ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O piatej ráno ozvala sa postiliónova trúba. Slnce osvietilo okolité vrchy i čiastku podgorického poľa. Pred poštou som našiel dve diligencie. Jednu včerajšiu, ktorá sa vracia na Cetinje, druhú, ktorá nás má doredikať na Nikšić.

Našiel som i druha-perjanika, ktorý, ako vidno, už dávno vyčkáva na diligenciu a netrpezlive. Hja, nedivme sa; ide domov. Je akýsi sviežejší dnes ráno a veselo ma pozdravuje. Keď postilión zatrúbil tretí raz, hoc neviem, načo i trúbil, keď sme beztoho všetci boli zídení — vsadli sme do voza a Mirkovou Varošou, potom Vezírovým mostom vyjachali do poľa.

Cestovanie nesľubuje veľkej pohodlnosti. Nachodíme sa dnu štyria — teda zaplnené všetky miesta. Perjanikovi to tiež nenie po vôli — vyšiel na vonkajšie sedisko, na ktorom trôni postilión. Práve chcel som to urobiť ja, keď ma predbehol. Zato na prednom sedisku zostal som sám, bárs ma tí dvaja nasilu chceli posadiť na zadné. Oni i na diligencii držia v úcte pohostinstvo a všemožne sa starajú, aby nezavadzali cudzincovi, bárs je to hneď i len celkom obyčajný „kampioništa“, „reisender“, za ktorého ma i oni držia.

Ináče sú to patróni veľmi mlčanliví. Jeden hľadí týmto oblokom, druhý druhým, a tu i tu hodia slovo, i to tak mysteriózne akosi, že som nemohol vybrať súvis a zmysel. Ani mi nemohli zrejmejšie demonštrovať svoje opovrženie. Nachodil som sa teda v dosť trápnej situácii, no prevládal som predsa svoj nepríjemný pocit a staval sa, že ma oni ani najmenej nezaujímajú.

Vybral som iba toľko, že cestujú tiež do Nikšića.

Zato som si ich aspoň dokonale poobzeral, aby si mal čím krátiť dlhú chvíľu. Jeden z nich je vysoký, chudorľavý, ale veľmi svižnej súmernej postavy. Tvár je typu čermákovského, veľmi výrazná. Nos ohnutý, pod ním sa hrdo krútia mocné fúzy skoro až po samé uši. Spod čiapočky sa dvíhajú kučeravé vlasy, že ju skoro celú zakrývajú akoby vencom. Medzi nimi, ako i vo fúzoch len kde-tu sa zabelie šedivé vlákno. Oblečený čisto, do nových šiat, ako človek do cesty, keď ide medzi známych. Na prusleku mu visí Danilov kríž i akési šujtáše, ako nosievajú vojaci, čo dobre strieľajú. Pás s revolverom a striebornými hodinkami obrovského kalibru, biele gamaše a na nich nové opánky — to je asi výstroj tohto driečneho človeka. Drží sa hrdo, menovite jeho krásna hlava na širokých pleciach. Jeho druh volá ho kapetanom — hodnosť to nielen vojenská, ale i civilná.

Jeho druh je oveľa kostnatejší, mocnejší, i v pohybovaní ťarbavejší. Nemá na sebe kabátka; pruslek nosí na košeli, ani oravskí sedliaci. Miesto opánok má cele obyčajné topánky. Vlasy mu hrajú trochu do červena a sú naježené na všetky strany ako klince. Fúzy pod nosom tľapkavým tiež tak v neporiadku trčia na všetky strany. A keď sa zasmeje, ukážu sa veľké štrbavé zuby.

Za Vezírovým mostom diligencia zastala a vstúpil do nej zas náš perjanik.

„Vonku je chladno,“ vraví mi, „poťahuje od hôr, prišiel som sa skryť.“

Pochválil som ho, že sa tak šetrí.

„Vidíš, tu sme sa tiež bili s Turkom,“ zvolal hneď, ukazujúc mi za Moraču na nevysoké kopce a bralá. „Pravda, ja nie, ale tuto kapetan.“

„Naozaj?“ zvolal som so záujmom, vyzerajúc oknom.

Morača tu tečie bystro, ako pravá horská rieka; brehy vysoké, vytrhané; koryto posiate balvanmi, ktoré voda vyhladila, kde-tu i pokryla machom. Ľavý breh sa dvíha kopcami a bralami, až prejde k reťazi vrchov, v ktorých sídlia Piper^[181] a Kućovia. Na pravom brehu, ktorým vedie i naša cesta, sú kopce, ktoré sa viac podobajú násypom a šiancom.

„Nože, rozprávaj doktorovi, ako to bolo, kapetane!“ zvolal môj perjanik.

Kapetan hodil na mňa okom omnoho priaznivejším a rozpráva dosť nedokonale priebeh bitky, ktorá tu bola 6. septembra 1876. Ukazuje násypy na pravom brehu, kde boli turecké delá a rezerva. Bitka bola na Triebači, kde Božo Petrović s bataliónom cetinjsko-njegušským a ceklinským opovážil sa postaviť proti Dervišovi-pašovi, ktorý mal pätnásťtisíc chlapov a hodne kanónov.

„Naše dva batalióny sa držali tuho; potom prišiel ešte pop Ilija s dvoma bataliónmi a tak sme Turkov handžármi naháňali.“

Tu pri Morači už bolo vlastne len mäsiarenie nad ľuďmi, ktorí poodhadzovali zbroj a muníciu a cvalom sa ponáhľali uchýliť na šiance z druhej strany rieky, a či vlastne do Podgorice. Známo, že sa rieka naplnila ubitými a utopenými, a po tomto moste z utopených prebrodilo sa vojsko na druhú stranu. Turkov tu padlo a utopilo sa okolo tritisíc.

Keď rozprával tieto podrobnosti, kapetanovi neraz zažiarilo oko a líce zapálilo sa rumencom. Ináč, ako vidno, on máločo vie o celkovom priebehu bitky. Konečne i nie div, keď pomyslíme si, že nemal sa kedy v takej tuhej robote zaujímať o také veci, ktoré sa jeho netýkali. Vodcov menuje jednoducho: Božo Petrović mu je gospodin Božo, Ilija Plamenac,^[182] vojenský minister, pop Ilija. Plamenac ako farár urobil veru čudnú kariéru; taká kariéra sa dá myslieť len na Čiernej Hore, kde popi len donedávna nosili revolver za pásom, ako ktorýkoľvek druhý občan. Dnes, pravda, už chodia v reverendách.

