Zlatý fond > Diela > V Dalmácii a na Čiernej Hore


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
V Dalmácii a na Čiernej Hore

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Tamara Kadnarova, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Viera Ecetiová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov


 

9

Ja som sedel pri svojom novom druhovi ticho. Tušil som, čo je to asi s ním: nechcel, som ho vyrušovať z tichého smútku. Tvár nápadne bledá, skoro popolavá, líca vpadlé. Iba čo na líci horia dva okrúhle fľaky rumencom; i oči sivé majú nápadne živý lesk ako pri človeku, ktorý si vypil šampanského. Vlasy má neposlušné, farby neurčitej, viac popolavej, než gaštanovej. Fúzy, nie veľmi dlhé, sú tiež naježené. Vôbec vidno, že náš človek sa zanedbal následkom akéhosi trápenia. A čo ho trápi, ľahko sa dovtípiš, keď počuješ to suché, trhané pokašliavanie…

Pozerá zádumčivo po vrchoch, i po celom vidieku, ktorý sa nám z Belvedéra otvára. Výhľad je skvelejší než včera. Pod horúcim, poludňajším slncom pary sa podvihli a kraj hrá vo farbách nádherných. Pozerá zádumčivo na tento skvelý obraz, možno sa s ním lúči a, ktovie, aká predtucha zaľahla mu na dušu… Krovie i pojediné stromy defilujú pred oblokom diligencie a zapadajú do úzadia, akoby ich ta ukladala dáka neznáma ruka. Konečne sa prebral z dúm, narovnal nachýlenú šiju, vypäl akoby s námahou prsia, pozrel ukradomky na mňa, a keď sa stretol s mojím pohľadom, v ktorom sa možno vyrážala sústrasť, usmial sa akosi smutne a spolu detsky. Hádam sa i zahanbil, že som mu prvej videl slzy v očiach.

„Čo si taký smutný?“ pýtam sa ho ja veselo. „A či ti hádam ostala ,tamhore‘ mámilá?“

Usmial sa a pokrútil hlavou. „Ó, nie. Ale, vieš, čo je: doktori ma poslali domov. Musí byť príčina, a ja sa bojím…“

„No, zato nemusíš zúfať. Veď ty ozdravieš, taký mladý a mocný!“ Mohol mať skutočne máločo viac od dvadsiatich rokov, čo, pravda, pri daktorých chorobách nedá sa považovať za veľkú výhodu. No naňho predsa len účinkovalo. Ba priložil som mu svoju nohu k jeho — jeho hnáty boli najmenej dva razy tak mocné, ako moje. Omakal som mu i svaly na ramene, ktoré tiež ešte nestratili tvrdosť a pružnosť. „Ty si junák, človeče!“ zvolal som po tejto vizite. „Ty bys’ ma mohol vyhodiť z tejto truhly a či diligencie ako hrušku, kebys’ chcel.“

Zasmial sa a v smiechu ozvalo sa zas trochu veselosti.

„A kto si ty?“ pýta sa ma.

Ja som mu vyrozprával, kto som, i kam idem, všetko na dúštek. Lebo ak chceš, aby ľudia mali akú-takú dôveru k tebe, nesmieš sa pred nimi zakrývať závojom tajnostkárstva. Položil som taký exámen i pred hodnostárom pred cetinjskou poštou, no môj druh z neho nepočul ani slova, zaujatý na všetky strany od priateľov.

„A čo ťa bolí?“ pýtam sa ho ja.

„Tuto, žalúdok,“ rečie mi, položiac ruku na žalúdok. Ja som sa musel usmiať: ako každý národ i pri chorobách má svojho koníka. Slováka skoro vždy „bolí proti srdcu“, i keď mu je napríklad kolika. (I z toho vidíte, aký je Slovák tvor sentimentálny: srdce mu je všade.) Južan zas v prvom rade všade vidí len žalúdok. „Nemôžem jesť,“ rozkladá mi ďalej. „Doktori vravia, že mám katar. Bohvie! A kašeľ akýsi nešťastný…“

„Ty si perjanik. U koho?“

„U následníka. Včera mi dal zavolať oboch doktorov. Bol i strýc — ten, čo si ho videl. Veľký súdac. Hovorili čosi po francúzsky či nemecky. A mne najhoršie, o ktorom hovorili… Dali piť „Giesshübler“[163] i ešte akúsi vodu. Ej, keby tu bol môj doktor M.!“

„A či ty poznáš doktora M.?“ zvolal som zadivený, že pozná ešte doktora, ktorý pred toľkými rokmi bol na Cetinji a teraz je v Dubrovniku, ktorého i ja dosť dobre poznám.

„A akože? Ešte keď bol na Cetinji. Bol som tiež takto ochorel. A on: neboj sa, synko, choď domov. Pi mlieko, jedz mäso, jahňacinu… A ozdravel som. Oj, u nás je dobrý vzduch. Ako balzam. A voda! A ty, pane, poznáš ty doktora M.?“

„Minulý týždeň som bol uňho, keď som bol v Dubrovniku.“

„Keď ho vidíš, pozdrav ho odo mňa, od C… Oj, on nás dobre pozná; celú rodinu, i plemä.“

Rozveselil sa, rozrečnil. Vytiahol spoza pása škatuľu a začal šúľať cigaretu.

„A či ti nezabránili doktori kúriť?“ pýtam sa ho ja.

„Zabránili. A ako to vieš?“ No hneď sa dovtípil. „A už viem. I ty si doktor. Čuješ, pane, ty ma musíš prezrieť.“

„Keď si ty žiadaš, vďačne.“

„A teraz už smiem?“ ukazuje cigaretu. „Vraj dve-tri denne! A čo budem, boga ti, robiť celý deň!“

Ja som naň tuho dobíjal, aby slúchal doktorov. Môj prísny tón ho zarazil. Konečne riekol:

„Vieš čo — medicíny začnem piť až doma. No a do tých čias nech budem vo všetkom ako iní, zdraví…“

Ako vidno, pacienti i na Čiernej Hore vedia si nájsť svoje zadné dverce.

Od Belvedéru sa cesta spúšťa bokom pohoria, ktoré ostáva vľavo. Vpravo je dolina, dlhá, dosť široká, a leží hlboko pod nami.

To je veľká dolina Ceklinská. I ona je na miestach spopretrhávaná ostrými kopcami, medzi ktorými sa zelenajú zemičky a lány posiate a vysadené. Na všetkých stranách belejú sa domce vo väčších-menších skupeninách, alebo i osamelé, ako na zázrivských „foľvarkoch“. Kde-tu medzi domami vyniká skromný kostolík s kurtavou vežou, alebo i bez nej. Z tamtej strany vystupuje miernym svahom dosť vysoká reťaz vrchov, ktorá napravo zatvára vidiek. Dolinkami a sedlami vrchov belejú sa vychodené chodníčky, kde-tu i hadovitá cestička, ktorá prielazmi a údoliami vedie do „Záhoria“. Môj druh spozoroval, že mňa to veľmi zaujíma i s veľkou ochotou mi rozkladá, kde leží ktorá dedina: tu blízko Dobrsko Selo, ďalej Strugari a tam dolu hlboko a po stráňach rozhádzaný Ceklin.

Zanedlho zastala naša diligencia. Tu stojí osamelý dom, krčma, alebo ako sa tu zovie, „han“. Postilión Luka priberá sa napojiť svoju vyznojenú trojku, zapriahnutú do diligencie, a my vstúpili sme do hana, ja viac zo zvedavosti, než z potreby.

