ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlas. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu.

V Skalici dňa 1. júla t. r. vyšlo prvé číslo časopisu, ktorý ide vydávať slovenská mládež. Aký radostný zjav je to u nás! Teda my máme už aj mládež, podrast, a táto mládež je si tak povedomá a má aj toľko síl duševných i hmotných, že sa postaví vedľa boku starším, aby pracovala o závod za blahobyt národa. My sme prijali časopis s veľkým natešením a čítali sme ho s prajným naladením ducha preň.

Slovenské časopisy prijali Hlas s istou antipatiou, vyjmúc snáď Salvove Slovenské Listy. Prečo?

Hlas si môže ozaj gratulovať, že narobil toľko ruchu u nás, je to znakom toho, že sa nestratí nespozorovane, ba že bije do očú, že vyniká. A opravdu: jeden časopis teraz nedostačí. Národ potrebuje všestranné vzdelanie, ale takéto vzdelanie mu nemôže dať jeden časopis, treba ich mnoho, aby sa doplňovali. Čím viacej novín, tým je lepšie s nami, a noviny nech sú rôzne smerom, obsahom a duchom. Avšak všetky nech pracujú na povznesení slovenského národa ako mravnom, tak aj hmotnom; a toto má byť ten bod, v ktorom sa všetky práce, všetky rôzne sily sústredia.

Prečo prijali u nás Hlas s istou antipatiou? My nejdeme skúmať srdcia a ľadviny našich vodcov, ale vieme, že príčiny musia byť podmetné i predmetné. Nechajme bokom podmetné príčiny ako také, ktoré je veľmi ťažko vyskúmať, a skúmajme príčiny predmetné.

Hlas vyslovil tvrdú kritiku nad dosavádnym účinkovaním slovenskej inteligencie a slovenských národných vodcov, ba aj nad ich schopnosťami. Je to čudné, že sa hodili na kritiku mladí ľudia, ktorí len teraz vystupujú do verejnosti. K správnej kritike je nevyhnutne potrebné, aby kritik najsamprv poznal vec, aká ona je, a po druhé, aká by ona mala byť. Či naša mládež môže povedať, že už dospela tak ďaleko? Pravda je pravdou, a nech si ona pochádza od koho chce. A jestli mládež povedala pravdu, tak je to pravda, či sa nám to ľúbi alebo nie. A kto má pravdu, mládež alebo tí, čo ju ovalili kyjom? Spomeňme si na naše príslovie: povedz pravdu, prebijú ti hlavu; a: kto sa hnevá, nemá pravdu. Veru že je u nás mnoho, čo by malo inakšie byť.

Nemravnosť našej inteligencie, netaktičnosť, slabosti, poklesky, nedostatky našich popredných mužov tak bijú do očú, že to ľahko videla aj naša mládež, a hlavne tá, ktorá sa oboznámila s lepšími pomerami tam za hranicou.

No aj Hlasu sa dá vytýkať. Predovšetkým sa mu musí vytýkať nešetrnosť, s akou vyslovil trpké pravdy. Páni lekári horké lieky osladzujú cukrom; tak to mali spraviť i na poli spisovnom.

Uráža, že mládež nemá uznanlivosti pre mužov, ktorí svoj život obetovali za národ, a zaň aj mnoho trpeli a strádali. A tu zase v celej nahote zjavil sa škaredý slovenský ráz nevďačnosti, čo sme od mládeže v cudzozemsku vychovanej nečakali.

Uráža nedostatok skromnosti, ten nafúkly, nadutý hlas, akým píšu. Veru, veru, skromnosť zdobí každého človeka, ale hlavne mládež.

Uráža to chlapčenské tempo, akým Hlas začal sa nadrapovať a rozhadzovať. On pohŕdavo pripomína vedu, vedomosť našim vodcom, ako keby sa títo neboli nikdy nič učili a ako by naši chlapci boli všetku vedu v náprstku vypili. Toto je najhoršie svedectvo, aké si naša mládež mohla dať o svojej vede, o svojom vzdelaní. Tu mi prichádza na myseľ jedna udalosť. Chlapec z ľudových škôl šiel do gymnázia. V prvej triede sa učil prírodopis. A keďže sa učil poznávať aj zvieratá, o ktorých v ľudovej škole nebolo reči, a keďže sa učil aj latinské mená zvierat, keď prišiel domov na Vianoce, začal rodičom hovoriť: ja už viacej viem, ako náš pán učiteľ. Chudák chlapec nevedel, že to, čo sa on učí, jeho učiteľ dávno prekonal a v krpcoch zodral.

A tak veľký kus chlapčenskosti je aj vo vyhrážke s tolstoizmom. Nevieme, či naši mládenci poznajú Tolstého, alebo či znajú posúdiť jeho filozofické názory. Tolstoj je znamenitý spisovateľ, humánny človek, stredný mysliteľ a zlý filozof. Jeho filozofické názory sú tak prehnané, prepiate, že si ich veda seriózne ani nevšíma nikde na svete. Mnohí sa už vyslovili, že je Tolstoj tichý blázon. A s týmito bláznivými, prepiatymi názormi ide mládež oblažiť svoj národ? Ide ho hnať snáď do nazarénstva, do snov o večnom mieri atď.? Čo je dobrého u Tolstého, to sú zásady kresťanské, to máme v evanjeliu. Netreba teda Tolstého vývody a názory, ale sa ich ani neľakáme, aspoň my katolíci nie. Je pravda, čo Cicero povedal, že niet tak hlúpeho, bláznivého názoru, ktorý by nemal prívržencov; ale národ, nával ľudu nikdy neodsotí zdravý rozum za bláznivé názory.

Toto sú tie chyby, ktoré nám do očú bijú u Hlasu, ale z ktorých sa Hlas vyvrie tak ako víno z kvasníc, a budúci ročník už nebude taký chlapčenský, taký neskromný, ako boli prvé čísla prvého ročníka.

My teda uznávame oprávnenosť Hlasu, my uznávame jeho stanovisko, my jeho program podpisujeme, a zazlievame len ten spôsob bojovania a výpovede. Hladšie formy, jemnejší tón, rukavičky na ruky, a potom skromne, bez rozhadzovania písať, a hneď bude všetko dobre.

Ešte jedno. Hlas rediguje lekár, ale o zdravotníctve v ňom ani slova, čo predsa patrí do odboru Hlasu. U Hlasu niet ani jedného bohoslovca, ale tým viac sa zaoberá náboženstvom. Alebo náboženstvo je taká vec, o ktorej môže písať učený i neučený, zasvätenec i nezasvätenec, a ktorej každá, aj nemiestna výpoveď je dobrá? Nebolo by to smiešne, keby tak bohoslovci písali o medicíne? To je tiež kus moderného, neprecibreného ducha, že o náboženstve vyslovujú úsudky ľudia, ktorí sa k tomu nikdy nechystali, ktorí neznajú základne žiadne náboženstvo, ktorí ani nikdy neštudovali filozofiu náboženstva.

Ešte raz pozdravujeme Hlas!