E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Totožnosť

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

Totožnosť


Príbeh
s odvrátenou tvárou

1/ Rozprávka o veži v hore


Nažky sa práve kľuli v zeleni,
keď sa v nej pazúr mrazu uhniezdil.

Ach, mráz zahorel
k hore. Zapýrená zaprela aj spev
do posledného vtáka,
až kým ju nezavetril
vietor (ten poveterný
hltač plameňa) a jej nach
po lístku nezlizol. Len plánky sladli
v závetrí. Stonal les
rozladených píšťal.
(Tú horu organovú
podzemne a potme
sladič podhlodal.)

Vyrástla v hore veža maľovaná,
skrývala slnkachtivé knieža.

Ach, vežu zacláňalo
rumovisko. Zhášalo rumenec
vo vakovke, kolozub plesne
hlodal v kostenej stene, bránu,
od skorého rána na ústa
zomknutú, do noci
pakľúč potuchliny
odomkol. Krídla vzopäté
ako pred vzletom, škrípavo
modlili sa za ňu.
(Tú vežu bielokrídlu
podkrovne a vírne
víchor podvihol.)

Práve ma vody hore brehom niesli,
keď ju k nim nadol sklonilo.

2/ Okno


Vydržať s dychom: z hory
na horu v sebazáchovnom behu
nepreslneným lesom. Obzri sa,
koho to máš za sebou? Oči
od vidna do nevidna vynáraj
z pálčivého prítmia
žihliav, nohy utopíš
v pletencoch tŕňavy. Rozplietaj
barnavé vône, krvi neodoprieš
stydkú daň. Pozri sa,
čo máš pred sebou? Tmu,

svetlo okno.
(Bude dokorán.)

Akoby sa nebo znížilo
až k medi zvonov. Zamlčuje
aj vtáčie pierko. Zhadzuješ
do prachu pod ním zo seba
pár obnosených
nádejí, ba aj smútky
priúzke hrudi. Šľahúne
pamäti strhni, prekliesniš si
cestu nepriehľadným
porastom spomienok. Tam
uvidíš okno.
(Bude dokorán.)

Kto stratil jagavé zrnko
porozumenia, kto
našiel? Jednooké kuriatko
slova osleplo
v ligotavej slame. (Potklo ťa
telo ženy, zvrhnutej
z podstavca pozvážanej
úrody. Ale v tebe
zavanulo len sadrovým
popraškom gesta. Už len ním hľadáš
do slamy pohodený
drahokam. Zájdenou prizmou
naštrbených hrán

videla okno.
(Bolo dokorán.)

Nezábudkový záhon
vysievaš na úhory po mužoch,
ktorí aj orali aj siali,
požali, ale nezvážali; opatruješ
v zlatistom krúžku na prste
pár nikdy nečesaných
detských vláskov. Utajené piesne
dozneli v nesúladných tónoch
melodrám. Počúvaj,
kto ich v tebe vylúdil? (Ešte
prebrnknúc ožltnutou
klávesnicou k nápevu zapýrených
rán, pristúpila

k oknu.)
Bolo dokorán.

Akoby sa nebozvon už vyhrmel
dotknutý krídlom, vyronil
pár skúpych sĺz
a dvíha sa
a letí…

3/ Overovanie totožnosti


I

Než spadla, chýlilo sa
k letu. Krídla,
bleskami vyžíhané, klenulo
nad ovocím, v zeleni
vzplanul sad a dotlievali
ohrady. Vysoko nad ne siahla
nalomenou halúzkou
túžby, ale na dne
väzel jej koreň
v hlušine.

(Keď spadla,
zdvihli ju a odniesli
na cudzí neželaný prah,
na stôl ju belostnú prestreli
ako k hostine, pripravili
náčinie, ožiarili
studeným svetlom, naprávali
záhyby, odkrývali
trhliny, pýtali sa
na meno.)

A ona
(zosutá ako údolie
ležiace horám pod pätami,
prosebne, aby vycedili
úrodnú slzu v spŕškach
ostrohranného svetla)
mlčala.

* * *

Klopanie. Tlkot.
Naliehavé hánky
na sklíčku vedomia. Búšenie.
(Toľkoto cudzích pästí
na rodnom dreve!) Štrkot pakľúča
v nepravej zámke.

Pod kláštornou klenbou
lebky tma. Myšlienky
voľakde na modlitbách. Slovo
poslali po ne, ale potme,
bez echa habká
vôkol stien.

Potom
hrdzavý vzlyk,
keď otvorili násilím
a vnikli:
— Kto si?