Rozkázali sme si kávu. Krčmárka, akási veselá, jazyčná ženička, nie stará a nie ani škaredá, zadiera ustavične do perjanika a kočiša, ktorý tiež vošiel za nami. Mnohé slovo, alebo narážku, ani som nerozumel. Iba smiech mojich druhov svedčí, že to má byť čosi opaprikované. Keď sa jej žaloval, že je chorý a schudol, odvrkla mu asi takto: „Pes sa vylíže,“ alebo „Zdravie ti dušu honilo“, a tiež som počul i naše príslovie: „Zlá zelina nevyhynie“, vo vernom preklade. Nuž moji spoločníci ani nevychodia zo smiechu, a ja, keď vidím teraz perjanika, začínam pochybovať o jeho chorobe. Celý je vymenený. Ja počúvam, naťahujem uši a prichodím k presvedčeniu, že reč, ktorú, ako som myslel, mám už úplne v moci, má ešte mnohé tajnosti, do ktorých som nevnikol.

Káva bola veľmi dobrá. Uvarila ju v medenom imbriku, ako sa všade varí na juhu, na žeravom uhlí. Nad nízkym ohniskom preložené je po trámoch plné vrece čohosi. Keď som sa spýtal, čo to tam drží v dyme a horúčosti, odpovedala mi, že kávu. Tu sa teda káva kupuje hneď na vrecia, ako u nás múka. Zato sa jej i míňa hodne.

„A či by ste si teraz už zahryzli?“ pýta sa nás šelmovsky. My sme nemali nič proti tomu. Doniesla stehno, ktoré som ja držal za šunku, pozbavenú slaniny. No to je „košet“ — vyúdené stehno baraniny, čiernohorská špecialita, s ktorou sa stretneš v každej krčme. Ja som s predsudkom vybral kúsok a olúštil blanu od mäsa. Nie som priateľom ani surovej šunky a tým menej surovej baraniny. No moji druhovia zato jedia chutne, zahrýzajúc s mäsom cibule, vlastne čohosi, čo je medzi cibuľou a cesnakom a ktoré tu predkladajú v každej krčme, a to i s vňaťou. Do cibule som sa už nedal, ale kúsok košeta bol chutný, mäkký i dosť šťavnatý. Veľmi som sa zaradoval, keď nám doniesla rozkrájaného čerstvého syra. Toľko rokov, čo som ho nejedol! No keď som vložil prvý kúsok do úst, sklamal som sa. Najprv preto, že bol akoby ho bola vytiahla z rôsola, a potom zarážal až nepríjemne lojom. Možno i cetinjský zajutrak ma urobil takto výberčivým.

Po trakte sme si ešte dosť dlho posedeli na kladách, ktoré tu slúžia miesto lavíc, a pri cigaretách sme sa zhovárali s našou krčmárkou. Trovy, čo sme urobili, platil perjanik, i to tak delikátne, že to nikto nespozoroval.

Keď sme vsadli do diligencie, ktorá oproti tomu, aký bol chládok v hane, zdala sa mi ako ohnivá pec — môj druh bol akýsi rozjarený, veselý. Krčmárka mu svojimi vtipmi rozohnala ťažké predtuchy a odpoly ho uzdravila. Kúri ako Turek cigaretu za cigaretou a na moje námietky odpovedá tým svojím detinským úsmevom a líška sa mi sťa dieťa, keď chce udobriť prísneho mentora.

Cesta minie kotlinu ceklinskú a vtiahne sa medzi vrchy, vlastne dvíha sa na ne serpentínami. Vrchy sú porastené horou, ani ako dakde okolo Tisovca — samá bučina a dub. Chlad z hory nás osviežuje v tomto poludňajšom úpeku. Do našej archy sa tisnú oblokmi i oblaky prachu, ktorý sa dvíha na ceste dávno nezmoknutej. Konečne sme sa vytiahli na sedlo hôr. Nevidíš ničoho, iba vrchy, tu blízo pokryté horou, tam ďalej holé a otupné. Obraz pred nami zatvára mohutná reťaz albánskych vrchov.

Keď sme sa spustili serpentínami na Rijeku, oviala nás razom hluchá, neznesiteľná spara, ani čo by sme boli dakde v Dalmácii na Prímorí v najtuhšiu kanikulu. Prebehli sme skoro celým mestom, kým sme došli k hanu. Tu mi postilión pošepol, že v Rijeke dostať i dobré pivo. To som vedel i bez neho, a síce od Vimra a dr. Č. Pozval som i jeho na pohár — z opatrnosti, aby nás tu „nezabudol“, a s perjanikom sme odišli do hostinca.

Mesto Rijeka leží na Rijeke Crnojevića. „Rijeka“ bárs veľmi nezodpovedá tejto vode, ktorú s dobrým svedomím môžeš nazvať i močidlom. Spád má malý, alebo ho možno ani nemá. Aspoň nevidno, že by tiekla. Pokrytá je „perinami“, v ktorých sa ľažú milióny žiab. Ich koncert, bárs je poludnie, rozlieha sa široko-ďaleko. A čo býva večerom!

Mestečko je pomerne dosť výstavné. Domce sú na poschodie, obložené pavlačami, altánmi, verandami — to všetko z dreva, pekne cifrovane vyvedené. Oblokov daktorý dom vôbec nemá, aspoň nie na ulicu. Prízemné miestnosti ani nemajú steny na ulicu. Poschodie spočíva na murovaných alebo drevených stĺpoch sťa v Rožnove pod Radhoštom. V prízemí sú sklepy a varštate všakových remeselníkov. Kupci sedia po turecky v svojich skliepkoch a krátia si čas čibukom a čiernou kávou. Sú úplne v negližé: biele gate, košeľa a vysoká biela čiapka z plsti a či vlny — to je celá toaleta. Druhí tiež takto vyobliekaní povaľujú sa v malebných skupinách po brehu rieky, kde akási ženička predáva hlinené misy a hrnce — iní sa utiahli do člnov a tam „chrápu chrapotom chrapľavým“, alebo sa z dlhej chvíle hojdajú a kúria. A majú i čo kúriť! V každom sklepe vidíš na púdli aspoň jednu hŕbu jemne krájaného dohánu, žltého, voňavého: oka za päťdesiat grajciarov.

V hostinci nás sklepník prijal po francúzsky. No ja som sa s ním predsa len pojednal: čosi spustil on, čosi pridal ja, takže sme sa octli v taliančine. Dante Alighieri[164] dosť ľahko že sa obrátil v hrobe, ak nás počul — no i sklepník sa obrátil, a to na opätku, a doniesol nám dve fľaše nikšićkého. I v Nikšići už majú svoj pivovar. Pivo toto je dobré, keď je chladné — no a toto predsa len bolo chladnejšie než slnce tamvon na ulici.

Aby sklepník neexamenoval mňa — talianski sklepníci majú túto krásnu obyčaj — začal som ho examenovať ja. Odkiaľ je, odkedy je tu, prečo nehovorí po srbsky a pod. Dozvedel som sa, že je z Bari, predtým slúžil v Skadre a odtiaľ ho osud zavial sem na Rijeku.

Za druhým stolom sedí tiež hosť, pred ním prázdna šálka. Je mladý, tučný, biely, pleti jemnej. Čierne vlasy, čierne fúzy a oči veľké hľadia akosi zádumčivo a či ospalo na tento smiešny svet. Človek skutočne krásny, iba že tvár, ako skoro každá ozaj krásna tvár, je bezvýrazná. Nuž je to typ viac orientálny, než čiernohorský. Kabátik i pruslek je tmavý, hodvábny, ale kroja čiernohorského. O chvíľu vstúpil druhý hosť, tiež takto pansky oblečený a biely. Šiel k tomu prvému, ktorý povstal a hodnú chvíľu čosi medzi sebou mrmlali. Dáka mondóka to bola — frázy, aké vymieňajú ľudia, keď sa zídu. Keď ceremóniu odbavili, sadli za stôl a začali sa hlasno zhovárať. Nuž ak zakaždým zabijú toľko času, keď sa zídu, a to len prázdnou ceremóniou, ktorá je vždy jednaká, nie div, že sú takíto tuční, neohorení, lebo pre samé ceremónie ani nestihnú pribrať sa do dákej roboty.