Kapetan sa rozohrial starou slávou a opýtal sa ma teraz už celkom zdieľne:

„A čo ty ideš, pane, do Nikšića? Vari si ty ten doktor?“

„Ktorý doktor?“

„Čo ho vymenovali.“

Vysvetlil som mu, že som ja len obyčajný turista. Rozhovor prešiel na druhý predmet, kde som ja musel účtovať zo svojich skúseností na Čiernej Hore. Počúvali ma práve tak dychtive, ako ja prvej kapetana. Oni sú na svoju vlasť nesmierne žiarliví a keď počujú od cudzinca priaznivý úsudok, vidno im na očiach, ako im to lahodí.

Cesta do Nikšića od mosta Vezírovho ide rovno na sever, rovnou čiarou, údolím Morače. Údolie sa rozširuje poznenáhle, až sa otvorí čím ďalej tým rozsiahlejšia rovina, ktorú zaujímajú polia Bielopavlovićov, ktorými tečie lenivá teplá Zeta. V týchto stranách je čiernohorský Banát. Po kopcoch vinice, na rovni pšenica, kukurica a dohán. Popri ceste vidím ovocné stromy i v poli po brázdach a medziach. Čerešne počínajú sa červenieť a tiež i broskyne. Vidím medzi druhým stromovím i figy. Temnozelená farba ich lístia zďaleka ich robí nápadnými, ako i zvláštna, všakovak spoprehybovaná podoba stromu. Na jednom mieste mi neušiel háj olivový, ktorý by ináč ľahko oklamal svojím sivým lístím neskúseného pozorovateľa, že je totiž vŕbie. Na poliach pracujú sedliaci v širokých, plátenných gatiach — najviac okopávajú motykami o dlhom porisku. Inde kolčujú krovie, pretvorujúc neužitočnú pašu v úrodné pole. Pod tureckým panstvom toto všetko hlivelo zarastené chrastinou. Kde-tu vidíš oráča za záprahom mocných územčistých volov, ktoré sa lenivo vlečú brázdou, oháňajúc sa chvostom.

Moraču sme dosť skoro minuli, a držíme sa Zety, kým i ona sa nezatočí vpravo do prostriedka roviny Bielopavlovićovskej. Onedlho sme zazreli vpravo pevnosť Spuž, ktorá sa dvíha nad rovinou na veľmi strmom kopci. Okolo nej po kopcoch sú rozostavené tvŕdze a pevnôstky, dnes už rozrúcané. Pod hradom leží mestečko Spuž, zakryté stromovím. Na kopcoch a stráňach okolo Spuža vidno vinice, už dobre zelené.

Pri pohľade na túto pevnosť, ktorá do poslednej vojny náležala Turecku, zapadli sme zas do starých rozpomienok. Roku 1876 a menovite 1877 sa odohralo mnoho krvavých bojov okolo tohoto pošmúrneho hradu.^[183] Menovite mesiac jún roku 1877 bol horúci obom vojskám. Náš kapetan vo všetkých týchto bitkách mal účasť a skončil ich so zdravou kožou. Známo, že tu Ali Saib paša mal operovať proti Kućom a Piperom, vyhnať Čiernohorcov z ich územia, spojiť sa so Sulejmanom a Mehemed Ali pašom a tiahnuť odtiaľto so sedemdesiatisícovou armádou na Cetinje. Celý mesiac sa boril s Božom Petrovićom a Plamencom a na všetkých stranách bol konečne odrazený. S troskami svojej armády musel sa konečne utiahnuť do pevnosti, pod ktorú prišiel i Sulejman s rozbitou armádou. Kapetan sa zase rozohnil starými rozpomienkami a z oka mu neraz šľahol blesk. I tu vystupuje vypuklo postava popa Iliju, ktorý vedel Turkov kántriť i krkolomným hrdinstvom, a kde bolo treba, zase úskočným potmehúdstvom.

No diligencia tu zase skáče ako čln na vlnách. Niekedy i zastane, čo kone vystavajú. Chudobní Vasojevići^[184] nasýpajú na hradskú skálie, inde tlčú kamenie a robia hŕbky. Vidno veru, že im ruže nekvitnú. Sú to všetko ľudia vychudnutí, kostnatí, v širokých gatiach a bielych súkenných halenách, opásaní úzkym pásom. Keď popri nich prejde diligencia, alebo ako ju oni zovú „gospodareva karuca“,^[185] všetci sa klaňajú. Cestári, ktorí nadzerajú robotu, veselí, červení, v pekných oblekoch a s revolverom, pozdravujú kapetana a jeho druha, ktorého nevolajú, ako kapetana, gospodine, ale len jednoducho Miloš. Tento Miloš akosi nápadne prezerá cestu a menovite mosty, keď sa ktorý trafí; o týchto veciach hovorí ako človek kompetentný.

Onedlho sme došli do Danilovgradu. Toto mesto leží na rozložitom briežku, veľmi malebne, zastienené stromovím. Dakoľko domov na hradskej vyniká výstavnosťou akou-takou. Iné domce sú ináč malé, murované, pod krovom z tľapkavého kameňa, ako to vídame v dedinách dalmatínskych. Pod hradskou ponad Zetu vedie dlhý, impozantný kamenný most na oblúkoch, ako vidno, nie dávno vystavený. Kapetan ma hneď naň upozornil.

„Vidíš, pane, i tento most tu staval Miloš.“

Vysvetlilo sa teda, prečo môj spolucestovateľ obzerá toľme cesty a mosty. On ich z väčšej čiastky staval; nie div, že sa o ne tak zaujíma. Staviteľ je on síce nie vyučený, ale len lepší palier, ktorý vyvádza cudzie plány dľa nákresu.

V Danilovom Grade čaká diligencia vyše pol hodiny. Tu nám pritiahli čerstvé, vypočinuté kone, lebo predošlá trojka cestou len teraz vysypanou veľmi ustala. Za ten čas sme my prešli mestečkom, kde sú domce ďaleko jeden od druhého v priestranných dvoroch a ešte priestrannejších sadoch ovocných.

