Totožnosť

I

Zaspávala som. Mútnym povetrím
sna, v ústrety mojej nevôli,
kráčala žena. Ťažkú tvár
niesla si ako spustošený náklad
na pleciach, oči — lampáše
nocou podkované, ruky —
tienidlá.

Priblížila sa, vzdialená
sotva na úder
dlane, blízka
na dosah kliatby
úsmevu, slova
neprehovorila, nekľakla
predo mnou, zastala.

Vtedy sa zhrčili,
zavetrili, zdvihli
svoj hlas na vyvýšenom
mieste: — Kto poznáš a vieš,
prehovor!

II

Prvý:

— Akože sme, tu
odomkýnam reč
slovom: Vidím
dom zo surovej hliny (iba vo sne
máta ho omietka
obielená), zo záhrobnej strany
päty mu štrkom omína
polnočná rieka. Na rodnom brehu
slnečným hniezdom si podopiera
nevykrídlený krov.

Tretí:

— Ale vo vzťahu ku kolíske
je mokrá taká opora…

Piaty:

— a slaná v polohe zvonov.

Prvý:

— Od domu odchodí
chodník. Na ňom kruh
pokonným čriepkom zelenkavého
detstva do pokrvnej hliny
vyrytý.

Šiesty:

— A kto z kruhu vykročí,
tomu…

Druhý:

— Zadrž! Tá rieka
i tú hlinu míňa. A zvony
tak nahlas, bronzovo
do nej sa ponárali,
že znelým zafarbením vôd
ich dosiaľ vyzrádza.

Piaty:

— A predsa na chvíľu sa zastavil
pri tejto rieke strom,
aby sa napil. Jednou nohou
nasáva zájdené
kovy, druhou
to vratké hniezdo kláti.

Šiesty:

— Už akoby ho podhlodal.

Druhý:

— Ba podvihol.
Sú jeden druhému
ako husle piesni. Už počujem
budúce spevy, až stromom zalomcujú
šarkanie vetry a z drevenej hrude
vylomia čistý tón.

Šiesty:

— Hluchá voda nevydá
ryby. Neznejú
husle z javora, ktorý počul
vodu. Nevyčaríš
z mokrého dreva
piesne. Nebudú
z neho husle. Nebudú…
Plakali by…

Druhý:

— Predsa však: hoci mokré,
v polohe obrátenej
(do vetra a k hline)
aj drevo znie. Ako tráva,
keď hlasno a tak očividne stojí
pri zeleni, akoby sama sebe
z oka vypadla.

Prvý:

— Alebo ako sneh,
sám rovný vode, keď vodorovne
hĺba nad zemou. Takto i ona
prichádza. Zďaleka, len zmyslami
pripamätúva si zabudnuté
rodové vône,
len nohy naisto viažu —
čo krok, to ohnivko —
retiazku pamäti, kráčajú
od blízkeho,
nasilu prerušeného plota detstva,
cez ktorý nikto nevolá.
Zastane, obzerá sa,
ešte sa ho dotýka, nikoho
za ním však nevidí.

Šiesty:

— Preto nech načrie
hrsť prachu a hrsť popola,
a popol za ňou, prach predo ňou…

Ostatní:

— Zadrž! Prach za ňou
a voda pred ňou. Nech vstúpi!

Štvrtý:

— A keď vstúpila,
čo tam videla?

Prvý:

— Videla dvere odchýlené
do noci, v ktorej už hrebie
ošírovaný katafalk
(s nezažatými voskovicami
sĺz a so všetkým,
čo k tomu patrí). ibaže nikoho
nenosí.

Tretí:

— Videla, čo videla.
Čo počula?

Druhý:

— Počula spev neviestky
s boľavým lonom,
ktorá v tom najtemnejšom
kútiku oka ukradomky,
no o to pokornejšie, zošíva
plášť svätého Martina.

Piaty:

— Počula, čo počula.
Čo cítila?

Tretí:

— Cítila bosé chodidlá
mužov, vyhmatávajúcich
v bezodnom a bezbrehom
riečišti vlasov
svoj osobitný brod.

Všetci:

— Videla, počula, cítila;
čo urobí?

Prvý:

— Odchádza k rieke: kľaká si
pod strom na obojaký breh
(vo vzťahu k vode sama
obojaká), nahýba sa
nad vodou, uzrie
svoju tvár, rukami
na ňu dočiahne, rozčerí ju
a zakalí, tou mútnou vodou
si ju umýva.

Druhý:

— A plaší zvony.

Tretí:

— Nie, len ich striasa z rúk,
umytých touto vyzváňajúcou vodou,
a má ich preto trochu
krvavé.

Šiesty:

— A kto si ruky omočí
v krvi, tomu soľ
do očí vchrstnúť!

Prvý:

— Stačí. Priveľa slnka
oslní.

Piaty:

— A soľ
vo vzťahu k svetlu jagavá
stáva sa žieravinou,
ak tu ide o krv.

Prvý:

— A to je všetko. Stojí
tam na podvojnom
brehu rieky zo záhrobnej strany
rodného domu, pod stromom,
ktorý tu pätou zvony nasáva a tie
krovu nad hniezdom
krídla kliesnia. Rieke
tvár odovzdáva, vrátenú
nepozná. Dlane zaťaté
(ešte len pred rúhaním), oči
(už sklopené) v pokajaní.

Tretí:

— Môže sa domom podoprieť.

Prvý:

— Mohla by sa, keby pre oči
videla.

Štvrtý:

— Nech sa prichytí budúceho
hlasu zelene.

Druhý:

— Áno, ale to, čo znie
v polohe hliny, pre jej sluch
je zatiaľ neznelé.

Piaty:

— Nech pristúpi až k plotu
a z vnútornej strany seba
zavolá.

Druhý:

— A odpovie jej plač
novorodenca, ktorému sotva skĺzla
z úst, a už jej zaznel
nad lonom.

Šiesty:

— Je to tu ako v piesni
nad mŕtvym. Niekto
tu vzišiel,
tam postál, tu chodil,
tam trochu poblúdil,
a tu sa nad ním kameň
obrátil… Dohovoril som.

III

Spala som.
Mútne povetrie pomyselného
rozčerila
nevôli napriek
žena. Spustošenú tvár
položila mi ako údel
na ramená, lampášik očí
vodami vykrúžený, ruky —
chránidlá.

Vtedy sa všetci šiesti vzniesli
a rozptýlili po svojom.