Zlatý fond > Diela > V Dalmácii a na Čiernej Hore


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
V Dalmácii a na Čiernej Hore

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Tamara Kadnarova, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Viera Ecetiová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov


 

7

Strhol som sa zo sna, ako sa to obyčajne stáva, keď máš dôležitú robotu pred sebou. No a ja som ju mal. Ak sa dačo mimoriadneho nepridá, vstúpim ešte dnes na pôdu Čiernej Hory: vec tak zriedkavá, že som ju ešte nikdy neurobil, a koľko jesto ľudí, čo ju v celom živote nevyvedú.

Rúčka stojí na štvrtej hodine. Najlepšia hodina, ani čo by som bol narichtoval budíček. Začnem sa obliekať v mračnom pološere, lebo šalogátre neprepúšťajú svetlo, v Kotore v túto hodinu beztoho nie veľmi hojné. Hoci je nedeľa, nepreobliekol som sa do čistej bielizne. Vzal som do povahy že dakoľko hodín strávim v prachu, v ktorom i čistá košeľa premení sa na nečistú. Ani som ešte nevpakoval do torbice, čo som mal, už padá kameň na šalogátre. Otvorím ich, a tu na ulici môj druh domorodec s naším hostiteľom včerajším — svojím to bratom, ktorý v Kotore je usadený: čaká s torbicou v ruke a v haveloku zakrútený ako o Všechsvätých. Povedali mi, že ma počkajú v záhrade, kde som včera večer pil tak výtečnú plzenčinu.

Dom je ešte tichý. Preto som sa ani neodobral od nikoho. Vytratil som sa na prstoch z neho ako zlodej alebo sprisahanec a našiel sa v prázdnej, tichej ulici.

Iba v bráne sedí dakoľko chlapov v bokeľských čiapočkách. Jeden z nich hneď skočí a oznamuje mi: „Vaši druhovia čakajú vás v kaviarni a ja vás mám doviesť.“ A berie mi torbicu, ako sa patrí na úslužného Bokeľa.

Priatelia už pili kávu a ja som sa im pripojil. Známa vec, že z Dalmatínca nemáš ničoho, kým ráno nevypije kávy.

„O nás ľahko, ale kde je tretí. Toho sa tak ľahko nedočkáme.“

„Veď sme i jeho prebudili,“ vraví náš hostiteľ.

„Obrátil sa na druhý bok a odospáva druhý verš,“ poznamenal som ja.

„Ani ja by sa nedivil. Chladno, niet komárov, ustatý,“ doložil druh-domorodec.

„Choď do hotela „Trieste“, číslo X a doveď toho pána sem,“ nakladá náš hostiteľ môjmu Bokeľovi, ktorý odchodí, ako mu len para stačí.

Vypil som kávu, dosť riedku — nuž kravské mlieko! — počal šúľať cigaretu z pozostatkov „kontrabantu“, čo mi ešte z domu ostalo, keď sa ti tu prihrnie náš Bokeľ a — sám.

„Gospodaru, bol som na čísle X, ale tam mi vynadali, že čo búrim, že oni nejdú na Čiernu Horu. Potom som išiel z čísla na číslo, ak by ste, reku, boli číslo pochybili — pobudil som celý hotel a každého sa spytujem, či nejde na Čiernu Horu. Teraz tam nadávajú a hrešia až zemi ťažko, a vášho pána niet…“

„A v ktorom hoteli?“

„Hotel Graz!“

„Veď som ti povedal Trieste!“ zakríkol ho náš hostiteľ. Chlap odbehol a my sa chutne zasmiali.

0 dvadsať minút sa dorútil i s naším druhom. Je vysmiaty a tvár mu zďaleka žiari ako plný mesiac. Čosi od spokojnosti a čosi od južného slnca. Ono totiž ju pripražilo natoľko, že biela koža očervenela a na miestach i podskočila. A náš druh je šťastný, že sa vráti domov, ohorený ako Cigán.

„No, či som sa opozdil, povedzte, vy pesimisti!“ volá zďaleka víťazoslávne. „Viem sa ja ponáhľať i bez vás.“

„A o ktorej si vstal? Vari o tretej!“ posmieva sa druh-domorodec.

„Dosť na tom, že som o piatej tu na mieste.“

„Gratulujem!“ poklonil som sa mu ja.

„Ale museli zalarmovať dva hotely pre teba.“

Prišiel i náš furman a zobral nám batožinu i kepene. My sme ešte počkali, kým náš druh z Prahy vypije kávu, napíše kartu s obrázkom Kotora, „aby vedeli doma, že sa nestratil“ — i tak už bolo i pol šiestej, keď sme vsadali do voza.

Koč je obyčajný, krytý, na perách. No my sme dali krytbu spustiť, lebo je nebo jasné. Odobrali sme sa od nášho hostiteľa a furman pošibol kone. Hradská ako dlaň, počína sa hneď za mestom dvíhať, ale mierne — a my o dakoľko minút prešli sme i cez Škaljare, predmestie Kotora, a našli sa v poli, medzi vinicami, ktorých nenie práve veľká hojnosť. Nebo je čisté, aspoň ten malý kus, čo ho vidíme, iba Lovčen pokrýva biely oblak. No konečne i Lovčen má tú istú obyčaj ako Choč: že si rád postaví na hlavu čiapku, lenže tunajšie slnce ju Lovčenu veľmi ľahko strhne. Pred takým slncom i taký starý pán, ako Lovčen, musí čiapku zložiť.

