E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Totožnosť

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

Návratné sťahovanie


…hvízdalo odhora. Pár koní
zdurilo, vyhnalo
zo dvora, zo dvora…
Zavyla obora…

Sadni si, mama;
prestrihni niť a nechaj
netrpezlivé ruky spočinúť
na rube zmáčaného plátna…

* * *

Je naponáhlo. V hodinách
piesok. Na poli
mohol ešte vietor zháňať
zatúlaný klas,
keby mu voda nestúpala
na päty.

A mama
náhli: baliť
a nakladať. Neobzerať sa
po zabudnutom. Všetko
pred nami…

(Po letom záprahu
jesenné vozy. Protivrat
súkolí. Na polceste škripot
drevného prachu. Skrúšená
zastávka. Na protiľahlom brehu
zaviazať zvony. Zvyškom povrazu
odpútať neprítomných. Na sklonku
strhávať zaviazané, premeriavať
pridlhým povrázkom zvyšné
kroky.)

Za vozom
vozy. Jesenné
húľavy.
(Tam vo vinici
do zimy zastrešíme
nový dom.)

Takto sa vracia. Oblúkom
bývalej obojkrídlej brány
do viníc. Plodivej révy
sa pridržiava, svojho muža
k nej viaže, odvádza ho z pieskov
k vápencu, v dlani mu chráni ostatok
z desiatku vyvlastnených
letných dní:

— Z tých pieskov
tam dolu nevyžijem. —
(Na viničný koreň
nenavrúbľuješ vlastnosť
borovíc,)

* * *

Medzitým leto. Živice.
Presypy piesku
v oborách na Záhorí,
za zelenými dverami
s krpatým krídlom. (Doposiaľ
nedorástlo, aby dom nevydvihlo
na sťahovavé kríže.)
V letách
borovicovej dlážky, do drene
vyšúchanej, tri sestry
v mliečnom ovzduší požmúračky
strácajú prvé vlasy. (Často
skúšaš im z očí vypláchnuť
mydlo detských krívd.)

Brat na tetive
vŕbového prúta narazil
na sekeru a tá zaťala
do krvi. (Až ponad agátové nebo
dvíha nepárnu ruku a úzkostlivo
volá na mamu.)

A mama, schýlená
k záhonom piesku, ako archa
v bylinách stroskotáva
a vyžína
a okopáva… Ach,
vyplela aj ostatnú
žihľavu vedľa cesty
k tej okrídlenej bráne. Rukami
po lakte v piesku kropí
plátno prachovým vetrom
vyplieskané. Už nepolieva
dengľavé klíčky; nedočiahne
varovať večné svetlo nad oltárom
tých krížom-krážom popukaných
hlín. Je po obradoch. Lampy
pohasli. Do perín,
aby ju zima nepristihla,
ukrýva potajomky sťahovavé
perie…

Mama, počuješ?
Sychravý vietor dúcha
z dedkových okarín a darmo
načúvam, nepoznám
túto nôtu, hudec obrátil
navyknutý
prstoklad… Všetko
za nami.

* * *

Ale mama už na hromade klád
podáva mŕtve drevo
na živom slove
otcovi:
— V tomto dreve
kladivom dvere vzkriesiš,
aby nezahúdli
nepovolaným. Z tohto vyslobodíš
prah, aby zadržal
nohu, ktorá ich naostatok
prichýli.

Pripoj ja, —
nabáda ma — do zimy vytiahneme
múry a položíme krov. (Ale kde je
most, ktorým by bolo naspäť
prejsť a kde prah,
ktorý ešte prekročiť?
Na mojom dvore
tento strom nedorástol. Hoci deti
konárom sotva dočiahnem…)

Na zbiehajúcom brehu vinice
matkin muž rokmi podopiera
základy domu. Tiahne
voz za vozom. Protikruh
kolies. Cement,
tehly, štrk. Mnoho
krokov. Viacej lichých
slov. Ešte viacej
rúk. Na každú tehlu
do páru. A jeseň
zimnične prešľapuje
na prahu… Všetko
pred nami.

* * *

Takýto popôrodný čas.
Mokvanie. Úbele
na svahu Malých Karpát
pofŕkané
šestonedeľnou révou.

Sestry
pod poverčivým oblúkom
bezkrídlej brány, osamote
vo vápencovom vetre, prikladajú
tehlu po tehle k rozkvitnutým
očiam, hľadajú letá
vpečatené do hliny. Ale iba slzy
vsiaknu do vypálenej
a tak ju podávajú
ďalej.

Bratom
na rukoväti porísk počarili iné —
piesčité končiny, kde agátové nebo
vybieli všetky úzkosti;
ale ruky za živa
zamurovali do stien
pre šťastie. — Ostávajú
a hlina strebe ich pot.

Len mama
sama pred nocou
opúšťa Floknu, vystupuje
po Sebrekoch, chodí
po Holombekoch, nakláňa sa
za lanskou révou, pod blkotky
dymiacich ohníkov, oberkuje
tohoročné zabudnuté
hrozno, odtiaľ zhora hľadá
svoj dom nad mestom
a svoje nedotknuté miesto
pod ním, a len nad ránom,
keď smútok osamotenej
kostolnej veže
je zjavne nebotyčný,
a ani úsvit nenastokne
zásnubnú žiaru na bronejúci
samoprst, vracia sa
pomaličky dolu
medzi nás… Ach,
mama,

Modra ťa víta
mladým vínom,
a v tomto ročnom období
už postáčaným, čírym

koštúrom sĺz.

* * *

(Vozom to heglo,
kone zastali.)




Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.