Ľadovec padol na vinicu,
keď sa bol chystal horou prerúbať.
Dupotu, dubasenia
ako po svadbe. Všetky kvety
vymietlo. Posledného hosťa
odohnal holý stôl.
Dohrmievalo. Po nociach
na jazyku vážili cukornatosť,
upaľovali na hranici očí
za odtajený plameň. (Bobuľkám
vyklalo zrnká.) Zrenicami
hmatkavo vráznil kvas.
Potom už mohli škorce zimy
hvízdať v kostričkách hrozna,
ale hrozilo, že ich prikvačí
dochvíľne vinobranie
prv, ako z odlistených vencov
hniezd
vykŕdlia strapce
holiatok.
* * *
Na drevo platíš každodenne
jamkám lakťami vyďobaným
mincami sĺz. (Akoby komusi
na druhom brehu, proti vode
prievozné poslala.) Pod obrus
po matke skrývaš úplatok
očí.
A za noci hasíš
mesačné vápno vypálené
v peci peľastí.
A nad ránom
striehneš štrbinou
ponad preliačený krov,
ako hlboko klesol
nov k prvej štvrti. Plodu
nedorástol. Len koreň
vie, no čuší o ňom hlboko
po vápencovú postať.
A v podvečer
zamarí sa ti dotieravo
do perín hrkot kár
Hornou bránou nadol vyvážený
úrodou. Ale v putniach čpie
pavôňou podobenstva
s figovníkom. Pridržiavaš sa
v reči poviazanej
révy. No čo aj bočí
sekera od kĺča, nezamlčíš
v násadách drevnaté
príbuzenstvo.
Sestra
(nepýtajú sa, neuvážia
nepravidelnosť
v počasí, hoci odpoveď
v najháklivejšom veku vinice
zadrhlo slučkou mrazu. Hovoria,
akoby kyslé víno liali
do rybníka pri cintoríne,
až sa mu zelenkasté oko beľmom
zatiahlo…),
nehorekuj.
* * *
Vinica vpadla pod ľadovec,
keď sa s ním chcela hora pasovať.
A potom dlhý, náhlivý cupot
(akoby mlatci na holohumnici
guľaté hrozno nocí
obkročmo
cepami… cepami…)
A už len škorce v kostričkách hrozna,
pramienky na hranici očí,
sekera v kĺči vkĺbená.