V hostinci je čisto ako kdekoľvek v Prahe. Chlieb rozkrájaný na tabličky asi v ten spôsob, ako ho kalvíni mávajú pri spovedi, je biely a chutný. I syr, tiež tak rozkrájaný, je veľmi dobrý. Nie je presolený a nerazí toľme lojom. Dali nám i slanej ryby, tiež tak nakrájanej na kúsky, všetko bez pýtania. A to všetko ako dodatok k pivu, dodatok, ktorým sa napomáha veľmi odbyt nikšićkému pivovaru. Po stenách sú rozvešané obrazy, všetko podobizne, a to: kňaza, následníka, Alexandra III., Humberta, Margherity a dakoľko krikľavých, lacných obrazov z poslednej rusko-tureckej vojny.[165]

Keď sme prechodili cez mesto, perjanik ma upozornil na dvorec kňazov. Chutný domec na briežku; starosvetský, o malých oblokoch. Ale je zato čistý, vybielený, škridlou krytý, vyriadený ako všetko, na čom spočinie oko Nikolovo, ktoré, ako badám, musí byť nielen v politike, ale i v gazdovstve ostré, prenikavé, takže postriehne každý neporiadok alebo nečistotu. Tu sú okenice otvorené, i brána a sklo na oknách odráža tuhé južné slnce. Pod kôlňou, ktorá je hneď pri ceste, stojí vypriahnutý dvorný kočiar, na ktorom včera prijachal následník Danilo. Teraz, ktovie, kde bude. Možno odpočíva v dvorci, alebo sa túla dakde po revíri.

Revír je hneď niže mesta za riekou. Kopce a vrchy zarastené mladou a starou horou. Diviny musí byť v ňom hojnosť, podnebie je tak teplé a paša tiež dobrá. No i na druhých stranách kniežatstva pasionátny poľovník nájde hojnú korisť: ak chce i divé kozy a vlkov.

Pole je stisnuté medzi strmými vrchmi a pozostáva vlastne zo záhrad a viníc, ako vidno, pečlive obrábaných. Tunajšie víno chvália; nuž, súdiac dľa povahy, musí byť i dobré, i tuhé — asi na spôsob dalmatského vína po ostrovoch.

Všeobecne sa toto okolie Rijeky porovnáva so Švajčiarskom. Bárs som v Švajčiarsku nebol, no predsa len myslím, že i toto prirovnanie, ako každé porovnanie — kuľhá. Vrchy sú prinízke, priokrúhle, akési kupolovité a prikrotké na Švajčiarsko. Rijeka zas ani sa nedá vmyslieť so svojím lenivým tokom medzi bystriny Helvécie. Šťastie, že je stisnutá medzi vrchmi. Ináč by sa musela po každom daždi rozliať naďaleko, ničiť pole a otráviť vzduch miazmami malárie. Hoci i takto myslím, zimnica bude tu dosť častý hosť.

Za Rijekou počínajú stromy rednúť, a keď sme vyšli na vrch, kde sa rozkladá dedina, ktorú by u nás pravdepodobne zvali Kohútky a ktorej srbské meno nedá sa položiť na papier — tu sa ti otvorí výhľad na holé kopce a vrchy, ktoré sa poznenáhle spúšťajú na veľkú roveň podgorickú. I tu, na vrchu sme napojili kone pri hane, my sme ani nevošli do krčmy. Stadiaľto cesta spúšťa sa dlhými serpentínami nadol, do kraja, ktorý čím ďalej tým je jednotvárnejší a smutnejší, bárs pláva v nádhernom osvetlení slnca, ktoré tu ešte väčšmi, než na Cetinji, oslňuje. Na tej jednotvárnosti nemení ničoho ani to, že kopce a polia nie sú pusté, ako sa nám zďaleka predstavuje. Pokryté sú voňavou „kadujou“ — šalvija — ktorá, majúc lístie biele, nedodáva ani najmenej zelene. No zblízka toto šalvijové požehnanie hrá do modra, lebo kaduja práve kvitne. Vzduch je celý naplnený opojnou vôňou tohto kvetu, nie práve príjemnou. I cesta v týchto stranách nie je práve výtečná. Miestami sa diligencia hádže ako čln na vlnách. Kde nenie cesta vysypaná kamením, tam zas dvíhajú sa oblaky prachu, ktorý preniká všade. A to tým väčšmi, že diligenciu ani nemôžeš zatvoriť, lebo by si sa zašiel od horúčavy, ktorá je ako v Dalmácii o kanikule, iba že ju nemierni lahodný vetrík od mora.

V týchto asi miestach je bývalá hranica Čiernej Hory, spred ostatnej vojny. Vystúpili sme teda na územie, ktoré berlínsky kongres prisúdil kniežatstvu, ktoré vlastne ono svojou krvou dávno pred berlínskym kongresom bolo vydobylo.

Po štvrtej hodine zišla diligencia konečne na podgorickú roveň. Ona sa rozprestiera odtiaľto do nepriehľadnej diaľky až po Skadarské jazero a z druhej strany po Podgoricu, vlastne po vrchy v úzadí Podgorice rozložené. Tento pohľad živo mi pripomínal pohľad na rovinu od Terian po Šahy, ktorú cestu som bol tiež v takejto horúčave a v takomto prachu kedysi vykonal. Ibaže niže Terian rozprestierali sa nekonečné polia kukurice už dozrievajúcej, kdežto táto rovina je čiastočne neobrobená, čiastočne vysadená kukuricou a dohánom ešte neveľkým.

Nuž prach je na tejto ceste ozaj neznesiteľný. Mali sme ho plný nos, škrípe nám i medzi zubmi. Na poli sa popása lenivá črieda oviec po vyhorenej trávičke, za ňou sa hýbe valach s dlhou puškou na pleci a revolverom za pásom. Už i prvej sme stretávali pojediné postavy, alebo i menšie skupiny sveta. No teraz čím diaľ, tým častejšie nám prichodia oproti takéto skupiny. Ženú pred sebou kravy, ovce i nezbedné svine, ktoré podchvíľou by zabehúvali na role, keby ich nemal kto zavracať. Daktorí idú peší, druhí na koni. Všetci sú veselí, rozjarení, ako obyčajne jarmočníci. Tiahnu z Podgorice, kde je každý týždeň takýto univerzálny trh.

Potešili sme sa, keď sme sa dotrmácali do hana, dnes, chvalabohu, už ostatného. Popri ňom tečie rieka, bystrá a čistá. Postilión Luka zatiahol i s diligenciou do nej. Ja som sa vyumýval na potoku, vyplákal ústa a s veľkou chuťou vypil šáločku kávy, ktorú nám uvaril mladý krčmárik. Vtedy som sa presvedčil, že čierna káva ja najlepší liek od smädu. Vodu som sa totiž neopovážil piť z potoka, vzal som si výstrahu z choroby môjho pražského súdruha, čo ho bola pochytila v Dubrovniku.

Od hana je pole výtečne obrobené až po samú Podgoricu. Najviac sa tu sadí, pravda, dohán, ktorý má veľké renomé, a to právom. Dohán je už na piaď vysoký, kukurica siaha do kolien. Sedliaci sa trápia po poli, okopávajú kukuricu a dohán. Motyky majú, ako po celej Čiernej Hore, dlhočizné porisko. Čiernohorec i keď kope, je vystretý a vidíš na ňom — a nech hovoria národní ekonomi, čo chcú — že jemu lepšie pristane puška než motyka. Cítiš, že táto robota mu je len akoby pobočné zamestnanie, kým nastane robota naozajstná, keď zas zahrmia delá, orol zaveje…

Tu už jarmočníci idú jedným ťahom sťa procesia.