* * *

Pomaly, len po špičkách
hlasu, vstupovala pamäť
do slov. Dve oči
modlivky ustrnuli
na mladej tráve: dažďová kvapka
na končeku nosa. Je malá,
chodí bosá. Nad hlavou
slnko, po ruke
vietor, do trávy padá
ľahučko ako rosa.

Zeleného spevu na lúke
po kolená. Rozihraná
pastvina.
(A za cmiterným múrom
rujné junce skáču.)
V tých dňoch sa primeriava
k ohrade, ktorá ju delí
aj chráni. Hĺbka
stavia oproti výške. O vlas,
a presiahne.

* * *

(Kto som? Mohla by som byť
biela, nedotknutá
pevnina. Ale každý dotyk
na mne do neba volá
po snehu. Po nociach,
do polpása v žihľave,
počúvam za ohradou klanie
rohov. Až iskry sršia
do drene, prehára
chytľavé obloženie —
vypálená vychádzam
do dňa; a len po nohách
pnie sa mi nevädnúci
krvavý pupenec.
Potom ma do večera omína
kajúcny ruženec, ale vodu
na uhasenie v sebe
zamrazím…)

Pomaly,
po špičkách hlasu zostupuje
spomienka dolu slovami.
Modlivky v mladej tráve
jarná voda topí
a iba kvapôčka z nej uľpieva
v kútiku úst.


II

(Spytovali sa, skúmali, koľko očí
vykvitne na okrajoch trhlín,
odhŕňali sutiny, hľadali
korálky v pátričkách
kamenia, navliekali ich
na rozstrapkané nitky
vedomia, pýtali sa
na meno.)

A ona,
viac ako nemá, nemá
čo zviazať. Neudrží
tie slabé nitky, ústami
sa jej kotúľajú uvoľnené
korálky, trieštia sa
v sluchu na zlomky,
poloslová…

Prikladali k sebe
úlomky, spájali
do retiazky, kuli z nej oká
na sudičky, kládli ich
v bludičkovej hmle,
pýtali sa: odkiaľ
a prečo a kde si:
— Kto si?

* * *

Úkradkom v poloslovách
nasleduje za vodou
tú mladú trávu; už v nej kosí
predjarné ostrie
spomienky: pohromničné
dni. Mráz ešte brúsi
šošovky vody, ale ohniskami
slnko už prepaľuje krížom
krážom popísané
denníky snehu. Ešte sú
čitateľné. Ale pary
stúpajú, dmú sa
dievčenské pastviny, šteklivé
nozdry nad nimi
fŕkajú.

Udreli ratice. Rozozneli
napätú pôdu. Ozýva sa
tak, ako do nej bubnujú.
Potom až z hlbín
zemitý výdych,
keď zapustili radlice
a popohnali.

A už doznieva dupot
na druhej strane,
mokvá
barnavá brázda
v pastvine, presahuje
zborené ohrady.

V tých dňoch
vysloví ražné zrnko
a z úst jej ako z teplej pece
ďaleko chlebom rozvoniava.

* * *

(Kto som? Mohla by som byť
mocná a zrnorodá
zem a každý krok
by vo mne zasial zástupy.
Lež ja len varujem
tie svoje neduživé klíčky
v nevlastnom obilí.
Potulní ženci vo mne
každú noc vykášajú
dengľavé klásky. Do rána
pod nimi oheň udržiavam,
aby dozreli, ale zrna
ostáva na chlieb
iba pre smútok…)

V polosne
kosí to ostrie bolestné
ostatné hlásky. Iba po zrnku
trbliece sa a zrie
v zreniciach.


III

(Pozorovali, ako dýcha,
ako oči otvára, pátrali
po zúfalstve, ktoré presiahlo
sebazáchovné hrádze, hľadali
zradzujúce štrbinky
v zatemnení, sliedili
za dverami po kľúči, snorili
po chodníčkoch v hložine, pýtali sa
na meno.)

A ona
zo svojej tmy napospas
vysúva úzke udičky
svetla na tenkom vlásku
hlasu do mútnych vôd navôkol,
ale neloví, iba chuchvalce
zvíreného kalu.

Skúmali, prečo sa borí
snehová kôrka pod úderom
príbuznej kvapky, vážili,
či bola ľahká, osvetľovali
každý konárik pamäti,
až vzbĺkol les, zaznamenali,
ako padá i vstáva, odmieta
aj prosí, pýtali sa:
— Kto si?

* * *

Akoby múľom čiernej šatky
svitalo. Slnko nad cintorínom
rozštvrtil
hľadáčik kríža: nie.
Nie je ľahko. Ani na zemi
ani na mužskej dlani,
a tobôž nie na mincieri
umieráčika. Len kto a čím
vyváži tvoje tiaže, komu
nadľahčí? Len zvonu
na chvíľu srdce podskočí,
no už ho nový uslzený chrbát
k slovenskej zemi viaže.

