ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V bráne nás prijal nepochybne hotelier sám, no v tom zmätku sme ho nezbadali. Bol ako i druhí z cetinjskej inteligencie, v sviatočných šatách, a takých šiat pred hotelom i v chodbe sa mnoho nateraz hemžilo. Zato sme sa držali verne sklepníka Tomicu. Je to šuhaj urastený, oblečený v civile. Vyviedol nás na poschodie.

Po chodbách a schodoch našli sme všade prestreté koberce, ktorý luxus hneď padne do oka človeku nerozmaznanému hotelovou mizériou v Dalmácii. V pitvore na stenách sú obrazy a fotografie, a to najviac Humberta, Margherity, kráľoviča Viktora Emanuela a jeho ženy, Eleny Čiernohorskej.^[132]

Izby nám vykázali neveľké, jednoducho zariadené, ale čo nám tiež padlo prvým razom do oka, spoľahlivo čisté. Váblivo nás pozývajú železné postele s pozlátenými šrankami — a čo hlavné, čiernohorských rozmerov. Ba i Čiernohorcovi by boli pripriestranné. Na nich je celý systém dosť ťažkých pokrovcov, aké by si v Dalmácii ani o Všechsvätých nestrpel na sebe. Umyli sme sa, preobliekli čistú bielizeň a Tomica nás na dôvažok vyobšíval metlicou. Keď sme sa takto ogabali, Tomica nás prišiel zvať na obed, pardón, na Cetinji sa povie: déjeuner…

Vstúpili sme do salónu, ktorý je priestranný, pokrytý kobercami. Obloky hľadia na námestie, vlastne na hlavnú ulicu. V ňom pokryté stoly, lenže každý osebe, takže spoločnosť nemusí sa pomiešať, čo by možno nebolo každému príjemné. Medzi príbormi, pohármi, fľašami a fľaštičkami usmievajú sa nám krásne, čerstvé jahody, snáď pred hodinou naoberané, na sklenenej mise. Nuž úprava stola sama v sebe značí mnoho a budí tú náladu, ktorá sa môže príhodne nazvať „predobedová“. Mne sa pozdalo aspoň, že som v Martine a mám sadnúť za vábny stôl majstra Balku,^[133] vlastne pani Balkovej, ktorý stôl ešte vari nikdy nikoho nesklamal. Je v salóne i veľké stojaté zrkadlo, po stenách obrazy, mapy, a pravá strana odo dverí dekorovaná veľmi vkusne čiernohorskými handžármi, opaskami, čiapkami, puškami a nádherným vybíjaním a strukmi. Nuž vyznám, že sme sa v tomto salóne zaraz počali cítiť ako doma.

Za stolom pred zrkadlom sedia dvaja páni, oba blond. Jeden, až krikľavo blond, je vysoký, suchý v svetlých šatách. Pritom sedí vytiahnutý, akoby bol ražeň prežrel. Hýbe iba rukami a čosi i hlavou, a že je za stolom, rozumie sa i dolnou čeľusťou. Kusy pečienky miznú spred neho, akoby ich za plot hádzal. Prehovoril dakoľko slov súdruhovi „ke-se-ke“ — no slová tak prehadzoval sem a tam po ústach, ako Pucovec horúcu švábku.^[134] Po tomto znaku som hneď poznal, že je to Angličan. A skutočne je to anglický konzul zo Skadra, ktorý tu substituuje „ministra“. Anglický minister s kňazom^[135] sú na ceste do a či z Londýna. Druhý z nich je omnoho okrúhlejší, pohyblivejší a francúzština tečie mu z úst sladko ako mlieko. I nehltá tak pažravo, ako jeho sused. Vidno, že je naozaj s chuťou. Pozdejšie mi vysvetlili, že je to vychovávateľ následníka i všetkých kňazových detí. Nuž na prvý pohľad v tomto elegánovi nebol by poznal svojho bývalého kolegu a či pána brata.

Pánom sme sa len nemo poklonili a vyhliadli príhodnejší útulok, kde budeme sami. I padol nám pohľad na stôl vpravo odo dverí, pod prekríženými handžármi. Lenže i za ním už sedí hosť. Pán územčistý, blondín, v čiernych šatách a bielej kravate. No miesto fraku má na sebe čamaru a či atilu. Nás si nevšíma, iba Tomicovi vraví:

„Sil vú plé mutard!“^[136]

„Bude iste Poliak,“ usúdil som ja. „Len ako sa sem, kalika, dostal!“

S tým sme i prisadli k stolu s nemou poklonou ja a druh-domorodec. Druh z Prahy, ako sa ani ináč nedá myslieť, trápi sa kdesi v izbe so svojou toaletou. Pán nám poďakoval tiež nemou poklonou a obhrýzal ďalej prižiarené jahňacie rebierko. Keď sme chlípali dobrú polievku s kuracími drobkami, vošiel i náš druh v celej svojej sláve, vysmiaty, rozžiarený šťastím. Obrátil sa na nás a už-už chcel hodiť dáku poznámku, keď zazrel pána pri nás. Zarazil sa, pozrel skúmavým pohľadom hneď na nás, hneď naňho a konečne, miesto nemej poklony, pozdravil s pražskou prívetivosťou nášho suseda:

„Má úcta!“

„Má úcta!“ ďakuje pán, teraz už celkom iste v čamare.

Predstavili sme sa hneď a tak sme sa dozvedeli, že nás šťastná náhoda zviedla s krajinským a ríšskym vyslancom, pánom B. Netreba ani dokladať, že sme sa úprimne zaradovali.

Na tento spôsob sa za naším stolom zas rozliehali zvuky „domácí“. A to zo strany nášho priateľa a pána vyslanca zvuky celkom plné, v pražskom širokom a hlbokom dialekte, z mojej strany zvuky už dosť dobre rozriedené podtatranským — nuž povedzme, aby sme učencov neurazili — idiomom, a zo strany druha-domorodca vyšpikované tvrdou chorvátskou výslovnosťou a premiešané chorvátskymi frázami. Nuž išlo to. Pán profesor Bílý^[137] bol by sa síce škrabal za uchom. Možno by bol hneď vytiahol tužku, popodťahovať chyby — no Tomica bol nesmierne uveličený, že čuje akýsi jazyk, ktorý je nie ani ruský, ani český a predsa vyzerá ako trochu poľský. Ba i páni pod zrkadlom prestali razom drkotať a zvedave načúvajú, čo sa to za kongres odbavuje pri susednom stole.

S pánom vyslancom je na Cetinji i mladý dr. Č. (Meno u nás veľmi známe.)^[138] Vybrali sa spoločne na cestu, už dakoľko dní, čo sú tu a — ako praví turisti — sami nevedia, koľko tu ešte ostanú. Tak môžu cestovať, pravda, len ľudia neodvislí, ako dr. Č., ktorých neviaže čas a druhé okolnosti. Dr. Č. je na obede u ktoréhosi hodnostára a pán vyslanec sa práve vrátil z vizity od nášho ministra. Vyprostredkoval si pas do Skadra a pán minister mu dal na dôvažok kavaza,^[139] aby sa poslancovi v Skadre dačo neprihodilo, o čom by musel rokovať imunitný výbor „Reichsrathu“.

