ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vajanský, jeden z dvoch najväčších spisovateľov slovenských ešte žijúcich, známy básnik, napísal vynikajúce dielo pod menom Kotlín.

Čo viedlo básnika pri napísaní tohto románu? Čo on vlastne chcel docieliť týmto románom? Po prečítaní niekoľkých statí z románu nám je jasno, že Vajanský nechcel podať len zábavnú, dlhý čas zabíjajúcu knihu, ale niečo iného. A ten, kto sa pachtí len za ľahkým, príjemným, zmysly dráždiacim čítaním, nikdy neprečíta celý román až do konca. Čo teda chcel docieliť Vajanský?

Zo samého románu vypuklo vystupujú tri ciele, ktoré chcel básnik obsiahnuť.

1. Načrtať kaleidoskopický, verný obraz slovenského žitia a bytia, jeho námah, jeho bojov s nepomerne väčšou silou, a nasledovne aj jeho utrpenia. Chcel ukázať, aké mienky a želania hýbu slovenským národom. 2. Chcel poraziť mladú, perfídnou nesvedomitosťou zavedenú generáciu. 3. Chcel ukázať, že naše zemianstvo odštiepilo sa nenavrátiteľne od národa. Toto sú tie tri ciele, ktoré si vytkol pôvodca pri napísaní tohto románu. A aj z týchto troch cieľov najbližší jeho srdcu bol ten prvý, totižto nakreslenie moderného slovenského života. A z tohto stanoviska môžeme poňať a rozlúštiť celý román, ale len z neho.

Už meno románu je Kotlín, meno vymyslené síce, ale zemepisné, nakoľko ono má označovať isté miesto a s ním aj istú stolicu; bez toho však, že by sa ono mohlo presne vzťahovať na daktorý skutočný zemepisný bod nášho Slovenska. Kotlín je vidový stredobod, na okolie ktorého básnik poznášal všetko to, čo sa postávalo po celom Slovensku.

V Kotlíne a na jeho okolí žijú mnohí národne prebudení a dobre sa majúci ľudia, pravda, medzi samými odrodilcami. Tam bývajú: Ján Greguš i s prekrásnou dcérou Lejlou; Štrbík, evanjelický farár i so svojou švagrinou Ruženkou; Kukliš, bohatý mlynár, tiež so sestrou Irenou; Hlaváň, fiškál; Surinský, katolícky farár a dekan i so svojou sestrou Terezou a okrem týchto ešte niekoľko menších ľudí, a potom z modernej masarykovskej školy Milanec, Durina a Odoaker Kutálek. Na druhej strane zasa nadžupan Büky s manželkou Melániou, r. de Capri a zatienenou ešte z dievčenskej doby veľmi vysokou a silnou rukou. Podžupan Strakonický, slúžnovci Varečkay, Kulifay, Vizy a novinkár žid Gerley a mimo nich ešte celá črieda zemeplazov. V prostriedku stoja: Lutišič de genere Botond, bohatý predstaviteľ starej zemianskej rodiny, za mladi v biede a pod vplyvom Greguša a Štrbíka vychovaný, a Skladanský, architekt a maliar, človek medzinárodný.

S touto osobnou mašinériou odohráva sa dej románu. Slováci túžia a bijú sa za pozdviženie národa a do cesty všade stavajú sa im páni a ich nemilosrdne kynožia; a nepriateľom národa výhodnú pomoc poskytujú mladí obri, ktorí harušia na starých, ich upodozrievajú, tupia, hasia oduševnenie v ľude. Hazafíci chcú pomaďarčiť meno Kotlína na Kazán. Slováci zhlasujú návrh zákonitou cestou, zato hazafíci zavesia Slovákom na krky monstre súd. Slováci robia výlet do hôr, kde si zaspievajú; hazafíci podujmú zato proti Slovákom boj na život a na smrť; slúžny zahriakne Štrbíka pri kázni nad rakvou v chráme a z rakvy strhne veniec; dá chytiť a zviazať národovcov, že im až krv tečie z rúk, a potom ich dá zatvárať; dá rozháňať ľudí, zabávajúcich sa na koncerte a jednému z nich žandári bodnú hlboko do pŕs, pisár so žandárom vrútia sa na svadbu a tam strieľajú; a pri pohrebe Surinského strieľajú ľudí, lebo títo sa pozastavili nad tým, že vrchnosť nedovolila pochovať mŕtveho do toho hrobu, ktorý mu bol prichystaný, ale ho pochovali vedľa kmína cigána, pričom sestra Surinského tam na cintoríne padla mŕtva. A medzitým, než sa toto deje, vyvinuje sa ľúbostný pomer medzi Andrejom Lutišičom de genere Botond a Lejlou Gregušovou a medzi Skladanským a Ruženkou. Lutišič sa studeno díva na veci, ktoré sa odohrávajú okolo neho, Greguš, obdialna rodina Lutišičova a správca jeho statkov i so Štrbíkom a Lejlou usilujú sa pritiahnuť Lutišiča na svoju stranu, a to tak silno, že Lejla len pod tou výmienkou sľubuje sa Lutišičovi, ak si on pristane k Slovákom. Lutišič, ktorý nemôže žiť odtrhnutý od zemianskej pôdy a presadený do pôdy plebejsko-slovenskej, ale ktorému sa nechce žiť bez Lejly, revolverom vyhasí svoj život.