* * *

(Kto si? Mohla by si byť
priestranným
okrídleným náručím.
Aj mnohohlasý plač
by sa v ňom skryl, aj vlastná
malicherná slza. Ale si
iba nepárnym krídlom,
ktoré v tebe utratil
skrotený žeriav. Ním
nedosiahneš nebo
holubov, nepreletíš
oblakom osivených nádejí. Len v snoch,
keď ihla pamäti zavyšíva
do krvi, zacloníš si ním
ružové výšivky. Ba ani krídlom
nie si. Len hŕstkou
skrkvaného peria…)

Zhavranieva sa.
Akoby zem vstupovala
do smútku. Cintoríny,
tie vdovské flóry, orníc, vlhnú
pod telom krížov. Ale pod nimi
pri srdci hliny tikajú
načasované hľadáčiky
semien.
Nespi. Ráno
nebude ľahké.

4/ Ráno


Tej noci bude dlho
do rána. Tma zľahla
v bielej kobke na preležané
hlasivky postelí. A jedna
je všetkým, čo ti ešte patrí.
A ešte okno, za ktorým nie
a nesvitá a kvet
v puknutom pohári.

(Tu medzi svojimi,
pokúšaš sa po hrudke
odhŕňať krtičnaté
hroble zabudnutia. Ale hlboko
ostáva do brieždenia, k pamäti
ešte hlbšie.)

Tej noci jedna z postelí,
ktorá doposiaľ ticho priadla,
pretrhla na boľavom mieste
výkrikom
svoje mrmlavé vlákno a netýkavé
postele švihlo
do živého.

(Tma v tebe pod býkovcom
z krvi steká; už purpurovo
presvitá a pamäť ako strom
po dlhej zime náhle
vo vývojkovom svetle: metelica
kvetenstiev, virvar
včiel, smrtonosná znáška
medu.)

Ostatné, akoby výkrik vyluskol
z orecha ticha, po svojom
sa k nemu pridávali: jedna,
doteraz schúlená v mníšskom
závoji rozpustených vlasov, zaihrá
priesvitnými píšťalkami
prstov a už jej živé klbko hadov
okolo hlavy šantí.

(To ty svojimi osobitými
zmyslami počúvaš
píšťaly a vidíš hadie
tance. V tebe zahorkli
medoviny, v tvojom virvare
dozreli plánky.)

A jedna v zrebnom
habite pokožky, pomazaná
mesačnou krvou, napína
v jedinom svetlom oku
blúznivej siete
nalomený luk
tela
pod pomyselným
šípom.

(To ty svojou osobitou krvou
poznamenaná sa zmietaš,
sama tkáš svoju sieť a sama v nej
sa chytáš, z teba na osrdie
mladého lístia udrelo
mrazom a tvoje srdce
súhlasne zatĺklo.)

A jedna, už dosť ďaleko,
aby sa mala k čomu vrátiť,
značí si cestu
za sebou a trúsi
posledné omrvinky reči
z pecňa,
ktorý si vzala so sebou.

(To ty na svojej osobitej ceste
trúsiš tie omrvinky,
aby si sa našla. V prstoch
tvojich nôh hladujú
túlavé zobáčiky,
ktoré ich do poslednej
vyzobú.)

Tej noci bolo dlho
do rána. Tma potratila
chmúrny úsvit v kobke
na bielych posteliach. Jedna z nich
je všetkým, čo ti zostáva. A naviac
kvet, ktorý voskovatie
v puknutom pohári, a pred tebou
mučivo svetlé

okno.

Bolo dokorán.

A ona
(prosebne zdvihnutá
ako údolie,
hrnúc pred sebou triešť
neústupčivých svahov)
volila.

5/ Proti zemi


Keď spadla, chýlilo sa
k letu. Vzopäté krídla
zažali vtáčiu pieseň, dohrmieval
nebozvon. Ornice zložili
vdovské smútky, v novej zeleni
jastrili mladé modlivky.

Spi. Živorodá hlina
je ťažká.

* * *

(Keď spadla, zbehli sa
a hádali: kto, odkiaľ,
prečo, kde, či motýľ
v kukle nedospal
svadobný let, alebo pohár
puklinou zasviečkoval
kvet, lež ak drak nebol
v pravých rukách,
čo to znamená a komu
a kam ho vrátiť…)

Bože, na!

* * *

Práve ma vody na breh vyplavili,
keď do nich vietor hŕstku peria zmietol.

Videla som a počula som
a píšem
s odvrátenou tvárou:

Totožnosť: žena.




Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.