Poprezerali sme i Milošovo dielo, most na Zete. Keď sa rieka i rozvodní, nemôže mu poškodiť, lebo je vysoký i dlhý. V moste sú uložené i trúby vodovodu, ktorými dostáva mestečko zdravú pitnú vodu z ďalekých vrchov. I vodovod vyviedol náš majster Miloš. Tlak vody je taký značný, že voda padá mocným vodometom do nádržky, vystavanej hneď pri moste. Voda je čistá ako krištáľ, studená, čerstvá. V hane sme nič neužili. Ja som sa častoval výtečnou vodou.

Vsadli sme do archy Noemovej a hybaj napred. Na lúke za mestečkom vidíme školské deti v radoch. Ako vidno, vykonávajú telocvik. Diligenciu pozdravujú so smiechom a čiapočkami nám kývajú. Učiteľ v bielych nohaviciach, topánkach a bielej halienke s revolverom za pásom tiež nám kýva svojou malou rukou. Bárs postavy vysokej, držania vojenského, predsa sa len vidí na útlosti ruky a štíhlosti postavy, že strávil svoju mladosť za školskou lavicou a že sa trápil „náukou“.

Ostatne Čiernohorec nehromží toľme na školy ako náš sedliak. On pošle vďačne syna do škôl, ba i na remeslo, menovite keď mu to gospodar poradí. Gospodar sa má kedy i o takéto veci zaujímať, ba on i vydržuje študentov na svoje trovy v školách. Škola znechutila iba toho Čiernohorca, o ktorom som počul rozprávať.

On neznal čítať ani písať, ale svojmu chlapcovi dával verne grajciare a „cvanciky“^[186] na písanky a tužky. Ba musel mu nadobudnúť i farbičky a kresliaci papier, kde sa kreslia mapy. Raz sa opýta chlapca:

„A čo to ty maľuješ, synko, nože mi povedz!“

„To sú ti všetky zeme a krajiny, čo sú v Európe.“

„Á, to sa mi páči. No, ukáž mi raz, ktorá je to tá nešťastná Európa.“ A keď mu chlapec ukáže, poznamená: „Vidíš, taká omrvinka, a čo sa nás natrápi, potvora. A ktorá je Rusia, synko?“

„Toto je Rusia, ale je to nie celá. Ešte za toľko jej bude v Ázii alebo viac, čo sa nemohla popratať do Európy. Tá ti je veľká; väčšia ako celá Európa.“

„Tak im treba, synko. Lebo Rusia je naša. A kde je Čierna Hora?“

Chlapec ukázal otcovi Čiernu Horu.

„Ach, ty ohava! Pekelný izrode!^[187] Či sa ty budeš vysmievať Čiernej Hore? A kto ťa to učí?“

„Učiteľ!“ zvolal chlapec v trapiech.

No starý neveril. Odpásal remeň a vyobšíval chlapca, že sa posmieva svojej domovine. Šiel i k učiteľovi a nadal i jemu, že učí deti vysmievať sa z Čiernej Hory, a pobúril proti nemu celú dedinu.

Cesta vedie úpätím holého pohoria, ktoré zľava sťa múr ohrádza údolie Zety, rovné ako dlaň a priestranné. Na takom briežku, lenže pokrytom ovocnými sadmi, stojí „Orjaluka“. Mestečko neveľké, so skromnými domcami. Nad mestečkom dominuje kňazov dvorec na najvidnejšom mieste vystavený, obkolesený stromovím, patrne ovocným. Je to domec neveľký, ako asi na Rijeke, starosvetský, s malými, prívetivými oblokmi, ktoré sa temnozelenou farbou tuho odrážajú od bielych stien. Z oblokov týchto otvára sa výhľad na krotké polia Bielopavlovićov, na holé vrchy z tamtej strany údolia a konečne na ďalekú roveň podgorickú, ktorej južná hranica tratí sa v ranných parách.

Diligencia tu čaká len toľko, koľko ti treba, aby si popil šálku kávy, dnes, chvalabohu, prvú. Slnce začína dosť dobre pripekať a od holých vrchov tiahne dosť dobre vyhriaty vzduch. Od Orej Lúky začína sa hradská dvíhať, no dvíha sa temer nepozorovateľne. Rovina Zety začína sa zužovať a kde — tu sa v nej vyskytne briežok, i ostrý kopec. Vrchy z tamtej strany sú čím diaľ tým vyššie, divokejšie. Za nimi je polovica Čiernej Hory, ktorá sa veľmi vhodne nazýva Brda, kdežto polovica z tejto strany je Čierna Hora v užšom zmysle slova. Kotlina Zetská čím ďalej je malebnejšia. Kým to bola rovina, videl si dediny dosť riedko, teraz v každom údolí, skoro pod každým kopcom nájdeš skupinu domov, alebo dedinu so skromným kostolíkom. A to všetko v zelenom rámci poľa, sadov a viníc. I na proťajšej planine zabelie sa ti kde — tu dedinka, ako lastovičie hniezdo na bralo prilepená. Celá scenéria je tak malebná, že keby si i sám sedel v diligencii, nenudil by si sa. Na každom kroku má sa ti oko na čom zastaviť. Sťaby boli schválne vystavili túto cestu najkrajším krajom Čiernej Hory.

Hany na tejto čiare stoja osamelé, pri hradskej, i dosť husto. Veď sa tu dosť sveta musí premávať, kde sú dediny tak husto jedna pri druhej. V každom sa nájde hostí, tu pri rakiji, tu pri káve. Len málokto pije víno, bárs sme v kraji vinohradnom. My sa častujeme tu kávou, tu zas nikšićkým pivom, ktoré padne dobre v tejto horúčave.