Bárs mi i vyhodí mnohý na oči, že sa akosi tendenciózne krútim na cestách okolo kuchyne a jej produktov: ja nemôžem v sebe učičíkať starého Adama, práve ako ani spomenutý už raz Čičikov. „Déjeuner“ pozostával, okrem polievky, z mäsa, pečienky, múčneho jedla, ovocia, vína a kávy. Treba poznamenať, že sú to nie porcie vymerané na loty. Nech si berie každý dľa chuti a „náruživosti“. Jedlá sú dobré, chutné a umelecky pripravené. Vidno, že sa po Cetinji poneviera hŕba dobrých francúzskych kuchárov.

Po obede prirodzene išli sme sa ,hodiť‘, lebo sme boli dosť utrmácaní. Ostatne ako sa vidí cez obloky, poznať, že tej obyčaji holduje celé Cetinje. Ulica je prázdna, nevidíš na nej človeka. No spať sa mi predsa len nedalo. Po tretej som už zostúpil do brány. Nemajúc druhej starosti, pýtam sa sklepníka z kaviarne, kde je tu „trafika“. Tu nevedia síce, čo je to za bylina — no ukázali mi predsa kaviarničku na hlavnej ulici. Z dlhej chvíle vybral som sa ta, že priateľov, keď sa prebudia a vypijú kávu, prekvapím cetinjskými cigaretami. Ulica je dosiaľ prázdna. Ale je i čistá, hladká, že nevidíš na nej kamenčeka, ani prachu. Tá istá čistota sa ti usmieva z domov, oblokov i bielych záclon za oblokmi. Skoro by si sa nazdával, že si nie v prestolnici Čiernej Hory, ale v dákom útulnom, čisto držanom kúpeli.

V kaviarni som naozaj dostal cigarety: po pol grajciari kus. Zapálil som si a vôňa dohánu mi pripomenula, že tento skvelý výrobok neprešiel pečlivými rukami dobročinného eráru. Veru ozaj, kto to vlastne kúri ten lepší náš dohán, keď ho ani za drahý groš nikde nedostaneš? Veď i „sultan-flor“ proti takejto jednoduchej cigarete predsa je len dohán pekne nakrájaný, elegantne pakovaný, ale zato bez prirodzenej vône.

Ja že pôjdem dohora, až na kraj mesta, no prišiel mi na um slnečník. Ja ho nerozostieram ani o Jakube,^[140] keď i na našich ostrovoch slniečko junácky pripeká. No že slnce môže mať takúto démonickú silu, že tak môže bádať do tyla, do hlavy i do očí — to som spozoroval až na Cetinji. Osvetlenie je tu ešte ostrejšie, farby ešte krikľavejšie než pod dalmatínskym slncom. Na oči mi navreli slzy od tuhého svetla. A keď som sa z tohto jasu slnečného vrátil do kaviarne hotela, dlho sa mi pozdávalo, že „sedím s chlapci v kamennej pivnici“. Akoby tu bola tma, bárs obloky nie sú zastreté. Žily na sluchách mi ešte dlho tĺkli, a nech mám kubický obsah súdruha z Prahy, skoro by sa naľakal, že ide na mňa hosť, ktorý toľko velebných a dôstojných pánov z náručia sna previedol do lepších svetov.

Vypil som kávu, akú iba v Seltmanke na Priekopách som kedysi píjaval. Platil som za ňu päť grajciarov našej necvendžiacej mince. Lacnota odtiaľ, že na kávu, cukor, rakiju nenaváľali tu daní a všakových poplatkov. Kilo jemnej kávy stojí päťdesiatštyri, cukru dvadsaťštyri a kilo najlepšej hovädziny dvadsať grajciarov.

Mesto sa počína prebúdzať. Popred hotel hurtuje akýsi kočiar. Vyšiel som na ulicu, no pod slnečníkom. I z druhých domov a dvorov vychádzajú majestátne postavy. Všetko v národnom kroji, skvelom, nádhernom, v lakovaných čižmách. Nikto nenie bez slnečníka, a ja sa už nepozastavujem nad tým, ako dnes predpoludním. Za hotelom kdesi zahrmel zase kočiar. Možno ten istý, čo prvej. Spoza uhla hotela vyhrnul sa koč priestranný, elegantný, pred ním dva krásne vrance španielskej rasy.

No mňa zaujímajú väčšmi tí, čo sedia v koči. Na kozlíku sedí kočiš i vari sluha v prostom kroji národnom, ale novom a čistom. Na sedisku sú dvaja nádherne oblečení. Sprava sedí mladý človek, čierny, s malými fúzikmi. Vlasy i fúzy sú čierne ako žúžoľ, i pleť je počerná. Je to mládenec, že i mužské oko spočinie na ňom s úľubou, pri pohľade ktorého každé ženské srdce by zabúchalo nepokojne. Nenosí dolamy, ako ani jeho spoločník, ktorá sa tak veľmi ponáša na našu halenu. Majú tmavočervené kabátky, na nich prusleky, t. j. tiež kabátky, z ktorých rukávy lengajú dolu chrbtom. Tieto prusleky sú celé povyšívané širokými zlatými šnúrami a miesto gombíkov vyložené zlatými bliaškami. Trvalo len okamih, čo preleteli popri mne. Kone letia besno, hlavy majúc vystreté napred, sťa pri dostihoch. Vôbec kočiši radi popúšťajú koňom uzdu a nedržia mnoho na majestátny trop v takte, ako to vídame po mestách.

Ja som tušil, že mladý človek bude nepochybne následník Danilo.^[141] Tušenie sa potvrdilo zaraz. Skupiny ľudí po ulici sa rozstupujú akoby do gliedy. A keď sa koč priblíži, každý sníma čiapku a klania sa tým istým biblickým gestom, ako stará ženička v Njeguši, do pása.

Pristúpil ku mne i hotelier, pán Vuk Vuletić. Chlapina ako jedľa, tiež v paráde, ibaže má dolamu kávovej farby. Človek veľmi scestovaný, ktorý hovorí plynne po francúzsky, taliansky a čosi i nemecky.

„No, či ste videli následníka?“

„Teda následník to bol?“

„Áno. Odišiel na poľovačku na Rijeku.“

„Banujem, že som nevedel iste, že je to on. Bol by ho aspoň pozdravil, čo i nie tak biblicky, ako to tu vidím.“

Zišli i moji druhovia, vypočinutí, dobrej vôle. Vybrali sme sa všetci na „hotel Rajnvajn“, hľadať pána, na ktorého sme mali lístok. Hotel Rajnvajn — meno znie trochu ironicky, no, našťastie, tu málokto tuší, čo znamená „rein“ a „Wein“^[142] — ten stojí skrčený medzi druhými domami v prvej pobočnej ulici. Dozvedeli sme sa tu, že náš nádejný protektor je v úrade a len asi o hodinu sa vráti. Nechali sme mu navštívenky a adresu. Keď sme sa brali na náš hotel, padla nám do oka na blízkom kopci akási filagória s pozlátenou strechou. Nemajúc druhej roboty, vybrali sme sa ta, aby sme z kopca mohli lepšie prehliadať mesto.

