ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mikuláša už nieto viacej medzi nami. Ako vidieť na čele tohto čísla,^[1] odišiel k otcom dňa 2. t. m. Jeho nemoc bola vážna. Jej prvý výpad sa na nebohom prejavil dňa 22. mája. Vyšiel z domu okolo desiatej hodiny a rovno sa pobral na mestský radný dom, kde bola práve zhromaždená rada. Prichádzal s takou istotou a s takými vážnymi posunkami, že nikomu z radných sluhov neprišlo na um ho zastaviť. V plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti. Pán mestský kapitán, pozorujúc to, vstal a vyviedol chorého do susednej paloty, kde ho chcel priviesť k pamäti. Na jeho slová sa nebohý skutočne aj spamätal a pobral sa prudkým krokom domov. Doma sa správal pokojne, len v tlačiarni, ktorú častejšie navštevoval, vydával odporujúce si rozkazy a dal sádzať týchto niekoľko slov: „V mene blahoslavenej Trojice povolávam na 30. mája všetkých verných Slovanov do Trnavy“, podľa čoho aj sadzač Pohľadov zastavil svoju prácu a pán domu p. Ďurgala^[2] hneď poslal po redaktora. Z 22. na 23. mája písal Mikuláš v upokojenejšom stave svojho ducha list, ktorý sme uverejnili v 21. čísle zo dňa 26. mája^[3] a kde sa zrejme javí temná rozpomienka jeho duše na mimoriadny stav jeho ducha pri prvých útokoch ťažkej nemoci, keď zreteľne vraví: „Akési videnia mávam a terajším svojim krokom ešte dokonale nerozumiem.“ Jeho rozmarín, ktorý si s podivnou nežnosťou zo päť týždňov opatroval a mával ho pri písacom stolíku, bol na niektorých miestach poodštikovaný. Všetky svoje veci si usporiadal, len veci expedície uviedol do zmätku. Nad ránom dňa 23. už zúril, takže potrieskal i daktoré náradia v izbe. Ráno dňa 23. mája však už celkom vybuchla nemoc pomätenia mozgu. Vyvinul takú silu, že štyria chlapi ho ledva ovládali. Pán mešťanosta hneď poslal koč a potrebných ľudí — a nášho chorého odviezli do mestského špitála, odkiaľ ho hneď p. stoličný fyzikus doktor Dévan prijal do stoličného špitála. Ale tu ho nemoc neopúšťala ani len na okamih, ustal, až keď bola vysoptená celá sila a celý život jeho nervov. V deň smrti prijal raňajky a s chuťou jedol polievku, podobne aj obed, popoludní pil aj vodu; nato o 6. hodine vypustil ducha.

Nechýbalo ľudí, čo túto žalostnú udalosť najprv chceli obrátiť na posmech Slovákov, ale keď ich hneď odsúdila obecná mienka, hodili sa pri jeho smrti na pole iného ohovárania a trúbili nečistými jazykmi, že „chudáka hladom umorili“, čím sa zrejme chcelo ublížiť zdravotným a obecným úradom. Žalostný je to stav ľudskej spoločnosti, keď ani také osudné udalosti nie sú vstave upozorniť niektorých ľudí na ich vlastnú krehkosť a mdlobu. Napokon s uspokojením a hlbokou vďakou k väčšine poctivo a ľudsky zmýšľajúceho veľacteného trnavského obecenstva oznamujeme, že zemské ostatky nášho brata boli oddané do matky zeme za veľkej spoluúčasti celého mesta dňa 4. t. m. Pohrebný sprievod bol taký, aký vídavame len pri zvláštnych a neobyčajných prípadoch. Pred sídlom redakcie odspievala evanjelická školská mládež dojímavú pohrebnú pieseň so sprievodom hudby; o túto časť služby božej má osobitnú zásluhu tunajší učiteľ p. Imrich Šulek;^[4] potom odspieval hlbocký kaplán p. Ľudovít Semian^[5] modlitbu a pohrebný text, načo sa pri speve a hudbe pohol sprievod. Na vezenej truhle bol upravený velikánsky veniec kvetov poprepletaných lipovým lístím. Na hrobitove držal krátku reč tunajší ev. p. farár Karol Stelczer^[6] v nemeckom jazyku, v ktorej krásnou výrečnosťou a slovami pohýnajúcimi k slzám odostrel zrakom poslucháčov minulý život nebohého i význam tejto žalostnej udalosti. Po ňom hovoril po slovensky J. M. Hurban, v krátkosti vylíčiac život a trudoviny nebohého a vo vzťahu k stranám zhromaždeným okolo tejto udalosti preriekol slovo napomenutia i slovo nábožnej múdrosti, keď vysvetlil vetu, že

najprv tým, čo sa tešievajú z pádu blížneho, potom tým, s ktorými nebohý hľadal jeden cieľ — len inou cestou, a potom tým, s ktorými sledoval ten istý cieľ tou istou cestou. Prvým privolal: dnes mne a zajtra tebe, druhým ospravedlnil právo ducha utvárať si pôvodný život, tretích potešil dedičstvom nášho časného hynutia a duchom nebohého, ktorého činnosťou si vystaval u nás nezabudnuteľnú pamiatku. Tak odovzdal zemi, čo zo zeme povstalo a požehnal hrob, v ktorom odpočíva nezabudnuteľný Mikuláš Dohnány. Štyria kňazi a neprehľadné množstvo ľudstva rôzneho stavu i povolania sa v zármutku navrátilo domov. K tejto pohrebnej počestnosti sa dostavilo aj veľa priateľov nebohého zo vzdialenejších strán, aj Jozef a Gustáv Dohnányovci^[8] si odprevadili milovaného brata do hrobu.

