Zlatý fond > Diela > V Dalmácii a na Čiernej Hore


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
V Dalmácii a na Čiernej Hore

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Tamara Kadnarova, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Viera Ecetiová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov


 

6

O krátku chvíľu „parobrod[105] Zagreb“ vytiahol povrazy a s veľkou obozretnosťou vymanévroval na široké more. Nie je to úloha ľahká, menovite parníku, ktorý predsa len patrí medzi väčšie „Ungaro-Croaty“,[106] paroplavebnej spoločnosti. Ale zato je priestranný, pohodlný, sedí v svojom elemente široko a isto. I rýchlosť jeho je priemerne veľká — aspoň sa neopozdil, vzdor tomu, že na staniciach stál dlhšie, než mu je vymerané.

Rozložili sme sa na palube, nad ktorú roztiahli plachty, aby slnce nepripekalo; rozložili sme sa do kresiel a kochali sa pôžitkom, aký poskytuje takáto cesta. Z pravej strany slobodné, otvorené more, pohľad voľný až ta, kde sa nebo kloní na tichú hladinu, pokrytú v diaľke akýmisi parami. Z ľavej premenlivá panoráma kraja, skúpaného v oslepujúcej žiare južného slnca. A nad krajom, akoby stráž: zádumčivé hory a tiché bralá Hercegoviny.

Po včerajšom daždi dula trochu bora; tá bezvládne „padla“ a teraz počína poťahovať meštrál: tento najistejší ukazovateľ krásnej, trvácej chvíle. More je sčerené ako perie, a loď sa rovnomerne šinie po tichej hladine, tlčúc jednotvárne svojimi strojmi. Cestovateľov je, ako vidno, veľmi málo, a čo zvláštneho, ani jedného „reisendera“. Všetci sme dobrej vôle: tvár súdruha z Prahy sa až skveje zdravím a zvláštnym uspokojením. Tak sa cíti človek po nemoci.

V salóne som našiel vyložené noviny a to chorvátske (i opozicionálne). Okrem nich, pretože je Ungaro-Croata podnik „spoločný“, i peštianske. Tu sa rozťahuje v celej svojej štátnickej skromnosti Pester Lloyd, tiež Budapesti Hirlap, ktorý dostáva i z Popokatepetla veľmi hodnoverné zprávy „od zvláštneho dopisovateľa“, ktoré zprávy zajtra bude prinútený redukovať „na pravú mieru“. Prezrel som zbežne rubriku vojenskú, či reku Cervera[107] nedobýja New-York, i domáce zvesti. Našiel som tu i Vasárnapi Ujság[108] a poprezeral ilustrácie. Od toľkých rokov som ho nemal v rukách, a musím sa priznať, že som nezbadal veľký pokrok zo stránky technickej. Do beletristických článkov som sa nepustil, lebo pod každým stojí „folytatás következik“.[109] Jesto tu ešte dakoľko ilustrovaných novín, ktoré, tak sa zdá, majú za cieľ pestovať reklamu. Myslím, že to remeslo výnosné. Občerstviac sa takto duchom domácim, vyšiel som na palubu, aby sa pokochal zas v našom mori — v našom, veď naša sféra siaha „Adriáig“[110] — predbežne.

Súdruh domorodec už bol vtedy v živom rozhovore s kapitánom nášho Zagrebu. S nimi je i súdruh z Prahy, prezerajúc binoklom pobrežie. Pripojil som sa i ja k tejto skupine. Kapitán rozpráva, čo sa stalo výletníkom z Česka, keď sa vracali jeho parníkom z Kotora do Metkovića. V Boke Kotorskej ticho — zasadli za stôl, že idú večerať. Vyšli na more a našli tuhý meštrál. Skočili od stola a utiahli sa do kabín a kde-kade po kútoch. Za pol hodiny elegantný, čistý Zagreb premenil sa na špitál. More si vyžiadalo svoju obeť od jedného každého z rozveselených výletníkov.

„Teda i meštrál môže zaškodiť!“ zvolal som ja.

„Ah, nie. Nám totiž, čo sme na mori. Kto je prvý raz, ovšem.“

„Hm, hm!“ pokýval som dosť povážlive hlavou. Kapitánov výklad ma veľmi neobodril.

„Ó, nebojte sa,“ teší ma kapitán. „Konečne čo je to! Maličkosti.“

A šelmovsky sa usmial.

Začal ja študovať mapu a podtiahol červenou tužkou Punta d'Ostro — predhorie, ktoré vniká hlboko do mora a zatvára vchod do Boky. Znám zo skúseností, že okolo takých výbežkov je najväčšie vlnobitie.

No konečne čo sa mám napred strašiť. Spustil som sa z výšavy našej paluby dolu, „na priedu“ — kde je tretia trieda.

