ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každá slovenská kniha je u nás radostným zjavom, každé nové spisovateľské meno takmer epochou. Pred niekoľko rokmi slovenská kritika naťahovala každý veršík, každý pokus na kopyto najvyššieho vzoru, a kde ony nedali sa natiahnuť, tam ich bez milosrdenstva rezala, až mladým ľuďom prechádzala chuť písať. A okrem toho táto prísna kritika mala aj mnohé mylné náhľady. Nevedela, alebo aspoň nechcela vedieť, že predmet u básnika nikdy nepadá na váhu, ale spôsob, nie čo, ale ako, nie predmet, ale tvorba. Zabudli na to, že Pindaros so svojimi nábožnými a etickými hymnami stál Homérovi po boku, a hneď pri nich stál nielen bojovný Tyrtaios, výsmešný Simonides, lež aj vínom a láskou spitý Anakreon. Alebo či Anakreon nebol práve tak slávny a spomínaný, ako velebný Aischylos, božský Sofokles a najtragickejší Euripides? No, chvála Bohu, táto slovenská kritika hodne sa zmenila, a to ku svojmu prospechu. Veď už nejde s kyjakom na mladého básnika len preto, že si spieva o láske a nie o vlastenectve, veď už nezatelúzi mladocha len preto, že jeho pokus nie je vzorom vo svojom odbore, ba už je až príliš zhovievavá. A toto je šťastím J. Jesenského. Pred niekoľko rokmi naša kritika bola by ho zašliapala až do čierneho blata ako snílka, ktorý len o láske čviriká a nevidí a necíti, čo je okolo neho, ako nedouka, ktorý len habká v rytme atď., atď.; dnes s pochvalou a uznaním spomína jeho Verše.

A čo sú Verše Jesenského? Sú ony umeleckým dielom? Je Jesenský už hotový básnik?

Pôvodca takto rozdelil svoje verše: I. Piesne, II. Pohľadnice, III. Verše sentimentálne, IV. Bez nadpisu.

Ale na akom základe ich takto delí, kto to uhádne? Veď medzi pohľadnicami a sentimentálnymi veršami nachádzame práve tak piesne, ako aj medzi piesňami verše.

Verše Jesenského sú samá subjektívna lýra, samá pieseň. A zopakujeme, sú poetické, vytrhnú nás zo všednosti a ukolíšu nás do ilúzie, uchvátia nás do vidového sveta. A toto je najväčšia chvála, ktorú možno povedať o verši. Jesenský už týmto zväzočkom silne dobýja dvere slovenského Parnasu.

A čomu to ďakuje? Svojej poetickej dikcii. Jesenský vo svojich veršoch ešte nemá nám čo povedať, vyjmúc snáď jedine „Rozpomienky“. No v piesni netreba širokého a hlbokého obsahu, dostačí jedna vlna citu, jedna precítená alebo jagavá myšlienka, jedna ostrá pointa, nech je len vyobliekaná do silnofarebnej, básnickej, súmernej dikcie. A Jesenský tiež často hľadá pointu, nápadné, nečakané, prekvapujúce zakončenie za príkladom Heineho, ktorý nemálo vplýval na jeho ducha a verše, ale aj na jeho dikciu. Verš má mäkký, učesaný, reč hebkú, plasticky barvistú, sýtu trópom, metaforou, metonymiou, podobenstvom. A vie aj upotrebiť túto reč. Niekedy kreslí-farbí ozaj majstrovsky; jedna-dve črty a je hotový krásny vypuklý obraz. A v tomto odbore je ešte mnoho čo čakať od pôvodcu. Šťastlivo pokúsil sa o pieseň. Medzi Veršami nájdeme skutočné, podarené piesne, ale vzdor tomu my sa nazdáme, že on nezostane definitívne na tomto poli básnictva, aspoň takú predtuchu v nás budia Verše bez nápisu a predovšetkým „Rozpomienky“, kde opis snemovne a pravosúdia, bár je príliš odťažitý, ale aj tak dosť charakteristický. Na týchto miestach silno badať Hviezdoslavovu manieru. Tu sa stretáme kde-tu už aj s pindarovskou axiomálnou krátkosťou. Mladý básnik precíti nielen úpek lásky, ale aj úpek krívd, bied, strádania toho národa, ku ktorému patrí, ktorého údom je aj on. Veď čo cíti telo, cíti každý živý úd, a my úfame, že bude vedieť dôstojne vysloviť nielen svoje, lež aj city celého národa.

Ale tu musíme pripomenúť aj mnohé nedostatky, čo nám bijú do očú v jeho Veršoch, a predovšetkým snahu: byť salónovým poetom. Bože môj, my bývame po chudobných chyžkách, nám z tváre, z bydla, zo šiat kuká samá chudoba, jednoduchosť, nám je typom drotár, a naši básnici robia verše pre parfumované, vyrukavičkované fifleny a frakovaných švihákov. — Ozaj irónia osudu a mátoženie myslí. Teda preč s týmto smerom!