Spomedzi hustého stromovia vpravo zabeleli sa nám steny Kruševca, ktorého červená, škridlová strecha vyčnieva nad stromami. Kruševac je palác kniežaťa Nikolu, vystavený v rozsiahlej záhrade na pravom brehu Morače. Na druhom brehu, vis-a-vis palácu, rozkladá sa veľmi malebne slávne mesto Podgorica.

No cesta ide rovno, kým nepríde sa k Vezírovmu mostu. Tu sa skrúti vpravo k Podgorici. Vezírov most je stavba veľmi dôkladná, solídna, vyvedená z kvádrov. Je skoro tak dlhý ako železničný most pri Turanoch. Diligencia ide pomaly, lebo húfy statku a jarmočníkov pokrývajú most a cestu. Vyzerá to ako dáky tábor i s proviantom na úteku. Chlapi sú všetci ozbrojení aspoň len revolverom, ak nie i puškou. Tu vidím i ženskú, ako junácky sedí na ohnivom pejkovi, ktorý pod ňou ihrá a prská. Oblečená je v hodvábe ako i cetinjské dámy a biela pekná ruka drží tvrdo uzdu. Sedí v sedle po chlapsky, hľadí slobodne a drží sa hrdo; málo si všíma sveta, ktorý sa trmáca v zaprášenej diligencii, alebo práve musí ísť pešky.

O málo minút sme boli v meste. Chvalabohu!

No málokedy ma potkalo také sklamanie, ako dnes, keď som vtiahol do Podgorice. Úfal som sa nájsť staré, rozhegané turecké mesto a ja som našiel mesto celkom moderné. Sklep za sklepom, jeden ako druhý, ani väčší ani menší, uniformované, opatrené číslami. Na jednej strane párne, na druhej nepárne číslice. To vám je Podgorica.

Diligencia zastala pred poštou, kde som s radosťou vystúpil.

A tu sa mi zrazu pozdalo, že som sa ja vlastne doviezol do Turčianskeho Svätého Martina, i to na zhromaždenie Živeny. Že som nezostúpil pred poštou v Podgorici, ale pred martinským Grandhotelom. A skadiaľ taký optický klam? Nuž stadiaľ, že i v Podgorici je skoro toľko Cigánov, koľko ich býva o Živene pred martinským Grandhotelom. I títo sú takí dotieraví, bezočiví ako martinskí.

Obstali ma purdeci desať-pätnásťroční, otrhaní, polonahí, ako šášky. Jeden mi trhá kepeň z pleca, druhý tašku z ruky, iný zase vreští, že ma dovedie do hotela, tretí mi núka fajočku na predaj a strká mi ju pod samý nos a desať ich kričí: „Daj mi soldu!“ Jedného som odpravil lakťom, druhého dáždnikom, tretieho nohou — no, čo je to pre tak mnohých? Zato postilión Luka spravil krátky poriadok. Vzal bičisko tenším koncom do ruky a sotva toto kleplo dvom-trom po hlave, celý kŕdeľ sa rozpŕchol na všetky strany.

Perjanik sa chystal so mnou na hotel Európa. No sotva vystúpil z diligencie, obstúpili ho páni všetko v čižmách, daktorí v lakírkach, vybozkávali a odvliekli so sebou. Iba čo odskočil na chvíľu ku mne s heslom, že sa uvidíme zajtra ráno.

Pojal som jedného purdeka, nech ma vedie do hotela. Chcel mi hneď vziať tašku i kepeň, no ja som to nedovolil. Nie že mi snáď tašku ukradne. Na Čiernej Hore i Cigán sa odučí kradnúť, lebo tu zákon nežartuje. No bál som sa, že mi do kepeňa a do tašky dačo pribudne. Kučeravá hlava, nikdy nečesaná a handry, potom táto horúčava — nemožno, aby on nemal so sebou spoločníkov. Ostatne hotel je v tej istej ulici, kde pošta, a to len na dakoľko krokov.

Hotel je budova nová, na poschodie. Dvor priestranný, čistý. V izbách nenie luxus, ale je zato čisto. Umyl som sa; malý šuhaj, syn hostinského ma oprášil a bol som zaraz „comme il faut“.[166] Áno, po francúzsky som to vyslovil, lebo mám pred sebou návštevu. Návštevu u akéhosi K. effendiho, na ktorého nosím taliansky lístok od môjho protektora z Cetinja. Neodolal som a prečítal som i lístok — a ten je tiež písaný po taliansky. To ma, vyznám úprimne, znechutilo a trochu i prestrašilo. Nech na Cetinji viem, že ma posiela do domu, kde sa hovorí po taliansky, pravdepodobne by bol našiel dáku výhovorku neprijať také odporúčanie. No teraz bolo už trochu pozde.

Najprv som musel vpísať meno i všetky druhé dáta do knihy, ktorá ide na políciu. Vidíte teda zas akoby bol prišiel do Turčianskeho Svätého Martina na Živenu…

„A či poznáš K. efendiho?“ pýtam sa chlapca.

„Či poznám!“ odpovedá sebavedome.

„Vieš, kde býva?“

„Či viem!“

„Či ma odvedieš k nemu?“

„Veľmi vďačne.“

„Teda poďme.“

„A ty si doktor, čo lieči?“ pýta sa ma chlapec celkom kamarátsky. Keď som mu prisvedčil, on dodal:

„I my máme doktora. Ak chceš, ukážem ti ho.“

„Daj ty vášmu doktorovi pokoj. Len ma ty veď k efendimu.“

Išli sme tou istou ulicou, ktorou sme vtiahli do Podgorice na diligencii. Mohol som dôkladnejšie prezerať skliepky. V nich všakový tovar. Najviac mäsiari. Len kde sa tu míňa toľké mäso! Pred sklepmi na trotoári sedia po turecky kupci i subjekti. Starí kúria z čibukov, mladší cigarety. Skoro pri každom na stolčeku káva. Vidíš tu ľudí každej branže. Vo feze i pod turbanom celkom nefalšovaným na podholenej hlave, i v bielych vysokých čiapkach pajáckych, ako sme ich videli na Rijeke. Vidno deti, uličníkov, šarvancov na kŕdle. Zas prechodia húfy vidiečanov v najrozdielnejších krojoch. Prechádzajú sa i úradníci, oficieri a hodnostári v čižmách a lakírkach a čistých svojich oblekoch. Ulice sú rovné, akoby ich natrahoval, jedna do druhej ústi v pravom uhle, sú široké, priestranné. Popri trotoároch, ktoré slúžia kupcom na sedenie a nie nám na chodenie — vedú stromorady. Kde sa ulice snímajú, vidíš veľké štvorhranné námestie. Na prostriedku námestia vysoká pyramída. Na nej sa dočítaš, že sa toto mesto volá Mirkova Varoš. Mirkova, na pamiatku slávnych bojov veľkého vojvodcu Mirka, otca kňazovho, z roku 1862.[167]

Efendi býva na vyhnanci, v samom prvom dome, ktorý bude čosi starší od druhých. Otvorila nám slúžka v národnom kroji. Ja sa jej pýtam, či je pán doma a dávam jej lístok môjho cetinjského protektora. Nechala ma na chodbe a vbehla do domu. V izbe rozčúlenie, rozhovor, šuškanie, behanie sem a tam — konečne tá istá slúžka sa vracia a vedie ma do salónu.