Toto je kostra románu.

Už trojitý cieľ, ktorý chcel básnik obsiahnuť, znemožnil jednotnosť diela; román patrí medzi tzv. zámerné romány, zámer je namaľovať umelecký obraz našej doby, a tento obraz mal byť nesený dejstvovaním Lutišičovej lásky k Lejle. No neuniesol ho, lebo v románe je o mnoho viac tých národných obrazov a prípadností, na ktoré Lutišič nič nevplýva, než že by to Lutišičov chudobný dej mohol uniesť, ako balast. A tak v románe ani nemáme hrdinu. Lebo kto je hrdinom, Lutišič? Ale ten nevplýva na najväčšiu čiastku románu, ba táto sa ho ani len netýka. Je pravda, že sa román ním započína a končí, ale preto ešte on nie je jeho hrdinom. Hrdinom nie je ani Ján Greguš, ale ani Lejla, ani Hlaváň, ani Surinský, ktorý ináč je dušou slovenských pohybov a ktorý v románe aj dokoná. Kto je teda hrdinom? Mohli by sme povedať, že slovenská národná myšlienka, alebo, ak sa už tak páči, slovenský národ.

Ale z tohto už vysvitá, že román, akokoľvek vysokej ceny, nie je v pravom zmysle slova opravdivým umeleckým románom. Chýba mu jednotná, základná myšlienka, jednotnosť deja a tak zaokrúhlená celistvosť.

Ináč román je písaný perom veľkého umelca, ktorý nepotrebuje zmyselné výstupy, aby nás naladil. Prekrásna reč, utešené obrazy, hlboké vzdelanie, široký rozhľad, filozofické vycibrenie, lyrické naladenie, umelecké opisy z románu činia klasické dielo.

Čo sa týka psychologických záhad a ich riešenia, to je všade základné a ukazuje, že básnik až do hĺbky pozná dušu človeka.

Charakteristika osôb je vcelku vydarená. Zvlášť podarený je ráz Lutišičov. Nás mrzí tá guľka, ktorá vyhasila život Adrejov, no psychologicky len toto bolo možné, a preto nás aj toto riešenie uspokojuje vzdor tomu, že by sme si boli ináč želali, už aj kvôli Lejle. Podarený je aj ráz Skladanského, ale hlavne ráz Surinského, Hlaváňa a Greguša, ktorý je asi typom slovenskej prírody. Dobre charakterizuje básnik aj odrodilú šľachtu a najnovší prírast maďarstva. Ale snáď spomedzi všetkých najlepšie sú charakterizovaní mladí obri.

Slovenská omladina, ktorej predstaviteľmi sú slabo nadelený Dr. Durina, advokát, od tohto trocha nadanejší Dr. Milanec a mystický Odoaker Kutálek, ktorý nič neskončil, ktorý nevie urobiť nič dôkladného, ale zato tým dôkladnejšie pýta povýšenie platu; ktorý sa nikde neukáže, istotne nielen zo strachu pred Maďarmi, ale aj preto, aby sa nerozptýlil jeho hmlistý nimbus, ktorý ho obtáča, aspoň v očiach mladých obrov.

Títo obri, ktorí idú rúcať dosavádne veličiny, všetku autoritu, s najväčšou slabosťou iurant in verba magistri. Boh, kresťanstvo, dosavádni myslitelia, to všetko je maličkosť, to je všetko prekonané; ale už ich učiteľ, to je výšina, veľkosť neprekonateľná, pred ktorou musí na brucho padnúť celý svet i so zastaralým bohom a náboženstvom.

Znak to zlý. Silný duch kritizuje aj svojho majstra, a podľa svojho rozumu prijíma a odhadzuje jeho náhľady. Ešte nikdy nebolo človeka, ktorý by nebol pomiešal blud s pravdou. Každý mysliteľ, mudrc, upadol do väčších-menších omylov, ktoré opravili neskorší myslitelia, často ich vlastní žiaci. A hľa, naši Odoakri, Kutalíci nemajú o tomto ani len poňatia: oni nevedia ani to, že aj ich majster môže chybiť, držia ho za neomylného, nespytujú jeho mienky a náhľady, ale slepo podpisujú každú jeho výpoveď, a nech by bola akákoľvek absurdná. No toto je svedectvo hroznej duševnej slabosti, a o tejto slabosti duševnej Vajanský vydal obrom klasické svedectvo.