Z hlavnej ulice odrazili sme sa vľavo, a tu sa nám ukázala krátka široká ulica, a či skôr námestie. Kde-tu strom a po oboch stranách domce, ktoré sa pretekajú v čistote. S nimi tuho kontrastuje dosť priestranná budova na poschodie, so žltými, neovakovanými stenami, ktoré z tamtej strany zatvára námestie. Obohnatá je dosť vysokým múrom, na uhle ktorého je nevysoká štvorhranná veža, alebo ak sa vám tak páči, bašta.

Dovtípili sme sa, že sme blízko dvorca. A skutočne vľavo, oddelený od druhých, stojí priestranný dom poschodový. Je vyfarbený na plavo, iba rámy na oblokoch a dvere sú biele. Na balkóne je vztýčená žrď na zástavu. Okolo domu sú subtílne železné šranky, za nimi priestranstvo vysypané bielym, drobným pieskom. Do parteru sa vychádza dakoľkými širokými, pohodlnými schodmi. Pred železnou ohradou prechádza sa z nohy na nohu mladý človek, vysoký, driečny, v opánkach, s puškou na pleci. Medzi palácom a spomenutou baštou je vysoká, košatá lipa so sediskom zo zeme. Tu si hovie okolo lipy tlupa mladých, urastených ľudí pri cigaretách a rozhovore.

Pristúpili sme k nim a pozdravili. Všetci poskákali na nohy.

„Prosím vás, či je toto dvor?“ pýtam sa, ukazujúc na palác, pred ktorým prechádza sa mladý človek.

„Áno, to je dvor gospodarov,“ odpovedá jeden z nich.

„A ten, čo sa tam prechádza s puškou, bude nebodaj perjanik.“^[143]

„Tak je, pane. I my sme perjanici,“ doložil hrdo.

„Teší ma veľmi. A čo je táto stará neovakovaná budova?“

„To je biljar. Tam býval prvej gospodar. Vidíte múr i bašty. Teraz sú tam úrady, ministerstvá, veľký súd a dolu gymnáziá.“

Keď sme počuli spomínať „biljar“, nezasmiali sme sa. I sprievodca, i „Baedecker“^[144] volá starý dvor Biljarom. Bol v ňom biliard, snáď jediný v tie časy na celej Čiernej Hore, a tak od neho nazvali i dvor.

„A tieto druhé domy?“ pýtam sa ja.

„To sú domy ministrov. Ten, čo má tú sklenenú verandu, je dom anglického, ten pri ňom ruského ministra. A tento tu je kňaza Mirka.“^[145]

„A či kňaz Mirko nebýva vo dvore?“

„Býva v svojom dome a jedáva u gospodara.“

Zadívali sme sa na domček Mirkov. Z domu dvere vedú hneď na námestie, pri nich oblok. Na poschodí tiež dva obloky zo strany námestia. Ale pečlivá čistota dodáva i tomuto skromnému domku výzor mikroskopickej vily.

„Ani kňaza Mirka nieto doma?“ pýtam sa perjanika.

„I on je v Londýne.“

„A kedy sa vráti?“

„To my nevieme.“

Za „biljarom“ sa hneď dvíha breh, na ňom pošmúrna budova o malých oblokoch a hrubých múroch. I bez vypytovania videli sme, že je to monastier. No na stranu, na rovine ešte vidno krásny kostol, neveľký, z bieleho kameňa, celkom nový ešte.

„A či je to katedrála?“ pýtam sa perjanika.

„To je dvorná crkva.^[146] Katedrála je tamhore, v monastieri.“

„A čia je to záhrada pri dvornej crkvi?“

„To je všetko vladykovo.“

Odobrali sme sa od perjanikov a cestou popod breh, na ktorom je monastier, poberali sme sa k filagórii. Vľavo leží pri ceste vladykova záhrada, v nej sa prechádzajú dvaja popi v čiernych reverendách a čiapkach, ako ju nosí každý Čiernohorec. Čierne brady sa im lesknú na slnci sťa hodváb. Bohvie čo je to, ale cestou po Čiernej Hore nevidel som popa so šedivou bradou: všetci mali takéto čierne, husté a jemné brady.

Cesta sa dvíhala pomaly, skrúcajúc sa okolo kopca, porasteného dubovinou nevysokou a druhým krovím. Filagória sa nám ukázala — nuž a pod tým zlatým krovom našli sme pomník Danilov. Stojí na ňom zlatými literami vyryté: „Mitropolit Danilo Gospodar Crnogorski rodjen godine 1677, stupio na vládu god. 1696, prestavio se god. 1735“.^[147] Výhľad na Cetinje a celé pole cetinjské je stadiaľto prekrásny. Cetinje stadiaľto naozaj nápadne sa ponáša na náš Martin, i ulice sú tak akosi rozložené. Iba že tu chybí svetochýrna dlažba a náš povestný trotoár, vyvedený zvariakovou mozaikou — no a čo najhlavnejšie: prach a rozhlásená mláka pred stoličným domom, v ktorej sa kedysi daktorý zo stoličných pánov i s bričkou neomylne utopí.

Pod monastierom sme stretli na spiatočnej ceste nášho Hajdukovića.

Zbehal celé mesto, konečne ho perjanici poslali v túto stranu za nami. Prišiel nás volať, aby sme šli do parku, lebo ide byť koncert.

„Po koncerte vás vyveziem na Belvedér.^[148] Tam vidíte všetko, čo sa dá na Cetinji vidieť.“

Park je za hotelom, priestranný, i cestičky založené. Iba stromy čo sú primalé a riedke. Vprostriedku je pavilón pre hudobníkov. V ňom sa hemžia už muzikanti v svojich vojenských uniformách. Kňaz totiž svoju dvornú muziku premenil na vojenskú, odkedy má Čierna Hora svoj batalión „stáleho“ vojska.

„Či je pán kapelník tu?“ pýtam sa muzikanta, ktorý práve prechodil popri nás. Muzikant nemal ani kedy odpovedať, len odbehol. O chvíľu vystúpil z pavilónika nevysoký, „schneidig“ oficier v lakýrkach so šabľou, prevesenou cez plece, po ruskej móde. Čiapočku má na stranu koketne, fúzy má mocné, ale sú ako i brada, dokončita pristrihnuté, blond. Nuž typ to nenie čiernohorský, ale Čecha by v tom oficierovi tiež nikto nehľadal.

„Pán kapelník Vimr?“ pýtam sa ja.

