ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pozadí hlasu.
Za ústami: pod lampou
tma a stôl
dozrieva sporým chlebom. V očiach
nedovreté dvere — nezaprú štrbinu,
ktorou sa sunie nôž. Pes
ešte po ňom štekol, do tmy
odštiepol íver krokov. (Po celú noc
premeriavajú les. Po srdciach
poklopávajú, pod kôrou
kovovými prstami
zaťali do drene:
kto padne,
od koho vyvstane,
komu nehrá,
koho udrží,
o kom dosvedčí,
s kým nevstane…)

Po celú noc
plačky-kľačky, a ešte dlho
odhadujúc závažia na vyberané
haluze šibeňové, požmúračky
váhame medzi:
vykroč
a cúvni,
medzi zdvihnutou
rukou a spadnutou
slzou, sami
privretí medzi slová, hlasom
podopierame nedovieravé
veraje plaču.

(Načúvam: hlasy
do vetra; vospust sveta
odpustok
bodľačia: kde nedorastá,
podložia krivým slovom. Kde prerástlo,
tam priamo zamlčia. A vinovato
vyžínam svoje mátoživé ošiale.)

Domovy… Koľko nehy
a koľko smútku! V sade,
kde ešte nedozrelo,
už češú. Plody bez váhy,
bez plameňa,
pomaly, potuchnuto
popolnejú. Nekrvavo,
že ani zem sa nestotožní
s ich prachom,
odvrhnúc ho: na nás
a na naše…

(A vo mne zvoní
na poplach. Blížia sa, hrkocú
neobručené kolesá, cesty
necesty, prach
neprach, z dymových chvostov
vytriasajú
pocestné žiale.)

* * *

Z tmy potme. Neľútostne.
Kuvičie hniezdo
nad hlavou. Už tlie
v boľavom rázštepe stromu,
ohrieva sa vajíčko
váhavosti — dvojča bied.
(Už brinkli červonce
úplatného ohňa do dlaní
bridlicových, zahryzli,
narazili na kosť. Zrumeneli
plamene čepelí, ostrím
podfarbili hrdlá
rodovým uspávankám. Srdcia
po celý deň tĺkli
do zvonov, vykúvali ostnaté
vence na kolesá
dýchavičného záprahu:
kto vykročí,
od koho cúvne,
komu odzvoní,
koho umlčí,
o kom zmĺkne,
s kým povstane…)

Po celý deň
klíčili dračie zuby; a my
ešte dlho hľadajúc
klamlivý útulok, strechu
v zborenisku, prehŕňame sa,
bezrukí, medzi
slovom
a kameňom,
staviame
slepé steny
z tehál obitých
do krvi, zahanbení,
že niet a znova nevychodí
vetra na okná.

(Načúvam: ticho. Nečujné
ucho v zemi. Už prischlo
meno každému
stromu. V zmätočných farbách
zeleň zamiera. Od neba
odlisteného na kosť
tiahne. Od zeme,
chrastavej nedozretým
ovocím, prihára.)

Domovy… Koľko tepla
nazmar
vyžiari spopolnené slovo!
Aká hojnosť vzplanie
pod jeho lampou
na obťažkanom stole:
Biely obrus bronie
po vyplytvanom
víne. Pred očami
chlieb
a nôž. Vedľa
prsty.
Prsty na noži.

(A vo mne
krváca
ktosi prebodnutý:

koho som zaprela,
komu som odzvonila,
kto na mňa vo mne prstom ukázal.)