I tu cestovateľov dosť málo. Najviac kupčíci a remeselníci z Boky. Medzi nimi vedie hrdo a sebavedome človek v kroji čiernohorskom. Postava štíhla, veľmi vysoká, kostnatá. Je v rokoch, vlasy celkom šedivé, fúzy trochu podstrižené, brada pečlivo oholená. Jasnoplavá „dolama“, veľmi podobná našej halene, až sa skveje čistotou. Od nej sa ostro odráža žltý široký pás, ktorým je pripásaná v drieku a za ktorým sa nosí revolver. Teraz ho pravda tam niet; keď ide Čiernohorec za hranicu, musí ho nechať doma. Nohavice sú tmavomodré, široké, siahajú do kolien. Má síce i gamaše, celkom biele, z valaskej vlny pletené, ale tie sú zakryté sárami čižiem. Nosí náš starý miesto opánok čižmy; prináleží teda k inteligencii. Na červenom prusleku je vyšívanie tmavé a na obrube miesto gombičiek rad masívnych pozlátených a či mosadzných štvorhranných bliaškov. Pohybuje sa slobodne, nenútene, s istým dôstojom. Ale oči hľadia krotko a dobrotivo. Odpovedá veľmi úctivo a ochotne, ale sa nepúšťa do dlhých rozhovorov. Vidno, že nedôveruje tu nikomu.

„Či vy tiež na Cetinje?“ pýtam sa ho len tak, aby sa dačo pýtal.

„Nie, pane, ja do Njeguša.“

„No, to nenie ďaleko od Cetinja.“

„Nie bárs ďaleko.“

Za tým si ma bol poobzeral zo strany. Ktovie, za koho ma drží. Najskôr za dušmana,[111] alebo dotieravca. Odbavil ma nakrátko, ani sa nepýtal: kedy idem, ako idem, po čo idem, koľko tam ostanem. Vidno, že ho nepotešilo akosi mimoriadne, že i ja chcem navštíviť jeho slobodnú domovinu, ale ani nezarmútilo. Nebol ani na to zvedavý, odkiaľ som. Vôbec preňho ja som bol niečo cele zbytočného na tomto krásnom svete.

A keby on vedel, čo som ja preňho podstúpil! Koľko ráz som v najväčšom úpeku letnom odišiel na poštu „do mesta“ a v tom istom úpeku sa vracal so svojou korisťou — novinami totiž. Medzi nimi bol i nesmierne priestranný „A Hon“[112] nášho pána veľkomožného, t. j. statkára. Idúcky na slnci som číslo obyčajne celé prečítal, počnúc vždy „pôvodnými“ depešami. Raz len toľko, že som nepodliezol kolomažníkovi pod kolesá: ale ostalo len na tom, že ma kôň znojným nosom poňuchal po tvári. A to všetko čo som číhal na zprávy z čiernohorského bojišťa. Koľko nocí som nespal, alebo strávil ako v horúčke! A menovite keď „A Hon“ výskal, že turecká sila pod Sulejmanom-pašom[113] celkom iste vtrhne na Cetinje a rozrúca hniezdo sokolom Čiernych Hôr.

Vrátiac sa na našu palubu, zazrel som tam pána v čiapočke, nohaviciach do kolien i krátkom kabátiku — všetko to z popolavej látky. I tašku pri boku. Brada oholená, tvár energická a na jednom oku — ktoré nebodaj chybí, čierna páska. Je to človek asi päťdesiatročný, robustný, územčistý. Toto všetko robí ho nápadným, bárs na týchto stranách môžeš sa často stretnúť s figúrami najdivnejšími. Netreba zabúdať, že sme blízko Čiernej Hory, kam sa každý rok celé húfy najdivnejších turistov vyberajú. S ním chodí šuhaj v šatách z tej istej látky i nohaviciach do kolien. Kabátik, prepásaný akýmsi opaskom, vykrášlený je naokolo celým systémom vrecák. Celý arzenál by sa dal do nich popratať. Videl som ich v Dubrovniku v kaviarni, a keďže sa zhovárali po francúzsky, držal som ich za podivínskych Francúzov, hostí Imperiálu. No teraz mi udrelo o uši slovo „tenger“[114] — a zobudilo vo mne záujem, kto sú. Kapitán mi povedal, že títo zaujímaví cestovatelia sú otec a syn, markíz P. Cestujú do Boky s tým cieľom, že markýz kúpi zem pod vilu. Konečne by on nebol ani prvý aristokrat, ktorý sa zakúpil v utešenej Boke.