On salutuje, skúmavo si nás prezerá. No konečne vidno, že je istý, že z nás nikdy nevidel nikoho. Ale nič preto: on vie dobre, že mnoho ľudí ho zná, ktorých on nikdy nevidel. Zrazu pán Vimr pozrie na hodinky a obráti sa k pavilónku.

„No tak, Jeníku! Já tam přijdu!“

Za pulpit sa postaví plecitý chlap, podvihne ruku s paličkou — a o chvíľu už sa odrážajú zvuky akéhosi pochodu od okolitých kopcov.

„Máte tam teda i našich?“ pýta sa ho druh z Prahy.

„Toho jedného. Ostatní sú domáci.“

„No vidíš, a hrajú ako Ondříčkovia,“^[149] chválil som ich ja.

A skutočne, kapela hrá nielen precízne, ale i s ohňom.

„Ale je za to s nimi bieda,“ žaluje sa pán Vimr. „Keď ho vyučíš, napadne mu, že má doma robotu. Odhodí fagot, nechá ma tak a ja sa zas môžem s druhým trápiť, kým ho vycvičím.“

Pán Vimr je od rokov na Cetinji a vžil a akomodoval sa, ako každý vysťahovalec-Čech, definitívne. (Mnoho ráz by bolo i lepšie, i statočnejšie, keby sa menej ľahko vžívali do nových pomerov.) No pán Vimr je človek statočný, ktorý svojmu národu i tu slúži k ozdobe a chvále; je všeobecne obľúbený a vážený. Z dvorského kapelníka stal sa prvým vojenským kapelníkom. Jeho uniforma je ako každého oficiera. Nad kabátkom nosí pruslek, ktorého rukávy dolu chrbtom lengajú. Pruslek je vyšívaný tmavými šnúrami a bliašky miesto gombíkov sú, myslím, mosadzné. Na prusleku vidno i prázdne slučky: keď bude paráda, na ne navešia svoje vyznamenania, ktorých, ako vidno, má mnoho.

Pán Vimr musel k svojim ľuďom, a k nám pribehol Tomica s jedným neznámym pánom. To je náš protektor z hotela Rajnvajnovho, ktorého sme doma nenašli a on nás vyhľadal v hoteli. Hneď sa opýtal, dokedy máme vôľu ostať na Cetinji.

„Do zajtra rána,“ odpovedáme my.

„No, keď je tak, s časom treba ekonomicky zachádzať. Poďme na cestu, ukážem vám dvor. Bohužiaľ, neuvidíte ani kňaza, ani Mirka. Zato sa vyplatí vidieť kňahyňu a princesu Xéniu.“^[150] Následník hneď popoludní odišiel na Rijeku.“

Sadli sme na lavicu pred parkom. Pred nami cesta, za ňou dvorec následníka Danila v rozsiahlom parku a či záhrade. Budova tmavomodrá s bielymi šalogátrami, na poschodie, priestranná i s akýmsi luxusom a vkusom vystavená. Pred ňou hriadky s kvietím a krovím, cestičky vysypané bielym pieskom, bazén s vodou, teraz náhodou naplnený. Záhrada je obtočená železným plotom a rozsiahla brána otvorená je dokorán. Z pravej strany a v úzadí dvorca je park, zarastený stromovím, a to dosť husto. V tejto čiastke zariadil následník priestor na lawntennis,^[151] šport, ktorému sa on rád venuje a pozýva na hru k sebe tých, ktorí majú prístup k dvoru a znajú túto hru.

Pred dvorcom je teraz veľmi živo. Deti behajú po cestičkách, dámy v svetlých a tmavých toaletách sa prechádzajú, počúvajúc hudbu. Kňahyňa prišla počúvať hudbu a obzrieť synovo gazdovstvo, čo sa stáva každý deň, ako náš sprievodca hovorí. Ostatne vec je to už všeobecne známa, že kňahyňa je najkrajšia žena v svojej krajine, ale i najlepšia a najpečlivejšia matka. Aspoň toto neopovážil sa dosiaľ upierať ani jeden z toľkých pamfletistov.

Predo dvere dvorca zatiahol koč s perjanikom na kozlíku a kočišom v národnom kroji. Druhý koč, tiež hotový, čaká v úzadí. Oficieri a perjanici prebehujú popred dvorec sem a tam, daktorí vyjdú schodmi a stratia sa vo dvorci. Onedlho vysadla kňahyňa Milena^[152] do koča s akousi dámou v tmavej toalete. Kňahyňa vyzerá ešte mladá, tvár jej je krásna, pekne oválnej podoby, bez vrások. Bohaté čierne vlasy vo vrkočoch sú okrútené okolo hlavy, z nich od vrchhlavy padá dolu chrbtom čierny, riedky závoj. Košeľa i pruslek sú bohato vyšívané zlatom a plavá serbijanka, bez rukávov, siahajúca niže kolien po modrej sukni, dodáva ešte viac majestátnosti jej naozaj vznešenému zjavu. Náš sprievodca, človek, ktorý často dochodí k dvoru, povstal a poklonil sa biblicky až do pása. My, nezvyknutí na takéto poklony, zložili sme klobúky a poklonili sa, ako kto vedel. Kňahyňa ďakovala nám, vľúdne kývnuc hlavou.

Medzitým zastal i druhý koč pred domom. Doňho vstúpila princesa Xénia, s akousi dámou v bielych šatách. Ostatne i v tvári je dáma biela i vlasy sú jej biele ako ľan. Ani čoby bola hrdza na ňu padla. Hneď som hádal, že to bude Angličanka, a náš protektor mi prisvedčil. Aspoň viem, po čom sa dajú poznať Angličanky.

Princesa Xénia, ako všetky dcéry kniežaťa čiernohorského, je krásne dievča. Postava štíhla, svižná, elegantná. Pleti je čiernej, ako pravá južná krásavica. Ona sa už nenosí „na národno“. Má módne popolavé šaty, ktoré veľmi dobre pristanú k jej tmavej pleti. Z celého zjavu veje vkus, elegancia, noblesa i dievčenská grácia. Nuž nenie to už Čiernohorka, ale čosi internacionálneho, kým sa i ona nevydá. Pozdravili sme mladú „gospodaricu“^[153] s oduševnením, ako to zasluhuje jej krása.

Tu som sa spýtal sprievodcu, ktorá z kňazových dcér je najkrajšia. Prišiel do rozpakov a konečne sa priznal, že ťažko tu rozhodnúť. A skoro od každého na túto otázku som dostal takúto odpoveď. Môže sa povedať, že „jedna krajšia od druhej“. Vyznačujú sa nielen krásou, ale i dobrotou, prítulnosťou k rodine i otčine. Keď prišli veľké kňahyne z Petrohradu, plné mesto národa ich očakávalo. Stará kňahyňa čakala ich vo dverách dvora — no keď koče zastali, nemohla sa zdržať a zbehla dolu schodmi na námestie a tam privinula svoje dcéry na srdce materské. Tam čakali i druhí príbuzní z Njeguša a Cetinja a príbuzní (po kňazovej materi) z Bajca: ľudia nebohatí, niektorí tak prostí, ako ktorýkoľvek Čiernohorec. A veľké kňahyne vybozkávali sa s nimi po starej obyčaji, ako ktorákoľvek pospolitá Čiernohorka. Takej scéne netreba komentov.