Prezeral som ho so záujmom, kým vojde dakto z domácich, lebo v takom salóne som ešte nebol. Podlaha je celá zakrytá kobercami, pri stenách nízke kanapy. Na stene podobizne, aké maliari maľúvajú dľa fotografie. Vprostred izby stolík a okolo neho fotely. Jedny dvere vedú na chodbu, ktorými som ja vošiel a druhé do izieb. Tieto, odpoly sklenené, s riedkymi záclonami, sa otvorili o chvíľu a ja som stál zoči-voči tučnému pánovi, európejsky oblečenému v ľahkých šatách, ktorý ma víta veľmi srdečne po taliansky.

Už cestou som pozbieral celú vedu taliansku ako akumulátor, keď sa nabije elektrinou na ťažkú prácu, čakajúc naisto, čo ma za tortúra čaká. Oddal som mu pozdravy, i rodine, od môjho cetinjského protektora.

Efendi je mravov uhladených ako človek, ktorý sa pohyboval v dobrej spoločnosti, súc dlhé roky v službe diplomatickej u otomanskej vlády. Vľúdny zhovorčivý a vzdor tučnote, veľmi vrtký pán. Iba čo sa zadychčí tu i tu od sadla, a vtedy počká chvíľku, aby si vydýchol zhlboka. V druhej izbe som čul tichučké kroky, ktoré tam pri dverách zastali. Načúvali nás odchýlenými dverami. No mňa to nič nekormúti. Rozkladám svoje skúsenosti na Čiernej Hore efendimu s takou výrečnosťou sťa referent dákeho panamina v talianskej komore. Sám nad sebou som bol uveličený.

Náš efendi nenie osmanlija,[168] ba ani mohamedán. Je to Armén, osud ktovie odkiaľ zavial ho v tieto strany. U nás by ho rozhodne vyhlásili za žida. Výraz tváre, plešina, vlasy kučeravé, nos mocne ohnutý, gamby hrubé — všetko to znaky židovského typu.

Práve som rozkladal — na svoje ospravedlnenie — že som sa ja neučil systematicky, dľa gramatiky reč, ktorou hovorím, ale len dľa sluchu. Efendi sa nesmierne zadivil, krútiac podivením hlavou. A praxe mám málo, preto mi tak ťažko prichádzajú výrazy na jazyk. A tu sa mi prihodil malér: „ťažko“ som nevyjadril s „difficile“, ale „grave“.[169] Efendi sa uklonil veľmi zdvorile a začal po srbsky, čo kdesi okolo Podgorice horko-ťažko pozbieral. Ja som nedopustil, aby sa on toľme namáhal, maltretoval som udatne i ďalej slávnu reč Petrarcovu. Taká je vám prehnaná zdvorilosť! Nuž ale čo neurobíš, keď máš do činenia s diplomatmi? Zo zdvorilosti rozlieha sa v salóne moja klasická taliančina (benátsky dialekt) a jeho elegantná srbčina. Mňa začala zabávať táto potýčka medzi dvoma zdvorilosťami; i umienil som si, že nepopustím. A potýčka nezabáva len mňa, ale i tam za dverami kohosi. Škárou som zazrel usmievavé, veľké oko, upreté na mňa. No len okamih. Zápäť zatým čuť zase ľahké kroky odznievať do ďalšej izby.

O krátky čas došla čierna káva. Doniesla ju tá istá slečna, ktorej oko som zazrel cez škáru. Je dosť vysoká, gaštanových vlasov, oči má veľké, čierne ako otec. Slečna ma prekvapila krásnou srbčinou. Za ňou vstúpila i jej matka, rodom z Boky Kotorskej — tiež hovorí ako dcéra, lenže šušľavo ako v Dalmácii na viacej miestach.

Situácia sa premenila. Ja som preskočil do srbčiny, efendi do taliančiny a tak sme boli oba v svojom elemente, šlo to veľmi dobre teraz už pri káve a cigaretách. Ja som bol povďačný môjmu protektorovi, že ma sem poslal. Videl som z každého slova, každého pohľadu, že ja, človek vonkoncom cudzí, som im predsa milým hosťom. Moja radosť bola ešte väčšia, keď vstúpil do svetlice vysoký mladý človek v civile, manierov našských. Poznal som v ňom snúbenca domácej slečny; človek, ktorý sa narodil v našej monarchii, študoval vo Viedni a teraz žije v Podgorici, kde sa otvára budúcnosť každému odborne vzdelanému človeku.

S efendim som sa rozlúčil i s jeho rodinou; prijal som od neho pozvanie, že pozajtre večerom pôjdeme poprezerať zrúcaniny na Duklje.

Pod ochranou pána F., slečninho snúbenca, vybral som sa Mirkovou Varošou. No hneď sme sa odrazili vpravo na holé priestranstvo, kde celý deň kypel bujný jarmočný život a ešte posiaľ úplne nezamĺkol. Týmto trhom musí sa prejsť, kto chce ísť do starého mesta — vlastnej Podgorice.

Na trhu i cestou sme stretávali postavy, z ktorých každá zasluhuje maliarskeho štetca. Mohamedánov vo vysokých bielych čiapkach a negližé s nezbytnými pantofľami na nohách. Cigánov i tu tak otrhaných ako všade inde, ktorí práve takú lármu stvárajú ako i naši po jarmokoch. Suchých, kostnatých Kućov a Piperov — revolver za pásom, dlhá puška na pleci. Daktorý miesto čiapky má na hlave uviazanú šatku… Vzdor horúčave nosí daktorý i kožuštek bez rukávov, teraz pravda srsťou navonok a v zime ho obráti srsťou dnuka. Daktorý nosí za opaskom handžár,[170] ktorý sa blyští na slnci sťa dobrá britva. Musíš obdivovať tú kapricu, že sa mu nezunuje v takej horúčave toľko zbroje vláčiť so sebou, ktorá predsa len musí zavážiť. Došli sme na breh Morače z pravej strany. Tu merajú kyšu, hustú, krásnu do hrncov. Čiže som dávno nevidel toľkoto mlieka na jednom mieste! Bol by sa kyše i napil, no odstrašovalo ma to, koľko a akých ľudí sa dneska nad ňou povytriasalo, a potom nepáči sa mi mlieko v medených kotloch a čo by boli neviemaké čisté. Darmo je, mlieko je najkrajšie v našich rimavských širaniciach, keď sa chlípe bielou drevenou lyžicou. Celé kopy Cigánov a jarmočníkov sa tisnú okolo kotlov a popíjajú z medeníc kyšu. Légie múch sa roja nad nádobami a nejedna sa hodí do kyše, pravda zas ľahko vybŕdne, lebo sa nemôže zaboriť do tak hustého elementu.

Morača na týchto stranách má koryto veľmi tesné; vysokánske, všakovak vytrhané a vydreté brehy. Z tamtej strany je breh terasovite znížený. Na najnižšej takej terase má svoje sídlo tunajšia kolónia cigánska. Vzdor jarmoku ozýva sa kladivo z kolíb. Kŕdle malých Cigánčat plákajú sa v studenej vode. Idúc takto popri brehu, došli sme na miesto, kde Ribnica vteká do Morače. Ponad ňu vedie neveľký most, ktorého teraz veru netreba, lebo Ribnica je nepatrný potôčik. Tak sme došli k starému mestu, ktoré leží v kline medzi oboma potokmi.

Žiaden inžinier neurobil ešte skicu tohto mesta a ľahko sa ho ani nenájde, ktorý by si šiel hlavu lámať nad takým chaosom. Ulice židovského mesta pražského sú ozajstné bulváry oproti podgorickým. Krútia sa sem a tam, presekujú v najdivnejších smeroch, sú tesné — nuž nevymotal by si sa z nich tak ľahko.