Cesta začína sa hneď krútiť pomedzi polia a vinice. Došli sme i k fortu sv. Trojice. Fort býval v starých časoch, teraz to bude cele obyčajná kasáreň s malými magazínmi. Vojaci sú na priedomí, rozvalení na pažiti a ľahostajne sa dívajú na nás. Vedú si tu práve tak, ako by ich bolo „Commando“ sem poslalo „na letný byt“. I povetrie je tu tak čisté. Tu sa i cesta počína deliť na troje. Jedna je naša, do Čiernej Hory, druhá do Budvy a tretia poza kopce a vrchy serpentínami dohora na pevnosti, ktoré sú z tamtej strany Kotora, vis-a-vis Lovčenu. Všetky tri sú vzorne držané, ani čo by boli tunajší cestári študovali u cestárov turčianskych. Bezpochyby blízkosť hranice oduševňuje tunajších cestárov, aby ukázali „tamtým spoza Lovčena“, že nejedia svoj chlieb nadarmo.

I cestu do Čiernej Hory vystavila naša vláda, ba predĺžila ju až na Cetinje a z Cetinja na Rijeku. Z priateľstva k susednému kniežatstvu, hoci ju Čiernohorci málo derú. Ak idú peší alebo na svojich koníkoch, idú radšej po starej ceste „do jazernej matere“, než aby použili švábsky výmysel: pohodlnú cestu, na ktorú beztoho z proťajších pevností dívajú sa čudnovaté „ďalekohľady“ z fabriky Kruppovej. Poberajú sa jeden za druhým v husacom pochode skoro všetko nadol a len podajedni dohora. Chlapi i ženy kráčajú rezko, pružno, akoby sa ani zeme netýkali v svojich ľahkých opánkach. Vlastne skáču z kameňa na kameň ako divé kozy. My by sme sa z takej výpravy vrátili s vytknutou nohou. Okrem Čiernohorcov vidno sa tu tmoliť i financov. Musí ich byť v Kotore celá légia, ale zato sotva sa tam nájde fajčiar, ktorý by vyfajčil len jednu jedinú c. kr. cigaretu do roka. A bol by i vinovatý, keď môže fajčiť za lacný groš výtečný čiernohorský a piť nefalšovanú čiernohorskú kávu.

Asi na pol cesty našli sme krčmičku pri ceste. Okolo nej kamenie, krovie a vysoká, ale riedka, tráva. Keď sme sa blížili ku krčme, vyšiel pes na priedomie a prívetivo ovieva chvostom. Keď sme prechodili popri ňom, začal vrčať a keď sme ho minuli, rozbrechal sa zúrivo za nami, vyciera zuby a srsť sa mu ježí na šiji. Tak nás vyprevadil asi na strelenie. Náš furman nás poučil: „Jeduje sa, že sme sa nepristavili v krčme. Keby sme sa boli pristavili, bol by obskakoval okolo nás.“ I ubezpečoval nás, že to hovorí zo skúsenosti.

„Prečo nie?“ riekol som ja. „Ked môže byť ríšsky pes, prečo by nemohol byť i krčmársky?“

Tu sme dohonili i šlajfiara, ako strká pred sebou svoju varštať o jednom kolese. Pozdravil nás svojím „bon džornol“, lebo je Puljíz.[125] Šlajfiarstvo v Dalmácii a v týchto stranách prevodzujú vôbec len Puljízi. Preto ním i pravý Dalmatínec nesmierne opovrhuje, ako všetkým, čo Puljíz robí. Iba jeho reč melie s nesmiernym pôžitkom a hrdosťou.

„No i tebe sa zunuje, kým prídeš na Krstac,“ vtipkuje náš furman. „Ako tým velocipédistom.“

„Ktorým?“ pýtam sa ja.

„Došli do Kotora, že pôjdu na Čiernu Horu. Vyšli až ku krčme, ale zunovalo sa im šliapať. Vždy jednako, dohora-dohora — nikde rovinka, nikde nadol — ech, i koňovi sa zunuje. Poslali do mesta po voz, naložili naň kolesá a vysadli i oni. Tamhore zosadli a hybaj zas na velocipéde.“

„A vašim koňom sa ešte nezunovalo!“

„Ani sa nesmie. Celú noc som ich kŕmil. A potom — sú kone.“ A šibol ich bičom, až len tak vyskakovali.

Neobanovali sme, že sme natrafili práve na tohto furmana. Koč veľmi dobrý, priestranný, čistý, v ňom zapriahnuté tri kone. Tretí zo strany „na folgu“, ako u nás priahajú. To poznamenávam zato, aby nás dakto nepotváral, že sme hádam na ruskej trojke vjachali do Čiernej Hory! Ale ten tretí na folge predsa mal čosi ruského na sebe: práve tak sa chová ako „asesor“ Selifana, ktorý, ako známo, putoval na trojke so svojím pánom Čičikovom[126] po dedinách, keď chodil skupovať po statkároch „mŕtve duše“. I tento, ako Selifanov asesor, sa odťahuje a rád by poťahovať za dlhší koniec. No gazda mu vybíja nemilosrdne bičom takú filozofiu z hlavy. Ináče kone, bárs len pod chomútmi, sú vysoké, silné, dobre riadené. Len tak sa dá myslieť, že celé tri hodiny mohli vydržať v behu a to vždy do vŕšku.

