečový poklad, lenže toto je len výnimkou, lebo ináč, keby sme chceli rozmnožiť rečový poklad, dostačilo by vziať anglický a grécky slovník a ešte snáď aj francúzsky, a z nich prepísať slová do slovenského. Čo predsa len nejde.

Keďže slová prechádzajú zo silnejšej vzdelanosti do slabšej, preto prijímanie cudzích slov nie je vlastne nič inšie, ako podľahnutie slabšej, nižšej vzdelanosti pred vyššou. Vyššia vzdelanosť víťazí, nižšia podlieha. A tak upotrebúvaním cudzích slov uznávame, potvrdzujeme (sankcionujeme) svoju nižšosť (inferioritu) a svoju porážku.

A keď sa toto stáva voči už vymretej vzdelanosti (napr. grécka, latinská), ktorá nie je výbojná, nasledovne ani nebezpečná, a práve preto, v ktorom isté vidy, pojmy už skostnateli, už sa nemenia, nevyvinujú, nezdokonaľujú ako v živých, výbojných vzdelanostiach, v ktorých vidy a pojmy žijú, rastú, zdokonaľujú sa, a nasledovne možno sa k nim väčšmi zblížiť, ich poňať vo svojich vzťahoch a tak aj vysloviť, nuž vtedy je to prirodzenejšie, aj ľahšie odpustiteľné. Kdežto ústupnosť, podliehanie voči živým vzdelanostiam je neodôvodnená a nebezpečná, a preto aj neodpustiteľná chyba. Veď toto je začiatkom úplnej porážky a zahynutia slabšej vzdelanosti, slabšieho národa.

A preto odpor je potrebný v tomto ohľade práve tam, odkiaľ hrozí nebezpečie, u amerických Slovákov proti záplave anglických, u nás proti záplave maďarských slov, a snáď aj nemeckých.

A tento odpor nemôže povstať u pospolitých ľudí, ktorí neuvedomene upotrebujú reč, aby vyjadrili svoje myšlienky a city, ale musí on povstať u mysliteľov a spisovateľov, teda u tých, ktorí povedome narábajú s rečou, ktorí prv než sa vyslovia, uvážia obsah a dosah slov a výrazov, lebo len takto ľud môže naučiť sa a navyknúť na ocenenie seba samého, svojej reči, svojej svojeti. Len takto zovšeobecnejú tie mnohé našské dobré slová, ktoré utvorili naši najlepší myslitelia, ale ktoré sú roztrúsené po knihách, neprístupné obecenstvu a tak i neznáme sú mu preto, že namiesto nich stále používajú sa cudzie slová.

Pravda, pohodlnejšie je používať cudzie, vzdelancom s cudzím vzdelaním do krvi prešlé slová, nežli svojské, menej strovené slová, ale darmo je, od spisovateľa, ktorý chce niečo znamenať a vplývať na osudy svojho národa, sa to vyžaduje. (— — —)

Aby sme uviedli príklad, spomenieme len nášho Jána Hollého. Kritika už dávno vyriekla, že Ján Hollý utvoril mnoho cenného, že v jeho básňach sú miesta, ktoré sa môžu smelo postaviť k boku najkrajším obrazom svetovej spisby. A čo vidíme? Vidíme, že Hollý vo svojich básňach neupotrebuje cudzie slová, a to ani grécke ani latinské, a jeho reč je najrýdzejšia tam, kde jeho umenie vrcholí.

Prečo Hollý nepoužíva cudzie slová vo svojich básňach? Tí naši velikáši, čo chcú vývodiť nielen v politike, ale aj vo vedách a umení, ktorí si namysleli, že keď si s novinárskou vzdelanosťou osvojili dakoľko cudzích slov, o ktorých majú často mylné, zväčša bledé neurčité predstavy, títo si myslia, že Ján Hollý preto nepoužíval cudzie slová, lebo ich neznal. Ale vec sa má celkom ináč.

Už hore vyššie sme poukázali, že čím bledšiu, neistejšiu má kto vidu vzbudenú cudzím slovom, tým húževnatejšie musí sa pridŕžať cudzieho slova nielen preto, že cudzie slovo dľa významu nevie porovnať so svojským, ale aj preto, že ináč by sa mohol stať smiešnym, kdežto čím hlbšie kto poníma slovo a jeho význam, tým ľahšie ho nahradí druhým rovnoplatným slovom.

Ten Hollý, ktorý svojimi výbornými prekladmi z gréčtiny a latiny dokázal, že do týchto rečí bol lepšie zasvätený ako mnohí učbári na všeučilištiach, musel asi poznať slová, ako sú: systém, problém, elegantný, luna atď., a že takéto cudzie slová neupotrebuje, toho príčinou je, že on omnoho hlbšie myslel, ba že prešiel až do vzozrenia, a potom zvrchovane (suverénne) vládol básnickou rečou, bárs sa ona teprv rodila pod jeho perom. A tak Hollý neupotreboval cudzie slová preto, že ich nepotreboval, vedel svoju myšlienku vždy obliecť do slovenskej huňky, do slovenského národného kroja, ba do slovenských čipiek i výšiviek. On nemyslel, že len tam je krása, kde sú parížske poltopánky a parížsky strih.

A preto pravý vzdelanec, ktorý už z vývodov, z narážok, zo spôsobu písania, dakedy z jednej vety uhádne, čo asi vie spisovateľ, nikdy nepovie, že Hollý neupotreboval cudzie slová, lebo ich neznal, alebo že ich pre tú istú príčinu zavrhoval a zatracoval svojím príkladom.