Najprv ti napadne veľké množstvo detí, čo sa zabáva pred mestom. I na juhu, kde je v deťoch veľké požehnanie, toto množstvo je predsa len mimoriadne. Pritom sú to deti uniformované. Nielen že majú vigany akejsi jednej, neurčitej farby, ale i vlasy všetkých bez výnimky sú červené. Sú to deti mohamedánske. U nich je obyčaj, že deťom farbia vlasy. Zavolali sme dievčatko asi desaťročné: malo i obrvy i nechty zafarbené. Teraz ešte užíva zlatú slobodu, chodí bez pokrytia. O dva roky príde pod zátvor a na ulicu bude smieť vychodiť len zababušená, aby ju nepovolané oko neznesvätilo svojím pohľadom. I potom sa bude farbiť, lenže nie na červeno, ale čierno.

Turecká ulica dľa predpisu prorokovho vyzerá dosť jednoducho. Dom je ohradený vysokým múrom a hrubým. Ak dom stojí na ulicu, teda zas nemá ani jedného obloka v tú stranu. Tieto múry sú miestami narútené. Vidno i domy, ktoré takto narútil zub času a čosi i gule z poslednej vojny. Tieto rúcaniská medzi domami dodávajú mestu zvláštnej poézie. Kraszewski[171] by nad staré mesto napísal: Morituri.[172] „Mošeja“[173] vyzerá ako kopa sena. A do tej kopy zabodnutá žŕdka — to je minaret. Na minarete je naokolo pavlač, z ktorej vyspevuje muezin,[174] keď príde čas „klaňania“ a známej ceremónie „umývania“. Jesto tu i kostol pravoslávny, ba i katolícky. I kresťanské domy sú tu ohradené ako Jeruzalem. Mali sa i prečo takto ohrádzať. Ich ženy a dcéry, menovite čo krajšie, tiež nevychodili na ulicu. Nie že by im bol bránil „zákon“ ako mohamedánskym — ale strach. Na ktorú driečnu dievku padlo oko agovo, ani sa nenazdala, ako sa octla v jeho dome. V Skadre ešte dodnes panujú takéto romantické obyčaje, ktoré poviedkárom dali už toľko látky k interesantným rozprávkam.

V Podgorici sa pomery celkom premenili. Každý sa pohybuje slobodne. I táto švárna pravoslávna, čo pozerá za nami z brány svojho domu. Je skutočne krásna, vyzerá ako pravá princezná. V turecké časy by ju bolo iste vynašlo ostré oko daktorého „špahije“. A teraz iba čo starostlivé oko materino bdie nad ňou. Keď mať zbadala, ako sme sa zastavili a udivení pozeráme na jej krásnu dcéru: hnevlivo ju zavolala do dvora a s hurtom pričapila vráta. Možno ju dosiaľ hreší, že vyložila svoju krásu lacmanskému oku…

Jednou zákrutou octli sme sa znezrady v úzkej uličke. Dve turecké ženy sedia na prahu brány a bezstarostne trkotajú. Suseda prišla k susede večierkom na posiedky. Obe sú mladé, nepokryté, takže sa stalo, čo sa stať nemalo — ďaurské[175] naše oči spatrili ich buclaté vyfarbené tváre prv, než ich dámy stačili zakryť rukávom. Jedna sa hneď vtiahla za bránu, druhá miesto toho, aby sa sponáhľala za ňou, pustila sa pred nami v behy. Možno v zmätenosti to urobila a možno i z koketérie. Tá sa nájde i pri pravoverných ženách. A ťažko takej mohamedánke utekať. Nohy nemôže poriadne dvíhať, lebo by z nich zleteli pantofle. Skoky veľké nemôže robiť, lebo jej sukňa, vlastne široké nohavice do členkov, prekážajú. Prevracia sa ako vykŕmená kačica zboka-nabok, nachýlená dopredku a nohy ukladá jednu ku druhej prstami dnuka a pätami navonok. Nemohli sme sa zdržať smiechu nad týmto výjavom; naschvál sme zastali, aby sme jej obľahčili útek. No zato som predsa len pozeral za ňou, kým sa stratila za najbližším uhlom ulice. Nedivte sa: ženy v nohaviciach tiež nevidíš každý deň!

Po tomto výjave sme si dávali lepší pozor, aby sme turecké dámy zase dakde neprekvapili. Nie zo strachu pred mužmi, ale pred políciou. Tá bdie úzkostlive, aby sa mohamedánovi vlas neskrivil. Ináč ma môj druh ubezpečil, že z predošlých dám ani jedna nebude nás žalovať. Ani im nenie ľúto, keď sa zastavilo na nich oko cudzieho muža, čo priam i ďaura — a menovite ak spočinulo na nich so zaľúbením. Preto len matróny v rokoch a tie čo sú nie pekné, chránia sa pred pohľadom cudzieho muža.

V tomto labyrinte uličiek stretol som podgorického kolegu. Ide s popom, a ak takto oba jedným vrzom poctia daktorého pacienta svojou návštevou, ten iste im nebude povďačný. Kolega je človek mladý, bradu nosí po moskáľsky — medicínu vyučil sa v Moskve — ale za to je v národnom kroji. Nosí, možno kvôli pohodliu, miesto čižiem prostonárodné opánky. Závidel som mu takú ľahkú a vkusnú obuv v tejto horúčave. Netreba podotýkať, že i on nosí za opaskom revolver.

Naveľa sme sa vymotali z uličiek a došli na druhý koniec mesta zase k Morači. I tu sa preháňajú kŕdle mohamedánčat. Brehy sú tu tiež vysoké, vytrhané, na miestach popodmieľané. Na brehu stojí i dakedajší zámok podgorický, teraz smutná zrúcanina. Rozrúcal ho pušný prach v posledne] vojne, ktorý sa bol zažal v magazínoch. Za riekou zato kňazov Kruševac hrdo dvíha hlavu; najkrajší a najväčší dom v celej Podgorici. Šalogátre sú spustené, brány zatvorené i park pustý. No v zime ožije i Kruševac, keď doň zavíta na dakoľko dní gospodar alebo následník.

Z tejto strany je rozsiahla stará budova na brehu. To je hospodárska škola. Ale len cez leto. Cez zimu sa pretvorí škola v kasáreň. Vojenské cvičby sa v Podgorici konajú v zime.

Nuž pokrok sa vtíska, čo i horko-ťažko, až sem do starého mesta, hniezda pravoverných celej Čiernej Hory. Knieža, ako každý hrdina, je i gavalier bez hraníc. A najtolerantnejší proti bývalým nepriateľom, ktorí padli pod jeho žezlo. Vie on podmaňovať zbraňou, ale ešte lepšie múdrym a láskavým obcovaním v čas pokoja. Zato sa rád stýka s nimi: zato i vystavil nádherný dvorec, nádhernejší než na Cetinji, aby im zaimponoval i vonkajším leskom.

Kráčajúc takto brehom, vidím vtesané schody do dola. Zdola zavznieva veselý hovor a výkriky. Nahli sme sa nad rieku a pozorovali dosť dlho dievčatá, ktoré tamdolu perú a šanty vystrájajú. Sú tiež v nohaviciach, iba že sú nie toľme vypasené, ako bývajú ženy vydaté. Nemajú ani papúč na nohách, lebo stoja vo vode. Bolo by to šantovanie trvalo ktovie dokedy, keby nebola jedna z nich pozrela dohora a nespozorovala, ako sa na ne dívajú ďauri. Zakryla tvár rukávom a druhé sa tiež odvrátili. My sme za dobré uznali stratiť sa čím skôr v uličkách starého mesta, kým nás daktorý mládenec tu v zakázanom nepristihne. I slnce počína zapadať a o chvíľu nebudeme mať beztoho čo prezerať.