Ubezpečujem každého, že sme sa ani minúty nenudili. Cesta na voze mi nikdy nebývala nudná, a čo by kone boli aké nanič. A ako by mala byť nudná práve tu? Zákruta nad zákrutou, dakde prilepená k bralisku a pod ňou hlboká priepasť, alebo strmá stráň až dolu, k moru. Na takých miestach vystavený je miesto stĺpov solídny múr po krajíčku. Múry sú i na zákrutách, aby ti, keď ideš v dolinu, koč „z nedorozumenia“ nezletel dakde do susedov. A možno tieto múriky sú i na to, aby si mal kde Čiernohorec odpočinúť, ak sa náhodou na novú cestu zatára. Vídavame ich: daktorý fajčí svoj čibuk, iný chrápe na zdravom povetrí a koníky medzitým vypásajú popri ceste — z hornej strany — erárnu trávu. Daktorý je tak blahosklonný, že podvihne prst k čiapočke, iný hľadí kamsi a nás ani nepozoruje. No všetci sú obrátení tvárou k Lovčenu a tým druhým ku Kotoru a vôbec k Boke. Keď vidí pevnosť, tiež sa k nej obráti chrbtom. V úradnej reči sa toto vyjadrí diplomatickou frázou: „pomer náš k Čiernej Hore je najpriateľskejší“. Čím dochodíme vyššie, múrikov tým viac pribúda i na miestach menej strmých. No tieto sú vyvedené len z kameňa, bez vakovky, narýchlo. Furman nám vysvetlil, že ich postavili, keď korunný princ Rudolf s manželkou cestoval na Cetinje. ,Beamtri‘[127] sa totiž naľakali, že oko mladej arcikňahyne neznesie takýto hrozný pohľad. A skutočne, kto je nervózny, neraz pocíti zimomriavky, keď mu oko zablúdi ta dolu, kam sa to prepadol nešťastný Kotor.

V týchto výšinách panuje úplný pokoj a sviatočná tichosť. Voz sme stretli jeden jediný, i to nie nákladný. Sedí v ňom akýsi Turčín vo feze. Obdivoval som nielen jeho dlhočizné fúzy, ale i masívny zimník, do ktorého sa zakrútil. I on je na trojke, iba kočiš čo je v čiernohorskom kroji. Patrne záležitosť od direkcie pošty a telegrafu na Cetinji. I my sme natiahli svoje haveloky a nie sú nám ani najmenej ťažké. Odhora poťahuje čerstvý vetrík ani na Šturci alebo okolo Príslopa. Slnko síce svieti, ale padá ešte teraz spoza končiara veľmi kosom, tak že je viac len pre parádu, než pre potrebu.

Kepeň je teda tu veľmi potrebný, ale zato druhá vec je zas celkom nepotrebná. Mapa totiž. Celá Boka je hlboko pod tebou — vrchy sa vyrovnali. I Gorazda, popri ktorej sme nedávno prešli, padla dosť hlboko pod nás. A ani na tejto pevnosti nemáš čo vlastne vidieť, iba čo sa belie na nej akási filagória. Čo by bolo hodno vidieť, to je pod zemou. V Gorazde je uložené delo, ktoré nosí ponad Lovčen rovno na Cetinje, len nacieliť. Dosiaľ, pravda, neprobovali, či ozaj tak ďaleko nosí: nuž ale ktovie, čo nedožijeme ešte. Pevnosti na proťajších vrchoch, akoby sa dnes boli uponížili z vrchu na rovinu. Tiež sú pod zemou pozakladané, ale tu už vidíš sa belieť i domy a domce: vily to sotva budú. Akiste byty pre dôstojníkov a „manšaft“. Nuž všetko sa to akosi pod nami uľahlo. Vrchy, ktoré som včera z Kotora krstil velikánmi, dnes sa akosi skrčili a ja musím odvolať, čo som včera tvrdil. Boka je ako mapa vyrobená z hliny, usmiata, zelená, so štyrmi modrými machuľami. Zo včerajšieho kanála, ktorým sa náš Zagreb doredikal do Kotora, vytvorili sa štyri šumné jazerá. Mestá, dediny, i sám Kotor — to sa často stratí spod očú, keď sa nadhodí tu bralo, alebo aspoň masívnejšia skala pri ceste. Krivošianske vrchy tiež s rešpektom uliehajú pred samým Lovčenom. Rieky, ktoré pretekajú z druhej strany Boky rovinou, na ktorej sú nekonečné kukuričné polia — tie vyzerajú ako biele tkanice. Iba more čo ostalo to isté ako včera. Z Boky sa vyciedza a rozlieva sa všade, všade až ta, kde sa tratí v neurčitých obrysoch, zanesených rannou hmlou; ba ďalej, ďaleko ďalej. Čím sa my väčšmi dvíhame, tým väčšmi pribúda tej nekonečnosti, nie že by jej ubúdalo. Keby nie tá hmla, mohli by sme stadiaľto pekne vidieť, ako tam kdesi v Bari merajú makaróny rífom.