Pred skončením koncertu sadli sme i my do nášho koča a vybrali sa na ten Hajdukovićom toľko spomínaný Belvedér. Možno jemu záležalo väčšmi na tom výlete než nám. Vidím, že koč očistil i šíry na koňoch, i kone vykefoval: zažiadalo sa mu trochu brilírovať so svojím záprahom pred elegantným svetom cetinjským. Previezli sme sa zase bočnou ulicou, pred hotelom Rajnvajnovým; popri poslanstve tureckom (v dosť priestrannom dome so záhradou) i popri poslanstve francúzskom. Toto zas je domec máločo väčší od Mirkovho. V tej ulici leží, vlastne stojí i zetský dom: budova ako náš Dom,^[154] len nie tak vysoký a viac rozložitý. V nej je múzeum, divadelná sála, arzenál a čitáreň. Hneď za mestom, naľavo, sú vojenské magazíny, kasáreň a „execírplatz“. Magazíny vystavené sú v slohu magazínovom. Čierna Hora počala držať stále vojsko — jeden celý batalión. Batalión na ten spôsob, že každé štyri mesiace pristúpia noví regrúti. Toľko postačí úplne, aby sa plnokrvný Čiernohorec naučil celkom dobre zaobchodiť i s najzložitejšou puškou. Strieľať a cieliť beztoho vedel prv, než obul baganče.

Chlapci sa cvičia od rána do večera, vytrvale. Komandant je následník Danilo. Oficieri-cvičitelia sú všetko ľudia mladí, vzdelaní v školách cudzozemských. Sú to praví polygloti: hovoria po francúzsky, taliansky, niektorí nemecky, a mnohí i rusky. Tieto cvičby neraz majú interesantných divákov — našich oficierov z Boky. Urobia si tu i tu výlet na Cetinje — pravda, v civile — a prizerajú sa, ako to ide tá čiernohorská muštra. Chvália menovite „materiál“ — tak sa tuším volá vo vojenskej reči prostý vojak. Starí oficieri čiernohorskí, menovite vysoké šarže, nemôžu sa, pravda, vykázať kurzami po cudzozemských školách. Oni sa učili taktiku a stratégiu po vrchoch a priesmykoch z praxe, v bitkách s „nekrstom“ a bojoch „za krst častni i slobodu zlatnu“. A také diplomy, podpísané dušmanskou krvou,^[155] mnoho ráz zavážia viac, než najodbornejšia vzdelanosť oficierska.

Cesta popod bralo vtiahla sa zas medzi kopce a dvíha sa pomaly dohora. No dosť skoro museli sme zastať. Hajduković nám oznamuje, že sa dvorské ekvipáže vracajú. Pretože bol s nami náš sprievodca, museli sme i my zostúpiť a pozdraviť kňahyňu i princesu. Keď prešiel „dvor“, my zas vysadli a o dakoľko minút boli sme na Belvedéri.

Vrch má výšku neveľkú, na ňom je krčmica pod slamenou strechou na drevených stĺpoch. Tam sedí so svojou paňou i náš minister a kochá sa vo veľkolepom výhľade. Otvára sa odtiaľto pomedzi väčšie vrchy a pohoria naďaleko, ta nadol, na rozsiahlu rovinu, pri ktorej sa blyští v lúčoch zapadajúceho slnca jazero Skadarské. Vyzerá ako ozajstné more a jeho obrysy tratia sa v hmle. Obzor zatvárajú z tej strany obrovské vrchy Albánie, ktoré i odtiaľto imponujú výškou a divokosťou foriem. Pohľad tento nenie ani zďaleka tak hrozne majestátny ako z Golého brda, no je priestrannejší a rozmanitejší. Miesto skutočne zaslúži, aby každý, kto príde na Cetinje, obetoval tých dakoľko minút a prišiel sa pokochať týmto zriedkavým výhľadom.

Keď sme mali vysadnúť do koča, ktorý nás čakal dolu nižšie, videli sme smerom od krčmy dochodiť dvoch jazdcov. Jeden sedí na vrancovi, druhý na sivom koni. Kone oba šľachetnej krvi, ohnivé, nespokojné, až im ihrá pod kožou každá žilka, a uzda zaprskaná penou. No vidno, že sú koníky i dobre vydrezírované pod sedlo. Oba jazdci sú mladí. Jeden bielej pleti, okrúhlych foriem, vysoký, i ruka biela, mäkká. Druhý je čierny, vlasy mu až iskria na slnci. Čierny od prírody i od slnca opálený. Je dosť vysoký, kostnatý, chudý. Oblečení sú švihácky. Límce a manžety skvejú sa belosťou, prané dakde v Trieste, alebo možno vo Viedni. Oba sú Petrovići,^[156] bratanci, blízka rodina kňaza. Jeden je syn prvého ministra. Ten jemný študuje v Paríži, nebodaj na kňazove útraty, a tento čierny v Carihrade na útraty padišaha. Teraz sú na vakáciách doma, a kňaz im dal k dispozícii svoje krásne jazdecké kone. Ostatne kňaz nevyznačuje takto snáď len chlapcov zo svojej rodiny. Veď konečne na všetkých nakladá on zo svojej privátnej kasy a sám ich drží v evidencii. A keď sa šuhajci vracajú na vakácie, prvá ich cesta je pred gosudara, kde prichodí dobre zobrať sa; možno lepšie, než pred skúšobnou komisiou. No ale musí sa uznať, že takíto chlapci i zasluhujú jazdiť na takýchto koňoch. Sedia v sedle tvrdo, hrdo a menovite ten čierny jazdi ani rodený Turčín. Skutočne, niet krajšieho pohľadu, ako podarený kôň a na ňom dobrý jazdec.

Keď sme sa vrátili do hotela, slnce už bolo zapadlo. Nastal prijemný chládok. Vyšiel i Tomica s nezbytným odznakom všetkým kelnerov, servítom na ruke, a volá nás „na obed“. Takto pozde, o siedmej, som ešte nikdy neobedoval. Nuž ale človek privykne ku všetkému, ako ten Cigán. Dali nám: polievku, mäso, dve pečienky, múčnik akýsi cifrovaný, ovocie, a kto chcel, mohol piť čiernu kávu. No my, čo sme odbavili svoj riadny kurz u Primasů, zišli sme pred hotel a dali si doniesť plzenského vo fľašiach. Pritom sme prehodili i kepene po pleciach; chládok začínal byť viac než príjemný. Plzenčina i bez ľadu tu na Cetinji zbaví. Pán vyslanec, dr. Č., Vimr a my traja tvorili sme akúsi filiálku Zlatej Prahy pred Grandhotelom cetinjským. Hostia, čo vchodili a vychodili, zastavovali sa zvedavo, čo to má zas ich Vimr za kompániu okolo seba. Práve nám rozprával svoje chutné čiernohorské anekdoty, keď sme razom zatíchli a počali načúvať.