Mnohí rečníci nazdávajú sa, že ináč musia rečniť pred vzdelaným a ináč pred pospolitým obecenstvom. Ale toto je hrozná mýlka. Dobrý, opravdový rečník bude tak rečniť, že so záľubou ho bude počúvať ako pospolité, tak aj vyberané prednostné obyvateľstvo. Rozdiel robí medzi obecenstvom len nedouk, nehotový slabúch, ktorý nevládne alebo predmetom alebo rečou, alebo konečne umením, ale majster to nikdy nespraví. Majster vie sa vysloviť jasno, vie aj najťažšie veci opísať a podať jasno, jadrno a potom uchvátiť, povzniesť aj jednoduché, nevzdelané obecenstvo. A takto sa má vec aj s básnikom. Básnik musí vždy písať pre celý národ a nielen pre jednotlivé triedy, lebo ináč tratí na cene a na významnosti. Národ ho nikdy neuzná za svojho. A tohto hriechu dopustil sa aj náš poet. Veľkú časť jeho veršov slovenský národ nerozumie. Tie verše sú mu cudzie duchom, predmetom, opisom, ba ešte aj rečou, v ktorej sa až hemžia cudzie, neznáme slová a výrazy ako: nektár, olympický, medajlóny, kolmuje, frizúra, atlase, harmónia, fádne, aleja, vulkán, frak, terasa, poézia atď., atď. To sú naučené slová a frázy a to isté sa dá vysloviť aj po slovensky, pravda, len pravému géniu, ktorý nemyslí v rámcoch naučených fráz, v rámcoch cudzej reči, ale myslí po svojsky, pôvodne, suverénne.

Práve preto, že básnik píše alebo aspoň má písať pre celý národ, jeho reč musí byť

1. Gramaticky správna. Nesmie teda povedať: „vždycky myslím Vami“ (str. 87), alebo: „ak uverím ťa milujúcou“ (str. 9), „tak kolo čela s’ony spriadli“ (str. 91, 92) atď.

2. Jasná, zreteľná, aby sa dala ľahko zrozumieť. A toto je jedno z najexaktnejších dôkazov génia. Týmto nechceme povedať, že básnik musí vypovedať všetko, celý svoj bohatý svet, nie, to nie je možné, reč je vždy chudobnejšia, než že by objala celý svet skutočného génia, a čo by génius ako dokonale narábal ňou. A preto, čo ako génius jasno rozpráva, predsa poslucháč všetko nezachytí ušami, aj jeho duša musí mnoho tušiť. Ale čo básnik povie, to musí byť zreteľne povedané, a takto rozopne poslucháčom krídla, aby leteli s ním. A náš pôvodca neraz upadá do tejto chyby, že je ťažko, ba až nie zrozumiteľný.

(Bolo škoda dať tento veršík na prvé miesto, je tam mnoho, mnoho rozhodne lepších.)

3. Práve preto nesmie obťažovať až do nezrozumiteľnosti. Kto porozumie, že na str. 127

je reč o sneme a či o parlamentárnej vláde? Veď to tuším ani len Vajanský nezbadal. Alebo, že na str. 133 charakterizuje pravosúdie. Alebo, čo chce povedať o odsúdení vo verši „Prichádza“ atď.

4. Multa licent poetis, ale takéto:

v piesni je prismelé. Dakde v óde snáď?

5. A tak aj najmenšia pieseň musí byť logická. Logický musí byť obsah, celistvá, poslediteľná myšlienka, logické zostavenie, logická reč. Veď koniec koncov predsa len aj do srdca vnikáme cez rozum, a preto celý verš musí byť logický, teda rozumu prijateľný a stroviteľný, lebo ináč stratí sa aj srdcu. Nuž a takéto logické zaokrúhlenie hneď chýba v prvom verši, logická poslediteľnosť vo verši „Nepoviem“ (str. 32) a ešte na mnohých iných miestach.

6. Konečne aj nepatrnejšia pieseň musí mať obsah, niečo, čo pohne srdce, myšlienku, vidu a medzi Veršami je dosť, kde niet obsahu.

7. A už by sme boli zabudli, musí mať aj svojskú formu, svojskú slohu. Sonety, stance, tercíny atď. sú nám práve tak cudzie ako hexametry, sapfické a alkajské slohy. Bože, študovať pospolitú pieseň, čo je tam prekrásnych slôh!

Tu musíme spomenúť aj metrum.

Pôvodca je odchovaný na prsiach slovenského umelého verša a narába s jambom a trochejom a na mnohých miestach celkom bezchybne, až majstrovsky, ale inde až strach! Mladému poetovi sa to nikdy neodpustí a nadvrch vo veršíkoch spevavých.

V prvých troch veršoch je jamb, v poslednom je trochej, a čo by sme čo robili, je to vždy len trochej, žiadna fikcia nepremení ho na jamb.

