ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keďže je reč o bernoláckej škole, nemožno nespomenúť Hollého, ktorý je zavŕšením tejže školy a v ktorom a skrze ktorého je zakľúčené a osamostatnené obdobie bernolakizmu tak, že ono nemá len ten význam, ako v knihe predmluva alebo ako príprava, ale ono stojí samo pre seba v dejepise spisby.

Nejdem opisovať život Hollého. Vonkajší jeho život uplynul v tichosti vzdialene od svetského hluku a prepychu, a preto bol jednotvárny a nebohatý na udalosti. Omnoho bohatší bol jeho vnútorný život, ktorý, bohužiaľ, ešte nie je dostatočne opísaný. My o Hollom sotva vieme viac, než suché dáta k jeho životopisu, ktoré organicky ešte nik nespracoval, ba do ktorých život vdýchnuť sa ešte nik ani nepokúsil. Je to riadnym osudom veľkých mužov, že len vtedy ich chcú úplne poznať, keď je to už úplne nemožné.

Značenie Hollého v našej spisbe je neoceniteľné. Keby Hollý bol básnil v niektorej z rečí svetových, nuž významné miesto by zaujímal aj vo svetovej spisbe: takto je nepoznaný, a to tým menej, lebo je cudzí ešte aj svojmu malému národu, v ktorého spisbe on prvé miesto zaujíma. Ján Hollý je najväčším básnikom slovenským. Či pozeráme na šírku jeho básnictva, či na všestrannosť a rozmanitosť, a či na vznešenosť a veľkosť koncepcie, a či konečne na vnútornú cenu jeho básnictva: vždy musíme s ľútosťou zoznať, že Hollého neprevýšil nikto, ba že ho vo všetkom ešte ani nikto nedohonil. Šírka jeho básnických prác je u nás ešte stále nevídaná; jeho spisby naplňujú 5 zväzkov. Všestrannosť neobyčajná; prekladal z Homéra, z Tyrtaia, z Teokrita; prekladal z Horácia, Ovídia a Vergíliovu celú Eneidu. Písal selanky, eposy, žartovné verše s nežnou satirou a vznešené ódy, filozofické básne a k plaču nás nútiace elégie; svetské a cirkevné spevy. A kým najlepšie naše básne epické a najobšírnejšie pohybujú sa v úzkom krúžku podmetnosti s hrdinami našej duše, alebo v niektorom zátiší našich beztak tichých Tatier, za ten čas Hollý do pohybu privedie celé Slovensko, ba i zahraničné národy pod náčelníctvom domorodých kráľov ako národných hrdinov. A tak kým v iných básňach rozpravných aj cieľ zodpovedá dejstvujúcim ľuďom a je práve taký malý a s úzkym obzorom, ako aj oni, tu cieľ zodpovedá vznešenosti osôb a deju, ktorý nie je menší, než osamostatnenie národa a postavenie ho na vlastné nohy. Nikde nie je toľko národného povedomia a toľko slávy, ako práve u Hollého. Ach, a koľko básnických krás je v jeho prácach! Zo zaprášených a stuchnutých hexametrov tuho zaváňa najpríjemnejšia vôňa mladej Vesny na skvetlej lúke. Koľko je uňho pôvodných a šťastne prevedených podobenstiev a trópov v reči, ktorá sa ešte len rodila pod jeho perom. Hollého pripodobnili k Dantemu, a nie bez príčiny. Čo do básnickej tvorby Hollý síce tak ďaleko zaostáva za Dantem, ako náš opustený národ za vysoko vzdelaným talianskym; lež ako Dante stvoril taliansku spisovnú a básnickú reč, takto aj Hollý; a ako Dante založil pevný a nepodryteľný základ talianskej spisbe, takto aj Ján Hollý slovenskej. A s týmto by sme mohli aj zakončiť svoje poznámky o Hollom a nepúšťať sa do podrobností, keby nás k tomuto poslednému nenútili tie protivné mienky, ktoré o jeho básňach učenci už popísali. Keďže už z tohto javu je zrejmé, že mnohí padli do omylu. Tieto protivné mienky najviac môžeme pozorovať v posudzovaní jeho epiky; viďme teda najsamprv túto. (— — —)

