ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skrze ústa hovorím, nehodná
mlčania. Do hluchej sýpky
až po hrdlo hlasu naviali
vyvetrané vetriská.
Nehodná úst,
skrze ten závej naviateho
priznávam: ruža mi potemnieva
v blednúcich prstoch, a ja,
nehodná krvi, kŕčovito držím
v domnelej ruži nepochybné šípy
rúhavo v krvismilnom
objatí.

(Ráno čo ráno ako podpaľač
plazíš sa k lôžku
prvorodeného: vstaň,
synu, ľaliové hniezdo
ružou ti podstielam, už blčí
v tvojich záhradách a márnotratne
do tejto vyhne sneží
z nevykrídlených perutí
tvojich snov. Koník,
ten zhavranený pobratim,
po vlčích stopách
beží, chvostom za sebou
stopy zametá, kopytami
zadupáva v nich snivých
rytierov…)
Ráno čo ráno
ako podpaľač, nehodná ruže,
skrze oči poznávam: tento dom,
taký celistvý z diaľky, zblízka
okná a dvere drobia: neprestajne
neznámi hostia,
pozostalí vchodia doň,
stôl nimi zarastá, čakajú:
nebohý aj do nečasu príde
včas. A ja, nehodná
domu, nepozvaných hostí
častujem chlebom
a vínom na ľanovom plátne,
nevidomá, skrze tie oči
neomylne núkam z kamennej tácne kvapku slzy
so štipkou popola.
(a napoludnie ako zlodej
vystúpiš z tieňa
druhorodenej: stoj,
dcéra, tvoju ruku,
ktorú ti snímam zo snežného
okvetia, už neudrží nitka
prichytená (pred činom)
ihlou vzlyku o nežné
steblo večernice. Už ráno dotknuté
kališné lupienky opadnú
do večera, odletia
do vlčích stôp. Pár ťažných nôh
v ich rose do zornice
nozdry poskrýva a rozfŕka ich
navôkol do podôb vlastného
nevlastného tela. Dcéra,
stoj, studnička z rosy
práve uletela
do tvojho zraku…)
A napoludnie
ako zlodej, nehodná očí,
skrze sluch vyslýcham: kde som bola
do toho dňa, kým zahrmelo
od zeme? Akými vôňami
som sa brodila? V živom prachu
koľkorakých ciest.
som ryžovala roztrúsené
zádušné zlato? Akými slzami
som ho premývala? Nehodná
aj tej slzy, skrze prach
vyslýcham pýchou
svoju pokoru
a posýpam si hlavu
zlatom
mačacím.

(A o polnoci ako šarlatán
zariekaš do podušky
treťorodeného: choď,
synku, kukučie pierko
pred tebou poletuje,
prevedie ťa pomimo
vlčích stôp, prerúbe ťa
aj cez tú hôrku na kosť
zarúbanú, aj cez úžľabinku,
kde ani vietor pod kožou
negajduje, a ponad vodu pritajenú
pod beláskavou hmlou… Tam
tvoja jedenásta nezrodená sestra
a devätnásty brat
tancujú s ostatnými kolo,
kolo mlynské… Leť,
synku, za kukučím pierkom; neplač,
nechali v kruhu miesto
pre jedného, a nemá
tam kto stáť…)
A o polnoci
ako šarlatán, nehodná sluchu,
skrze krv vyznávam: stavala som
na suchom piesku, dolu strechou
sypký dom a do ruží
koreňom navrch
vrúbliky plánok štepila. Ohne
pred očami mi upaľujú
za obzor. Ústami
nadarmo beriem meno zemi — dymí
z nich iba suchopýr. Sluch
mi už našepkáva
dvoje píšťal v kostiach, nohy
sa za tým pištcom
rozbehli, rukami
vykúvam reťaz, na ktorej ich
podržím, a strážny hlas
pripútam o ňu ako psa, nech breše
na každého hosťa.

(A o polnoci, napoludnie, ráno,
podpaľač, zlodej, šarlatán,
zariekaš, vystupuješ, plazíš sa
skrze rozprávku,
ružu, hviezdu, pierko,
nehodná zraku, sluchu, krvi,
nehodná slová, ani mlčania…)

neustále

nehodná, skrze báseň
doznávam.