Hneď pri hoteli, naľavo, stojí dosť rozsiahla poschodová budova, múrom ohradená, že do dvora nevidíš. V nej je dievčenská „gymnázia“, ako oni svoj penzionát volajú. Otvoreným oblokom z tejto budovy znie akási nábožná pieseň. Za ňou druhá, tretia. Tichá je tá pieseň, dumná, že sme načúvali so zatajeným dychom, aby nám ani pianissimo neušlo. Za každým číslom prestávka, čuje sa tichý rozhovor, i výkriky. Speváčky sa možno radia, ktorú ešte. I v rozhovore a menovite v chóre vyniká utešený, plný alt čísi, na daktorom mieste on dominuje nad celým chórom. Speváčka od divadla nemusela by sa zaň zahanbiť. Potom prišli piesne veselé, svetské, krátke a hravé. Naostatok sa ozvala Nikolova: „Onamo, onamo…“^[157] Nikdy som nepočul túto krásnu pieseň takto prednesenú! Známy alt i tu sa lichotive vtiera do ucha.

Boli by sme vďačne celú noc počúvali, no po kňazovej piesni nastal šum, ktorý pomaličky zatíchol. O chviľu vyhasli svetlá v oblokoch a penzionát ostal celkom tichý.

Spev z ústavu naladil nás vážnejšie, nemohli sme akosi prísť do koľaje. Počalo byť i veľmi chladno a daktorí z nás majú dispozíciu k reumatizmu. Utiahli sme sa do kaviarne. Mladí páni zabávajú sa okolo biliardu. Bielu dolamu vyzvliekli, no tak, že im ostane prevesená na páse a tvorí akoby zásteru, lenže zástera nestojí napredku. Títo hráči skoro výlučne sa zhovárajú po francúzsky. Prečo, nemohol som vyskúmať. Ináč francúzštinu čuješ i na ulici, a to i od detí, z lepších domov. Po taliansky sa čuje veľmi málo a po nemecky ešte menej. Ostatne to neuvádzam ako obľahčujúcu okolnosť: francúzština je tiež cudzia, ako i nemčina a taliančina. A zjav je to vždy smutný, keď sa vlastná reč kvôli cudzej zanedbáva, a to dobrovoľne, bez nátisku. Túto mienku som vyslovil viac ráz a páni pozerali na mňa s podivením, čo to za čudáka. To bol dnes môj jediný rozhovor „politický“ s cetinjskými pánmi. Politizuje sa tu veľmi málo, aspoň verejne — menej, než by sme mysleli. Tu sa politika nehovorí, ale robí; i to nerobí ju ktokoľvek, ale len jediný človek, gospodar sám. Nieto tu ani žurnálu, okrem Glasa Crnogorca, nieto ani, na večné šťastie, parlamentu. Náš rozhovor dnes večer točil sa okolo vecí obyčajných. Ako, kedy, i kadiaľ najľahšie je vystúpiť na Lovčen, čo treba nosiť, kde sa usalašiť a pod. Pán vyslanec a dr. Č. vyberajú sa zajtra ráno na Lovčen. S nimi ide i Vimr; každý teda snaží sa prispieť dobrou radou obľúbeným hosťom.

Odobrali sme sa od spoločnosti a od nášho cetinjského protektora, ktorý tiež bol na chvíľku prišiel do kaviarne. Moji druhovia odobrali sa nadobro a ja „na dozajtra“. Keď sme vyšli do izieb, vyplatili svoj účet Tomicovi a nariadili mu, aby ich zobudil o piatej ráno. Jedného volajú povinnosti domov, súdruh z Prahy zas dáva väčšiu prednosť moru, než vrchom Čiernej Hory a Bŕd. Vrchov má vraj dosť i v Čechách.

Ja som sa rozhodol premeniť prvotný program a ostať tu, kým mi nevyprší môj krátky „dopust“.^[158] Mora sa beztoho dosť naužívam a tu ma všetko vábi kúzlom novoty. Chcem aspoň letkom a na vlastné oči vidieť, čo a ako je to v tejto podivnej krajinke. Aby ju preštudoval do gruntu, to nebol môj cieľ a úmysel. Nemám na to ani príprav, ani času, ani druhých prostriedkov. Ostatne som sa mnoho ráz presvedčil, že to „študovanie“ i s veľmi veľkým aparátom vypadne dosť štúple. Naučiť sa môžeš všeličo, ale oči, oči! Na nich ostanú vždy okuliare, cez ktoré vidíš všeličo nakriveno a všeličo hore nohami. A tvoje súdy a sentencie vypadnú tiež tak skrivodlivo a dakedy i hore nohami. Lebo nemožno všetkých ľudí merať tým istým rífom, na spôsob humpoleckého súkna: ľudia a národy sú na šťastie nie súkno ani číslice, ale organické, živé bytosti, každý so svojím vlastným mozgom a dajeden i so svojím srdcom. Istý profesor v Prahe bol zakríkol tiež jedného „znalca“ svätej Rosie takto: „Což vy myslíte, že poznáte Rus dokonale, když jste sebral v několika krčmách po půl tuctu vší?“ A spoločnosť drastickému profesorovi prisvedčila.

Na Cetinji sa spáva znamenite. Chlad, komárov niet. Pokrývky na posteliach neboli tak ťažké, ako som na poludnie očakával. Spal som na dúšok do piatej ráno, i vtedy iba čo ma prebudil štabarc v susednej izbe. Moji druhovia sa zberali na cestu do Kotora. O chvíľu vošli odobrať sa odo mňa. Mne bolo trochu clivo, že ostávam sám na území cudzieho štátu: bol som už na nich tak privykol na tejto ceste, že sa mi až zdalo, že cesta bez nich nebola by ani spolovice tak zábavná. No vzdor týmto citom obrátil som sa na druhý bok, a keď hotel zatíchol, zaspal som znovu.

Slnko už stálo dosť vysoko, keď som vyšiel pred hotel. Na nebi nikde obláčka a pred hotelom hlboký chládok. Ulice sú ešte skoro celkom prázdne. Iba kde-tu vidiečanka, čo ženie pred sebou koníka pod bremenom drva, zeleniny a podobných vecí. Trh sa odbavuje na jednom z bočných námestí, ak práve vidiečan nemá svoj stály dom, kde jeho tovar riadne odberajú. Tu i tu prebehne prázdny voz, alebo naplnený pieskom. Pohonič poháňa stojačky vo voze. Spod stráne ozývajú sa detonácie ako z kanóna. Trhajú skaly na stavebný materiál. Dakedy sa ozvú i vojenské salvy, vyvedené na cvičišti, a to veľmi precízne. Vidno vyháňať i statok, menovite kozy a ovce, sťa v dákom našom malom mestečku. Zas tiahnu chlapi s motykami, alebo sa vlečie lenivo záprah územčistých, ale mocných volov s pluhom vo vozíku.