Ináče som zbadal, že tento hrdý aristokrat nenie tak neprístupný, ako väčšina jeho druhov zo stavu magnátskeho. Nielen s kapitánom, ale i s cestovateľmi zhovára sa veľmi ochotne, je neobyčajne zdieľny, prostý, bez veľkopanskej afektácie. Môj druh z Prahy nemohol sa premôcť, aby sa im nepriblížil, a keďže vie dobre po maďarsky, oslovil starého v jeho materinskej reči. Zvláštna premena, akoby dlaňou pľasol. Predošlá nenútenosť prestala a jej miesto zaujala aristokratická zatvorenosť. Môjho druha až zamrazilo od toho chladu a dosť skoro i odvrátilo ho z aristokratického kruhu. Ani som už nepočul od nich maďarského slova v prítomnosti súdruhovej.

„Taká ti je aristokracia!“ tešil som môjho druha.

Meštrál podúva čím ďalej tým rezkejšie. Na južnom obzore dobre „zaprášilo“, more akoby počalo belieť od vĺn. Zagreb tu i tu akoby sa potkol o daktorú väčšiu vlnu.

„Blízko je Punta d’Ostro,“ teší ma kapitán. „Tam sa vždy nájde trochu mora. No nič to.“

Loď sa počala kolísať celkom vážne. No ináč nehrozilo nebezpečie morskej choroby. Iba čo sa hlava počala krútiť. Vietor robí vlny, ale i donáša čistý, balzamický, morský vzduch. A ten je najlepší protiliek morskej choroby. Pravda, vzduch meštrála, a nie južiny.

Tu sa rozlieha palubou zvonenie. Sklepník v bielom kabátiku dochodí s dobrou novinou: „Gospodo, na stolu je. Izvolite!“[115]

„Akurát si uhádol!“ zašomrem ja. „Keď loď najväčšmi tancuje.“

No nechcel som sa predsa dať zahanbiť. Vošiel som do salónu, kde prestreli. Kapitán sedí za vrchstolom, moji druhovia sprava, markíz so synom z ľavej strany. Ja som sa utiahol na konci stola a kŕčovite držím sa kresla, prišraubovaného tuho. Podali slanú rybu, myslím sardely, salámu a šunky. Ja som vzal tejto lahôdky viac, lebo slaná ryba na mori je skorej liek než potravný článok. Nastoknem kúsok ryby na vidličku, tu sa znezrady stôl akosi uľahne a zas dvíha. A všetko ostatné v salóne uľahuje a zase vstáva. A to nie raz, dva-tri-desať ráz… Chytro som strovil, čo bolo na tanieri; napil sa trochu vína, vzal kus chleba do ruky a robím ostatnej spoločnosti „hlbokú poklonu“. Jedni sa zadivili, druhí sa usmiali, menovite kapitán, iní zas v nedorozumení pozerajú na prikrytý stôl. Ja sa dotackám ku schodom, chytím sa zábradlia a letím hore schodmi, akoby ma hnali. Rozložil som sa v kresle, vdýchol hlboko čerstvého vzduchu a uhrýzam si chlebíka.

O malú chvíľu zjavil sa druhý cestovateľ a usmial sa mi akosi dôverne. Za ním prikvitol môj druh z Prahy.

„Silil som sa, kým som sa mohol, ale darmo je — nejde to.“

„Teda sadnite si.“

O krátky čas vyšli všetci na palubu.

„A čo je to?“ pýtam sa druha domorodca.

„Obed sme pretrhli. Pokračovanie bude v Boke.“

„A prečo to?“

„Lebo ste traja odišli. Kapitán tak rozhodol.“

„Mne je veľmi ľúto.“

„Škoda vám bolo odísť pred minestrou,“[116] rečie mi markíz po nemecky. Ja som totiž týmto svetovým jazykom hovoril s ním, „minestra bola výtečná, a teraz sa vám pokazí.“

Jeho syn vydal zvláštny zvuk nosom, čo sa podobalo „hum!“ Neviem, čo to znamená. Ja som markízovi vysvetlil svoje stanovisko jednoduchou frázou talianskou: „forza maggiore!“[117]

Neležal som ani pol hodiny vo foteli, keď sa loď akoby na rozkaz utíšila a vplávala do tichých vôd Boky Kotorskej. Punta d’Ostro zaostalo vľavo, a loď vplávala úžinou medzi dvoma pevnosťami, ktoré sú obsadené delami a vojskom. Ožili sme všetci novým životom. Pohľad mi padol na krásny zelený kraj Boky a kochal sa zriedkavými krásami. No hneď zavznel zvon, my zasadli za stôl, a kým loď vyložila svoj náklad v Novom, my sme zas s dobrou chuťou oddávali sa pôžitku, aký poskytuje bohate prikrytý stôl a žalúdok morským vzduchom potúžený. Ale vzdor tým pôžitkom, ledva sme dočkali čiernu kávu. A len že sa kapitán podvihol, vyhrnuli sme sa všetci do jedného na palubu. V salóne ostal iba sklepník.