V každom hane prijímajú nás s pokrikmi radosti, ako keď vhupne do izby nečakaný a milý hosť, keď sme práve za stolom. Pravda, tieto demonštrácie nevzťahujú sa na mňa, ale na kapetana, Miloša a perjanika. Každý ich pozná a vybozkáva sa s nimi, akoby to bola všetko jedna rodina. Vypytujú sa ich na otca, ženu, deti, vôbec na všetko, a keď sa to skončilo, tu zase kapetan počne sa vypytovať každého zvlášť. Tieto dosť jednotvárne ceremónie berú nám dosť hodne času, takže prejde hodná chvíľa, kým vojdeme „do bočnej“, aká sa skoro v každom hane nachodí. Naše spoločné trovy mali by sme platiť spoločne, no kapetan s Milošom spikli sa proti mne, takže skoro vždy, keď chcem platiť, krčmár zdvihne obe ruky dohora a zvolá, že je vyplatené.

No okolo desiatej zastala diligencia pred hanom, ktorý vyzerá najonakvejšie. Nad dverami nosí i nápis — čo je niečo nového — „Svratište k Serbijancu“. Tu nás prijal krčmár tak vysoký a tak tučný, že takých krčmárskych exemplárov i v Prahe nájdeš málokedy.

„Oj, vitaj, brate kapetane, i ty, Milošu! Či som ťa dávno nevidel. A kde ideš, pane?“ A objíma ho tak vrúcne, že chudorľavý kapetan stratil sa úplne pod jeho tučnými ramenami.

„A čo nechodí Ranko? Či si počul čo o ňom?“ pýta sa konečne krčmár.

„Ja neviem nič,“ odpovedá kapetan.

„Čakám ho deň po deň, že pôjde na Ostrog — a nič.“

„Dones ty, Serbijanče, piva,“ rozkazuje už raz i perjanik. „Ale iba tak, ak je dobré.“

„Ako ti nebude dobré, keď je čerstvé. A čerstvé je u mňa vždy. Ja ho pijem.“ A udrel sa po prsiach mäsitou dlaňou.

Doniesol piva hneď dakoľko fliaš a pripojil sa k nám. Jeho chudorľavá žena, v čistom kroji, pekne pričesaná s vráskovitou tvárou, doniesla v čistých rukách chleba, syra a košeta. Syr i košet bol znamenitý a chlieb veľmi chutný, žitný. Došiel i postilión, takže fľaše sa dosť skoro vyprázdnili. Perjanik že ide platiť, ale krčmár sa boží, že neprijme ani grajciara. Kapetan ho znosil ako chlapca, ako môže takto zanedbávať svoj kšeft, a Serbijanac prijal groše, škrabajúc sa za uchom. O chvíľu sa vrátil do bočnej s dakoľko fľašami piva. Pozeráme jeden na druhého a on sa oboril na nás.

„Čo, vy myslite, že som ja taký?“ A nalieva do pohárov piva. „Nepohnete sa odtiaľto, kým ho nevypijeme v láske a svornosti.“ A na potvrdenie svojich slov privrel dvere na bočnej.

Boli sme rozveselení dokonale, keď sme vysadli do diligencie. Neostalo totiž len na tom, ale i Miloš natisol nám svoje pohostinstvo. I tvár nášho krčmára, ktorý sa nápadne ponášal na Šmahovho Falstafa,^[188] zapálila sa ako ranná zora. Postilión hodil čiapočku nabok a pošibuje kone, bárs dobre zaberajú, čo i do vrchu.

„Čertovský človek, tento Serbijanac,“ poznamenal kapetan.

„On je najlepší hosť v svojej vlastnej krčme,“ doložil perjanik.

„A prečo sa volá Serbijanac?“

„Lebo je zo Šumadije.“

Šumadijou volajú Srbsko. Teda vysťahovalec zo Srbska. Bol by sa pýtal, čo vyparatil v svojej vlasti, keď sa musel vysťahovať — no zamĺkol som, lebo som i na mojich súdruhoch pobadal, že neradi by hovoriť o tomto predmete. O Srbsku som tu nikdy nikoho nepočul hovoriť. Akoby ho ani nebolo.

Ostatne naskytol sa hneď druhý, zaujímavejší predmet, než nešťastná Šumadija. Kapetan ukazuje na planinu z tamtej strany: „Vidíš, pane, tamto náš Ostrog.“ A tu povstal, položí lavú ruku na prsia a pravou sa prežehnal tri razy za sebou, pokloniac sa každým razom do pása. Je vždy čosi dojímavého, keď vidíš taký hlboký náboženský cit. No mňa dojalo tým väčšmi, keď som videl preniknutého pobožnosťou človeka, ktorý sto ráz hľadel medzi oči smrti.

No Ostroga, čo som sa ako namáhal, nemohol som zazrieť. Onedlho, keď sme trochu podišli, výhľad bol lepší a Ostrog sa ukázal ako biely fľak pod šedivým bralom. Chýrny kláštor je totiž na planine skoro vo výške tisíc metrov. Pozdejšie sme rozoznali i dolný kláštor, čosi niže predošlého, i s budovami naokolo, kde sa pobožní pútnici, ktorých dochodia ustavične húfy z Čiernej Hory, ba celého Balkánu, môžu uchýliť pred zimou a dažďom.

„I tu bolo horúce,“ poznamenal perjanik, aby v kapetanovi vzbudil zase staré rozpomienky z predošlej vojny. „Ešte horšie, ako okolo Spuža.“

„Svätý Vasilije nám pomohol,“ poznamenal kapetan, pokloniac sa zase vo tri vrhy proti monastieru. „Buď mu chvála i sláva!“

Ako známo, kňaz odstúpil od Nikšića pred Sulejmanom pašom,^[189] ktorý tiahol s dvadsaťpäťtisíckou chlapov. Najprv zásobil Nikšić, potom sledoval kňaza opatrne, ktorý ustúpil až ku kláštoru. Málo chybelo, že Turci nezajali čiernohorskú armádu, lebo kňaz neobsadil planinu nad kláštorom, ako vojvoda Petar Vukotić bol narádzal. Keď sa ukázalo, v akej je vojsko pasci, Zimunić v noci zahnal Turkov a zaujal pozíciu. Vojvoda Petar ju tvrdo obsadil, ako i za chrbtom tureckej armády vysoký vrch. Kňaz s kanónmi prešiel na druhú planinu, pod ktorou vedie naša hradská, ktorá planina ide, ako vieme, z pravej strany Zetskej doliny až skoro po Danilovgrad. Sulejman, ustavične bojujúc, postupoval Zetským údolím. Vukotić robil ustavičné výpady, tu i tu i handžárom. Kňaz zase z kanónov decimoval nešťastné vojsko. Cesta, čo sme na diligencii vykonali za dve hodiny, Sulejmanovi trvala do 25. júna.

