E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Totožnosť

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

Doznanie


Skrze ústa hovorím, nehodná
mlčania. Do hluchej sýpky
až po hrdlo hlasu naviali
vyvetrané vetriská.
Nehodná úst,
skrze ten závej naviateho
priznávam: ruža mi potemnieva
v blednúcich prstoch, a ja,
nehodná krvi, kŕčovito držím
v domnelej ruži nepochybné šípy
rúhavo v krvismilnom
objatí.

(Ráno čo ráno ako podpaľač
plazíš sa k lôžku
prvorodeného: vstaň,
synu, ľaliové hniezdo
ružou ti podstielam, už blčí
v tvojich záhradách a márnotratne
do tejto vyhne sneží
z nevykrídlených perutí
tvojich snov. Koník,
ten zhavranený pobratim,
po vlčích stopách
beží, chvostom za sebou
stopy zametá, kopytami
zadupáva v nich snivých
rytierov…)
Ráno čo ráno
ako podpaľač, nehodná ruže,
skrze oči poznávam: tento dom,
taký celistvý z diaľky, zblízka
okná a dvere drobia: neprestajne
neznámi hostia,
pozostalí vchodia doň,
stôl nimi zarastá, čakajú:
nebohý aj do nečasu príde
včas. A ja, nehodná
domu, nepozvaných hostí
častujem chlebom
a vínom na ľanovom plátne,
nevidomá, skrze tie oči
neomylne núkam z kamennej tácne kvapku slzy
so štipkou popola.
(a napoludnie ako zlodej
vystúpiš z tieňa
druhorodenej: stoj,
dcéra, tvoju ruku,
ktorú ti snímam zo snežného
okvetia, už neudrží nitka
prichytená (pred činom)
ihlou vzlyku o nežné
steblo večernice. Už ráno dotknuté
kališné lupienky opadnú
do večera, odletia
do vlčích stôp. Pár ťažných nôh
v ich rose do zornice
nozdry poskrýva a rozfŕka ich
navôkol do podôb vlastného
nevlastného tela. Dcéra,
stoj, studnička z rosy
práve uletela
do tvojho zraku…)
A napoludnie
ako zlodej, nehodná očí,
skrze sluch vyslýcham: kde som bola
do toho dňa, kým zahrmelo
od zeme? Akými vôňami
som sa brodila? V živom prachu
koľkorakých ciest.
som ryžovala roztrúsené
zádušné zlato? Akými slzami
som ho premývala? Nehodná
aj tej slzy, skrze prach
vyslýcham pýchou
svoju pokoru
a posýpam si hlavu
zlatom
mačacím.

(A o polnoci ako šarlatán
zariekaš do podušky
treťorodeného: choď,
synku, kukučie pierko
pred tebou poletuje,
prevedie ťa pomimo
vlčích stôp, prerúbe ťa
aj cez tú hôrku na kosť
zarúbanú, aj cez úžľabinku,
kde ani vietor pod kožou
negajduje, a ponad vodu pritajenú
pod beláskavou hmlou… Tam
tvoja jedenásta nezrodená sestra
a devätnásty brat
tancujú s ostatnými kolo,
kolo mlynské… Leť,
synku, za kukučím pierkom; neplač,
nechali v kruhu miesto
pre jedného, a nemá
tam kto stáť…)
A o polnoci
ako šarlatán, nehodná sluchu,
skrze krv vyznávam: stavala som
na suchom piesku, dolu strechou
sypký dom a do ruží
koreňom navrch
vrúbliky plánok štepila. Ohne
pred očami mi upaľujú
za obzor. Ústami
nadarmo beriem meno zemi — dymí
z nich iba suchopýr. Sluch
mi už našepkáva
dvoje píšťal v kostiach, nohy
sa za tým pištcom
rozbehli, rukami
vykúvam reťaz, na ktorej ich
podržím, a strážny hlas
pripútam o ňu ako psa, nech breše
na každého hosťa.

(A o polnoci, napoludnie, ráno,
podpaľač, zlodej, šarlatán,
zariekaš, vystupuješ, plazíš sa
skrze rozprávku,
ružu, hviezdu, pierko,
nehodná zraku, sluchu, krvi,
nehodná slová, ani mlčania…)

neustále

nehodná, skrze báseň
doznávam.

« predcházajúca kapitola    |    



Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.