Boka hneď na vchode očaruje ti oko tak, že stratí svoju objektívnosť a zadivené túla sa po tichých kopcoch a úbočiach, vysadených olivami, figami, pomarančom, citrónom a kde-tu vinicami. Tu zas ho pripúta tmavá hora česmínová a kde-tu osamele stojaci obrovský bor. Zas biele dediny poukrývané po dolinkách, alebo vila spomedzi stromovia: akoby i ona bola sa zadivila zvláštnemu výhľadu a ostala tak na mieste. A spoza tejto tichej idyly dvíhajú sa holé, sivé velikány vrchov — tak prísne, tak zádumčivo, až ťa čosi pri srdci zabolí…

V Teodo, alebo ako ho domáci zovú — Tifte, čakali sme vyše pol druhej hodiny, i to von z prístavu. Prístavu tu ani vlastne niet. Keď Zagreb zastal, prihrnula sa parná bárka s veľkým treskom-pleskom a s rýchlosťou, že more ponad ňu sa prelievalo. Na ňu je pripätý drevený „most“ — masívna plť. Most priviazali k Zagrebu a naň začali vykladať nekonečnú hŕbu dosiek, lát, trámov a druhého dreveného materiálu. Na dôvažok vytiahli dvíhadlom z útrob lode niekoľko tuctov vriec pšenice a kukurice. Niekoľko dosák a trámov „utopilo sa“ v mori a bolo ich treba loviť a pripäť k mostu, aby ich more neodnieslo. Zadul taký tuhý meštrál, že celý vidiek bol ako v dyme, ba i more, hoc zatvorené, začalo sa akosi nadúvať. No kým most tancuje, kláti sa, za ten čas Zagreb stojí ticho, majestátne sťa bašta v rozihranom elemente. Mornári, s fajočkou alebo cigaretkou, ukladajú trámy na rozhojdanom moste a tiež s majestátnou nevšímavosťou trpia divné pohyby mosta, ktorý tu i tu len že ich neprevalí do mora. Keď na niektorého „frkne“ za vedro mora, len sa usmeje, otrasie a pokračuje s tou istou zručnosťou v svojej práci.

Je interesantné takejto práci sa prizerať.

I druhé divadlo. Od Zagrebu na strelenie odpočívajú tri lode c. i kr. námorníctva. Sú tiež zakotvené, myslel bys’, že to zakliaty zámok, keby sa okolo nich nerojil celý húf člnov s veslujúcimi vojakmi. Konajú svoje cvičby. Jeden taký čln poberá sa od brehu, kde sú rozsiahle magazíny vojenské — k vojenským lodiam. Ide popred náš Zagreb dosť rýchlym tempom, bárs mu vietor neduje nejak priaznivo. Vesluje na ňom jeden jediný vojačik na dve veslá, obrátený tvárou ku kormidlu. Podchvíľou zmizne čln i vojak medzi vlnami, sťaby ho bolo more prehltlo. Tu zas vyšinie sa nos člna na hrebeň vlny a kormidlo príde skoro kolmo podeň. A vojak napína svaly, vesluje neohrozene, podchvíľou sa obracia, či mu je direkcia dobrá, trápi sa, akoby od neho závisel osud celej ríše. Konečne dosiahne i on vojenskú loď a pridruží sa k druhým člnom.

Medzitým most naplnili vrchovate tovarom, pritiahli povrazmi a parná bárka zase letí k nám, fučiac a prskajúc, po svoju fúru. Zahla pekným oblúkom pod most, hodila naň povraz, ktorým pripriahli bárku o most, a už sa poberá k brehu i s nákladom — omnoho pomalšie, a fučiac ešte väčšmi.

Náš Zagreb tiež podvihol mačku a berie sa obyčajnou rýchlosťou do úžiny Catene. Zovú ju Catene, reťaz, preto, lebo za starodávna bola tu pretiahnutá reťaz a na ten spôsob zatvárali nepriateľovi vstup do ďalšej čiastky Boky. Na malých úskaliach, ktoré vyčnievajú z mora, vystavené sú jeden neďaleko druhého dva kostolíky — jeden katolícky, druhý pravoslávny.