Keď sme vyšli z mesta, stretli sme troch mohamedánov. V prostriedku ciepka prihrbený starec vyše deväťdesiatročný pod ohromným turbanom, ako to vídať na starých obrazoch. Divím sa, že mu hlava neodpadne pod toľkou ťarchou. V ruke nosí čibuk o dlhom pipasári. Doprevádzajú ho dvaja mládenci. Jeden pod fezom, je učiteľ národnej školy, ktorú udržuje štát pre deti mohamedánske. Druhý mladík je rodina starcova. Toto je najbohatší aga[176] v Podgorici, L. Vyzerá i on i jeho vnuk ako žid. Vzdor slovanskému priezvisku vidno, že je v ňom slovanskej krvi málo. Cez storočia sa všakovak pomiešala s cudzou krvou. Starého agu i knieža neobyčajne vyznačuje. Urobil ho i asesorom okružného sudišťa — toľko asi, čo naša sedria. A keď príde na hlasovanie a prézes sa ho pýta: „Čo ty myslíš, ó, ago?“ on lojálne odpovedá: „Ja myslím práve, čo ty.“ „Ale predsa len povedz, ako ty myslíš?“ „Hovorím ti, že myslím práve ako ty.“ No vzdor tejto veľkej spokojnosti, kto by mohol uhádnuť, čo myslí tento starec, ktorého živobytie zapadlo do cele nových pomerov? Či ozaj nespomenie kedy starú slávu, i staré dobré časy?

Zase druhá skupina mohamedánov a to v šuštiacom hodvábe. Jesto ich viacej, ale v prostriedku kráča najonakvejší. Sotva bude mať päťdesiat rokov, no zato chudá jeho tvár celá navráskavená ako húžva a žltá. Od celého jeho zjavu veje akási melanchólia. Môj druh ich pozdravil, odpovedali všetci až prezdvorile. No oko ostalo chladné, len čo si mňa poprezeralo skúmavo a s opovržením. O zdieľnosti, úprimnosti ani chýru. Šaty má na sebe pestré, všetko pravý hodváb. Kabátik tesný, nohavice široké po členky, žlté; na nohách črievice a pás. Nosí dlhý kaftan až po päty, ale len na pleciach prehodený. Okolo čiapky má oviazaný biely pás: znak, že vykonal svätú púť k hrobu prorokovmu. Okrem tohto pása po takej púti dostane sa mu i titul „hadži“.[177] A hadži požíva veľkú vážnosť medzi pravovernými. Hadži sa utiahne od kšeftu i každej profánnej roboty a vhĺbi sa do „nauky“. Učí sa korán, z ktorého ani taký hadži veľmi nezmúdrie, keď ho najprednejší teológovia nerozumejú. Ostatne sa oni neučia zmysel koránu. Dosť je, keď teológ pochytí dakoľko slov, alebo, plane,[178] výpovedí z koránu, aby mohol nimi púšťať hrôzu na pravoverných. Tieto slová a chýr, že sa zaoberá náukou, obostrú ho zvláštnym nimbom. A ten nimbus udržujú ešte tým, že sa nepúšťajú s hockým do reči a v rozhovore sa nikdy nezasmejú.

Druhý z nich tiež tak pestre je vyobliekaný, tiež nosí biely pás okolo turbana. Lenže tento už vôbec nehovorí. Ide nesmierne vážne a keď rečie slovo, to už na míľu razí koránom. Ale chôdza! Chôdza je hlavné kritérium hodžu.[179] Už ňou musí ukázať, že je pravý vyvolený prorokov. Kníše sa zvláštnym spôsobom, akoby mal kríže polámané, alebo akoby bol úsad pohol a nemohol sa prihnúť. To je chôdza, dľa východných básnikov, podobná knísaniu cedra na horách Libanonu… Tvár jeho je ešte väčšmi navráskaná, židovská, i fúzy má tak podstrižené, ako ich podstrihujú ortodoxní židia. Naňho som upozornil môjho sprievodcu a hneď sa spýtal:

„Či je to nie hodža?“

„A ako ho poznáte?“ pýta sa on prekvapený.

„Čítal som kedysi, akú má mať hodža chôdzu.“

„Áno, hodža i hodžija v jednej osobe!“ dotvrdil môj druh.

Takýchto hodžov, alebo už farárov je v Podgorici hodne. No zato nie každý z nich bol pri hrobe Mohamedovom.

Mne ich je akosi ľúto. Tie vycivené tváre i tá smutná črta okolo uvädlých úst, to musí budiť sústrasť u každého. Konečne je to rasa odsúdená na smrť. Predbežne pravda len v Európe. Rasa, ktorá hynie, akonáhle nemôže utlačovať, znásilňovať a ničiť druhých; ktorá sa pomaličky, sama od seba uťahuje do Ázie, k svojmu hniezdu, z ktorého sa bola vyrojila k podmaneniu sveta. Rasa, ktorá ani v Ázii sa neudrží, akonáhle Európa sa preplní a počne svoju civilizáciu i v Ázii rozširovať.

Mnohí myslia, že tento cudzí pre nás svet spojí sa s nami, prijme našu kultúru, asimiluje sa. Oddaní tejto krásnej nádeji už i hovoria o Chorvátoch a Srboch „mohamedánskej viery“. Ba čo je ešte krajšie, Srbi a Chorváti vedú už i medzi sebou spor, komu z nich má pripadnúť táto korisť, sťa oní poľovníci, čo sa pobili o medveďa, ktorý ešte ktoviekde po horách šarapatí… Nuž asimilovanie skutočne prichodí veľmi do módy, asimilovať sa i môžu jednotlivci — ale masa? Nuž ľúto mi ich je, práve tak, ako mi je ľúto tigra, keď netrpezlivým krokom meria klietku, či by nenašiel dakde dvierka. Zato mi nepríde na um prosiť krotiteľa, aby mu doprial zlatej slobody — viem, čo by prvé vyviedol, keby sa von dostal…

Navonok teda je to i tu všetko v poriadku. Jeden druhému preukazuje veľkú úctu, schádzajú sa, zhovárajú sa. No zato mohamedánsky svet je práve tak uzavretý do seba ako u nás židia.

„A prečo sú takí chudí títo vaši mohamedáni?“ pýtam sa sprievodcu. „Pozrite, akí sú Čiernohorci. Všetko zdraví, mocní, červení, a títo tu vyzerajú ako rekonvalescenti po ťažkej chorobe. A či je tu mnohoženstvo na vine?“

Druh mi vysvetlil, že niet ani jedného mohamedána, ktorý by mal dve ženy. Ani jednému sa nezažiada duplované manželské blaho. Zato sa ženia mladí. Najhoršie, že sú vždy zatvorení v svojom dome. Potom pijú primnoho kávy, čosi i rakije a kúria mnoho. Zato jedia málo a skromne. Cibuľa, chlieb, ryzkaša a zase ryzkaša s lojom a kyslé mlieko — to je menu i na stole bohatého agu. Mäsa vidia málo.

Zem je najviac v ich rukách, a zem je veľmi úrodná. Tu sa rodí najlepší dohán v celom kniežatstve. I ten sa predáva oka po päťdesiat grajciarov. I v Mirkovej Varoši vidím ho po sklepoch celé hromady, jemne krájaného. Cigarety sú i hrubé i dlhé, a čo je hlavná vec, majú veľmi jemný papier. Predávajú ich po dve za grajciar.

Nešťastná Čierna Hora! Ešte ani nemá pojmu, čo zahrnuje v sebe to krásne slovo: monopol; aké požehnanie.