Najpodarenejšie epické dielo Hollého je Svatopluk. Svatopluk je opravdivý epos slovenský. Základnou vidou eposu je borba Slavianstva s Germánmi. Rozličné kritiky rozličné chyby vyhadzujú na oči básnikovi v tomto epose, často celkom protivné. Tak napr. Vlček poznamenáva, že Svatopluk Hollého nie je „Svatoplukom dejín“. „Iba jasné stránky podivuhodného vladára Veľkej Moravy vybral si poet, tôňu nechal na boku.“ (Dejiny, str. 48.) Kdežto Kaviak mu protivu vytýka (str. 20, Rozpomienka). „Škoda však, že Svatopluk tuto nezdá sa reprezentovať celý národ. — Je hrdinom, ktorého slávnych činov predmetom je vlastný zisk a pomsta — a nie blaho národa. — Milšia je mu jeho sláva nežli sloboda národa. Ako sebec zradí Rastislava, ako sebec prichodí na čele nepriateľského vojska do rodnej zeme; — že ale potom meč svoj obracia proti Nemcom, nečiní to tak z lásky k vlasti, ako radšej z pomsty proti Nemcom… a keďže len tak vidí si zabezpečiť kráľovský prestol. Hlavný hrdina teda z tohto ohľadu je pochybený.“ Kto má tu pravdu? Pravda je, že Hollý nepodržal len jasné strany v ráze Svatoplukovom, ba že v ňom je mnoho tône, ako ju nakreslil vyššie Kaviak — a tak by odpadla námietka Vlčkova. No Kaviak nemá pravdu zasa v tom, keď tvrdí, že Svatopluk nie je reprezentantom národa. Je on predstaviteľom národa, ako je nosičom jeho túžení: oslobodiť seba, popolvára, z uníženia a zasnúbiť sa s kráľovskou dcérou posiaľ zakliatou — so slobodou a neodvislosťou. Nevadí to, že Svatopluk má veľké chyby; lebo len s nimi je človekom. Človek a chyba sú nerozlučiteľní. A Homérov Achilles tiež pre odňatie jednoho rozkošného divčaťa utiahne sa a nechá tak národné dielo; hľadí, ako padajú jeho súkmeňovci pod zbrojou nepriateľa. Tu je tiež sebeckosť, urazená pýcha. Veď človek je človekom aj na prestole, a keď sa aj Achillom narodí. A hrdinom eposu musí byť človek, keď aj povznesený nad všeobecných ľudí.

Nejdem sa rozpisovať o tom, že epický hrdina musí byť človekom, len to spomeniem, že keď epos ospevuje ľudské deje, že sa tieto deje musia diať skrz ľudí. Ale epos neospevuje každodenný dej, každodennú udalosť, lež dej, ktorý dal svetu alebo národu nový smer, ktorý zapríčinil novú dobu; teda dej mimoriadny. Keďže však dľa filozofickej axiomy aká príčina, taký výsledok: teda aj hrdina, vykonavší mimoriadny dej, musí byť mimoriadny, a pravda, že len mimoriadny človek. A keďže v istých hraniciach sme všetci ľudia jednakí, slabí, nedokonalí, táto mimoriadnosť hrdinova môže povstať jedine z vyššieho poslania, čo Gréci vyslovili skrz to, že je ten alebo onen hrdina synom boha alebo bohyne, a my to vyslovujeme tak, že je božím vyvolencom.

Hlavnou požiadavkou každej básne je, aby bola aspoň v základe, odhliadnuc od básnických figúr, alegórií, auxesis atď. pravdepodobnou, uveriteľnou. Ale tým väčšou požiadavkou je to v básni historickej, akou je, alebo sa aspoň chce zdať epos. Táto pravdepodobnosť v básni môže byť aj na najnižšom stupni uveriteľnosti, že je totižto medzi tými okolnosťami dej možný. Ináč celá práca je bezcenná. Dej eposu musí teda byť síce mimoriadny, ale uveriteľný. Avšak, keď je tento dej mimoriadny, mne hneď napadne myšlienka: ako ho mohol prekonať človek mne rovný, keď ja by som ho veru neprekonal? A tu len toto je možné, že alebo je vec aj dej neuveriteľný, alebo je činiteľ nie opravdivým človekom, ale niečím vyšším, alebo je síce opravdivým človekom, ale stojí v službe vyšších síl, ktoré sú jemu nápomocné. A len toto posledné sa hodí pre epos. Z tohto ohľadu je teda Svatopluk nie pomýlený, keď je on božím vyvolencom aj popri všetkých jeho chybách, lebo vždy len ostal človekom. Uveriteľný je aj spôsob, ako mu vyššie sily pomáhajú a robia prekážky. (— — —)

V čom je teda príčina, že Hollého Svatopluk nie je prvo-, ba ani len druhostupňový epos? V tom, že Hollý, keď aj namaľoval dosť úplný a podarený obraz epickej doby, nenamaľoval úplný obraz epických ľudí. V tomto ohľade nie je uveriteľný. Veď čo sa stane na svete bez vplyvu žien? A vo Svatoplukovi o tomto vplyve ani chýru. My prejdeme celé Slovensko a Bavorsko a nikde sa nestretneme so ženou. Sme prítomní na hostinách, pri hrách, v meste, a nikde nevidíme ženy. To že by tak bolo bývalo aj naozaj, neveríme. Dva razy spomenie, že boli aj ženy na svete, t. j. v Speve I., kde Karolman Svatoplukovi sľubuje svoju dcéru za manželku a v Speve XII., kde hovorí, že starci, manželky a panny išli do chrámu. Jednu ženskú postavu nám Hollý predstavuje pred oči, a to je „Ojda milá“, Spev XI. Veľmi mi je čudno, že na tento obraz Hollého ešte nik nepoukázal, a že ho tým menej niekto ocenil. Ojda je najkrajším výtvorom Hollého, je to typ matky, ktorá aj ako matka je ženou. Tá matka vychádzajúca na cestu a každého vojaka sa dopytujúca na svojho syna, je opravdivým typom dobrej matky; tá matka čiernou nocou pri fakli v sprievode synovho zbrojnoša a družiek idúca na bojište, tam si v krvi zamáčajúca nohy, ako sa túla sem a tam a prediera cez kopce mŕtvol, je najkrajším obrazom, čo poznám vo svetovej literatúre; tá nariekajúca matka je slovenskou ženou; a tá matka na mŕtvole svojho syna zomierajúca je typom vrelomilujúcej nešťastnej matky. Jej nárek:

atď. je klasický. Aby pocítila celú stratu, najprv si vyobrazuje celé blaženstvo, ktoré stratila. Ale ani to nie je dosť, rozpomenie sa aj na všetky nehody, ktoré ju zastihli: zahynul ded, manžel, dvaja synovia, a teraz on, posledný, jediná útecha. Ó, keby radšej bola bývala neplodnou! Už nemá ničoho, čo by ju ku svetu viazalo. Ký div, že jej pukne srdce a zomrie. A pozrite na túto ženu, ešte aj v najkrutejšom bôli nemôže zaprieť svoju hrdosť, vypočíta, koľko zabil ded Nemcov, keď: „Sám dwakrát paďesát na druhí Swet Nemcov oďeslal.“ Povedzme zrovna, u klasických epikov darmo hľadáme také niečo, a vo svetovej spisbe sotva nájdeme tomuto kúsku podobného.

Škoda, že nám Hollý nepodal viac ženských postáv. Ten, ktorý tak vedel vymaľovať matku, ten by bol vedel vymaľovať aj manželku, aj dcéru, aj milenku. Že ich nevymaľoval, je večná škoda! Len tieto postavy do Svatopluka a Svatopluk stojí v jednom rade s najlepšími eposmi svetovými! Takto sú pravdepodobní aj chlapi. Svatopluk je ako drevený počujúc svoje zasnúbenie s Karolmanovou dcérou, bár je v tom najkrajšom veku. Mužovia nemajú citu pre lásku, teda nie sú verne maľovaní.

Ach, a pravdu má Vlček, že Hollý — na jeho nešťastie — náročky vyhol príležitostiam, ktoré sa mu ponúkali. Zasnúbenie Svatopluka by bolo prirodzené a v štrngote zbroje utešené. Málokedy sa stane s básnikom to, čo sa stalo s Hollým v jeho eposoch, že mu neškodilo to, čo spravil, ale to, čo nespravil. Prečo nie je v Hollého básňach Dido? Nevieme, no nám sa zdá, že Hollého geniálnosť vycítila toho potrebu, čo dokazuje to, že stvorila položenia, z ktorých prirodzeným behom vecí sa mala zrodiť Dido, a že ju len násilne zadusilo povolanie básnikovo — a tak by básnikovi bolo poškodilo jeho zle pochopené povolanie.

Nejdem vypočitovať krásy Svatopluka; dosť som už povedal o nich tým, že keby nebolo nedostatkov, nuž Svatopluk by bol býval svetovým, a to prvostupňovým dielom.

Za najpodarenejšie básnické diela Hollého sa všeobecne pokladajú Selanky, a právom, s nimi stojí on na úrovni čo Bion, Moschos, Teokritos. Ale práve tak podarené sú aj Žalospevy, ktoré sú akoby prechodom z epiky do lyriky. V tomto ohľade je Hollý rozhodne prvým u nás.

Všeobecnou je mienkou, že Hollého ódy už nestoja tak vysoko ako Selanky a Žalospevy. A vo všeobecnosti je tento úsudok aj zdravý. No môžeme nájsť aj medzi ódami opravdivé perly s vysokou poetickou cenou. Aká krásna je báseň „Hlas Tatri“, „Kam, Váhu, kam ponáhľaš?“ Aká utešená je óda na „J. Ščastného“! Koľko nežnosti, koľko krásy je v básni „Radostňík na Jar“! Koľko hlbokých myšlienok, človekom otriasajúcich citov, prenikavých slov je v básni „Na Hlawi“:

Koľko silných slov, plných sarkazmu, je v jeho „Na žiadajúceho si kríž“ alebo „Na zlého básnika“. Koľko žartovnej irónie „Na Kohúta“. A dalo by sa z Hollého ód pekných pár vybrať, len hlbšie štúdium im treba venovať. Je pravda, že ódy príležitostné časom blednú a tratia cenu, ak básnik nevtiahol do nich všeľudský moment; no u Hollého nachádzame dosť aj tohto posledného druhu. (— — —)

Hollý bol, je a vždy bude kriesiteľom národnej povedomosti vo vyšších vzdelanejších vrstvách, skrz svoje národné, nikým neprevýšené slovo; on bol a bude osláviteľom slávnej minulosti v nádherných rozmeroch, on je, bol a bude veštcom budúcnosti; on bol, je a bude pýchou zúboženého a ubiedeného nášho národa — a jestli by sme zahynuli, čo Boh nedá, on, Hollý, bude naším pomníkom — pyramidálnym!