Znezrady sa ukázalo mestečko na brehu, neveľké, lebo niet ani priestoru, kde by sa mohlo rozšíriť. Je to Risno. Nad ním sa dvíhajú ako múr, bez ďalšieho priechodu kopcovitého, akoby boli z mora vyrástli, nebotyčné vršiská. Nahrnuli sa jeden k druhému, vyčnievajú jeden nad druhým — medzi nimi roztrhané doliny, závratné priepasti. V týchto vrchoch žije ľud, o ktorom sa toľko pohovorilo a popísalo: Krivošania.[118] Nemožno pochopiť, hľadiac z krotkej Boky ta dohora, čo môže vábiť ľudí do tej strašnej prírody, medzi tie holé bralá, ktoré tak hrozivo pozerajú sem nadol. A predsa koľkú krv prelial ten ľud i za ten holý kameň! A akoby príroda sama v sebe nebola dostatočne strašná a vrchy od prírody dosť opevnené: ešte i ruka ľudská sa pričinila, aby prispela čím môže. Už z ústia Boky zazrieš na sivých bralách zvláštne biele body, tri-štyri — a od nich sa spúšťajú serpentínou akoby biele tkanice nadol. To sú krivošianske pevnosti, dielo našej vojenskej vlády, obsadené tuho delami, vojskom, muníciou, prachom. Dominujú vraj nad celou Bokou. A veru neviem, ktorá loď by mohla uniknúť ich ďalekonosným delám. No takých pevností je i z tamtej strany, nielen od mora — majú teda i druhú úlohu, nielen strážiť more. Čierna Hora je tak blízko! Krivošie nepotrebuje už pacifikácie, na Krivoší je „teraz všetko ticho“. A tu mi prichodí na um Vereščaginov obraz,[119] vlastne tri obrazy s ruským vojakom na stráži. Na prvom do kolien, na druhom do pása stojí v snehu. Na treťom vyčnieva už iba puška zo záveja a pod obrazom veľmi významná fráza: Na Balkáne už všetko ticho…

Z Risna vyšiel nám čln oproti, ktorý prijal čosi tovaru a poštu. Náš Zagreb zahol teraz už do zátoky kotorskej. Táto sa nám predstavila sťa jazero a záliv risanský tiež. Ani vo Švajčiarsku alebo v Tirolsku. I divé vrchy v úzadí, i krotká zeleň na pobreží s roztratenými dedinami a domcami upomína tuho na panorámu alpínsku. Krásny je menovite pohľad z kapitánovho mostu, kam sme vyšli skoro všetci pasažieri. Iba starý markíz čo ostal na palube, rozhovárajúc sa s Čiernohorcom z Njeguša. Rozpráva mu, ako bol pred rokmi na Cetinji i spomína starých známych. Chváli rad-radom každého s akousi veľkopanskou blahosklonnosťou. Ba i o samom kňazovi pripúšťa, že „je človek neobyčajne rozumný i obratný“, čím — aspoň tak sa nazdával — riekol až moc. Čiernohorec hľadí i naňho dobrotivo, ale v odpovediach je veľmi rezervovaný, ba skúpy. Možno za to, že mu taliančina nijako nejde od ruky.

V zálive kotorskom už ani nerozoznáš, kde sa jedna dedina počína a druhá prestáva. Tu sú kde-tu domce roztratené, i kaštiele i modernejšie vily. Miestami sa domce zhrknú do hŕbky, obyčajne okolo starého kostolíka, alebo kláštora. Vidno domce so zatvorenými okenicami, ktoré sa nikdy neotvárajú, ba i obloky doskami zabité. I nejedna starodávna budova stojí teraz tak mŕtva a prázdna. Nemá v nich kto bývať. Za starodávna šumel tu veselý život, rozkladal sa blahobyt a bohatstvo. Tu stojí kolíska chýrnych bokeľských kapitánov a námorníkov, ktorým nebolo na celom svete páru vo vytrvalosti, odvážnosti, chrabrosti a zručnosti, už či spravoval kormidlo a či bol jednoduchým námorníkom. Keď nastali nové pomery, keď sa rozmohla paroplavba a menovite následkom premeny, ktorým podľahlo naše kupectvo s inými štátmi, zvlášte s Tureckom a Ruskom — upadla stará námornícka sláva Boky a staré bohatstvo zamenila chudoba. Z bývalých kapitánov, ktorí sa za celý život borili na svojich plachtových lodiach s vlnami oceánu, stali sa dnes púhi „mašinisti“ — ako sa starí kapitáni opovržlive vyjadrujú o kapitánoch na parných lodiach — ktorí pritískajú gombičky na elektrických zvoncoch, miesto komanda. Iní, čo nemali spôsobu nadobudnúť si kapitánsky diplom, sú mornármi na parníkoch, kde ani vlastne nieto opravdivej mornárskej roboty, alebo sa vysťahovali do Ameriky. Ich domy a kaštiele, v ktorých vládol blahobyt, dnes stoja celkom prázdne.