Nemôžeme ešte nepripomenúť ľudomilnosť a blahoslužnú spanilodušnosť pánov mestského kapitána a mešťanostu, ako aj celej slávnej mestskej rady, ktorí, ako prv nemocnému preukázali skutok kresťanskej lásky, tak aj teraz pri pohrebnej počestnosti jasným dôkazom vyjadrili nám pozostalým svoju pozornosť i svoju sústrasť. So zvláštnou vďačnosťou musíme tiež pripomenúť, že viac tunajších pánov mešťanov sa bez všetkého vyzvania, najmä keď sa dozvedeli, že pohreb vyšiel drahšie, než sa čakalo, prihlásilo v redakcii Slovenských pohľadov, berúc na seba tiež časť pohrebných výdavkov. Tak pán Ján Sadloň 5 zl. str., p. Jozef Mechl 2 zl. str., p. M. Hájiček 1 zl. str. obetovali na tento cieľ. Vonkajších nepripomíname.

Toto všetko sú viditeľné dôkazy krásneho ducha a šľachetného srdca. Pridáme ešte pár slov o živote Mikuláša Dohnányho.

Deň narodenia nebohého nepoznáme,^[9] no vieme s istotou, že naplnil 26. rok svojho života. Školy vychodil v Trenčíne, Rábe, Prešporku a v Levoči. Zavčasu sa v ňom prebudila iskra poézie. Jeho myseľ bola náklonná k dumaniu. Jeho povaha — zádumčivosť. Bezpríkladná usilovnosť v štúdiu. Ňou vystrojený nadobudol si dôkladné poznanie starých jazykov gréčtiny a latinčiny, z nových angličtiny, francúzštiny; po nemecky a po maďarsky vedel tak, že v týchto rečiach aj písal do viacerých časopisov. Poznal všetky slovanské nárečia, ako slovenský spisovateľ obratne písal v oboch u nás bežných nárečiach. Po ukončení škôl sa oddal vychovávaniu detí p. Szemereho.^[10] V tom čase, zdržiavajúc sa pri týchto deťoch v Levoči, vydal činohru Podmanínovci, v januári a februári 1848. Revolučný terorizmus nebol vstave vyhodiť ho z koľají, do ktorých ho bol raz uviedol jeho vedou odchovaný duch. Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848^[11] on sám ešte v tlači obstarával a päťtisíc výtlačkov z neho aj šťastne pred zhabaním vypravil na cestu; druhých päťtisíc nachodivších sa v tlači, bolo zhabaných. Pri teroristickom vyšetrovaní sa správal rázne a s opovrhnutím hľadel na tých, čo moc zákona používali na nečlovečenské trýznenia Slovákov.

Prvý čas revolučného paroxyzmu prežil bez činnosti uprostred trenčianskych teroristov; po oslobodení týchto končín sa postavil medzi dobrovoľníkov a až do 20. novembra 1849 konal službu dôstojníka v tomto zbore. Potom sa doma odovzdal štúdiu najnovších slovenských pohybov a napísal Históriu povstania slovenského z roku 1848, ktorá vyšla na svetlo v Skalici u Škarnicla roku 1850. Okrem toho písaval do veľa novín slovanských a nemeckých. V apríli roku 1851^[12] prišiel k tomuto časopisu a pri ňom pracoval až do posledných chvíľ svojho života.

Poézia bývala jeho najmilšie kochanie ducha. Čítal v pôvodnom jazyku Shakespeara i Byrona a na jeho stolíku pri spomenutom lístku ležali Ossianove spevy v angličtine — The Poems of Ossian.^[13] A jeho denníček,^[14] posledný svedok rúcajúceho sa ducha Dohnányho, svedčí, že aj keď stratil jednotu myšlienok v rozpúšťajúcom sa rozume, srdce horelo čistou láskou k slovenskému národu. Tu jeho nebeské vzdychy:

Alebo:

Jediný pohľad na tieto kusy jeho srdca je dostatočný, aby sme videli tento neobyčajný boj. Jeho život je obeť jeho ducha prinesená národu; a jeho smrť je tragická obeť oddaná sile slovanského života. Pri pohrebe tohto básnika plakal aj nejeden suchý človek. Ovzdušie, v ktorom sme stáli — a pohybovali sa, pochovávajúc ho, malo čosi magnetické, priťahovalo k veľkému zástupu skoro všetko živé, kým sme nehodili každý svoju hrudku na Mikulášovu rakvu. Ach, pravdu si napísal naposledy:

Tvoj osud je nové rozhojnenie našich žiaľov a bolestí. My nateraz nevieme už viac napísať, iba ak i tu ešte povieme, čo sme riekli včera nad jeho hrobom:

Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho, ovievaj tichým večierkom jeho studený hrob; milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky; jeho duchom nedosiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením Spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, že

V Trnave dňa 5. júna