Z ostatnej zákruty cesta už ide temer vodorovne, dlhou rovnou líniou, akoby ju natrahoval. Sme na výške 970 metrov nad morom: teda sme vystúpili asi do polovice Lovčena. Ešte raz defiluje ti pred očami pohľad, ktorý sa nikdy nedá zabudnúť. Tu zrazu otvorí sa pod tebou priepasť, akoby sa bol starý Lovčen rozčesol. Priepasť, že by ju nezamuroval ani najšikovnejší beamter. Na dne priepasti až do samého Kotora hýbe sa reťaz žien a mužov po starej ceste. Na tejto čiare posepkalo nás tuho na jednom mieste. Prešli sme cez zvariaky, ktoré sú vložené šikmým smerom do cesty. Furman nám zvestuje:

„Páni, už sme na Čiernej Hore.“

Skoro som neveril samému sebe, že som dosiahol, po čom som túžil tak dávno. Zamysleli sme sa všetci a som istý, že každý z nás bol v sviatočnej nálade. Prvý sa prebral druh z Prahy, pošuchal po vreckách, vytiahol rukavice a natiahol ich na ruky. „Aby ste vedeli, že držíme slávnostný vjazd do Čiernej Hory!“ posmieva sa nám.

„Aleže choď a nestraš tvojimi rukavicami,“ karhá ho môj druh-domorodec. „I tie si prepašoval zo Splitu.“

„Ja vás na Cetinji zničím, vlastne nie ja, ale moje rukavice…“

„Mnoho ti šťastia.“

Vec je ozaj zvláštna, ako prestáva i tá chudobná vegetácia, keď sa prevalíš cez hranicu. Pôda je tak solídne kamenitá, že tu už ani tráva nerastie. Len pod končiarom Lovčena čo sa ti oko zastaví na tmavom fľaku hory, ba i sám končiar je riedkou horou pokrytý.

Na sedle horskom zastali sme a hodili ešte jeden pohľad na Boku, ktorá stadiaľto vyzerá ako prívetivá idyla, a ta ďalej na more, rozsiahle, otvorené do nekonečna, lebo sa pary rozišli a nad morom kloní sa čistá, modrá obloha. Náš furman pošibal, Boka zmizla, potom i more za bralami a pred nami i za nami ostala sama Čierna Hora.

I Lovčen zaostal za nami vpravo. Miernou úbočou spúšťame sa nadol, do poľa. Ak poľom totiž môžeš menovať kameň na kameni a spomedzi kamenia štipka trávy, kde-tu tŕň alebo šíp. Vidno kde-tu i záhonček, že by ho prikryl mojím havelokom. Obohnaný je múrom a tamdnu sú zemiaky vysadené, alebo šťúply jačmeň ako okolo Námestova a Slanice. Pažite, stromovia, potokov, lúk a polí — toho všetkého tu nevidíš.

Verte mi, ani Orava nenie najzadnejší orsák na svete: nie je toľme pánu bohu za chrbtom!

Dohonili sme kŕdeľ Čiernohorcov. Ženy pod ťažkými batohmi kráčajú dosť veselo a za nimi, ale na dištanciu, chlapi. To sa rozumie, chlapi bez batohov. Zato každý má v ruke dlhý čibuk a v druhej ohromný dáždnik, neviem veru načo. Ich biele, súkenné šaty nie sú sviatočné. Odišli včera do Kotora a dnes na svitaní sa vybrali domov. Nuž emancipácia nevnikla až sem. Žena nosí do Kotora drva, zemiaky alebo syra. Nebodaj prepašuje pritom i dačo dohánu alebo kávy. Za utŕžené dva-tri šestáky kúpi soli, alebo kukurice a vracia sa dohora. Muž ju doprevádza, ale len na dištanciu, ako to mužská hodnosť nakladá. Z chlapov daktorí dotkli sa čiapočiek. Ženy ani len nepozreli na nás. Ja som sa ich spýtal: „A skadiaľ tak zavčas rána, ženičky?“ Furman stíšil kone.

Ženičky neodpovedali. Niektorá pozrela na mňa s opovržením ako na človeka, ktorý sa nevie slušne chovať. A skutočne dopustil som sa neslušnosti, lebo som sa na verejnej ceste prihovoril cudzej žene.

„Pýtajú sa vás, odkiaľ idete!“ zvolal na ne furman. On zná ich obyčaje, ale dobre mu padne ukázať, že opovrhuje takou „hlúposťou“.

„Z mesta!“ odpovedá staršia babka, kdežto mladšie sa odvracajú od nás.

„Vidíte, taký je tu národ,“ poznamenal furman. „Ani nevie, čo sa patrí.“

My sme neodpovedali nič na tieto poznámky nášho civilizovaného furmana.