Pred Milancom a Durinom je nedosažiteľnou autoritou Odoaker Kutálek, opravdivý nedouk, ktorý svoje duševné slabosti zakrýva absurdnými slovami a nezmyselnými vetami, v ktorých jeho prívrženci hľadajú nekonečnú múdrosť a chcú nimi imponovať aj pred druhými. Píšu diela: „Konkrétna metafyzika čistého Nerozumu“, „Kritika čistého svetabôľu“ a ešte iné „Kapitálne diela, ktoré majú všetko osvetliť, postaviť na pravidelnú osnovu“, „Umravnenie inteligencie“, „Slobodná láska a prostitúcia“, „Mária u nôh Phryny“, „Prostituovaná duša“.

Idú umravniť svet a ho obrodiť, a to dielami „Prostituovaná duša“ a „Mária u nôh Phryny“, kde básnik „rozlúštil celú ženskú otázku do konečného konca a zarazil večné normy pre absolútnu slobodu v láske“, ktorú hlása aj filozofické dielo „Slobodná láska a prostitúcia“. A keď vidia krásnu, nevinnú devu, nemyslia na čistú, nežnú lásku, na manželstvo, ale vo svojom umravnení majú takéto plány:

„Len sa poriadne zaľúb…“

„Pah! Takú hlúposť neurobím, nie som z mäkkého dreva… Nejaké malé, príjemné dobrodružstvo… V tienistom kútku záhrady… Vieš, taká milá, nedotknutá sviežosť, to ti je haut gout.“

Poézia je u nich hlúposťou, oni majú poetov, ktorí nosom vidia a očami hladia, a poéziu omacajú a ovoňajú.

U týchto mladých ľudí náboženstvo je už prekonanou otázkou. A Vajanský tak opisuje túto vec, ako keby bol býval na zhromaždení mladých velikášov, kde mladí nadľudia, ktorí ešte teprv len študujú techniku, ktorí sotva čo počuli o filozofii, a o filozofii náboženstva až zhola nič, ktorí o teológii nemajú pochopu, nemajú poňatia o jej šírke, nič nevedia o tých otázkach, ktoré sú včuľ na pretrase, nič nevedia o kritike historicizmu Svätého písma, o pomere egypto- a asyrológie ku Svätým písmam, o vedeckých kritériách uveriteľnosti, títo vyhlasujú: „Ja (koľká autorita!) neverím na božstvo Kristovo“, alebo „Ja (zasa tá istá vyvýšenosť) som ešte nerozmýšľal o tejto otázke, či je Kristus Boh.“ (Aká je to malichernosť — vzdor tomu, že je stredobodom dejov z dvoch tisíc liet, a že o ňu je zakvačená otázka o blahu človeka, o nesmrteľnosti duše a o večnosti. Hľa, ani len to nevedia, aká vážnosť leží na ktorej otázke. A čo potom, keď mladý technik začne o tom rozmýšľať? Svet sa obráti razom.)

Títo uzavrú, že náboženské dogmy sa ich netýkajú — ale dajú miesta pojednávaniam dogmatickým pro et contra v ich časopisoch, ale rozhodovať bude redaktor. Risum teneatis amici! Títo ľudkovia ani nevedia, že od Celsusa, pohanského filozofa, a novoplatonikov až podnes najväčšie kapacity — myslitelia zaoberali sa kresťanskými dogmami pro et contra. Nie menší ľudia ako Celsus, Julián Apostata: Arius, Nestor, Luther, Melanchton, Kalvín, Spinoza, Locke, Kant, Schelling, Fichte, Hegel až po Herbarta a Nietzscheho, a na druhej strane Origenes, Vazul, Georgius Nazianský a Nissenský, Ján Zlatoústy, Hieroným, Augustín, Tomáš Akvinský, Duns Scotus a iní. A vzdor tomu, že najväčšie rozumy sa zrážali, teológia je tam, kde bola: ba mnohé veci sú záhadné. A čomu najväčší myslitelia sveta nemohli spraviť koniec, tomu koniec idú spraviť naši žiaci. Nad čím rozhodujú alebo rozhodli biskupi celého sveta, filozoficky a teologicky vzdelaní a napomáhaní najväčšími učencami svetovými, v tom idú znovu rozhodovať a ich opravovať naši žiaci, technici, alebo po dedinách žijúci lekári, ktorí ešte aj v lekárstve nedoviedli ani tak ďaleko, aby boli strednými. Nie je to smiešne? Povedzte to niekde v cudzozemsku vzdelaným ľuďom, nuž chytia sa za bruchá od smiechu.