Pri Danilovom Grade úfal sa nájsť Ali Saiba zo Spuža a spojiť sa s ním. No našiel kňaza i Boža Petrovića pri moste a na vrchoch zas Vukotić sa spojil s Plamencom. Sulejman paša utiekol do Spuža, nesúc deväťtisíc ranených, kde našiel Ali Saiba tiež so zničenou armádou. Na ceste pozanechával šesťtisíc mŕtvych.

Pod monastierom bola hneď jedna tuhá bitka, kde Turci utekali dolu vrchom, nevyberajúc, kde je lepšie. Od strachu sa hádzali dolu medzi rokle a dolu bralami, pod ktorými sa našli hŕby padnutých, ktorí zahynuli následkom pádu. Zato sa vŕšili i Turci ako mohli. Celé údolie spustošili, ba i kus starodávneho monastiera.

V takom rozhovore došli sme, kde sa končí Zetské údolie. Hradská sa počne skrúcať v serpentínach a celý kraj prijal zas obyčajný čiernohorský parsún: kameň, vrchy a ostré kopce, holé i riedkou horou kryté. Pred chvíľou sme mali pred očima ešte vínorodný kraj. Tam v kotline leží dedina Drenovštica, kde, ako ma ubezpečuje perjanik, rodí sa najlepšie víno Čiernej Hory: a len čo sme urobili dve — tri zákruty, už vidíme dediny, v ktorých okrem ovsa a zemiakov máločo rastie. V týchto miestach leží v takej kotline skrytá dedinka Cerovo. Spomínam ju z vďačnosti, že mi pripomenula časy, keď som sa bol potuloval po Honte a Zvolene v okolí Krupiny, od ktorej neďaleko leží i naše Cerovo, v ktorom som tiež nebol, ako ani v tomto čiernohorskom.

Všetci sme akosi zamĺkli. Ja som sa pohrúžil do pozorovania kraja, ktorým vedie hradská, a do rozpomienok, ktoré sú dosť ďaleko od Čiernej Hory… Kapetan, myslím, zadriemal. Miloš kúri cigaretu za cigaretou a obracia v hlave bohvieaké projekty. Perjanik ovesil hlavu a zadumal sa. Blíži sa k rodisku; myseľ, možno, predbehla diligenciu a baví sa na drahých miestach, ktoré nemôžu nikdy od srdca odpadnúť. A, možno, zas zobudila sa mátoha blížiacej sa smrti a zastrela dušu tichým žiaľom.

Došli sme na vrch. Tu sme našli kočiar, obrátený ojom tiež smerom k Nikšiću. Perjanik vykríkol, diligencia zastala, a už sa perjanik bozkáva s mladým človekom, ktorý čakal v kočiari. V ňom sú zapriahnuté kone ako havrany a netrpezlivo pohadzujú hlavou a hrabú nohami.

„Po mňa došla príležitosť, presadnite ku mne, budeme prvej v Nikšići,“ núka nás perjanik.

No my sme neprijali také pozvanie zo zdvorilosti. Veď sa on má o čom zhovárať so svojím novým druhom, ktorý z domu prišiel mu oproti. Perjanik bol celý vymenený, horel netrpezlivosťou, aby už len čím skôr prišiel na to mlieko a kurčatá. Vybozkával sa so všetkými nami. A keď sa odo mňa lúčil, zbadal som, že sa mu pery uťahujú, ako človeku, ktorý hltá slzy. Bohvie, čo mu prišlo zase na um. Možno to, že sa už nikdy, nikdy neuvidíme… Ostatne, v tom by nebolo nič mimoriadneho, i v páde keby jeho choroba vzala obrat, aký by mu každý želal. Veď na Čiernu Horu sa tiež nechodí každý rok.

V dolinu sme sa veľmi chytro spustili. Cesta ide pomedzi vrchy, ale zarastené dubinou a bučinou. Kraj tento vyzerá omnoho krotkejšie a priaznivejšie, než z tamtej strany horského sedla. Po ostatnej zákrute došli sme na „pole“ nikšićské.

Nikšiću dal boh, ako to ten františkán o riekach bol vynašiel — tiež kus roviny, ako dal Podgorici, Cetinju a Njegušu, aby mali na čom ležať. Toto nenie ani zďaleka tak pekne obrobené, ako podgorické. Majú tu „rieku“ Bistricu, ktorá na tejto rovine nemôže byť ani najmenej „bystrá“.

Zeta ešte, ešte sa usiluje, aspoň má brehy aké-také. Preto hradská je podvihnutá na násype, aby ju voda nepokryla, keď sa vyleje. Potom je dlhočizný mostisko ponad tú rieku, ktorá teraz nesiaha ani žabe po brucho. Netreba dokladať, že na rovine nás privítala zas horúčava a oblaky, vlastne skôr mrákavy prachu.

Pred poštou, kde zastane diligencia, čakalo nás z tucet chlapov. Vykrikujú mená hotelov práve tak, ako na štácii v Žiline alebo Mikuláši. Nuž lepšie turistovi, keď jemu núkajú hotel, než keď sa on musí núkať do hotela. Pre mňa toto vykrikovanie už nemalo ceny. Dr. Č. na Cetinji mi menoval hotel, v ktorom prebýval a bol úplne spokojný. Ja som sa zaradoval veľmi, že i moji druhovia, kapetan a Miloš, majú ísť do toho istého hotela, ktorý nech sa volá X.

„Ja v ňom vždy bývam,“ ubezpečuje ma Miloš, „a vždy som bol spokojný.“

„Teda pôjdeme všetci,“ zaradoval som sa ja.