A tak chybné metrum je v Romanci (33), v sonetoch a lecikde inde.

A nemenšia chyba je, keď verš nemá ustálenej cezúry. Žiaden verš síce, ale naviac slovenský, neobíde sa bez cezúry, a pomýlená cezúra ho veľmi špatí, ku príkladu:

tu je trochej a niet prestávky, ale aj ako ohyzdný je tento riadok! A pochybená je prestávka aj v prvej slohe v druhom riadku. Nie, v piesni to nie sú maličkosti, tým skôr u mladého začiatočníka. Bez rytmu niet verša a bez prestávky niet rytmu. Teda prosíme viacej dbať o tieto veci.

A to isté platí i o rýme. Pôvodca rýmuje horšie než Maďari, dlhé slabiky s krátkymi, časomerný jamb s trochejom, ku pr. vtáči — tlačí. Ďalej rýmuje tvrdé sykavky s mäkkými: v noci — oči; trasie — naše, čo u nás nejde. A potom má mnoho jednotvárnych rýmov, sloveso so slovesom, podstatné meno s podstatným, prídavné meno s prídavným rýmuje, čo špatí verš. Ba rýmuje aj takto:

V hore — v hore — a toto je jedinký rým v slohe! To veru už nejde.

Ku koncu podotknem, že pôvodca prezradí v sebe Slováka, ktorému, ako dákemu kopaničiarovi imponujú „medailóny a kríže generála“ a to tak, ako „krása Álp ukrajinskej noci“.

Ako to mohol pozbierať pod jeden širák bez protestu krásocitu — to nevieme!

Voľakedy nazdávali sa básnici, že bez Olympu, Parnasu, nektáru, charybdy niet verša, no chvalabohu, my sme to už prekonali. Keď už potrebujeme báje, čerpajme z našských.

A podobne ešte ani dnes niet slovenskej veršovej knižočky, v ktorej by nebolo luny. Luna musí byť. A tomu sa korí aj náš pôvodca Veršov.

Pôvodca ospevuje lásku a niekde dosť sentimentálne a ohnivo, ale všetka česť mu, poctivo, povýšeno; svinstiev niet v jeho verši.

Raz ostáva nízky vo verši „K susede“ (str. 94), kde nechce veriť, že by mladá deva mohla zaprieť, mohla prevýšiť svoju telesnosť.

Idealista nemá práva nad týmto pochybovať, a jeho výpoveď podvracia celý svetový dejepis, kde je zistené, že ženská je schopná najvyššej obety, teda aj obety zmyselných rozkoší. A práve tak nás uráža kde-tu heineovský tón. Tá pochybnosť v svätosť lásky, a to v rozjarenej duši.

Láska, keď je opravdivá, zvrchovaná: 1. sväto verí na svoje večné jestvovanie — bár sa takmer vždy sklame — ale tomu je tak, a kto predsa pochybuje o večnom trvaní svojej lásky, ten alebo sa to naučil, alebo jeho láska už nie je opravdivá, čistá, svätá. 2. Opravdivá láska je výlučná; ani nechce dať milovaný predmet druhému, ale ani nechce mať druhý. A vlastne preto chce byť aj večnou. A keď pôvodca neverí na výlučnosť a čo viac, na večnosť lásky, a to vyjavuje tak frivolne, to je znakom, že sa to naučil, a my zaznačíme aj prameň: od Heineho, a že jeho city nedosiahli tej hĺbky, ktorú by jeho citná duša bola bývala vstave dosiahnuť, čo všetko škodí jeho veršu.

Tu musím spomenúť ešte aj verš Pri rozlúčke, ktorého predmet pôvodca musel čerpať z dákeho nejapne redigovaného vicového plátku.

No toto nebolo hodno za prácu, a takéto veršíky von zo zbierok, ináč podarených.

Zrovnajte s týmto veršom (str. 40) ten, čo stojí na protivnej strane, Na pohľadnici (str. 41) a uvidíte, čo je nízky vtip a čo je poézia.

Alebo čo je zakľúčenie Idyly? Či to nie je práve to, čo kritika právom vyčíta Heinemu? Veru, veru, iné sme čakali, a potom — nie je to ani za mak — ako Maďar hovorí — stellemes.

Zakončenie verša „M. H.“ my považujeme za sarkazmus (str. 81), nie za banálnu frivolitu, no takýto sarkazmus nie je pádny.

Že niekedy pôvodca ustal a padol z výšky do prózy, nedá sa síce odobriť, ale dá sa vyhovoriť, tak napríklad (str. 44):

pri kvetnej záhrade musela byť hneď aj kuchynská; samá próza. A ešte horšie na str. 49, kde i sám spozoroval, že je až po uši v próze:

Jeho reč je síce mäkká, ale predsa nájdeme v nej aj toto: „v mžiku“.

Po tomto všetkom my privolávame mladému básnikovi: Napred! Slovensko mnoho čaká od Teba!