Efendi, spoločenských foriem veľmi dbalý, hľadal ma v hoteli a zanechal mi kartu. Ináč som ho ešte dnes stretol na ulici.

Dosť utrmácaní zasadli sme za dlhý stôl, pod jahodou pred hotelom prikrytý. Onedlho sa zišli i druhí hostia a večera sa začala. Večera a nie diner ako na Cetinji. Bola polonaša, polodomáca, ale veľmi chutná. Najväčšmi mi chutil znamenitý žitný chlieb, akého som nejedol iba na Slovensku. Dalmatínci opovrhujú žitom, pečú malé bochníky pšeničné. To je jediná vec, ktorej náš človek v Dalmácii najťažšie odvykne. Druhá vec, čo mi chutila, bola mladá jahňacina, varená s kelovou kapustou. I toto jedlo bolo asi na ten spôsob spravené, akoby ho u nás spravili. Pretože všetkého dávajú tak veľké porcie, že môžeš jesť čo ti hrdlo ráči: Ja som sa najedol kelu; pečienky a múčneho jedla som sa už ani nedotkol.

Súmrak sa spúšťa na mesto, no ulice sú ešte živé. Napadla mi figúra v civile, a síce celá v plátne, pod slameným klobúkom. Chodí krokom, akoby ho na cirkel vymeral, hlavu dvíha dohora, akoby čítal hviezdy. Tento čudák je Angličan, ktorý sa tu a v okolí od dakoľko dní túla. Bol i v Skadre, ba i na vidieku, v Albánii, a to tiež takto. Ibaže k tanieru položí revolver dobre nabitý, keď obeduje v daktorej albánskej krčme, ináč by mu ľahko mohla presadnúť dáka albánska haluška.

Večeria so mnou dosť veľká spoločnosť. Všetko mladí ľudia neoženení, najviac úradníci. Daktorí bývajú v samom hoteli. V civile sme len traja: okrem mňa a môjho spoločníka, expedítor z pošty. Je tu medzi druhými predseda okružného sudišťa, človek sotva tridsaťročný, pekný, čierny, s ohnivým rozumným okom. On je „jazyčný dr.“. Vyštudoval práva v Rusku. Prekvapil ma znalosťou slovenských pomerov; takou znalosťou, s akou som sa i v Prahe málokedy stretol. Videl i Vajanského v Petrohrade[180] a rozprával o ňom s veľkým uveličením. Tento človek vôbec v každom ohľade dokazuje, že vzdor mladosti zasluhuje hodnosť, ktorú mu pridelili.

Právo a spravodlivosť na Čiernej Hore prisluhuje sa dosť jednoducho, ako celá správa zeme je čo možno zjednodušená. Nešťastných §§ nieto veľa. Netreba ani jazyčných doktorov; §§ zákona zná každý človek, lebo zákon je nič iné, ako kodifikované starodávne súdnictvo, ako sa vyvinulo v národe. Papieru sa tu mnoho neskazí. I pred veľkým súdom ide procedúra ústne. Proces sa odreže čím najkratšie. Kto nenie spokojný s výrokom najvyššieho súdu, ide pred gospodara pred lipu alebo pred jeho dom. On vypočúva každého, vypýta sa, rozsúdi dľa zákona a svedomia, poteší, a kto zaslúži, toho i potresce. A každý, ak mu aj nevypálilo po vôli, odchodí uspokojený od gospodara, bozkávajúc ho v kolená.

Sedel s nami i profesor na hospodárskej škole. Vyštudoval v Česku, a po česky hovorí ako rodený Čech. Dobre mu padlo, že našiel človeka, s ktorým môže hovoriť po česky a o českých pomeroch, do ktorých, ako vidno, vžil sa bol dokonale. Od radosti, že sme sa tak zišli, ani sme nepili biele víno podgorické — beztoho začalo mať chuť po octe a bolo pomútené — ale dali sme sa do nikšićkého piva, ktoré chladené v bystrej Morači, bolo veľmi dobré. Ináč z tohto rozhovoru s pánom profesorom som prišiel k interesantnej skúsenosti. Že totiž prézes okružného sudišťa lepšie a dôkladnejšie bol poučený o Slovákoch, bárs študoval v ďalekom Petrohrade, než pán profesor, ktorý sa vzdelával v najbližšej našej blízkosti. V jeho náhľadoch aspoň nebolo istých predsudkov oproti nám, ktoré si pán profesor z Česka doniesol.

Sedeli sme takto pri priateľskom rozhovore do polnoci. Keď som sa lúčil s veľkou spoločnosťou, predchádzalo mi, akoby bol s nimi známy roky a roky. Taká je južná povaha. Otvorí ti dušu dokorán a osvojí ťa razom. No rozlúčiť som sa musel, lebo dostavník odchodí zavčasu a nečaká nikoho.

V izbe bolo teplo, bárs som obloky našiel otvorené. Staré mesto je pohrúžené v hlbokom spánku, tiché a temné. Iba vysoké minarety čo sa belejú v tme, v Mirkovej Varoši sa ešte kde-tu svieti a mladý svet sedí ešte na pažiti okolo harmoniky. Jej zvuky sa rozliehajú naďaleko tichou nocou. Spustil som šalogátre a pri nezatvorených oblokoch, zakrytý iba plachtou, oddal som sa na odpočinok. Celkom po dalmatínsky.



[163] „Giesshübler“ (nem.) — kyselka

[164] Dante Alighieri — (1265—1321), najväčší taliansky básnik, zakladateľ spisovného talianskeho jazyka a pôvodca eposu Božskej komédie, Nového života a i.

[165] Alexandra III. …obrazov z poslednej rusko-tureckej vojny — Alexander III. Nikolajevič (1818 — 1881), ruský cár, viedol v rokoch 1877 — 1878 vojnu s Tureckom. Zvíťazil, ale vo vnútrozemí vojna vyvolala nespokojnosť.

[166] comme il faut (franc.) — ako treba

[167] Mirkova (Varoš), na pamiatku slávnych bojov veľkého vojvodu Mirka, otca kňazovho, z r. 1862. — Mirko Petrović, čiernohorský vojvodca, brat kniežaťa Danila (1820 — 1867), vynikol hrdinskými činmi v bojoch proti Turkom, najmä v bitke na Grahove roku 1858, kde porazil turecké vojsko pod velením Husseina pašu. Druhé víťazstvo dosiahol roku 1862.

[168] osmanlija — turecký kmeň, ktorý si pod vedením Osmana podmanil iné kmene a prišiel do Európy

[169] „difficile“… „grave“ (tal.) — „namáhavý“… „ťažký“

[170] handžár — dlhá zakrivená bodná zbraň, používali ho na Balkáne a v Turecku

[171] Kraszewski — Józef Ignacy Kraszewski (1812 — 1887) poľský spisovateľ

[172] Morituri (lat.) — Na smrť idúci; slovami „Morituri te salutant“ (Na smrť idúci ťa pozdravujú. Gladiátori pozdravovali pred zápasom rímskeho cisára Claudia).

[173] „Mošeja“ (chorv.) — mešita

[174] muezin (ar.) — moslimský vyvolávač, ktorý zvoláva veriacich na modlitbu

[175] ďaurský — v hanlivom význame u mohamedánov „kresťanský“

[176] aga — turecký hodnostár

[177] hadžija — mohamedánsky pútnik, ktorý bol na svätej púti v Mekke, kde je Mohamedov hrob

[178] plane (lat.) — priamo, rozhodne, asi

[179] „hodža“ — moslimský duchovný a učiteľ teológie

[180] Videli Vajanského v Petrohrade — Vajanský bol v Rusku niekoľkokrát (v rokoch 1881, 1885, 1887, 1888, 1894, a neskôr 1913/1914)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.