Také ráno je na Cetinji v najkrajšom mesiaci — v máji.

No v zime tu bude ťažšie panstvu, privyknutému na hluk sídelných miest. Sneh zaveje hory a doly, cesty a domy. Čas prichodí zabíjať spávaním. Pospolití sa utiahnu k svojmu ohnisku, lebo ani tunajšie domy nie sú bárs skvele na zimu zariadené. Ohnisko i tu zaujíma pol kuchyne, na ňom lavice a klady, kde môžeš pohodlne sedieť. Tu tečú rozprávky o dávno i nedávno minulých časoch a príhodách — to sú katedry národného dejepisu, ktorý tu nenie tak ďaleký a mŕtvy, ako dejepisy naše. To sú katedry národnej piesne a bašty starých, dobrých tradícií.

Po káve, keď som si zapálil, zastal predo mnou človek veľmi zaujímavý. Nesiaha mi ani do pása, zato má ruky vyvinuté ako ktorýkoľvek mocný chlap; i hlava je veľká, ako pri normálnom človeku. Iba nos v sedle je prelomený a spodok vyvrátený nahor. Ináč sa nevidí žiaden druhý príznak kreténstva alebo ktorej telesnej vady, ktorá by bola zarazila normálny vzrast tohto človeka. Fúzy má marciálne, i každú chvíľu hľadí ohromnou rukou túto jedinú vec, na ktorú môže byť hrdý. Kabát má našský, ostatok je kroj národný.

„Dobré ráno, pane!“ pozdravuje, dotknúc sa prstom čiapky. Rukou sa podoprel o bedro.

„Bože daj!“ ďakujem ja.

„Ako sa máš, pane?“

„Nuž len tak pomaly. A ty?“

„Nuž hľa — vidíš.“ A sklopiac oči akosi hanblive, že mi ho až bolo ľúto, pohodil plecom. „A ako ti žena?“ pýta sa ma.

„Ja ženy, brate, nemám.“

„A otec?“

Takto sa ma vypýtal na celú rodinu, a keď počul, že „nemám“, vždy akosi zasmútil. A keď sa dozvedel, že som ich toľko a toľko nevidel, to sa mu zdalo nemožným.

„A čo — chodíš vždy po svete?“ zvolal udivený. „A čo predávaš?“

„Nepredávam nič.“

„Tak si boháč. Angličan napríklad.“

„Angličan som nie a boháč tiež nie bohvieaký veľký.“

Teraz už pokrútil hlavou a zamyslený hľadí do zeme. Iste môj život sa mu predstavil ako akýsi čudný problém a on probuje lámať si na ňom hlavu. Pozeral som naň s veselým úsmevom, čakajúc, čo to on povie. Konečne podvihol hlavu, pozrel na mňa a už mu oči zasvietili. Ale zrazu ich odvrátil a premeneným hlasom, ako človek, ktorý sa odhodlal premeniť rozhovor, pýta sa: „Či máš cigaretu, pane?“

„Tu máš. A ako ti je meno?“ pýtam sa ho teraz už ja.

Povedal mi akési meno; myslím Luka. Cigaretu zapálil, dym odfukuje s veľkým pôžitkom. A stojí.

„Či si raňajkoval?“ pýtam sa ja, použijúc bežnú frázu na našich ostrovoch. Neviem, prečo práve na raňajky kladú toľkú váhu.

„Nie ešte,“ odpovedá chvatne, a oči sa mu zvezú na dievčenský ústav v zrejmých rozpakoch. A stojí.

Tu sa mi situácia rozjasnila. Gospodar zabránil žobrať. Ostatne toto nenie žobrák precibrený. Polície nevidno, zákaz gospodarov nemôže ho v tomto okamihu hatiť. No z neho padla i na mňa akási ostýchavosť. Bolo mi ťažko len tak pohodiť mu grajciar.

„Ani si sa neoholil,“ začal som z druhej strany, ukazujúc mu dosť veľké strnisko na brade. „Vari nemáš britvy!“

„Ja sa sám neholím,“ riekol tak vážne, že som sa nemohol zdržať smiechu.

„A koľko sa platí za holenie?“

„Päť soldov.“^[159]

„No — choď, ohoľ sa: tu máš ešte za druhý raz.“ A podal som mu šesták i päť grajciarov. Peniaze držal chvíľu v dlani, potom ich pustil do vrecka s takým dôstojom ako španielsky grand. A stojí a vypytuje sa ma: kto som, odkiaľ som, kam idem, a konečne zasalutoval a vzdialil sa vážnym krokom. Kto by nás bol pozoroval oboch, bol by zrejme videl, že ja som bol natešenejší, že sa mi podarilo tak šikovne prestúpiť gospodarov zákaz, než on, ktorý mal z toho i malú oročku.

Zišli i páni vyslanec a dr. Č. Veľmi som sa zadivil, že sú ešte na Cetinji. Myslel som, že v túto hodinu budú dakde okolo Njegušov. No zdá sa, že toto opozďovanie majú všetci Pražania v krvi, i zabúdanie v ceste všakových kúskov z batožiny. No to nepatrí sem na Čiernu Horu. Vzdor opozdeniu držali sa ako ľudia, ktorí stačia. Vypili kávu so znamenitým chlebom a maslom, a popíjali vodu, ktorá je až mútna od veľkého obsahu kyseliny uhličitej. Vodu čerpá celé mesto zo studne, vlastne z vodovodu, ktorý ju dováža z ďalekých vrchov. Vzdor tejto ceste dlhými vodovodmi voda je čerstvá, chutná a bohatá na kyselinu uhličitú.

I ulica počala oživovať. Tu prebehne slúžka s krčahom na studňu, ktorá je skoro pred samým hotelom, tu profesor s knihami pod pazuchou hrnie do „biljaru“, alebo do ženskej gymnázie. Tu hodnostár pod slnečníkom kráča vážnym krokom do úradu. Zas akási guvernantka v čiernom vodí chlapca a dievčatko na rannú prechádzku. Obe deti sú ani malé hračky v ich čistom, chutnom národnom kroji. Konečne sa vynorila z ktoréhosi dvora i postava pána Vimra, s čiapočkou nad uchom. Šabľa mu je skrytá pod ťažkým kepeňom, tej istej fazóny i farby, ako kepene oficierov ruských. S národným krojom znáša sa taký kepeň dosť divne, aspoň kým privykneš.