Vošli sme do mesta. Pošta je na konci mesta — dom napoly porúcaný. Náš hotel je jeden zo starších domov, vystavených za časov tureckých. Vtedy musel patriť medzi najkrajšie budovy, no dnes vyzerá dosť chudobopansky medzi druhými modernými stavbami. Miloš, častý hosť, vstúpil do kuchyne pozdraviť gazdinú. Prijali ho veľmi milo, hoc i nie s tou obskočnosťou, ako po našich mestách prijímajú v hoteli hosťa. My, mysliac, že tade je vchod, vstúpili sme za ním. No ja som to obanoval. Do kuchyne v hoteli nikdy nechoď, lebo obanuješ…

Nevdojak mi padol pohľad na ohromný železný hrniec, na ktorom sa muchy rojili. Vidí sa, že je na ňom prilepená vára od včerajška, možno od predvčerajška. Druhý roj sa krúti okolo hŕby tučnej baraniny — možno, má ísť do toho istého hrnca. Metla v týchto miestach, ako vidno, je veľmi vzácny hosť.

Okolo ohniska sa vrtí ženská stredných rokov, vypasená, v kompletnom národnom kroji. Sukne má tmavé, a serbijanka bez rukávov, kedysi plavej farby, pokrytá je veľkými fľakmi. Slúžka je oblečená ako pani, iba že miesto závoja má na hlave čiernohorskú čiapku, ako to tu dievky nosievajú. Malá, asi štrnásťročná dcéra hostinského je už oblečená odpoly moderne, iba čiapočku čo ešte nosí. Čiapka je u dievčaťa odznak poctivosti, ako u nás parta. Ktorá sa proti poctivosti prehreší, má jej právo každý strhnúť čiapku, a to i verejne. Zákony sú tu drakónske.

Išli sme s dievčatkom do dvora, odkiaľ vedú drevené schody na poschodie. Drevenou verandou a pitvorom vošli sme do jedálne. Podstúpili sme dosť horúčavy, dobre by padla chladná izba a ešte lepšie krčah studenej vody, aby si sa umyl z prachu, ktorý ťa prisadol a napchal sa ti do nosa a úst. No chládku sme nenašli. Okenice drevené na oblokoch zabudli zatvoriť, takže slnce s poludňajšou silou bije rovno do jedálne. Za takýto priestupok by v Dalmácii gazdinú ukrižovali, kde okenice hneď zatvárajú hermeticky, akonáhle sa slnce obráti k obloku.

Jedáleň je vyparádená. Pokrytá je hrubými kobercami, nesmierne pestrými; kročajov si nečuješ. Okolo stien sú kanapky s pestrými vankúšmi, na mäkko futrované. Stôl pokrytý je pestrou pokrývkou, iba stoličky čo sú celkom obyčajné, drevené.

Dievčatko mi donieslo lavór a krčah vody. No prv, než počal som sa umývať, povyplakoval som lavór, lebo nebol práve čistý. Pravda, túto operáciu som vyviedol potajomky, aby ma druhovia a dievčatko pri nej neprichytili. Okúňal som sa im dať najavo, že čistote v tomto hoteli nedôverujem.

Do Nikšića sme sa dostali práve na poludnie. Vyznám, že som sa tešil na obed. Čo som videl v kuchyni, to ma neodstrašovalo veľmi. Civilizovaný človek, ktorý sa roky a roky potĺkal po hostincoch, poje všeličo a chutne. Prečo? Lebo nevie, čo je a akým spôsobom sa to pripravuje po kuchyniach. V ceste, ako známo, troví dobre, menovite keď ťa diligencia tak povytriasa. A povetrie na Čiernej Hore mi tak prialo, že som jedával i päť ráz denne a s chuťou, takže jedenie mi nebolo „nevyhnutným zlom“, ale nevyhnutnou potrebou.

Rozložili sme sa po domácky, ako to vyžadovala temperatúra. Oči mi žiadostive zasvietili, keď vošla slúžka so stôsom tanierov a košom vidličiek a nožov.

No slúžka nenie čistá. Menovite ruky. Okolo nechtov turecký polmesiac, vyvedený nie farbou, ale tým, čo sa za nechty nabilo. Sňala zo stola pestré pokrývadlo a hľa, pod ním prestretý hneď obrus. Nuž aspoň ho netreba prestierať. Iba že takto on stojí možno od Veľkej noci, na ňom popriliepané zbytky predošlých obedov a večerí. Rozložila i servíty, tiež neprané. Ostatne sa ani nedajú prať, lebo sú z tylu ako záclony na oblokoch. Týmto servitom utrela svedomite každý tanier, ako to vyžaduje zákon.

Nuž bolo veru rozumnejšie hodiť sa na kanapu a zavrieť oči ako kapetan, alebo čítať hrady na povale ako Miloš. No vo mne sa zobudili mendícke reminiscencie, keď som medziiným i prikrýval stôl. I ja som bol dakoľko ráz chytil lyžicu do paprčiek za ten koniec, ktorým sa je, ako i slúžka: no mňa vyplieskala pani po nich, a slúžku tu nemá kto. Tak chytila i nože a vidličky — všetko proti predpisu.

Až som sa potil od trápenia na týchto nesprávnostiach. A keď doniesla fľaše s vodou a vínom a rozostavila poháre (do každého vpratala aspoň dva prsty), odvrátil som sa k oknu a pozeral na ulicu.

Obed mi už bol celkom ľahostajný.

A veru bol junácky. Aká škoda, že som dosiaľ nebol dakde vonku a nevošiel za dievčatkom, ktoré doredikalo zázrivskú misu s polievkou a rezancami. Na polievke je masti, že by šopronská alumnia týždeň s ňou vystačila na polievky. Chcel som zatvoriť oči a načrieť aspoň raz varechou, keď tu kapetan rozostrel svoj riedky servít a vyutieral si fúzy, ako to mávajú obyčaj fúzatí ľudia.

„Eh, páni, ja akosi sa necítim dobre,“ začal som vykrúcať. „Ani som nie hladný. Po tých hanoch sa toho nazbieralo…“

„Ale, pane, ako to možno! Veď si spomínal, aký si hladný. Nerob ceremónie. Načri! Vidíš, máme toho dosť, chvalabohu!“ Tak a podobne núka ma kapetan: ale ja nič.

Mäso bolo varené s kelom, ako v Podgorici. Kelu som nedôveroval. Zato som si zajedol pečienky, ktorú nám doniesli na ražni: pol barančaťa odrazu. Bohužiaľ, tam zas bolo viac loja než mäsa. Múčne jedlo bolo, akého som nikdy nejedol: štrúdľa, plnená špenátom s vaječnicou a mäsom. Moji druhovia vychvaľovali túto lahôdku, — ja som sa jej nedotkol.