Hľa, nový dôkaz, že moderná kultúra a pokrok obohacuje jednotlivcov a ožobračuje masy. Je síce pravda, že ani to pobrežie, kde je taká skvelá vegetácia, nenie obrábané ako svedčí. No ale nie je to ani div, keď i tu ľud je konzervatívny ako všade, drží sa kŕčovite starých tradícií. I tu ťažko zameniť starému mornárovi veslo, ktorým zná výtečne narábať, motykou. A potom ani vláda neurobila svoju povinnosť. Ona myslí, že to úplne dostačí, keď na každý vrch postaví pevnosť: a čo sa tamdolu robí, o to sa veľmi nestará.

Konečne sme zazreli i Kotor. Je akoby učupený na ostatnej zákrute zálivu. Nad ním zľava stráži nebotyčný Lovčen — vrch, vyše pol druha tisíca metrov vysoký. Výšava tým závratnejšia, že sa dvíha odrazu, krkolomnou strminou a od samého mora. Po ňom sa vije, sťa biela stuha v dlhých i krátkych zákrutách, nová cesta do Čiernej Hory. Z druhej strany okružujú Kotor vrchy omnoho menšie — no tu zblízka zdajú sa ohromnými. Kotor je teda celkom zatvorený reťazou vrchov a polohou veľmi sa podobá našim Kraľovanom. Božie nebo stojí ti kolmo nad hlavou, práve tak vysoko ako v Kraľovanoch, lenže je tu čisté a omnoho tmavšie. Nad ním drieme stará pevnosť, ktorá dnes môže zaujímať už len cestovateľa romanticky rozpoloženého, i s obligátnym múrom, ktorý v cikcakovej lomenici spúšťa sa od nej nadol, utvrdený kde-tu starou baštou.

Zato sprava na najvyššom končiari nachodí sa moderná pevnosť, z ktorej odtiaľto nevidíš temer ničoho. Ba ani z vtáčej perspektívy by si nemohol veľmi zmúdrieť, lebo je založená viac pod zemou než nad zemou. Iba čo ju okružujú kasárne a strážiarne. K nej nevedie múr, ale tvrdá, do kameňa vytesaná cesta v príkrych serpentínach. Bohvieako mohli takou strminou vyredikať tahore ťažšie a najťažšie delá. Prístup k týmto tvŕdzam je civilistom nadobre zakázaný. I táto pevnosť tam zhora pozerá jedným okom na more, ďaleko do ústia Boky; ale, myslím, omnoho pozornejšie na cestu, vinúcu sa v zákrutách dolu šedivým Lovčenom z Čiernej Hory…

V prístave sme ešte zastihli starú Niobe, ktorá nás bola dopravila do Dubrovnika a od tých čias tu vydychuje a až pozajtre sa má pohnúť na spiatočnú cestu. Čo tu stojí, čo tu čaká, nevie živá duša; možno ani len z direkcie Lloyda, ktorý kuje takéto „fahrplány“. Stoja tu dve-tri menšie parolode, ktoré sa túlajú po Boke a večer sa vracajú do kotorského prístavu. Slúžia teda k miestnej premávke. Vidno i niekoľko plachtových menších lodí, ale ani jedna nenie z Kotora. Najviac talianske. Vprostred zálivu, osamelá, stojí akási jachta so zloženými plachtami: celá biela, nizučká a veru nie veľmi veľká. Dozvedel som sa pozdejšie, že je to jachta akéhosi Angličana, ktorý ju tu nechal a on túla sa po Čiernej Hore. Zostal tak ďaleko od brehu zato, aby vyhol pomorským úradom a financom. Slobodný Angličan i v Kotore drží sa svojej zásady: „My house my town“.[120] Istá vec, že na takej škrupine námorník ako ja neodvážil by sa ani do Bari. Chladnokrvný Angličan túla sa s ňou po Atlantickom oceáne i Stredozemnom mori.

Na brehu nás už očakávali naši priatelia kotorskí. No ťažko sa k nim prebiť hŕbou ľudí, ktorí sa všetci núkajú preniesť batožinu. Druhý kŕdeľ rozlial sa po palube a vnikol do kabín, s nehoráznym krikom ponúkajúc svoje služby. Vidí sa i z toho, aká tu musí panovať bieda. Priatelia nám zaopatrili izbu v hoteli a privátnych domoch. Rozdelili nás. Lebo v Kotore ťažká vec dostať izbu, keď sa otvorí cestovná sezóna. Ozajstného hotela vlastne tu ani niet, hoci pohodlný hotel by sa tu vyplatil. Čierna Hora priťahuje z roka na rok viac návštevníkov, ktorí teraz hneď z lode sadajú do kočov a utekajú z Kotora, alebo nocujú v kabinách parolodí.