Okolo deviatej sme došli na Krstac. Tu je krčma, strážnica a všetko možné. Furman nám vychválil Andriju a navrhol, aby sme si tu odpočinuli. Akiste jeho protektor. Pristali sme. Zatiahol z cesty „na dvor“, čo je veľmi snadná vec, lebo dvor nenie ohradený. Pristavil koňom jasle, poukrýval ich kobercami, aby nenastydli, totiž kone. My sme sa uvelebili za kamenný stôl, ktorý stojí pod slamenným ústreším. Malé dievčatko vynieslo nám stoličky a odrazu sa tmolilo okolo nás päť-šesť vypasených mačiek. Krčmár Andrija v šatách čistých, vysoký, v mäse, mal sa okolo nás veľmi úslužne a zdvorile. Ako každý krčmár, keď mu prídu hostia. Prestrel čistý obrus, rozložil taniere, nože a vidličky, nezabudol na servíty, ktoré zaváňajú práve tak tuchlinou, ako všetky servíty v civilizovanej Európe. Prišli i dve fľaše, jedna s červeným vínom a druhá s vodou.

Vyšla i jeho žena, mladá a dosť driečna. Len čo postavila na stôl taniere s rozkrájanou surovou šunkou, čerstvým syrom a salámou, zmizla hneď zase v dome, pozdraviac nás veľmi ticho: „Dobro jutro!“ Boli sme hladní, na čerstvom povetrí i žalúdok lepšie melie, než tamdolu okolo mora. Raňajky nám chutili znamenite. Syr je veľmi chutný, šunka čerstvá a víno pravé, dalmatínske. Boli sme spokojní a tešilo nás zvlášte, že náš furman je človek praktičný a pritom statočný, lebo nás zaviedol skutočne do poriadnej krčmy. No a takého sprievodcu hodno mať vždy pri sebe, keď si v cudzom svete.

Keď sme sa občerstvili, začali sme sa rozhliadať. Vo dvore je živo. Čapuje sa víno zo suda a roztáča medenicami do malých súdkov. Keď došlo na dno a vyrazeným čapom vyliali zvyšok, Andrija podal pomáhačom po pollitrovej medenici. Susedia sadli, ujedajú dosť biely chlieb a syr a poťahujú pomaličky z medeníc, pokyvujúc hlavou. Vidno, páči sa im načatý sud. Oni sú nie ešte sviatočne oblečení. Halena i nohavice miestami sú i plátané. Ale sú všetko chlapi ako jedľa, chudorľaví, ale žilnatí. Pod pletenými gamašami z bielej vlny napínajú sa podkolenové svaly pri každom pohybe, mohla by im závidieť ktorákoľvek baletka. Chôdza im je pružná, ľahká sťa prvého gavaliera.

Tu sedí rozvalený na kamennej lavici i akýsi šuhaj v bielej košeli, modrom prusleku a bielych nohaviciach, ale tesných, po členky siahajúcich. Skoro ako jasenovské, alebo žaškovské. Vycifrované sú i šnúrami skoro šíre dlane; a to nielen po strane, ale i v rozkroku. To už nenie oravská móda. Zato má jančiarky ako naši „mešťania“, t. j. vo Veľkej Vsi. Fajčí cigaretu za cigaretou tento preoblečený Oravec a hľadí zamyslene do neba, ani čo by mu boli plte utonuli. Tu i tu pomkne svoju čiapku, ktorá už nenie veľkoveská, ani čiernohorská, ale vysoká a biela. I ostrihaný je moderne, v tyle a okolo uší nakrátko a v štici nadlho. Furman mi vysvetlil, že je to nie Oravec, ale kupec s dohánom a možno organizátor kontrabantu do Boky.

Prichádzajú i ženičky, chudorľavé, neveľké osôbky, každá je trochu nahrbená. Vidno, že sa nanosia tých batohov a derú sa v ťažkej robote. Andrija im rozmeriava do vriec kukuricu, múku alebo i pšenicu. Zadivil som sa, ako sa zrazu tratia z očí, akoby ich zem prezrela. Len prekročí cestu, zahne na chodník a už jej nevidí oko tvoje. Pole je plné hŕb kamenia, skál a bralísk, za nimi sa taká ženička stratí ako gáfor. Budú to mať v krvi, alebo sa tak naučili vo výpravách proti Turkom, keď museli nosiť za mužom merindu a muníciu.

Pozrel som ukradomky i do domu Andrijovho. Obyčajný murovaný domec z kameňa pod slamenou strechou, dnuka prehradený doskovými stenami. Ako naše dalmatínske. Temer celý je naplnený vrecami, ktoré sú vo vysokých štôsoch naukladané. V tomto magazíne je kútik pre postele a druhý pre kuchyňu. Andrija má i deti. Jeden z nich, asi päťročný, pozerá spoza uhla na nás, prst v ústach. Keď naň pozrieš, vtiahne sa za uhol. Ja za ním — ale keď ma čul, on vnohy po múroch a kamení ako divá koza. Zastal až v stráni pod orechom a stadiaľ na mňa túka. A tu ma upútal i Lovčen. Z tejto strany vyzerá trochu naklonený a po svahoch sa brnie čosi riedkej hory. Na temene sa skvie biely bod: kaplica vladyku Radeho. K nej putuje „na Petrovo“ i kňaz s rodinou, aby sa poklonil pamiatke svojho predchodcu, vladyku Petra.[128] Keď mi oko privyklo na jednotvárnu šeď „poľa“, zbadal som v skalách pod stráňou dedinu s neobielenými domcami pod slamenou strechou. Na prvý pohľad to vyzerá ako hŕby kamenia a štrku. Z jednej strechy breše na mňa zúrivo biely dunčo: keby sa ta lacman priblížil, iste by mu poriadne zostrihol pulidery.