Víno bolo pravé, žitný chlieb bol veľmi dobrý.

Po obede som chcel dľa obyčaje zadriemnuť, kým prejde trochu tá horúčava vonku. No mäkké kanape sa podchvíľou tak vyhrialo podo mnou, že som musel skočiť. Miloš medzitým odišiel po práci a kapetana zmohol taký tuhý sen, že ani necíti, ako mu robia muchy po nose a vo fúzoch promenádu.

Vyniesol som stoličku na verandu, ktorá je zaštítená od slnca a dočkal som tam, hľadiac do kraja, kým horúčosť popustí. Padla na mňa tá zmalátnelosť, aká sa obyčajne ukazuje na juhu pred dažďom alebo scíroccom. A skutočne, na južnom obzore začínajú sa dvíhať biele komíny, ako u nás v kanikulu.

Ináč i dvor ma zaujíma. Je priestranný, takže nemá takrečeno hraníc. Stajne, humná a druhé staviská sa v ňom strácajú. Hneď k nemu pripojujú sa záhrady, najviac kuchynské. Stromovia nieto veľmi mnoho. Až tam ďaleko kdesi urobený je plot a to nie z kamenia — toho tu nieto mnoho, ale z doskových skladov.

Naša pani hostinská, ako vidno, je ženská veľmi pracovitá. Sotva nám dala obed, už sa vrtí v druhej kuchyni, kde odvára syr. Dievčatko som prosil, aby mi donieslo kúsok syra čerstvého, ale mi nechutil, lebo razí lojom prinápadne. Potom i syr nevyzerá bárs lákavo, lebo ho hneď solia a soľ je tak čierna, že kde jej padne zrno, na syre utvorí sa tmavý fľak. Slúžka pomáha panej. Lenže tejto osobe chybí cit pre čistotu. Vidím, ako umýva hrnce a kotlíky, lenže nosí vodu vo vani, ktorá bola v stajni a je celkom nečistá. Studňu majú vo dvore a to skoro pri samom hnojisku.

Z verandy dá sa vidieť jedna malá čiastka mesta: t. j. dve-tri skupiny domov, na strelenie skupina od skupiny medzi záhradami. Domy stoja tesno jedno pri druhom, akoby sa chceli podpierať; obložené drevenými verandami, schodmi a altánmi, čo im dáva pitoreskný výzor. Krovy sú napospol na týchto domoch šindľové, na hospodárskych stavoch sú strechy slamené. Jedna taká skupina je vonkoncom porúcaná. Ako ich porúcali granáty, tak stoja podnes, ako pamätníky poslednej vojny. Na verandách vidno vysedávať ženské, od hlavy do päty v bielom. Pravdepodobne mohamedánske dámy.

Keď sa slnce dobre znížilo, vošiel som do jedálne po klobúk. Zarazil ma ťažký vzduch, ktorý neviem skadiaľ sa sem dostal. Kapetan ešte chrápe. Idem do susedných izieb, všetky sú pootvárané. Truhly, kasne a šuplíky — to všetko je bez bľachu alebo zámky. Mohol by si celý dom vykradnúť a povynášať po troške. Myslím, že by ťa nikto nepristavil, ani sa nedopytoval, odkiaľ a kam to nosíš. Taká hľa je bezpečnosť majetku na Čiernej Hore, a to v meste, kde pred dvadsiatimi rokmi panovala turecká bezuzdnosť. Objavil som, odkiaľ prichodí ten ťažký vzduch. V prízemí sú magazíny na syr, ktorý tam kysne, a zreje, a pretože povala záleží len z dosák, syrovú vôňu dostávame sem hore hneď z prvej ruky.

Naučenie: neodsudzuj nikoho pred časom, ako ja pred poludním, keď som našiel obloky pootvárané dokorán. Lebo vždy je lepšie potiť sa v horúčosti, než plávať v takej syrovej atmosfére.

Naša ulica, kde stojí hotel, napospol pozostáva z domov, podobných hotelu. Ani ulica nenie tak veľmi široká. Nuž boli vystavené pod tureckým panstvom a vtedy mohli sa považovať za elegantné. Ulica vedie na námestie, veľké, štvorhranné. Je omnoho väčšie, než v Brezne, na ktorom si páni Brezňania toľme zakladajú. Nikšić sa vôbec veľmi ponáša na Brezno a menovite polohou, ibaže má ulice nepomerne priestrannejšie. Námestie vysadené stromovím, a to vo viacej radoch. Vidíš tu gaštany, platany, i agáty zastúpené. Stromy sú ešte mladé, ako v Podgorici, ale bujné a držané v poriadku. Čistota na námestí a v uliciach je máločo menšia než sme videli na Cetinji. Domy na námestí sú moderné, jeden pri druhom stavané v zatvorenom rade. Na prvý pohľad vidíš, že povstali súčasne, staval ich možno jeden a ten istý staviteľ všetky. Kryté sú všetky škridľou. Z námestia vedie asi pol tucta ulíc na všetky strany sveta. V nich už domy moderné zamieňajú sa so starosvetskými barakmi. Dakde je rad pretrhnutý rozsiahlym dvorom, alebo nekonečnou záhradou. Vidno, že sa tu s priestorom negazduje. A bolo by i zbytok gazdovať, veď je nikšićské pole tak rozsiahle a Nikšić pomerne k nemu tak malý! I po uliciach sú vysadené stromorady, a nielen po nich, ale sa predlžujú až ta ďaleko za mesto.

Pustil som sa jednou ulicou naverímboha a došiel som na kraj mesta. Tu je rozsiahle priestranstvo, ohradené bariérou, ako v našich mestách bývajú, kde sa držia jarmoky na lichvu. I tu sa nachodí celý húf koní pod sedlom tureckým, alebo anglickým a najviac len pod „samarom“. Kone sedlové sú bez výnimky dobre držané, mnohé až parádne, že by sa aristokrat nezahanbil za ne. Na miestach sú stôsy drva, čo vidiečania „dohnali“ na svojich koníkoch na predaj. Sadol som na bariéru a skoro do večera sa bavil pohľadom na tento živý ruch.