Do mesta sa vchodí bránou, ktorá je na nábreží. Našli sme v nej, ako to už ináč ani byť nemôže, financov. No batožiny sa nám netýkali. Snáď povážili tých, ktorí nás doprevádzali, a či možno to, že sme nemohli doniesť „kontrabant“ idúcky z ríše, a možno i preto, že batožina nevyzerala nejako impozantne. Ulicami a uličkami dostali sme sa každý na svoj byt. Ulice sú tesné, úzke, ako to už v Dalmácii býva; domy sú stavané husto, bez veľkého systému, kde sa ktorému páči; a nie sú ani bárs výstavné. Zato sú zaplnené i preplnené domácim obyvateľstvom, úradníctvom a nadovšetko vojskom. Na každom kroku stretneš skupinu oficierov a to každej branže. Najviac, pravda, infanteristov. Nie div — mesto je malé, garnizóna veľká a naokolo po pevnostiach všade posádky. Zato prostých vojakov vídať pomerne menej. Z domov padne do oka hneď mestský dom, neďaleko brány, stavba tak stará ako sama brána; tiež pripomína štýlom časy veneciánske. Na sklepoch i hostincoch nájdeš nápisy s latinkou a veľmi mnohé s cyrilikou. Talianskych vidíš veľmi málo, zato nemeckých viac, zvlášť na „hoteloch“. Snáď kvôli cudzincom a vojsku. Spor medzi chorvátskym a srbským elementom je tu vyostrený až na nôž. V samom Kotore je zastupiteľstvo a magistrát v rukách väčšiny chorvátskej. Po iných mestečkách Boky je tu chorvátska, tu srbská väčšina. Po nemecky okrem oficierov nehovorí nikto, po taliansky len kde-tu čuješ úradníčka parlovať,[121] domáci ľudia hovoria po „naški“ — treba ho volať „naški“, keď ten istý jazyk jeden volá srbským a druhý chorvátskym. Okrem brigadíra má v Kotore svoje sídlo biskup katolícky, ktorý v novšom čase tu založil i seminár, i episkop pravoslávny. Z vysokej hierarchie málokto sa ukázal — bolo už sedem hodín večer a k tomu sobota. Videli sme len niekoľko pravoslávnych popov — každý mal peknú čiernu bradu, a všetci v habitoch čiernych, trošku obnosených. Je tu i gymnázium a nautická škola, kde sa vyučujú budúci námorskí kapitáni. Podobnú školu má Dalmácia i v Dubrovniku.

Kostolov je hodne, katolíckych i pravoslávnych, no nemali sme ich kedy prezerať.

Po uliciach a krčmičkách nájdeš hojnosť Čiernohorcov pospolitých v ich bielom národnom kroji. Druhí nechali národný kroj doma — poprednejší — a prechádzajú sa po Kotore „v civile“. No ja som, vrátiac sa z Čiernej Hory, poznal každého takého Čiernohorca „v incognite“, i keď nepodržal svoju čiapku so zlatým vyšitým nápisom N. I., čo máloktorý Čiernohorec zamešká urobiť. Pospolití nemajú kedy myslieť na preobliekanie, chodia tu ako doma, iba čo revolver nedoniesli. Zakázané je s ním prekročiť našu hranicu: to je i najťažší zákaz pre Čiernohorca, kde i doktor, idúc po pacientoch, nosí svoj revolver za pásom a podobne i asesor sedrie. A po čom môžeš poznať Čiernohorca najistejšie? Po chôdzi.

Umyli sme sa v studenej kotorskej vode, ktorá je vzdor afrikánskej horúčave, ktorá v Kotore vládne, celý rok jednakej temperatúry. Vyviera v mori, a tak tuho odhadzuje more od seba, že keď vprostriedku načrieš, mora sa ti do nej neprimieša ani kvapky. Zišli sme sa na pošte, kde druh z Prahy sa úfal, že nájde listy z domu. Tu sa ukázalo, že je veľmi nepohodlné byť „šlechtic z…“. Úradník musel najprv vyhľadávať listy na priezvisko a potom na predikát.[122] A najnepríjemnejšie bolo — aspoň nášmu druhovi — že z toho stôsa nevylovil ani jedného. Na dôvažok musel náš druh znášať i všakové úštipky a poznámočky, že naň „tam-hore“ zabudli. No on sa usmieval zhovievavo a nedal si kaziť dobrú vôľu.

Rozhodli sme, že zajtra o piatej ráno hýbeme sa na Čiernu Horu. Zajtra je nedeľa, na Cetinji bude živo a tak dá sa vidieť všetko odrazu, čo by sme v robotný deň nevideli. Len to nám je ľúto, že nebudeme môcť vidieť kňaza Nikolu, ktorý bol pred niekoľkými dňami odcestoval do Londýna. Na nábreží natrafili sme majiteľa fiakra. Zjednali sme ho, a on nám sľúbil, že nás dopraví za šesť hodín do Cetinje. Bez jednania sme pristali na jeho taxu, ktorá sa nám nevidela veľmi prehnaná. Ináče i „uprava kň. čiernohorskej pošty a telegrafu“ pošle zhora fiaker za veľmi lacný peniaz — osem zlatých — no kone slávnej úpravy nie sú jednaké. Nájdu sa medzi nimi také, ktoré zasluhujú dávno ísť do penzie.