A títo obri bijú starých, oduševnených, vysokovzdelaných národovcov; vyhlasujú ich za senilných somárov a hádžu frázami nabifľovanými. Dávajú si pozor na chrbát, aby sa im dačo neušlo, a svoju zmalátnenosť a chabosť zakrývajú frázami, až celkom zaniknú alebo v pripojení sa k prenasledovateľom, alebo v mravnoúpadkovej bezvýslednosti.

Takéto sú charaktery pokrokárov.

Čo sa týka ženských charakterov, aj tie sú dosť podarené. Podarený je zvlášte ráz Irenin. Vajanský pozná psychológiu ženskej duše, a predsa jeho ženské charaktery nie sú tak vypuklé ako mužské; často on sám charakterizuje svoje dejstavovateľky namiesto toho, že by ich charakterizovalo ich dejstvovanie, ich činy.

Pôvodca vo svojom románe načrtal obraz terajšieho národného života na Slovensku. Preto pozbieral takmer všetko, čo sa prihodilo u nás. Pospletával osoby a miesta z celého Slovenska. Často sa stáva, že pomenuje historickú osobu (Galbavý), často prípad z jej života, ktorý nám nedá pochybovať, o kom je reč (starohorský farár, kanonik jednej z najväčších kapitúl Uhorska), často spomína udalosti zo života našich miest (zrúcanie kostolíka „Ducha sv.“) a my dej chceme ta preložiť, no hneď spozorujeme, že „Kotlín“ je zosobnením Slovenska bez miestopisu, bez vzdialenosti. Ba i dejstvujúce osoby sú vzaté zo života. Keď čítame o Surinskom, hneď sa nám zjaví postava skutočne žijúceho muža, a tak je to aj s inými dejateľmi románu: na mnohých by sme skoro prstom ukázali.

Konečne podotkneme slabšie strany románu.

1. Veľmi mnoho je opisov, často sa opakuje opisovanie, a to dlhočizné, jedných a tých istých vecí, len snáď v druhom svetle alebo pri druhej príležitosti, kde by bola dostačila jedna črta. Preto je román ťažký.

2. Taktiež primnoho a rozvlačito opisuje psychologické naladenie osôb.

3. Mnoho je mudrovania, filozofie a rečí, kdežto

4. málo je deja a

5. dej nie je jednotný a

6. nie dosť dramaticky sa pohybujúci, na mnohých miestach vlečie sa ako slimák alebo sa celkom stratí v nepotrebných opisoch a rečiach.

7. V románe niet uzla, niť sa nikde nechlpí, lebo Lutišičova láska a národné deje postupujú paralelne. Preto niet napínavosti, nedočkavej zvedavosti na riešenie. A toto je jednou z najväčších chýb románu.

8. Celý román činí na nás dojem nedohotovenosti, mnohokrát v tom istom odseku, v tom istom záhlaví je tak rýchly, neodôvodnený a nepripravený prechod od jedného deja k druhému, že sa až zmätieme. Práve tak nie je dostatočne odôvodnené prílišné zmalátnenie a melancholické naladenie Lutišiča, ako aj široké vzdelanie jeho, ktorý sa v Prešporku nič nemohol naučiť od profesora a v Pešti sa zasa nič neučil. V Prešporku síce čítal čosi, snáď čítal niečo aj na svojej ceste po Európe a niečo i doma vo svojej letargii, ale či kusé, bezsústavné čítanie môže nahradiť systematické štúdium? A potom, pôvodca nám nikde nepredstavil Lutišiča ako dáke lumen, a odrazu vidíme v ňom človeka so širokou a hlbokou erudíciou, s dôkladným filozofickým vzdelaním. Štrbík, nadaný, usilovný žiak, ktorý už na gymnáziu vynikal, a ktorý pre svoje nadanie vplýval na Lutišiča, ktorý študoval na nemeckých univerzitách filozofiu a teológiu, ktorý sa dôkladne vzdelával privátnou lektúrou, tento Štrbík je zrazu voči Lutišičovi trpaslík, piadimužík. Lutišič, uznávajúc Štrbíkovu duševnú superioritu, zavolal si ho na svoj byt, aby mu rozptýlil pochybnosti. A čo vidíme? Štrbík je tu zrovna smiešny. Lutišič rozpráva s nedostižiteľne vysokým filozofickým vzdelaním, a Štrbík mu nevie odpovedať, nevie ho zavrátiť, je ako prvolatinák, keď sa nenaučil úlohu, pred svojím profesorom. A čo je najhoršie, pôvodca aj potom predstavuje Andreja, že uznáva hodnosť Štrbíkovu.

Toto sú nedostatky románu, tie však nevadia, aby bol román značením u nás na Slovensku.