ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Predobraz

Ustavičná hra (potme, za dverami)
na zrkadlo. Diel hliny
vymiesiť s dielom potu
a s dielom krvi
na svoj obraz. Z kameňa
obnaženou lebkou nad vodou
vykresať oheň, vypaľovať tvar,
až koža zaškvrčí, pukliny
slzami zhášať: — obraz v zrkadle,
na obraze krv. A oheň
za zrkadlom v popole:
(Ustavičný svár
so zrkadlením.)

(akoby krv potrebovala zrkadlo)


Obraz prvý

Nebolo hodín a nebolo
dní. Vzali ťa do rúk, zdvihli,
tma bola. Vetrivá. Nad soliskami
hadie jazyky
dažďa. Na jazyku
smäd po soli: takého ťa
zdvihli, postavili
na zem. Povstalo očí,
uší a úst, a bol čas
nečas bez hodín
a dní.
(Bol raz a za dverami
hrmelo.)

(…stojí…stojíme…)


Obraz druhý

Vtedy ma ťahalo von
na slnko. Nezrelé hrozno
vynášam do viníc (bojím sa,
aby som nechytila
úponky.) V daždi
(aby som vodu nepodomlela)
utekám pod strom. Dva razy
pršalo na mňa. Odvtedy
nosievam so sebou
k tým úponkom i strom.

(akoby oheň potreboval krv)


Obraz tretí

(Kto som,
že sa ťa spytujú, a za koho
neodpovedám?)

Stretnem strom, očami
vrastá do mňa, hrdlom
konáre vystrkuje, v ušiach
lístím pošteklí, pod jazykom
plody nalieva —
hlasu zeleného
predsa nevydám.

Ešte sa vo mne ani nezelenie
a už ma plašia semená.

(…hovorí…hovoríme…)


II

Predobraz

Každodenná hra (s mačkou vo vreci)
na skrývačku. Za omrvinku chleba
a za groš nádejí vhodiť
do deravého klobúka
dní, pridať za štipku
rozumu a za priehrštie
pýchy, pomiešať v zákulisí
popravísk, zavrieť oči,
zamrmlať zaklínadlo a na scénu
vytiahnuť vypĺznutú myš.
(Každodenný spor
so samoláskou.)

(akoby obraz potreboval oheň)


Obraz prvý

Nebolo zajtra a nebolo
včera. Bolo priestoru
nemeraného a miery
v chodidlách. Naboso
vstupuješ, do kameňa
vkročíš, líhaš si
ním, cítiš,
ním sa pohybuješ, šedivieš
predsa o pol nohy
pred ním. Nebolo krokov
na mieru. Bolo nôh
a stôp.
(Nebolo vody a v studniach
horelo.)

(…chodí…chodíme…)


Obraz druhý

Potom ma napadla zima
a myšlienka. Vyklamala som si
snehové útulky (len aby
zápalné oči nestrovili
tú temnú, vlhkú
podstatu), svietim si teda
odrazom iných
očí a priberám
vody i obrazov.

(akoby tvár potrebovala obraz)


Obraz tretí

(Za koho
svedčíš v mojom mene, a proti komu
nedvíham ruku?)

Nad vodou postojím, v tepnách
mi žblnkne, z vlastnej podoby
ma sníma, k vlastným nohám
ma pribíja. Nachýlim sa
nad sebou, siahnem
po sebe, precedím sa
pomedzi prsty, otváram
sebenáchylné,
mokré náručie.

Krv sa len chystá stúpať po nich
a už tie brehy desia.

(…kľačí…kľakáme…)


III

Predobraz

Neprestajná hra (o zálohy)
na chytačku. Krútiť sa dookola
za vlastným chvostom, zlostné zobáky
zatínať do živého, kmásať sa
o krk, obličky, srdce,
činom krvi napĺňať
skutkovú podstatu úzkosti. Vyslyšať
aj svoj vlastný plač, vyslyšaný
opäť ho zavrhnúť.
(Neprestajný spor
o spoluvinu.)

(akoby zrkadlo potrebovalo viac)


Obraz prvý

Nebude dňa ani hodiny, nebude
včera, dnes a zajtra;
vezmú ťa na ruky, zdvihnú,
tma bude. Strážna. Nad soliskami
vylízané nebo. Na jazyku
sladkavá pachuť. Takého ťa
zdvihnú, položia
na zem. Zazvoní
bodka za vetou, bude
priestoru nemeraného
a kroky nedorastú
do miery.
(Bude ticho, a za dverami
pred búrkou.)

(…padá…padáme…)


Obraz druhý

Preto si vymýšľam
snehové útulky, zanášam do nich
nedozreté hrozno, plienim
úrodné vinice, slnkom
si oslepujem oči
zapálené, k stromu
sa upínam, dva razy
pod ním moknem, bojím sa
vlastného hlasu, ľakám sa
svojho obrazu, neodmietam
spodobovanie, hovorím
Áno, a myslím
Nie.

(akoby svetlo potrebovalo zrkadlo)


Obraz tretí

(Kto si a proti komu, za koho,
že moje slová krívajú
striedavo na obidve ruky?)

Prah prachu
prekročím, na hline
sa potknem, nájdem sa
na zemi a zem
taká dlhá ako široká
vystrie sa doluznačky na mňa.
Tiesni ma, tlačím ju, natískam jej
plochý tvar svojho vypuklého tela; —
no ak mi v krivých rukách zvýši síl,
vzopnem sa, nadvihnem ju
a napokon v nej uzriem
negatív svojej tváre.

Zrkadlu ruka sotva na dosah
a už sú črepy samá krv.

(…zhrozí sa…pohrozíme…)


IV

Predobraz

Nedokonalá hra (na slepú babu)
so slovom. Za dverami, potme
siahnuť po čriepkoch
vlastného hlasu, poraniť ho
o vlastnú krv, vlastným potom
zlepiť z nich krivé
zrkadlo.
(Nedokonaný svár
s tvarom.)

(akoby slovo nepotrebovalo tvar)


Obraz prvý

(…leží…stáť!)