Odobrali sme sa od Andriju a jeho družiny a vsadli do koča. Vypočinuté kone letia v dolinu jednotvárnym, smutným krajom, kým sme sa nespustili na neveľkú roveň. Nebude omnoho väčšia od veľkoveskej, iba že je oválnejšia. Na nej sa rozkladá prívetivá dedina, vlastne mesto — Njeguš. Skoro som banoval, že nekŕmime radšej tu. Prvá výstavná budova, popri ktorej sme prešli, na jedno poschodie, pod škridlou i pekne vybielená, je škola. Okolo nej je ohradený, priestranný dvor. Vo dverách stojí mladý pán učiteľ, opretý, s preloženými nohami, s revolverom za pásom. Hostinec a kaviareň sú pekné, výstavné ako škola, so stolíkmi pred domom, kde sviatočne vyobliekaní hostia sedia len tak „na sucho“, fajčiac svoje cigarety. Najviac sú v čižmách, daktorí v lakovaných, i zvedavo pozerajú za nami.

I pred inými domami sedí svet, tu na prahu, tu po kameňoch a brvnách, čakajúc možno, kedy ozve sa zvon na „crkvi“, ktorá — bez veže — stojí v úzadí mestečka. Prešli sme i popri kňazovom „dvorci“, dome na poschodie, stojacom v jednom rade s domami druhých mešťanov. Nebolo ho treba bieliť, vystavený je z tmavých kvádrov ako i kaviareň, krytý škridlou ako i bočné staviská a múr okolo domu. Brána na dvore otvorená je dokorán, ale okenice sú všetky pritvorené: niet gazdu doma. Z tohoto domu pochodí rodina Petrovića-Njeguša, ktorá dlhé roky dávala Čiernej Hore vladykov, t. j. hlavu cirkevnú a spolu i svetskú. Ich svetská moc pravda bola dosť ohraničená: medzi druhými hlavármi bývali oni prví: no behom času, politikou, rozumom, pilnosťou, obeťami a — čo je na Čiernej Hore hlavné — hrdinstvom vyšvihli sa tak vysoko, ako stoja dnes.

Z jedného nízkeho domca vystúpil pop v čiernej reverende s čiernou bradou, ako hodváb sa lesknúcou. Na hlave má čiernohorskú čiapočku. Nazdal som sa, že ide od chorého, ale môj furman sa boží, že ten domec je „parochia“.

Pospolitý národ pozerá cele ľahostajne na nás a dakedy ani nepozerá. Často im vyčítaš z tváre dosť hlboké opovrženie. Iba jedna starena, stojaca v bráne svojho dvorku, rozložila ruky akýmsi nevídaným gestom biblickým a poklonila sa do pása. Takejto zvláštnej poklony ani jeden od nás ešte nikdy neprijal. Nie div, že sme sňali klobúk pred touto starosvetskou ženou, ktorá nás považovala možno za — Troch kráľov.

Z roviny sa cesta počne zase dvíhať. Vpravo v neveľkej kotline ostane dedina, rozťahaná a dlhá „ani Žaškov“. Dedina sa volá Dugi dó (dó = náš dol). I v nej sú domce pod slamou. Kde-tu záhonček siatia, alebo i záhradôčka. Okolité kamenité kopce brnejú sa od krovia a riedučkej hory. Bude tu možno i paše medzi krovím. Z dediny vybehlo proti nám pol tucta chlapcov. Vyštverali sa stráňou na cestu a čakajú koč so zloženými nazad rukami.

Tu keď sme k nim došli, zvolá najsmelší:

„Daj soldu!“

Ostatní za ním ako v chóre:

„Daj soldu!“

Furman pošibol kone a chlapci za nami. Zhodili sme po dva-tri grajciare. Chlapci pozaostávali, iba jeden ešte vytrvale vyskakuje za nami. Keď sa mu zunovalo, poklonil sa nám posmešne ako ľudom, ktorí sú oklamaní a už letí nadol ku kamarátom, harcujúc ako mladý žrebec.

I tu sú serpentíny ako na Lovčene. Náš furman nám medzitým rozpráva svoje skúsenosti s rozličnými cestovateľmi. S daktorými sa túlal po mnoho dní po Čiernej Hore, to sa rozumie, kam sa môže kočom pristúpiť. Predkladá nám kopu vysvedčení na vizitkách a kartičkách. Našli sme tu mená ruské, talianske, francúzske, nemecké a anglické. Náš bodrý Daniel Hajduković rodák zo Senja v chorvátskom Prímorí, získal si od všetkých úprimnú pochvalu. Sľúbili sme mu i my takéto svedectvo. A keď som ja doložil, že jeho meno príde možno i do novín: hnal kone tak tuho, že za kočom sa dvíhajú oblaky prachu.

Dosť skoro vyleteli sme na Golobrdo (brdo — vrch), ktorého výšina obnáša okolo tisícsto metrov. Stadiaľto sa ide nadol zase serpentínami. Začali sme sa už spúšťať, keď som ja zvolal:

„Počkajte, môj Hajduković. Čo vám tak náhlo?“

A on zastavil ochotne rozparené kone.

