Už jasno a deň ešte
sinokvet. V siatinách
by kosa do jesene
zhárala, ale zeleň
ju pripravila o čepeľ.
Brieždi sa
hlasom. Napĺňam sa ním
obrátene. Zvonka prehĺtam,
zvnútra vydychujem. Do prachu
kľakám ním, slovom
po slove k slnku stúpam,
nad zátarasy sluchu dvíham
ostnatý krik.
(Zažiada sa ti zrazu vysoko
nad plytké splavy. Trhavín
svetla
v hmloviskách.
Ale už vŕzga nad nimi
samomlyn: mlatby
hrkotné, výmeľ
skrvavený…)
* * *
(Na vlásku visiac
na kríži jazyka,
s vlastným hlasom
sa na ňom pasujem:
vypínam ho naň,
keď klasím aj na holomraznom
klčovisku, ruže
premieňam na okvetné
prirovnania, v pohári
rieku utopím a hore brehom
na jej penách sa vznášam.
Snímam ho z neho,
keď odpovedám matke
na otázku dieťaťa,
a vo vzácnej chvíli, meranej
časomieru úzkosti,
sebe.
Rany mu, trojjedinému,
vymývam živou vodou očí,
keď sa k nej zhrbím
deravými ústami
a mlčím.)
* * *
Ešte jasno, a deň už
krvokvet. Požiar
v siatinách. Ostrie kôs
zakalené. V steblách pripravených
o zrno chlebovo
dymí. Len v očiach
rozvidnieva sa do zelena
na cestu prekrižovanú
závorou már.
Slzí.
Smrtihlav dlane vletel
do odchýlených úst. Cudzím hlasom
ma zalkol, vlastný
pregĺgam. Z prachu
červeno do mňa kľačí
žltkavá kosť. Po hlase
letím do tmy, slova
do uší nevbijem ostňami
márnych nárekov.
(Načúvaš: samomlyny
nad plytčinami, hrkotné
mlatby, skrvavený
výmeľ.
A vystane ti nízky
šepot nad hlbočinou,
preklenutý
zrnkami slnka.)