Keď pán Vimr prišiel pred hotel, nastala trma-vrma. Sluhovia znášali kepene, plášte dolu, i nezbytný fotografický aparát dr. Č. Druhí odbehli po proviant, iní dovádzajú kone pod sedlom i „samarom“ — sedlo, na ktoré sa môže naložiť bremeno. Potrvalo dosť dlho, kým naložili na samare muníciu a batožinu; konečne vysadli i páni. Kone sú nie práve nebezpečné. Pánu vyslancovi som spomenul, aký by urobilo efekt, keby na takomto koni prijazdil na šibrinky sokola pražského, alebo na slávnosť prvého mája v Stromovke. Keď spoločnosť odišla, pred hotelom zavládlo úplné ticho.

A predsa tá tichosť nenie tak úplná. Z ústavu zavznieva piano a spev, chúlostivý, nesmelý. Necvičené hlasy chovaniek vystupujú a zostupujú C-dur škálou so zúfalou jednotvárnosťou. Aké to teraz muky za umelecký pôžitok predošlého večera!

Otvorila sa i pošta a ja odišiel telegrafovať do Kotora, že druhovia sa vracajú. Kartu na dostavník som naložil Tomicovi, nech ju kúpi.

Keď som sa vrátil z pošty, už sa neozýval spev z ústavu. Zato hneď za múrom dupocú kroky chovaniek, ako ich učiteľka učí v pochode. Pritom komanduje ostrým hlasom: „A-din!^[160] Dva! A-din-dva!“

Keď sa tôňa pomaly privliekla až k stolu, Tomica ma pozval na „zajutrak“. Zajutrak tento bol tak dôkladný, že mohol kedykoľvek prijať i meno obeda. Hoci sotva minula desiata, ja som si predsa len poradil i s týmto prehojným požehnaním. Povedomie, že do večera sotva sa k čomu dostanem, a potom čerstvý horský vzduch, účinkovali tak, že som si s pečienkou poradil. Vyplatil som účet a zišiel pred hotel.

Pred odchodom diligencie nastala okolo pošty trma-vrma. Jedny dostavníky prichodia, tu z Rijeky, tu z Kotora, a druhé sa hotujú na tú istú cestu. Okrem cestovateľov je hŕba sveta, ktorý odprevádza cestujúcich, alebo čaká na poštu z Podgorice a Kotora.

Dostavil sa i môj cetinjský protektor. Lúči sa so mnou tak srdečne, akoby sme sa od rokov poznali a boli najlepší priatelia. Odovzdáva mi lístok na svojho priateľa v Podgorici, v ktorom ma akiste mu odporúča. Ja som ho prijal s povďačnosťou, bárs vyznám, že by bol radšej cestoval „na svoju päsť“, než takto z ruky do ruky. Nasledovala celá hŕba dobrých rád a upozornení, kde a ako sa mám držať. A môj protektor ma musel konečne nechať, odvolaný svojím úradom.

Postilión zatrúbil raz, dva…

Ľudí sa nahrnulo, akoby mal vyjachať najmenej osobný vlak. Medzi nimi poznávam dakoľko z včerajších perjanikov spod lipy. Obstali jedného druha a ako vidno, lúčia sa s ním, bozkávajúc a objímajúc ho. On zronený vsadá do dostavníka. Oni obstali koč i vchod do neho. Každý usiluje sa mu preriecť úprimné, útešné slovo.

„No nič to — veď ty zas prídeš!“

„A čo sa, boga ti, strachuješ?“ A podobné.

Pomedzi nich sa predral k dostavníku i akýsi hodnostár v lakovaných čižmách. Bielu mocnú ruku položil mu na plece. „Dávaj si pozor, synko!“ napomína ho láskavé. „Vráť sa zdrave. A pozdrav!“ A vybozkával sa s ním srdečne.

Mladíkovi sa zaleskli slzy v očiach a malomyseľne ovesil hlavu…

„A kto ide ešte?“ pýta sa hodnostár hlasom, akoby komandoval najmenej brigádu.

„Oni tamto, zdá sa mi,“ odpovedá postilión dosť skromne, hodiac okom na mňa, ktorý čakám, kým ten svet trochu odstúpi, že sa vtiahnem do diligencie.

„A kam ideš?“ pýta sa ma hodnostár hurtovne a hladí na mňa, akoby ma chcel na zajutrak obriadiť. Prezrel si ma pritom od hlavy do päty a keď i s tým bol hotový, vysadlo mu nesmierne opovrženie na tvár.

„Do Nikšića,“ odpovedám nie bez indignácie a hľadím mu tiež ostro do očú.

„Budeš mať spoločníka do Nikšića,“ zvestuje tamtomu v diligencii. Ale akým tónom hovorí s ním! Myslel by si, že to nie ten istý človek. Potom sa obrátil ku mne, zase tak ako prvej, i pýta sa s tým istým opovržením: „A čo si ty? Kampioništa?“^[161]

Usmial som sa, že mňa držia za človeka, ktorý je i mne v ceste najprotivnejší, za „reisendera“. Počal som i chápať, prečo si ma prehliada tak opovržlive, a hnev sa mi zaraz utíšil.

„Nie,“ odpovedám ja. „Ja som doktor.“

„Boga ti, doktor!“ vyriekol s takým úprimným podivením, že sa mi zrazu pozdalo, akoby ja bol svoj diplom našiel dakde na ulici a nebol viedol preň za toľké roky celkom systematickú vojnu s osudom a konečne i s prirodzenými nepriateľmi študentstva — profesormi. „Pekne, pekne,“ pochvaľuje ma hodnostár. „A aký? Vari jazyčný!“

Jazyčným doktorom a myslím, veľmi prípadne, rozumel advokáta. A na čele počali sa mu zas sťahovať vrásky.

„Medicíny,“ odpovedám ja.

„No, to ma teší skutočne. Prečo si hneď nepovedal?“ A usmial sa už cele priateľsky. „No, nech sa ti páči vsadnúť, pane. Treba sa hýbať. No, zbohom. Odporúčam ti tamtoho dnu.“ A podal mi ruku na rozlúčku, bárs som mu nebol predstavený.

Vsadol som dnu, hodil havelok na predné sedisko a pozerám oblokom z truhly, ktorá sa volá diligenciou. Pomedzi svet prebíja sa malý človiečik a o chvíľu dvíha sa z hlbín mohutná ruka.

„Sretan put, gospodine!“^[162] odoberá sa môj Luka. Tvár mu až svieti na slnci, pekne oholená, vyleštená mydlinami. Nikdy som sa nenazdával, že tak chytro slúchne a dá sa oholiť.

Archa Noemova sa pohla. Môj spoločník vyhol sa z obloka a pozdravuje svojich druhov. Z druhej strany kýva mi rukou môj malý Luka. Prešli sme i popri Zetskom dome a daktorí z perjanikov ešte vždy bežia popri dostavníku a tešia svojho priateľa. Konečne pozaostával jeden za druhým; zaostali i domy, a my ostali sami.

Môj spoločník spustil sa na sedisko, nahrbil sa a hľadí do zeme. Tu i tu utrie ukradomky slzu, ktorá sa mu tisne do očú…