Prišla mi na um nemilá vec. Zabudol som si, vyberajúc sa do Čiernej Hory, čosi doniesť, vlastne vypožičať. Nuž a vyzradím i to, čo. Zabudol som si vypožičať pero môjho suseda — Hviezdoslava…[129] Bez neho si tu neporadíš, ako by si nevedel ani on poradiť, keby mu ho tak dakto spod ruky ukradol a riekol mu: „No a teraz, švagre, píš svoje ,Prechádzky letom‘ a menovite opíš mi, ako to vychodí slnce.“ Nuž i Hviezdoslav poškrabal by sa za uchom a ruka by mu klesla malomyseľne…

Zastaneš tu tak ako my, a srdce sa ti stisne akýmsi strachom a ľútosťou. Otvoríš v úžase ústa, keď sa stadiaľto rozhliadneš po čudnovatej zemi kniežaťa Nikolu. Z nás troch podajedni boli v Alpách, i vo Švajčiarsku, i ja som zbrúsil dosť hodný kus sveta — no niečo podobného, ako je toto tu, ani jeden z nás ešte nevidel. Čítal som i opisy a práve i o tejto partii Čiernej Hory, daktoré veľmi obšírne, iné i vzletné: počul som spomínať rozbúrené more, ktoré v najväčšej búri odrazu skamenelo — no kde ostáva neviem aký opis pred takouto strašnou, potriasajúcou skutočnosťou! Na celom obzore nevidíš iba vrchy. I to nie práve veľké, ale zato ostré, špicaté ako ihly, s roztrhanými stráňami. Všetko je to holé ako dlaň a sivé, že sa ti oko nemá na čom zastaviť. Nuž nenie to more, skorej jazero, zatvorené veľkolepými brehmi zo všetkých strán: obrovskými vrchmi, ktoré obstali naokolo, akoby sa boli prišli dívať na toto čudovisko.

Dlho sme stáli pohrúžení do tohto obrazu, akého sme nikdy ešte nevideli a tak skoro tiež nevidíme.

„Ba či tu i dakto býva!“ zvolal druh z Prahy, prebudiac sa prvý z úžasu.

„Čiernohorci!“ odpovedá Hajduković pevným hlasom. „Počkajte, ukážem vám, kde leží ktorá dedina.“

Keď sme sa pohli v dolinu, mohli sme i zblízka prezrieť daktoré partie tohto divného kraja. Kopce a bralá, ktoré prvej viseli jeden nad druhým, akoby ich bol nastískal — ako sme sa im blížili, tak sa začali rozstupovať, po stranách brnieť a po úpätiach i zelenať. Medzi nimi rozkošné údolia, zákutia, zelené, rukou ľudskou obrobené. A skoro v každom údolí učupená je dedinka so skromným kostolíkom, alebo aspoň skupina domcov, ktoré my z vtáčej perspektívy vidíme. Medzi údoliami sú vychodené chodníky, ktoré dakde sa dvíhajú i po stranách kopcov a vrchov a prevaľujú zas do údolia. A tak i v tejto divej prírode tečie život ľudský, a kto zná, či nie i pokojnejšie i harmonickejšie, než v našich „skrotených“ krajoch.

„Tamtá dedina sú Ceklići,“ ukazuje nám Hajduković.

„A čo sa nachodí v nej?“

„Najkrajšie ženy v celej Čiernej Hore.“

„Zvláštno. Kde je bieda najväčšia, tam sú ľudia najkrajší,“ poznamenal som ja.

„Oh, tu nieto tak veľkej biedy. Ceklići je hniezdo Matanovićovcov. Bohatí ľudia všetci. Jeden z nich je konzul v Kotore, druhý je minister financií. Dobre stojaci.“

„Teda ani Čierna Hora nenie tak čierna, ako by sa zdalo.“

„Ó, jesto i bohatstva. Nájde sa.“

Ale toto všetko ti už nezahladí dojem ľútosti, ktorý si prv pocítil. Vždy sa ti len vtiera myseľ, že je tu bieda. Práve tak, ako Honťan nikdy neuverí, že Oravec okúsil kedy pšeničného chleba; vždy ostane v ňom dojem, že „Zabország“[130] je „Zabország“ a čo by hneď i daktorí jedli pšeničný chlieb.

„Keď sa bude následník ženiť,“ riekol som ja, „nechže nedovedie ženu na Kotor.“

„A prečo?“

„Ľahko by sa mohla vrátiť, ak by bola maznavá…“

Spúšťajúc sa dolu vrchom serpentínami, z daktorých bodov nám padala dosť priestranná rovina do oka. Hádali sme všetci a uhádli sme, že je to roveň cetinjská. Netrvalo ani pol hodiny, keď sme sa už spustili na ňu. Bajce, roztiahnutá dedinka pod stráňou, ostala nám vľavo s domami predsa len výstavnejšími.