Vidiečania majú tu nielen halenu, ale i nohavice biele. Biedy im nevidno, ako úbohým Vasojevićom. Ktorý sa donesie na koni, priletí v galope, a kôň i potom všakovak skáče a ihrá, keď má jazdec zostúpiť z neho. Myslel by si, že sú to najbesnejšie kone. A ono o chvíľu kráča celkom krotko za gazdom, keď ho ide priviazať na bariéru. Na sedle má preloženú struku, ktorej strapce veľmi malebne sa tu vynímajú.

Divadlo je ešte zaujímavejšie, keď ide vysadnúť na koňa. Preloží mu na sedlo struku a kôň stojí ticho. No keď vloží nohu do strmeňa, počne hneď besný tanec. Vyžaduje sa zručnosť a rýchlosť vysadnúť na taký pohyblivý predmet, ako je vtedy kôň. Keď už v sedle sedí, kôň sa počne cofkať, prikladajúc hrdo nohu k nohe. Zrazu schúli uši, obíde naokolo raz-dva — až tu zrazu skočí a letí ako víchor. Za mestom zrazu stíchne a ide ako jahňa, ak chceš krokom, ak chceš vo výcval.

Tento konský kult tu musel povstať vplyvom mohamedánov. Turek si zakladá na svojom koni. Žije skromne, utiahnuto, ale ak má koňa, ten musí byť ako panna a ohnivý. Cez dedinu musí harcovať a letieť. Ostatne tento turecký „adet“ zašiel až do Zázrivej. Zázrivskou dolinou sme sa vliekli ako slimák, kým bola cesta obstojná. Keď sme prišli do Zázrivej, furman začal šibať kone, že velebníčkovi, čo bol medzi nami, dušu do polovice z tela vytriaslo.

Podotýkam, že i ženské sa nosia na koni. Sedia v sedle po chlapsky. Kôň je k nim o nič zhovievavejší, než k chlapom. No tieto dámy zato sa neboja. A keď sa kôň pustí s ňou cvalom, serbijanka za ňou letí v povetrí sťa krídla.

Obyvateľstvo ani zďaleka nenie tu tak pestré, ako v Podgorici. Okrem vidiečanov v bielych súkenných hábach vidíš tu i tu na ulici inteligenciu v tmavomodrých nohaviciach a opánkach, alebo čižmách. Mohamedáni i tu sa povaľujú pred svojimi domami, lenže ich je menej, než v Podgorici. Ľudia najviac mladí, v negližé a bielej vysokej čiapke. Najviac ich vidíš okolo skliepku barbierskeho, ktorý nosí nápis a to cyrilikou: Abas Berber. Abas im holí neúnavne nielen bradu, ale i tylo dovysoka nad samé uši, ako to nosievajú podholení františkáni. Videl som i jedného starého mohamedána v zelenom kabátku a širokých nohaviciach bez plášťa. Ináč jeho fyziognómia neukazuje nič tureckého. Na prahu jedného domu našiel som ženu mohamedánsku v bielom, skoro priehľadnom obleku, akoby sa bola obliekla do plesu. Širokými rukávmi z ľahkého tylu preniká tmavá farba vytučených ramien. Tučná je i ona, takže pruslek je okolo drieka natiahnutý do puknutia. Nohavice jej siahajú do členkov a na bosých nohách — treba uznať, že čistých — nosí striebrom vyšívané pantofle. Tvár nenosí zastretú — i vydržala zmužile pohľad ďaura v švábskom obleku, nepohnúc vyfarbenými obrvami. Neutiahla sa do dvora, ale, vedúc dieťa za ruku, kráča predo mnou, prichýlená dopredku a prikladajúc nohu k nohe prstami dnu a pätami navonok. Dieťa má červené vlasy, ako deti v Podgorici. Nuž táto dáma bude medzi mohamedánmi chýrna krásavica, lebo i ruky má buclaté, takže všade je jamka, kde sa nachodí stavec. Možno, že patrí k inteligencii, keď je takto nesmierne emancipovaná.

Slnce zapadlo a od juhu sa podvihol dosť nepríjemný vietor. Utiahol som sa do jednej kaviarne. Novín som nenašiel, iba jediný „Glas Crnogorca“,^[190] a s ním si dosť skoro hotový. Pri jednom stolíku sedí starec bohviekoľkoročný, ako vidno z kataraktov na očiach. Rozpráva kaviarnikovi, ktorý ho počúva roztržite, s veľkým ohňom epizódu z ktorejsi bitky. Rozkladá rukami, hľadiac ako všetci temní dohora, do neurčita. Starec je pekne, čisto oblečený, vidno, že patrí k prednejším mešťanom. Ja som sa priblížil k nemu, že ho budem počúvať. On prižmúril oko, obzrel si ma a zatíchol. Nebodaj videl na mne švábsky oblek, a to mu pretrhlo niť rozprávky. Poťahuje dym za dymom zo svojho čibuka a hľadí do zeme, zaoberajúc sa svojimi myšlienkami, do ktorých nás nič.

Keď som sa vrátil do hotela, druhov ešte tam nebolo. Dievčatku som rozkázal na večeru vajcia na mäkko. A pred večerou som sa prichytil do písania listov, lebo ma nadišla vôľa do tejto roboty, ktorá ma tak málokedy nadíde.

Pri večeri pred mojimi druhmi som vyrukoval s divnou ideou, ktorá ma bola nadišla pri prechádzke pred večerom. Že sa vrátim do Podgorice na koni a jednou cestou že navštívim starý Ostrog a dediny, ktoré ležia v údolí Zety.

„Čo si to zas vymyslel!“ zhrozil sa kapetan, prežehnajúc sa dva-tri razy od úžasu. „Veď ty na ten spôsob nedôjdeš iba pozajtre do Podgorice a v Podgorici budeš musieť tri dni ležať. V takej horúčave!“

Múdru radu som poslúchol, výlet na Ostrog odložil na lepšie časy.

Po večeri som ešte písal pri otvorenom obloku. Zahrúžil som sa do tej práce tak hlboko, že som ani nezbadal, iba keď bolo dve hodiny po polnoci. No nezbadal som ani to, že svetlo privábilo otvoreným oblokom všetky komáre nikšićké, ktoré mi celú noc obletovali okolo hlavy, vyspevujúc svoje čudné piesne.