Prešli sme rivou — nábrežím — ktoré je v Kotore i dosť priestranné i nesmierne dlhé. Potom sme sa uchýlili do „záhrady“ reštaurantu, kde sú stromy ešte veľmi malé, a ja som si pochutnal na výtečnej plzenčine, ktorá bola v takej temperatúre držaná, ako kedysi v blahej pamäti Kravíne[123] na Kráľovských Vinohradoch, iba že tu je omnoho drahšia a nemeria sa „v súdkoch“, ako to v Kravíne meriavali „stammgastom“,[124] ale v smiešne malých dlhočizných pohároch. Nuž nielen ja, ale pochutnávajú si i oficieri na ňom a tak sa zdá, tu ich ovialo „domácim ovzduším“ pri pohároch, lebo počuť tu i tu české slovo. V záhrade cisárovo poprsie, i miesto, kde koncertuje kapela. Okrem vojenskej sú tu ešte dve civilné bandy. V Kotore nenie teda tak veľmi smutno.

Veľmi sme sa zadivili, keď takrečeno odrazu pokryla nás tma. Nie div, Kotor je zakopaný medzi vrchmi a v toľkej hĺbke ľahko hustnú tône. Odišli sme s priateľom k jeho pohostinnému stolu, kde sme v kruhu jeho milej rodiny strávili príjemný večer. Po večeri nás musel každého doviesť na nocľah. Keď som vstúpil do svojej izby, bol som prekvapený, ako je v nej príjemne, chladno. Domáca pani, keď sa zotmilo, otvorila obloky a z výšavy starého Lovčena zavial zdravý, svieži vetrík, ktorý ochladil spiace mesto.



[105] parobrod (chorv.) — parník, loď

[106] „Ungaro-Croata“ — Uhorsko-chorvátska lodná spoločnosť

[107] Cervera — Pascual de Cervera (1839 — 1909), španielsky admirál, ktorý bol za španielsko-americkej vojny vyslaný s loďstvom na Kubu. V Santiagu ho blokovali, porazili a zajali.

[108] Pester Lloyd, Budapesti Hirlap… Vasárnapi Ujság — Pester Lloyd bol budapeštiansky nemecký denník; založila ho roku 1854 peštianska Lloydova spoločnosť. Mal slúžiť maďarským obchodným záujmom; Budapesti Hirlap bol politický denník; založili ho József Csakássi a Jeno Rákósi roku 1881; Vasárnapi Ujság bol maďarský obrázkový týždenník; vychádzal od roku 1854. Vydával ho Gustáv Herckenast a redigoval Albert Pákh.

[109] folytatás következik (maď.) — pokračovanie nasleduje

[110] „Adriáig“(maď.) — po Adriu

[111] „dušman“ (chorv.) — nepriateľ

[112] „A Hon“ — maďarský politický denník, ktorý vychádzal od roku 1864. Vydavateľ a redaktor bol Jókai Mór.

[113] Sulejman-paša — hlavný veliteľ tureckých vojsk v Bosne a Hercegovine za rusko-tureckej vojny roku 1877

[114] tenger (maď.) — more

[115] Gospodo, na stolu je. Izvolite (chorv.) — Pane, je pripravené. Nech sa páči.

[116] minestra (z tal.) — polievka

[117] Forza maggiore (tal.) — vyššia moc

[118] Krivošijania — obyvatelia Krivošije, horského krasovitého kraja v Boke Kotorskej. Horali z Krivošije sa preslávili vojenskou odvahou a láskou k slobode. Ešte v rokoch 1869 — 1870 sa bránili rakúsko-uhorskému okupačnému vojsku rozhorčenými povstaniami.

[119] Vereščaginov obraz… Na Šipke už všetko ticho — Vasilij Vasilievič Vereščagin (1842 — 1904), slávny ruský maliar, ktorý medzi inými namaľoval obraz z ruských a bulharských bojov proti Turkom

[120] „My house my town“(angl.) — Môj dom — moje mesto.

[121] parlovať (z tal.) — parlovaním volali Chorváti posmešne taliančinu v ústach Chorvátov

[122] predikát (lat.) — zemiansky titul

[123] Kravín — stará známa reštaurácia na Vinohradoch v Prahe

[124] „stammgast“ (z nem.) — stály hosť




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.