Roveň, alebo ako ju tu zovú, „Cetinjsko polje“, je asi toľká zdĺže, ako z Martina do Vrútok a široká tiež asi toľko, obkolesená zo všetkých strán väčšími-menšími kopcami a vrchmi. Na rovni sa rozkladá, a síce v samom prostriedku, Cetinje: hlavné mesto tejto dŕžavice, toľme spomínanej v dnešnom čase. Akosi sa ani neodráža od sivého úzadia hôr, lebo krovy na domoch sú najviac kamenné, iba daktoré nové budovy sú pod červenou škridlou. No, že sme blízko hlavného mesta, dosvedčujú väčšie-menšie skupiny sveta, oblečeného sviatočne, ktorý možno z kostola, alebo po inej práci, uberá sa do svojich dedín. Chlapi majú biele haleny, z tenkej látky, opásané žltým pásom, za ktorým je revolver, modré nohavice, biele gamaše a opánky. Len máloktorý je v čižmách. Daktorý má po pleciach prehodenú struku — úzky dlhý pléd, ktorého strapce hrnú z oboch strán po ceste. Struku nosí teraz pre parádu — ale v zime ju okrúti okolo seba a potom už môže i trešťať: Čiernohorcovi je v nej teplo. Pretože je z kozej vlny, je dosť ostrá, ale i nepremokavá. Zasmial som sa chutne na tých junákoch, čo kráčali vážne pod slnečníkmi, ba i širokými dáždnikmi. „Kto by myslel, že sa toľme boja slnca!“ zvolali sme. Ba i jeden, ktorý vyháňa kŕdeľ kôz na pašu, kráča si takto pod dáždnikom. Ženské i tu poberajú sa oddeleno, ale zato veselo štebocú jedna s druhou. Daktorá je oblečená jemne a chodí tiež pod slnečníkom: najviac ich ide v opánkach a obleku, ktorý je výrobok jej pilných rúk.

Cetinje leží asi ako náš Martin. Veľkosťou a výstavnosťou tiež nevyniká veľmi nad ním. Prvý dom, ktorý ti padne do oka väčšími rozmermi, je palác nášho „ministra“ — t. j. posla, nedostavený ešte. Iné domy stoja v radoch jeden pri druhom, skladne, svorne; všetky neveľké, jednoposchodové. Zariadené sú všetko pre jednu rodinu, po anglicky. Daktoré sú chutne čisté, koketne vyfarbené, sťa malá hračka z cukru.

Vjazd do priestolnice Čiernej Hory urobil na nás veľmi dobrý dojem. Ulica, ktorou sme prešli, je plná ani Priekopy v Prahe.[131] Veď je nedeľa. Ľudia v sviatočnom obleku alebo stoja v skupinách na ulici, alebo sa prechádzajú. Sú to najviac chlapi.

Zastali sme pred Grand hotelom, ktorého front uvidíš len čo vchádzaš do mesta, lebo takrečeno zatvára ulicu a cesta sa uhne okolo hotela trochu napravo. Grand hotel je „grande“ tiež len v zmysle cetinjskom; ale zato je i väčší, i vkusnejší, než Grandhotel martinský, a malý park agátový pred ním a rozložené stoly a stoličky dodáva mu predsa čosi veľkomestského. Je na poschodie: v prízemí kaviareň, reštaurant a kuchyňa, na poschodí salón a izby hosťovské.

A tak sme teda na Cetinji!



[125] Puljíz (chorv.) — obyvateľ Puglie, talianskeho kraja na druhej strane Jadranského mora, odkiaľ privážali ovocie

[126] „asesor“ Selifana, ktorý, ako známo, putoval na trojke so svojím pánom Čičikovom… — postavy zo známeho románu veľkého ruského spisovateľa N. V. Gogoľa (1809 — 1852) Mŕtve duše (1842)

[127] „Beamtri“ (z nem.) — úradníci

[128] vladyku Radeho… na Petrovo… vladyku Petra — vladyka Rade, vlastne Petar II. Petrović (1812 — 1851), srbský básnik, v rokoch 1830 — 1851 vládca na Čiernej Hore. Zaslúžil sa o usporiadanie vnútorných pomerov na Čiernej Hore, kde zaviedol prvé súdy. Roku 1834 založii prvú školu a tlačiareň v Cetinji. Usiloval sa o oslobodenie a zjednotenie južných Slovanov. Patrí k najvýznamnejším srbským romantickým básnikom; Petar Petrovič I. bol vladyka (1781 — 1830). Za jeho vlády sa Čierna Hora zúčastnila úspešných bojov proti Francúzom, ktorí bojovali v Dalmácii, ale napriek tomu jeho úsilie získať trvale Kotor bolo márne.

[129] pero môjho suseda — Hviezdoslava — v tie časy prejavoval Kukučín svoj obdiv k Hviezdoslavovi prekladmi jeho tvorby: Gábora Vlkolinského, Agar a i. do chorvátčiny. Preklady nebolí uverejnené. Priamou spomienkou na Hviezdoslava sú Kukučínove Výlety (1896) a Prechádzka po Vlkolíne (1902), uverejnené v V. zväzku Diela Martina Kukučina, Bratislava, SVKL 1954, 447 — 455

[130] Zabország (maď.) — Krajina ovsa; Za Rakúsko-Uhorska tak nazývali posmešne Oravu.

[131] „Priekopy“ v Prahe — jedna z hlavných ulíc v Prahe




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.